Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 873/2015
PDF · 231.77 KB
No categories available
II. ÚS 873/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti
obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené
pod spisovými značkami: Rvp 17759/2014, Rvp 17760/2014, Rvp 17761/2014,
Rvp 17762/2014, Rvp 17764/2014, Rvp 17765/2014, Rvp 17766/2014, Rvp 17767/2014,
Rvp 17768/2014, Rvp 17769/2014, Rvp 17770/2014, Rvp 17771/2014, Rvp 17772/2014,
Rvp 17773/2014, Rvp 17774/2014, Rvp 17775/2014, Rvp 17776/2014, Rvp 17777/2014,
Rvp 17778/2014, Rvp 17779/2014, Rvp 17780/2014, Rvp 17781/2014, Rvp 17782/2014,
Rvp 17783/2014, Rvp 17784/2014, Rvp 17791/2014, Rvp 17799/2014, Rvp 17800/2014,
Rvp 17801/2014, Rvp 17802/2014, Rvp 17803/2014, Rvp 17804/2014, Rvp 17805/2014,
Rvp 17806/2014, Rvp 17807/2014, Rvp 17808/2014, Rvp 17809/2014, Rvp 17810/2014,
Rvp 17811/2014, Rvp 17812/2014, Rvp 17813/2014, Rvp 17814/2014, Rvp 17815/2014,
Rvp 17816/2014, Rvp 17817/2014, Rvp 17818/2014, Rvp 17819/2014, Rvp 17820/2014,
Rvp 17821/2014, Rvp 17822/2014, Rvp 17823/2014 a Rvp 17824/2014 vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn.
12 Co 497/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014 (Rvp 17759/2014), sp. zn.
12 Co 501/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014 (Rvp 17760/2014), sp. zn.
15 Co 542/2014 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2014 (Rvp 17761/2014), sp. zn.
13 Co 798/2013 z 30. septembra 2014 (Rvp 17762/2014), sp. zn. 14 Co 1045/2013 a jeho
rozsudkom z 23. septembra 2014 (Rvp 17764/2014), sp. zn. 16 Co 657/2014 a jeho
rozsudkom z 23. októbra 2014 (Rvp 17765/2014), sp. zn. 16 Co 517/2014 a jeho rozsudkom
z 9. októbra 2014 (Rvp 17766/2014), sp. zn. 16 Co 665/2014 a jeho rozsudkom
z 23. októbra 2014 (Rvp 17767/2014), sp. zn. 16 Co 628/2014 a jeho rozsudkom
z 23. októbra 2014 (Rvp 17768/2014), sp. zn. 17 Co 854/2013 z 22. októbra 2014
(Rvp 17769/2014), sp. zn. 14 Co 957/2014 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014
(Rvp 17770/2014), sp. zn. 13 Co 906/2014 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014
(Rvp 17771/2014), sp. zn. 14 Co 555/2014 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014
(Rvp 17772/2014), sp. zn. 14 Co 336/2014 a jeho rozsudkom z 28. októbra 2014
(Rvp 17773/2014), sp. zn. 16 Co 605/2014 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2014
(Rvp 17774/2014), sp. zn. 14 Co 441/2014 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014
(Rvp 17775/2014), sp. zn. 14 Co 1051/2013 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014
(Rvp 17776/2014), sp. zn. 16 Co 513/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014
(Rvp 17777/2014), sp. zn. 14 Co 1029/2013 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014
(Rvp 17778/2014), sp. zn. 14 Co 959/2013 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014
(Rvp 17779/2014), sp. zn. 14 Co 919/2014 a jeho rozsudkom z 26. augusta 2014
(Rvp 17780/2014), sp. zn. 16 Co 241/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014
(Rvp 17781/2014), sp. zn. 16 Co 551/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014
(Rvp 17782/2014), sp. zn. 16 Co 501/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014
(Rvp 17783/2014), sp. zn. 16 Co 597/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014
(Rvp 17784/2014), sp. zn. 14 Co 743/2013 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014
(Rvp 17791/2014), sp. zn. 14 Co 99/2014 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014
(Rvp 17799/2014), sp. zn. 14 Co 1100/2013 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014
(Rvp 17800/2014), sp. zn. 14 Co 799/2014 a jeho rozsudkom zo 7. októbra 2014
(Rvp 17801/2014), sp. zn. 14 Co 1126/2013 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014
(Rvp 17802/2014), sp. zn. 14 Co 90/2014 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014
(Rvp 17803/2014), sp. zn. 14 Co 1082/2013 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014
(Rvp 17804/2014), sp. zn. 14 Co 838/2013 a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2014
(Rvp 17805/2014), sp. zn. 13 Co 1112/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2014
(Rvp 17806/2014), sp. zn. 14 Co 59/2014 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014
(Rvp 17807/2014), sp. zn. 14 Co 963/2013 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014
(Rvp 17808/2014), sp. zn. 13 Co 1108/2013 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014
2
(Rvp 17809/2014), sp. zn. 17 Co 808/2014 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2014
(Rvp 17810/2014), sp. zn. 17 Co 913/2014 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2014
(Rvp 17811/2014), sp. zn. 17 Co 901/2014 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2014
(Rvp 17812/2014), sp. zn. 12 Co 448/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014
(Rvp 17813/2014), sp. zn. 12 Co 480/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014
(Rvp 17814/2014), sp. zn. 14 Co 51/2014 a jeho rozsudkom z 28. októbra 2014
(Rvp 17815/2014), sp. zn. 16 Co 489/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014
(Rvp 17816/2014), sp. zn. 14 Co 308/2014 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014
(Rvp 17817/2014), sp. zn. 12 Co 180/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014
(Rvp 17818/2014), sp. zn. 12 Co 219/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014
(Rvp 17819/2014), sp. zn. 16 Co 493/2014 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2014
(Rvp 17820/2014), sp. zn. 12 Co 507/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014
(Rvp 17821/2014), sp. zn. 13 Co 303/2014 a jeho rozsudkom z 21. októbra 2014
(Rvp 17822/2014), sp. zn. 16 Co 304/2014 a jeho rozsudkom z 18. septembra 2014
(Rvp 17823/2014) a sp. zn. 17 Co 877/2014 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2014
(Rvp 17824/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 17759/2014, Rvp 17760/2014, Rvp 17761/2014, Rvp 17762/2014,
Rvp 17764/2014, Rvp 17765/2014, Rvp 17766/2014, Rvp 17767/2014, Rvp 17768/2014,
