Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 199/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra

Brňáka a Milana Ľalíka (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Fiačanom, PhD.,

Advokátska kancelária FIAČAN & PARTNERS, s. r. o., M. Pišúta 936/16, Liptovský

Mikuláš, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva

zaručeného a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu

ochranu zaručeného . ods. 1 a práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. decembra 2014 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené . ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 12. decembra 2014 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. decembra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -28 z 29. apríla 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného

(ďalej len „“) a Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. decembra 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Martin

(ďalej len „okresný súd“) sa v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

pred vrátením veci dovolacím súdom okresný súd konal pod sp. zn. , pozn.)

sťažovateľ domáhal voči žalovanej určenia svojho vlastníckeho práva k pozemkom (ďalej

len „sporné nehnuteľnosti“) z titulu ich vydržania. Podľa sťažovateľa v období rokov 1957

– 1960 došlo medzi jeho otcom (ďalej len „právny predchodca sťažovateľa“) a právnym

predchodcom (otcom) žalovanej k zámene stavebných pozemkov, v dôsledku čoho sa

právny predchodca sťažovateľa stal vlastníkom sporných nehnuteľností, pričom

o predmetnej zámene bola miestne príslušným bývalým mestským národným výborom

spísaná zápisnica, ktorej súčasťou bol geometrický plán situácie podpísaný všetkými

účastníkmi dohody o zámene. V dôsledku uvedenej zámeny pozemok patriaci pôvodne

právnemu predchodcovi sťažovateľa nadobudol do vlastníctva právny predchodca žalovanej

a v súčasnej dobe ho v dôsledku dedenia aj formálno-právne vlastnia jeho deti a pozemok

pôvodne patriaci právnemu predchodcovi žalovanej nadobudol do vlastníctva právny

predchodca sťažovateľa, ktorý mu tento pozemok mal podľa sťažovateľa v roku 1960

darovať na účely výstavby rodinného domu. Sťažovateľ na základe stavebného povolenia

z 29. augusta 1960 na sporných nehnuteľnostiach, ktoré jeho právny predchodca (otec)

získal zámenou a ktoré mu daroval, postavil rodinný dom, pričom tieto sporné

nehnuteľnosti tak sťažovateľ, ako aj pred ním jeho právny predchodca nerušene užívali, t. j.

bez akýchkoľvek nárokov, či už zo strany žalovanej alebo jej právnych predchodcov, a to až

do roku 2002, kedy v dôsledku ROEP žalovaná zistila, že sporné nehnuteľnosti sú

formálno-právne v príslušnom katastri zapísané ako vlastníctvo na jej meno.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 12. februára 2008 žalobu sťažovateľa

najprv ako nedôvodnú zamietol a na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 10. marca 2009 toto rozhodnutie

okresného súdu potvrdil. Na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym

prokurátorom Slovenskej republiky najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 20. apríla 2011 označené rozhodnutie okresného súdu, ako aj krajského súdu z dôvodu

nezákonnosti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s pokynom dôslednejšie

sa zaoberať otázkou dobromyseľnosti sťažovateľa a jeho právneho predchodcu

pri neformálnom nadobúdaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, najmä

s poukazom na zapojenie sa bývalého mestského národného výboru do tohto procesu

(strana. 9 a 10 uznesenia, pozn.).

4. Okresný súd ďalším rozsudkom sp. zn. (pod toto spisovou značkou

okresný súd konal po vrátení mu veci z dovolacieho konania, pozn.) z 13. júna 2012 žalobu

sťažovateľa o určenie vlastníckeho práva opätovne zamietol s odôvodnením, že od rokov

1957 – 1960, kedy malo dôjsť k zámene sporných nehnuteľností, do 1. apríla 1964,

s účinnosťou od kedy bol v zákone č. 141/1950 Sb. (tzv. stredný

) zrušený inštitút vydržania, nemohol právny predchodca sťažovateľa

k sporným nehnuteľnostiam vydržať vlastnícke právo, pretože do 1. apríla 1964 od zámeny

nesplnil podmienku 10-ročnej vydržacej doby, následne v období od 1. apríla 1964

do 31. marca 1983 právny poriadok inštitút vydržania nepoznal, a napokon od 1. apríla 1983

do 31. decembra 1991 mohol podľa právneho poriadku „... občan, ktorý mal pozemky

v dobromyseľnej držbe po dobu desiatich rokov vydržať vlastníctvo takéhoto pozemku... len

pre štát a občanovi vzniklo právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní vydržaného

pozemku...“.

