Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 641/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej

spoločnosti ALMEDIA spol. s r. o., M. R. Štefánika 3504, Trebišov, zastúpenej advokátom

JUDr. Jozefom Brázdilom, Advokátska kancelária Brázdil & Brázdilová, Trhová 1, Zvolen,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Bratislava II, a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti ALMEDIA spol. s r. o., na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti ALMEDIA spol. s r. o., p r i z n á v a finančné

zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd

Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

ALMEDIA spol. s r. o., trovy konania v sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur

a sedemdesiatdva centov) na účet jej advokáta JUDr. Jozefa Brázdila, Advokátska

kancelária Brázdil & Brázdilová, Trhová 1, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ALMEDIA spol. s r. o., M. R. Štefánika 3504,

Trebišov (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „oprávnený“ alebo „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

V súvislosti s porušením označených práv sťažovateľka v časti podstatnej

pre toto konanie sťažnosť odôvodňuje takto:

„Dňa 22. 3. 2010 sme ako oprávnený podali návrh na výkon exekúcie

na exekútorskom úrade súdneho exekútora ... Predmetom

konania bolo vymoženie istiny 10.404,65,- EUR plus príslušenstvo. Dňa 12. 4. 2010 vydal

Okresný súd Bratislava II. poverenie na výkon exekúcie... proti povinnému:

(predtým

2

). Dňa 16. 9. 2010 bolo doručené rozhodnutie, ktorým Okresný súd Bratislava II.

Uznesením vyhovel námietkam povinného. My ako oprávnený sme podali voči danému

rozhodnutiu odvolanie dňa 17. 9. 2010. Krajský súd Bratislava uznesením

č. zo dňa 30. 12. 2011 (doručeným na OS BA II. dňa 21. 2. 2012) zrušil

prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na nové konanie.

Následne prvostupňový súd rozhodol Uznesením č. -26 zo dňa

28. 6. 2012 tak, že námietky povinného zamietol. Neskôr prvostupňový súd vyšším súdnym

úradníkom vydal Uznesenie č. -103 zo dňa 2. 12. 2013, ktorým predmetnú

exekúciu zastavil. Okamžite po jeho doručení sme podali odvolanie, dňa 30. 12. 2013.

O odvolaní rozhodol prvostupňový súd autoremedúrou Uznesením č. -119

zo dňa 19. 2. 2015 tak, že napadnuté uznesenie zrušil...

Dlhodobou nečinnosťou predovšetkým prvostupňového exekučného súdu...

od septembra 2010 do približne decembra 2011...; od júna 2012 do dec. 2013...,

od jan. 2014 do febr. 2015..., spolu 44 mesiacov nečinnosti súdu a tiež neprocesnými

postupmi došlo k porušeniu nášho ústavného práva podľa SR

na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote a taktiež práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Svoje práva sme nútení brániť prostredníctvom ústavnej sťažnosti, pretože ostatné

použité prostriedky na ochranu našich práv zostali neúčinné.“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež uvádza, že „[d]ňa 14. 1. 2015 sme... podali

na konajúci súd cestou jeho predsedníčky sťažnosť na prieťahy v konaní. Predsedníčka

okresného súdu nám zaslala vyjadrenie dňa 9. 3. 2015, kde konštatovala, že nastali

prieťahy v konaní prvostupňového súdu pri rozhodovaní v období od 3. 1. 2014 do 19. 1.

2015.“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Postupom Okresného súdu Bratislava II. v konaní sp. zn. bolo

porušené ústavné právo sťažovateľa garantované v Slovenskej

republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Okresnému súdu Bratislava II. vo veci sp. zn. sa prikazuje konať bez

zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

2.000 € voči Okresnému súdu Bratislava II., ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd

Bratislava II. sťažovateľovi v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd Bratislava II. je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 355,72 € na účet jeho právneho zástupcu...“

Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného

súdu v napadnutom konaní, predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením

č. k. -10 zo 6. októbra 2015 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Následne spolu s prípisom č. k. -15 zo 7. októbra 2015 ústavný súd

doručil predsedníčke okresného súdu sťažnosť a uznesenie č. k. -10

zo 6. októbra 2015, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, a vyzval ju,

aby sa k sťažnosti písomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení

č. Spr 2104/2015 z 22. októbra 2015 (doručenom ústavnému súdu 29. októbra 2015) okrem

iného uvádza:

„Po oboznámení sa s obsahom spisu uvádzam, že sťažnosť sťažovateľa je čiastočne

dôvodná... Zo spisu je zrejmé, že v prvom sťažovateľom namietanom období, t. j.

od septembra 2010 do približne decembra 2011 neboli v predmetnej veci žiadne prieťahy

spôsobené nečinnosťou prvostupňového súdu, nakoľko v tomto období súd realizoval úkony

4

vo veci riadne a v primeraných časových intervaloch, pričom od januára 2011 do februára

2012 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave za účelom rozhodnutia o odvolaní.

V druhom sťažovateľom namietanom období od júna 2012 do decembra 2013 súd ďalej

plynulo vo veci konal a realizoval nevyhnutné procesné úkony, pričom v tejto súvislosti

je potrebné uviesť, že správne súdu neprináleží hodnotiť účelnosť jednotlivých procesných

úkonov realizovaných vo veci. Pokiaľ ide o tretie sťažovateľom namietané obdobie od

januára 2014 do februára 2015, zo spisu boli zistené prieťahy v danom konaní tak, ako

to bolo konštatované aj v odpovedi na sťažnosť zo dňa 9. 3. 2015 pod číslom

Spr. 2009/2015, v ktorej bolo konštatované zistenie prieťahov zo obdobie od 3. 1. 2014

do 19. 1. 2015. Súčasne považujem za potrebné uviesť, že v súčasnosti súd vo veci ďalej

plynulo koná.“

Prípisom č. k. -18 z 3. novembra 2015 ústavný súd vyzval právneho

zástupcu sťažovateľky, aby oznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu

zaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr 2104/2015 z 22. októbra 2015 na vedomie

a prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom

ústavnému súdu 30. novembra 2015 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania, a v zastúpení sťažovateľky okrem iného skonštatoval, že „[a]ni reakcia

Okresného súdu Bratislava II. Nezmenila náš názor v tom, že došlo k prieťahom

v predmetnom konaní na súde, a to najmä na prvostupňovom súde. I keď ej pravdou, že aj

na odvolacom súde bola vec vybavovaná neprimerane dlho..., prevažné obdobie prieťahov

nastalo na prvostupňovom súde ako sme ho popísali v ústavnej sťažnosti. Chceme poukázať

aj nato, že pokiaľ predseda súdu konštatuje priebežné konanie úkonov vo veci, vo veľkom

rozsahu išlo o zmätočné, nehospodárne a procesne nesprávne úkony, ktoré tiež prispeli

k predĺženiu jeho trvania.“.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil

možnosť podľa a upustil od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku

a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou

v sťažnosti namietaného porušenia označených práv, ústavný súd nepovažuje ani

za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných

na meritórne rozhodnutie veci (m. m. , ), a preto ďalej konal bez

nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti, priložených písomností, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu

na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania

vedeného na okresnom súde pod sp. zn. .

Dňa 24. marca 2010 sťažovateľka doručila súdnemu exekútorovi

, (ďalej len „súdny

exekútor“), návrh na vykonanie exekúcie z 22. marca 2010.

Dňa 6. apríla 2010 súdny exekútor podal na okresnom súde žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie proti ,

(ďalej len „povinná“), na vymoženie finančnej čiastky v sume 10 404,65 €

s príslušenstvom. Následne okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

ktorý upovedomil povinnú o jej začatí.

Dňa 31. mája 2010 súdny exekútor doručil okresnému súdu námietky povinnej proti

exekúcii.

Dňa 17. augusta 2010 okresný súd uznesením č. k. -14 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu zo 17. augusta 2010“) námietkam povinnej vyhovel. Proti

označenému rozhodnutiu okresného súdu podala 22. septembra 2010 sťažovateľka

odvolanie.

Dňa 22. októbra 2010 sa na základe predchádzajúcej výzvy okresného súdu

k odvolaniu sťažovateľky vyjadrila povinná.