Rvp 17769/2014, Rvp 17770/2014, Rvp 17771/2014, Rvp 17772/2014, Rvp 17773/2014,
Rvp 17774/2014, Rvp 17775/2014, Rvp 17776/2014, Rvp 17777/2014, Rvp 17778/2014,
Rvp 17779/2014, Rvp 17780/2014, Rvp 17781/2014, Rvp 17782/2014, Rvp 17783/2014,
Rvp 17784/2014, Rvp 17791/2014, Rvp 17799/2014, Rvp 17800/2014, Rvp 17801/2014,
Rvp 17802/2014, Rvp 17803/2014, Rvp 17804/2014, Rvp 17805/2014, Rvp 17806/2014,
Rvp 17807/2014, Rvp 17808/2014, Rvp 17809/2014, Rvp 17810/2014, Rvp 17811/2014,
Rvp 17812/2014, Rvp 17813/2014, Rvp 17814/2014, Rvp 17815/2014, Rvp 17816/2014,
Rvp 17817/2014, Rvp 17818/2014, Rvp 17819/2014, Rvp 17820/2014, Rvp 17821/2014,
Rvp 17822/2014, Rvp 17823/2014 a Rvp 17824/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 17759/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
22. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkami v konaniach
uvedených v záhlaví tohto rozhodnutia (spolu ďalej len „napadnuté rozsudky krajského
súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňa
v konaniach vedených Okresným súdom Rimavská Sobota, Okresným súdom Lučenec
Okresným súdom Revúca, Okresným súdom Banská Bystrica a Okresným súdom Žiar
nad Hronom (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie
o jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných
súdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali
spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu
zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkom
okresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými
rozsudkami potvrdil rozhodnutia okresných súdov.
4
Podľa názoru sťažovateľky odvolacie súdy „spôsobili“ porušenie jej základných
práv, „osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva
na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:
„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho
prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom.
Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú
všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu.
Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami,
ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15
OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje
vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych
argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie vo svoj prospech...
4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu
v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho
konania.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje,
aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súdu
zruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
6
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna
a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter
rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutí
žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušenie
konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,
že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií
na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby
a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto
ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická
osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,
ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,
že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia
sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,
len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
8
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:
1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,
2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,
3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,
4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,
5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutí
prerušenia súdneho konania.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajský súd zhodne
konštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003
Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa osobitne zaoberal
skutočnosťou, či postupom príslušných okresných súdov v namietaných exekučných
konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný základ pre priznanie
práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnako sa zaoberal aj námietkou
sťažovateľky, podľa ktorej vo veci rozhodol vylúčený sudca, ako aj námietkou týkajúcou sa
10
odňatia jej možnosti konať pred súdom a námietkou týkajúcou sa nedostatočného
odôvodnenia napadnutých rozsudkov.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých
rozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto
predmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia
odôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa
názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,
ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003
Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej Rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu
sú „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený
právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru
všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20
ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva
aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného
aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,
že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď
sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,
nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len
na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
V týchto súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnou udržateľnosťou
právnych záverov krajských súdov ako odvolacích súdov vo vzťahu k námietkam
sťažovateľky, ktoré formuluje paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu,
sa ústavný súd podrobne vysporiadal aj v predchádzajúcich rozhodnutiach
(napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014), plne sa s nimi stotožňuje
a v podrobnostiach odkazuje na argumentáciu uvedenú v týchto rozhodnutiach.
Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie
konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2015
12