Podľa okresného súdu sporné nehnuteľnosti neboli ani predmetom dedenia

po právnom predchodcovi sťažovateľa a dedičské rozhodnutia ani neboli formulované tak,

žeby mal sťažovateľ univerzálne zdediť všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok svojho

právneho predchodcu, a teda ani na základe týchto rozhodnutí nemohol byť podľa

okresného súdu sťažovateľ dobromyseľný v tom, že mu sporné nehnuteľnosti patria, pričom

obranné tvrdenie sťažovateľa, že mu jeho právny predchodca (otec) sporné nehnuteľnosti

daroval neformálnou ústnou darovacou zmluvou, považoval okresný súd za nedôvodné,

poukazujúc na stavebné povolenie z 29. augusta 1960, z ktorého malo byť sťažovateľovi

zrejmé, že stavia na pozemku svojho právneho predchodcu, pretože v ňom malo byť

uvedené, že „... na to, aby sa stal vlastníkom pozemku, musí dôjsť k uzavretiu riadnej

zmluvy o prevode vlastníctva medzi ním a jeho otcom...“, z čoho mal mať podľa okresného

súdu sťažovateľ vedomosť, že na prevod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam

musí mať uzavretú písomnú zmluvu, k čomu však nedošlo, a teda kvôli tejto vedomosti

nemožno vstup sťažovateľa do držby sporných nehnuteľností považovať za dobromyseľný.

Okresný súd tak uzavrel, že sťažovateľ bol „... len detentorom sporného pozemku, užíval ho

na základe súhlasu svojho otca, avšak nie v dobrej viere, že mu pozemok vlastnícky patrí.

Žalobca sa teda nestal dobromyseľným držiteľom sporného pozemku ani v roku 1960

(darovanie vo forme ústnej zmluvy), ani v roku 1987 (dedičské konanie po svojom otcovi)

a ani na základe iného titulu, z ktorého by mohol odvodzovať vstup do dobromyseľnej držby

po roku 1992.“.

5. Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 26. februára 2013 potvrdil označený rozsudok okresného súdu ako vecne

správny, pričom zdôraznil, že dôvodom neúspechu sťažovateľa v konaní o jeho žalobe je

nesplnenie jednej z elementárnych podmienok vydržania vlastníckeho práva, a to je

„dobromyseľnosť“ držby, pretože sťažovateľ mal mať už od roku 1960 vedomosť o tom, že

„... stavia na pozemku svojho otca a na to, aby sa stal vlastníkom pozemku, musí dôjsť

k uzavretiu riadnej zmluvy o prevode vlastníctva medzi ním a jeho otcom“.

6. Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 12. decembra 2014 odmietol pre jeho neprípustnosť z dôvodu

absencie dôvodu jeho prípustnosti podľa (ďalej aj

“) (v danom prípade išlo o potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu bez pripustenia

možnosti dovolania kvôli posúdeniu otázky zásadného právneho významu, pozn.), ako aj

z dôvodu nezistenia žiadneho z procesných dôvodov zmätočnosti podľa

zakladajúcich prípustnosť dovolania aj v prípadoch, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska

neprípustné. Vzhľadom na zistenú neprípustnosť dovolania sťažovateľa najvyšší

súd rozhodnutie krajského súdu, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutia okresného súdu

vecne nepreskúmaval.

7. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. decembra 2014 z dôvodu ním tvrdenej

nedostatočnosti odôvodnenia, pričom argumentuje tým, že najvyšší súd sa podľa jeho

názoru dostatočne nevysporiadal s nedostatočným a nezrozumiteľným odôvodnením

rozsudku krajského súdu vo vzťahu k jeho námietke, že do držby sporných nehnuteľností

vstúpil dobromyseľne súc v presvedčení, že mu tieto sporné nehnuteľnosti patria na základe

ústneho darovania od jeho právneho predchodcu, o formalizovanej podobe (rozumej

darovania) ktorého v podobe potreby písomnej darovacej zmluvy nemal a ani nemohol mať

so zreteľom na všetky okolnosti veci vedomosť. Podľa sťažovateľa uvedený nedostatok

odôvodnenia krajského súdu mal najvyšší súd zohľadniť ako dôvod prípustnosti dovolania

podľa (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom).

8. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

«Opätovne ide zo strany konajúcich súdov o extrémne nelogické a svojvoľné závery,

ktoré nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch. Zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplýva,

že by sťažovateľ mal mať vedomosť o „riadnej“ zmluve a že by táto mala mať „písomnú“

formu. ... Aj táto skutočnosť zakladala prípustnosť dovolania. Takýto názor súdu prvého

stupňa je pritom v absolútnom rozpore so zmyslom a účelom inštitútu vydržania ako

jedného zo zákonných dôvodov nadobudnutia vlastníckeho práva.

Prvostupňový súd sa dostatočne nevysporiadal s dôkazmi preukazujúcimi tvrdenia

sťažovateľa vzťahujúce sa k splneniu všetkých podmienok vydržania a za zásadné

pre zamietnutie jeho návrhu považoval jedinú skutočnosť a to, že sťažovateľom tvrdená

(a preukázaná) darovacia zmluva, ktorá je právnym dôvodom uchopenia držby

predmetného pozemku sťažovateľom nebola spísaná v zákonnom požadovanej forme.

Pritom táto skutočnosť nie je objektívne spôsobilá vyvolať ani len najmenšie pochybnosti

o dobromyseľnosti sťažovateľa. Civilnoprávny inštitút vydržania by nemal žiaden právny

význam, ak by sa od držiteľov za každých okolností vyžadovalo naplnenie dikcie všeobecne

záväzných právnych predpisov týkajúcej sa každej jednotlivej náležitosti toho-ktorého

právneho úkonu. Práve naopak je zmyslom inštitútu vydržania ako osobitného originárneho

(a nie derivatívneho - odvodeného) spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva poskytnúť

držiteľovi zákonnú možnosť transformácie dlhotrvajúceho vzťahu oprávnenej držby

na vlastnícke právo práve vtedy, ak ho na základe toho právneho dôvodu, ktorým došlo

k uchopeniu držby, nenadobudol. ...

Dobromyseľnosť je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si

napríklad prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu,

ktoré samo o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť

skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje

navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa

o dobromyseľnosti, že mu vec patrí. ...

Podľa názoru sťažovateľa nie je zákonné také rozhodnutie súdu, ktorého výrok je

založený na absencii takých „podmienok“ držby, ktoré zákon nepozná, neupravuje

a na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním ich nevyžaduje. Týmto nezákonným

postupom súdu navyše dochádza k absolútnemu popretiu podstaty inštitútu vydržania tak,

ako ho upravuje slovenský právny poriadok. ...

Zo všetkých týchto okolností nevyplýva, že sťažovateľ pozemok len fakticky zabral

a teda že bol len nedobromyseľným detentorom. Ak sťažovateľ vedel o vykonaných

zámenách medzi právnymi predchodcami účastníkov (o ktorých i súd konštatoval, že sú

spôsobilým nadobúdacím titulom pre oprávnenosť držby ) bez toho, aby

bola vyhotovená písomná zmluva, nemožno od neho očakávať vedomosť o potrebe písomnej

darovacej zmluvy. U právneho predchodcu sťažovateľa súd takúto neformálnosť zámeny

uznal a u sťažovateľa, za tých istých podmienok, túto okolnosť neuznal. ....

Z týchto dôvodov bol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu arbitrárny

a nepreskúmateľný. Tým, že dovolací súd dovolanie nepripustil a s dovolacími dôvodmi sa

konkrétne nevysporiadal, má také isté vady aj jeho rozhodnutie.»

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

12.12.2014, právoplatným a vykonateľným dňom 3.2.2015, bolo porušené základné právo

sťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 , ďalej

základné právo na súdnu ochranu podľa , právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje... uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 12.12.2014, a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, resp. Krajskému súdu v Žiline na nové konanie a rozhodnutie.“

10. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

za najvyšší súd jeho predsedníčka listom č. k. -43, z 27. júla 2015

a k vhodnosti ústneho pojednávania právny zástupca sťažovateľa listom z 10. júla 2015.