Dňa 17. januára 2011 na účely rozhodovania o odvolaní sťažovateľky okresný súd

predložil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na vec sa vzťahujúci súdny

spis. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -21

6

z 30. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) zrušil uznesenie okresného

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom na vec sa vzťahujúci spisový materiál bol

okresnému súdu doručený vo februári 2012.

Dňa 28. júna 2012 okresný súd, vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu,

potom ako námietky povinnej proti exekúcii opätovne preskúmal, ich uznesením č. k.

-26 zamietol.

Dňa 4. septembra 2012 bol povinnou okresnému súdu doručený návrh na zastavenie

exekúcie, ktorý právne odôvodnila s poukazom na § 57 ods. 1 písm. k) zákona Národnej

rady Slovenskej republiky o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Dňa 25. februára 2013 okresný súd nariadil v preskúmavanej veci pojednávanie,

ktorého termín určil na 28. marec 2013, pričom 4. marca 2013 predmetné pojednávanie

odročil a nariadil nový termín pojednávania na 3. apríl 2013.

Dňa 3. apríla 2013 sa uskutočnilo v exekučnej veci sťažovateľky pojednávanie, ktoré

bolo odročené na neurčito s tým, že okresný súd uložil povinnej, aby v lehote 60 dní

doručila do súdneho spisu špecifikáciu svojho majetku a spôsob jeho využitia.

Dňa 2. decembra 2013 okresný súd uznesením č. k. -103 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu z 2. decembra 2013“) zastavil exekúciu. Následne sťažovateľka

podala 3. januára 2014 proti označenému uzneseniu okresného súdu odvolanie.

Dňa 22. januára 2015 okresný súd nariadil pojednávanie, ktorého termín určil na

19. február 2015, pričom 18. februára 2015 nariadené pojednávanie odročil.

Dňa 19. februára 2015 okresný súd v rámci autoremedúry uznesením

č. k. -119 z 19. februára 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu

z 19. februára 2015“) zrušil svoje predchádzajúce uznesenie z 2. decembra 2013.

Dňa 24. marca 2015 okresný súd v exekučnej veci sťažovateľky vykonal

pojednávanie, ktoré odročil na neurčito na účely zistenia presnej špecifikácie vymáhanej

pohľadávky prostredníctvom súdneho exekútora.

Dňa 11. mája 2015 súdny exekútor doručil okresnému súdu podanie, v ktorom na

základe výzvy okresného súdu konkretizoval výšku ním vymáhanej pohľadávky. Následne

okresný súd predmetné podanie súdneho exekútora zaslal na vyjadrenie povinnej, ktorá

22. júna 2015 okresnému súdu doručila svoje stanovisko k vymáhanej pohľadávke.

Prípisom z 2. júna 2015 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby sa v lehote 30 dní

vyjadrila k prípadnej možnosti mimosúdnej dohody s povinnou. Sťažovateľka na predmetnú

výzvu reagovala podaním doručeným okresnému súdu 10. júla 2015.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , ). Z tohto vyplýva, že právne

8

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý

súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby

ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z ,

podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby

vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné

opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd

zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu

informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa

bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená

v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,

prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu

veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ,

). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o skutkovú a právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd

konštatuje, že nejde o vec skutkovo ani právne zložitú, pričom ani predsedníčka okresného

súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti neakcentovala skutkovú alebo právnu zložitosť

predmetnej veci.

2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky

ako účastníčky napadnutého konania, nezistil také skutočnosti, ktoré by ovplyvnili jeho

doterajšiu dĺžku a mali byť zohľadnené na jej ťarchu. Sťažovateľke preto nemožno pričítať

podiel na stave veci, v akom sa vec nachádza v čase rozhodovania ústavného súdu

o jej sťažnosti.

Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd prihliadol na aktívny prístup sťažovateľky,

keď v priebehu napadnutého konania postupom podľa a nasl.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov namietala

existenciu zbytočných prieťahov v preskúmavanom konaní. Sťažovateľka tak, využívajúc aj

iné prostriedky spôsobilé aspoň čiastočne minimalizovať zbytočné prieťahy v postupe

okresného súdu, mala snahu aj takto ovplyvniť a tým skrátiť celkovú dĺžku napadnutého

konania.

10

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené

nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.

nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie k odstráneniu právnej neistoty

(, , ).