10.1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení tiež uviedla:

„Z uvedeného je zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu v súvislosti s odôvodňovaním

prípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa, nemožno považovať za zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne. V danom prípade nemohli byť porušené sťažovateľom označené základné

práva vyplývajúce z SR a Listiny základných práv a slobôd. Najvyšší súd Slovenskej

republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti nevyhovel;

súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.“

10.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k vhodnosti ústneho

pojednávania uviedol:

„V tejto právnej veci sťažovateľ... oznamuje, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.“

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv

(, , ).

II.

12. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. V súvislosti so sťažovateľom napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný

súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Interpretácia zákonných a podzákonných právnych noriem, ktorá nešetrí základné

práva v čo najvyššej miere, pri súčasnom dodržaní účelu aplikovaných právnych noriem,

alebo interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, potom

znamená porušenie základného práva či slobody.

14. V tomto prípade ústavný súd považuje najskôr za nevyhnutné zhodnotiť

sťažovateľom uplatnenú námietku, či postupom najvyššieho súdu (resp. spôsobom

odôvodnenia jeho napadnutého uznesenia) nedošlo k zásahu do sťažovateľovho práva

na spravodlivý proces. Zo zásady subsidiarity ústavnej sťažnosti a minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov totiž vyplýva, že pokiaľ ústavný súd zistí, že

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bol odmietnutý mimoriadny opravný

prostriedok, a podľa tvrdenia sťažovateľa tak došlo k odopreniu prístupu na súd,

z ústavnoprávneho hľadiska neobstojí, otvorí sa jeho zrušením procesný priestor na vydanie

nového rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sa dovolaním sťažovateľa bude zaoberať vecne

(meritórne).

15. Ústavný súd konštatuje, že právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

či podľa dohovoru je porušené, pokiaľ je komukoľvek upretá možnosť

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, resp. pokiaľ súd odmieta konať

a rozhodovať o podanom návrhu alebo pokiaľ zostáva v konaní bez zákonného dôvodu

nečinný. Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov však môže ústavný súd zasahovať

derogačným spôsobom [vedomý si svojej zdržanlivosti vyplývajúcej z jeho úlohy ochrany

ústavnosti ( ), a nie bežnej zákonnosti] iba vtedy, pokiaľ právne závery

všeobecných súdov sú v príkrom nesúlade so skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej

možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú, alebo pokiaľ porušenie niektorej právnej

normy v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti, zakladá porušenie základného práva alebo slobody.

16. S ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci ústavný súd považuje za nutné

najskôr pripomenúť, že z ústavného poriadku Slovenskej republiky a ani z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (porov. napr. rozsudok zo 17. 1. 1970 vo veci Delcourt

c. Belgicko, sťažnosť č. 2689/65) nevyplýva nárok na podanie dovolania či iného

mimoriadneho opravného prostriedku. Pokiaľ by preto mimoriadne opravné prostriedky

neboli pripustené vôbec, zrejme by taká právna úprava aj z pohľadu ústavnoprávneho

obstála. Na druhej strane, ak sú mimoriadne opravne prostriedky právnym poriadkom

pripustené, nemôže sa rozhodovanie o nich ocitnúť mimo ústavný rámec ochrany

základných práv jednotlivca, to znamená predovšetkým práva na spravodlivý proces (pozri

nález sp. zn. , ).

17. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane konštatuje zásadu, že medzi základné

princípy právneho štátu patria požiadavky na predvídateľnosť, zrozumiteľnosť, bezspornosť

či právnu istotu individuálnych právnych aktov, osobitne súdnych rozhodnutí, medzi ktoré

patrí aj rozhodnutie dovolacieho súdu o vybavení dovolania. Uvedené sa vzťahuje tiež

na rozhodovanie najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania, keď tento súd musí v uznesení

o odmietnutí dovolania reagovať nielen na otázky, ktoré vymedzil dovolateľ v dovolaní, ale

aj otázky, ktoré preň vyplývajú priamo z právnej normy. Pokiaľ najvyšší súd tieto

podmienky nesplní a svoje uznesenie odôvodní nedostatočným spôsobom, zasiahne

do základného práva dovolateľa na spravodlivý proces zaručeného

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľ aj výslovne namieta.

18. V súvislosti s uznesením najvyššieho súdu ústavný súd v prvom rade podotýka,

že pri podaní dovolania je nevyhnutné odlišovať na jednej strane posúdenie otázky

prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku ako takého a na strane druhej

otázku prípustnosti dôvodov, ktorými je možné tento mimoriadny opravný prostriedok

odôvodniť. Procesnú prípustnosť dovolania ako takého skúma dovolací súd ako otázku

primárnu a až v prípade, že dospeje k zisteniu, že dovolanie je po procesnej stránke

prípustné, t. j. že smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto mimoriadnym opravným

prostriedkom možno napadnúť, dovolací súd až sekundárne posudzuje prípustnosť dôvodov

odôvodňujúcich dovolanie a následne aj ich opodstatnenosť. Inými slovami, v prípade, že

dovolací súd zistí, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto mimoriadnym

opravným poriadkom nemožno napadnúť, t. j. že dovolanie nie je procesne prípustné, toto

dovolanie dovolací súd odmieta a už neskúma prípustnosť a ani vecnú dôvodnosť

dovolacích dôvodov, avšak ak je dovolanie procesne prípustné, ale je vecne nedôvodné,

dovolací súd dovolanie neodmieta, ale zamieta.

19. Z napádaného uznesenia je zrejmé, že najvyšší súd zistil, že dovolanie

sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, pričom posudzoval

procesnú prípustnosť dovolania, nie však dôkladne z dôvodov uvedených v ,

ale o to dôkladnejšie z pohľadu všeobecných dôvodov zmätočnosti konania uvedených

v a špeciálne zo sťažovateľom v dovolaní uvádzaného dôvodu podľa

ods. 1 písm. f) , a zistil, že dovolaním sťažovateľa napadnuté rozhodnutie krajského

súdu, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu netrpia vnútornou

rozporuplnosťou odôvodnenia ani jeho neúplnosťou, a preto dospel k presvedčeniu, že im

nemožno vyčítať nedostatky, ktoré by v konečnom dôsledku znemožnili sťažovateľovi

právo relevantne konať pred súdmi v rámci jeho plnohodnotnej argumentácie pri využití

riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov.

20. Podľa sťažovateľa však najvyšší súd nezobral na zreteľ, že rozhodnutie krajského

súdu a jemu predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu boli vydané po predchádzajúcom

kasačnom rozhodnutí dovolacieho súdu, a teda že mohol dobromyseľne k nim vydržať

vlastnícke právo, keď na druhej strane uverili, že jeho právny predchodca (otec) mohol tie

isté sporné nehnuteľnosti dobromyseľne nadobudnúť v rokoch 1957 – 1960 do vlastníctva

tiež bez písomnej zmluvy iba na základe ich neformálnej zámeny za iné nehnuteľnosti.

21. V prerokovávanej veci dovolací súd podradil dovolacie námietky sťažovateľa

smerujúce výhradne proti nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a nesprávnemu

procesnému postupu súdov (tzv. iná vada konania) obidvoch stupňov pod ustanovenie § 241

ods. 2 písm. b) a c) , ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

ale vzápätí vylúčil, že by na ne mohlo byť pri posúdení prípustnosti dovolania

konštruovanej z ustanovenia prihliadnuté.

22. Ústavný súd sa už výkladom vzťahu medzi § 238 ods. 2 a § 241 ods. 2 písm. b)

a c) v minulosti čiastočne zaoberal, a to napr. v náleze č. k. -51 z 8. júna

2005, v ktorom dospel k záveru, že výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého dôvod

dovolania podľa a , „... bez znakov kategorického právneho

pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu dovolacieho súdu nižším súdom“, v zmysle

nenapĺňa prípustnosť dovolania, nemá oporu v Občianskom súdnom

poriadku a ani v judikatúre samotného najvyššieho súdu (sp. zn. ), a tak

porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces v opravnom

konaní podľa a právo podľa dohovoru.