Z obsahu sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec

sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil,

že doterajší postup okresného súdu v priebehu napadnutého konania je poznamenaný

obdobiami jeho ničím neodôvodnenej nečinnosti (obdobie september 2012 až apríl 2013,

máj 2013 až december 2013, január 2014 až február 2015), ktoré sú v rozpore s ústavnou

požiadavkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v týchto

obdobiach nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej

neistoty sťažovateľky. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že tieto obdobia nečinnosti

okresného súdu mali rozhodujúci podiel na celkovom spomalení napadnutého konania,

a tým aj na predĺžení stavu právnej neistoty sťažovateľky.

Namietané konanie je čiastočne poznačené aj neefektívnou, resp. nesústredenou

činnosťou okresného súdu pri prerokúvaní a rozhodovaní danej veci, na vrub ktorej možno

pripísať aj vydanie uznesenia okresného súdu zo 17. augusta 2010, ktoré bolo na základe

odvolania sťažovateľky v odvolacom konaní uznesením krajského súdu zrušené pre

nesprávne právne posúdenie veci a s tým súvisiace nedostatočné zistenie skutkového stavu

veci okresným súdom, a preto v rozsahu jeho zrušenia bola vec vrátená okresnému súdu

na ďalšie konanie. Za súčasť nesústredeného postupu okresného súdu možno považovať

aj vydanie uznesenia okresného súdu z 2. decembra 2013, ktoré bolo na odvolanie

sťažovateľky v rámci autoremedúry uznesením okresného súdu z 19. februára 2015 zrušené

pre závažné procesné pochybenie spočívajúce v tom, že okresný súd postupom podľa § 58

ods. 2 Exekučného poriadku nenariadil v exekučnej veci sťažovateľky pojednávanie.

V súvislosti s namietanou dĺžkou napadnutého konania ústavný súd zohľadnil

aj skutočnosť, že na jeho celkovú dĺžku mal nezanedbateľný vplyv aj postup krajského

súdu, ktorý o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu zo 17. augusta 2010

(súdny spis bol po úkonoch vykonaných súdom prvého stupňa v odvolacom konaní

predložený krajskému súdu v januári 2011) rozhodol až v decembri 2012 a súvisiaci spisový

materiál vrátil okresnému súdu vo februári 2012, čo však nemôže ísť na ťarchu okresného

súdu.

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska

skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresného súdu

poznamenaného viacerými obdobiami opakovanej krátkodobej nečinnosti, zohľadňujúc

pritom charakter a význam predmetu napadnutého konania, ako aj skutočnosť, že konanie

nie je ani po piatich rokoch právoplatne skončené, preto rozhodol, že bolo porušené

základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto

nálezu.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu porušené

a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej

12

sa sťažovateľka domáhajúca sa vybavenia svojej záležitosti nachádza (bod 2 výroku tohto

nálezu).

Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznania

finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, nepovažoval vzhľadom

na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla

vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou

opodstatnenosťou návrhu sťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré

je podľa náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej

v peniazoch za stav spôsobenej právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.

Tento svoj návrh odôvodňuje „dlhodobým porušením práv v konaní nečinnosťou cca 44

mesiacov“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (m. m. ). Podľa názoru ústavného súdu

vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného

zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd

vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd

zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu (viac ako 5 rokov),

prihliadol na viaceré dlhodobé obdobia jeho nečinnosti, skutkovú a právnu zložitosť veci,

správanie sťažovateľky v posudzovanom období, ako aj na aktívny postoj sťažovateľky

v priebehu napadnutého konania, ktorým sa podieľala na odstraňovaní stavu svojej právnej

neistoty.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval

v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 1 500 € sťažovateľke

za primerané finančné zadosťučinenie podľa . Ústavný

súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka v sťažnosti žiada, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania

v sume 355,72 € za dva úkony právnej pomoci – prípravu a prevzatie veci a podanie

sťažnosti ústavnému súdu podľa § 1 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18

14

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľkou vyčíslené trovy konania, ktoré požaduje

v tomto konaní uhradiť, neprekračujú sumu, ktorá jej patrí podľa vyhlášky, ústavný súd

jej preto priznal úhradu trov konania v ňou požadovanej výške.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky [ v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku (bod 4 výroku tohto nálezu)].

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015