23. Ústavný súd nemá dôvod sa od tohto záveru odchýliť ani v teraz prerokovávanom

prípade, lebo názor najvyššieho súdu skutočne vedie k neprípustnemu zúženiu práva

na prístup k dovolaciemu súdu, pretože z takého výkladu vyplýva, že akýkoľvek prieskum

chýb (vád) doterajšieho konania a právneho názoru odvolacieho súdu dovolací súd vykoná

len za podmienky, ak „dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí)

ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako

konkrétne ho treba interpretovať), a že z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle

nemožno považovať všeobecné, ale tiež záväzné ( )

pokyny dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po vecnej a procesnej stránke

(napr. na doplnenie dokazovania pre účely zistenia skutkového stavu a pod.)“.

24. Právo na dovolanie, resp. mimoriadny opravný prostriedok, nie je ústavne

zaručené. V ústave, Listine základných práv a slobôd a medzinárodných zmluvách

o ľudských právach a základných slobodách podľa predchádzajúceho čl. 11 (teraz čl. 7

ods. 4) žiadne také procesné oprávnenie zakotvené nie je. Právo na dovolanie ako

na mimoriadny opravný prostriedok ide teda nad rámec ústavne zaručených procesných

oprávnení.

25. Na druhej strane však rozhodovanie súdu, či už ide o rozhodovanie o riadnom

alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, sa nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec

ochrany základných práv jednotlivca. V demokratickom a právnom štáte sú všetky orgány

verejnej moci povinné rešpektovať základné práva a slobody, úlohou súdov je poskytovať

im ochranu, resp. svojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd.

26. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu opakovane

potvrdzuje, že čl. 6 dohovoru síce nenúti zmluvné štáty na vytváranie odvolacích alebo

dovolacích (kasačných) súdov, avšak pokiaľ tieto jurisdikcie existujú, garancie čl. 6

dohovoru musia byť rešpektované hlavne tam, kde zaisťujú účastníkom konania účinné

právo na prístup k súdom na účely prerokovania ich práv (za všetky porov.

napr. rozhodnutie z 19. 12. 1997 vo veci Brualla Gómez de la Torre v. Španielsko,

č. 26737/95, § 33 in fine). Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že obmedzenie

prístupu na súd nebude zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak nebude sledovať

legitímny cieľ a ak tu nebude existovať primeraný vzťah proporcionality medzi použitými

prostriedkami a legitímnym účelom, ktorý má byť dosiahnutý (porov. vec Kreuz v. Poľsko

z 19. 6. 2001, č. 28249/95, § 55).

27. Ústavný súd môže teda uzavrieť, že Európsky súd pre ľudské práva sa zreteľne

vyslovil k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru pri posudzovaní rozhodovania súdnych

článkov s podobným postavením, aké má najvyšší súd pri rozhodovaní o civilných (ale aj

trestných) dovolaniach.

28. Z uvedeného je teda nepochybné, že samotná existencia dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku nepožíva ústavnoprávnej ochrany, resp. inými

slovami, nie je povinnosťou štátu, aby taký prostriedok ochrany práv do svojho právneho

poriadku zakomponoval. To však nezbavuje súd povinnosti interpretovať a aplikovať

podmienky pripustenia tohto prostriedku, pokiaľ ho štát vo svojom zákonodarstve vytvoril

tak, aby dodržal a zabezpečil maximum práva na spravodlivý proces. Ak v zákone existuje

obmedzenie práva na prístup k súdu v rámci konania o mimoriadnom opravnom

prostriedku, je potrebné sledovať, či tieto obmedzenia sú proporcionálne ochrane

základného práva, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní konkrétneho

prípadu v rovine výkladu a aplikácie takých obmedzení. Základné práva totiž nevytvárajú

len rámec obsahu jednoduchého práva, ale práve aj rámec jeho interpretácie a aplikácie.

Inými slovami, dovolací súd si musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia

dovolania vedomý toho, že účastník konania ním vždy sleduje ochranu svojich

subjektívnych práv bez ohľadu na to, aký iný účel konanie o mimoriadnom opravnom

prostriedku sleduje štát (napr. zjednocovanie judikatúry ap.). Tento účel nemôže prevážiť

nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv

celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Podmienky pripustenia dovolania podľa § 238

ods. 2 preto treba vykladať tak, aby bola naplnená ustanovená povinnosť

súdov poskytovať jednotlivcovi ochranu základných práv (a to v prvom rade) aj účel daného

typu dovolacieho konania, a to v rámci jednotného občianskeho súdneho konania

v organizácii všeobecných súdov, ktorý musí tvoriť celok prístupný účastníkom až

do svojho najvyššieho článku. Ak má tento systém garantovať právo na súdnu ochranu,

musí byť telesom funkčným. Preto majú jednotlivé stupne súdnej sústavy pri rozhodovaní

vo veci svoju nezameniteľnú úlohu. V konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku

zákonodarca zveril súdom úlohu preskúmať vec po stránke právnej a vo výnimočných

prípadoch aj po stránke skutkovej (ide o systém revízny). Tomu zodpovedá aj škála

právnych prostriedkov vrátane kasácie pôvodného rozhodnutia. Ustanovenie § 243d ods. 1

má zaistiť, aby súd, ktorému rozhodnutie bolo zrušené a má vo veci ďalej konať,

nielenže poznal, prečo dovolací súd považoval jeho rozhodnutie za chybné, ale aj čoho sa

má pri ďalšom postupe vyvarovať. To je práve zmysel inštitútu viazanosti nižšieho súdu

právnym názorom súdu vyššieho. V žiadnom prípade nebráni ustanovenie § 243d ods. 1

súdu nižšieho stupňa, aby na základe nových skutočností dospel k rovnakým záverom;

vedie ho však záväzne k tomu, aby neopakoval predchádzajúce nedostatky procesného

i hmotnoprávneho charakteru. Analogicky v tomto smere nemožno prehliadnuť ani pozíciu

ústavného súdu, ktorého rozhodnutia sú pre všeobecné súdy záväzné.

29. Ústavný súd, ktorého funkciou je ochrana zaručených základných práv

jednotlivca, opakuje, že celkom rešpektuje právomoc najvyššieho súdu zvoliť

zodpovedajúci výklad príslušných ustanovení , ale tak, aby

tento výklad v prvom rade rešpektoval ochranu základných práv jednotlivca. Tomu potom

zodpovedá taký výklad a aplikácia ustanovenia v otázke prípustnosti

dovolania, a to aj v súvislosti s , ktorý v každom prípade umožní

meritórne posúdenie veci z hľadiska stretu odlišných právnych názorov na výklad právneho

(hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho) predpisu odvolacieho a dovolacieho súdu

pri rozhodovaní v tej istej veci po sebe v rámci inštančného postupu, a to pod zorným uhlom

námietky dovolateľa týkajúcej sa kritiky právneho postupu odvolacieho a dovolacieho súdu

tak, aby bol zrealizovaný ústavný princíp na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého

integrálnou súčasťou, a nie prekážkou, sú aj citované zákonné ustanovenia.

30. Súhrnne povedané, v danej veci najvyšší súd nerešpektoval ani svoju

predchádzajúcu judikatúru v tejto veci (rozsudok sp. zn. ), ani nálezovú

judikatúru ústavného súdu (), a to bez toho, že by predložil dodatočne

odôvodňujúcu (konkurujúcu) argumentáciu spôsobilú vyložiť, prečo sa od tejto judikatúry

odchyľuje. Okrem toho odmietnutím dovolania sťažovateľa pre jeho údajnú neprípustnosť

odoprel ústavný súd sťažovateľovi spravodlivosť, čím porušil a

ods. 1 dohovoru. Uvedeným záverom ústavný súd samozrejme nijako neprejudikuje ako

najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa, ktoré bolo z pohľadu ústavného súdu prípustné, vecne

rozhodne.

31. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu

najvyššieho súdu podľa ustanovenia vyhovel

a rozhodol, že v príčinnej súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. decembra 2014 došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv zaručených čl. 46

ods. 1 a dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

rozhodnutia.

32. Súčasne ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2

zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [

písm. b) ], tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

33. Ďalšími námietkami sťažovateľa vo vzťahu k ním namietanému porušeniu

základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného a

dodatkového protokolu v príčinnej súvislosti s napádaným uznesením najvyššieho súdu sa

ústavný súd už nezaoberal, lebo už zhora uvedené a zistené dôvody zakladali nutnosť

kasácie uznesenia najvyššieho súdu, preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku

tohto rozhodnutia.

34. Ústavný súd nerozhodoval ani o nároku sťažovateľa na úhradu trov konania,

pretože jeho právny zástupca si tento nárok neuplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015