Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 7/2016
PDF · 282.39 KB
No categories available
I. ÚS 7/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 7/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Nitra sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 30. októbra 2015, ako aj uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos 88/2015 z 11. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 30. októbra 2015 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu z 30. októbra 2015“), ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 88/2015 z 11. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu z 11. novembra 2015“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v podstatnom uviedol:
«V trestnej veci obvineného ..., tohto času vo väzbe v Ústave na výkon
väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Nitre bol sťažovateľ Uznesením
Okresného súdu Nitra v konaní pod sp. zn. 33Tk/2/2015 zo dňa 30. 10. 2015 ponechaný
vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a/ a c/ Tr. por.
Proti tomuto Uzneseniu Okresného súdu v Nitre sme podali v zákonom stanovenej
lehote sťažnosť. Uznesením Krajského súdu v Nitre v konaní pod sp. zn. 2Tos/88/2015
zo dňa 11. 11. 2015 bola sťažnosť obvineného zamietnutá.
Sťažovateľ má za to, že zhora uvedenými rozhodnutiami boli porušené jeho základné
práva a slobody, pričom ich skutkovú a právnu konkretizáciu uvádzame nižšie v texte tejto
ústavnej sťažnosti:
Okresný súd Nitra vo svojom Uznesení nedostatočne odôvodnil dôvody väzby,
pričom sa absolútne nezaoberal možnosťami nahradenia väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka.
Súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbe je oprávnený
(a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru aj povinný)
skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo prepustením
obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného úradníka, a to aj
v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený, (nález Ústavného súdu SR z 5. júna
2013, sp. zn. II. ÚS 67/2013-41)
Uznesením Krajského súdu Nitra sp. zn. 2Tos/88/2015 zo dňa 11. 11. 2015 bola moja
sťažnosť proti Uzneseniu Okresného súdu výrokom I. zamietnutá. Krajský súd Nitra taktiež
pochybil, nakoľko sa k namietanej skutočnosti nenahradenia väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka v odôvodnení k výroku č. 1 (k ponechaniu vo väzbe po podaní
obžaloby) žiadnym spôsobom nevyjadril.
Výrok II. považujeme za absolútne nezákonný, nakoľko sa Krajský súd Nitra
vyjadroval k návrhu, ktorý nebol zaslaný jemu, tak ako tvrdí v odôvodnení, ale Okresnému
súdu Nitra, ktorý sa k predmetnému návrhu vôbec nevyjadril. Tento nie je napádaný touto
ústavnou sťažnosťou.
Okresný aj Krajský súd je povinný odôvodniť prečo nepovažujú alternatívne
nahradenie väzby probačným a mediačným úradníkom za postačujúce. Nedostatok takého
odôvodnenia môže predstavovať porušenie čl. 5 ods. 3, prípadne ods. 4 dohovoru (porov.
napr. rozsudok z 10. marca 2009, Mihuţă proti Rumunsku, sťažnosť č. 13275/03, ods. 31)
Ustanovenie § 80 ods. 1 Trestného poriadku ...
Ďalšie ustanovenie § 81 ods. 1 Trestného poriadku umožňuje to isté, ak súčasne
príjme peňažnú záruku obvineného alebo inej osoby. Ústavný súd už v náleze sp. zn.
IV. ÚS 346/08 dospel k záveru, že všetky tieto prostriedky treba považovať za „záruky“
v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru. Z uvedených ustanovení tak vyplýva, že
slovenské právo pozná štyri prostriedky nahradenia väzby: tri z nich sú závislé na iniciatíve
obvineného alebo tretích osôb stojacich mimo súdu, súčasne však existuje minimálne jeden
taký prostriedok, ktorý nie je závislý od iniciatívy obvineného, a to dohľad probačného
a mediačného úradníka. ...
Uvedenými konaniami došlo k porušeniu nasledovných základných práv sťažovateľa
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru...»
Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním z 3. decembra 2015, v prílohe ktorého
predložil uznesenie okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2015“), ktorým tento súd jeho trestnú vec podľa
§ 244 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku postúpil Špecializovanému trestnému súdu, ktorý
je na jej prerokovanie príslušný. V odôvodnení uznesenia z 24. novembra 2015 okresný súd
uviedol, že konanie obvinených podľa neho vykazuje všetky zákonom predpokladané znaky
zločineckej skupiny, a preto prokurátor nepostupoval správne, pokiaľ zažalovaný trestný čin
právne kvalifikoval ako konanie spáchané podľa § 138 písm. i) Trestného zákona, t. j.
organizovanou skupinou, v čoho dôsledku došlo k podaniu obžaloby na vecne nepríslušný
okresný súd.
Podľa sťažovateľa okresný súd postupoval nezákonne pri rozhodovaní o jeho väzbe,
keďže počas celého prípravného konania vychádzal z toho, že skutok, pre ktorý bola väzba
uvalená, bol spáchaný organizovanou skupinou, a až po podaní obžaloby zaujal okresný súd
iný právny názor, že ide o skutok spáchaný zločineckou skupinou.
Sťažovateľ vo svojej argumentácii uviedol:
«Tak významná okolnosť trestného činu, akou je posúdenie právnej kvalifikácie
foriem trestnej súčinnosti a v dôsledku toho aj príslušnosti súdu, musela byť Okresnému
súdu Nitra známa už skôr, pričom k zmene právneho posúdenia (po podaní obžaloby) došlo
bez toho, aby sa zistili nové okolnosti, na základe ktorých by bolo možné zmeniť právne
hodnotenie. Uvedené vyplýva z textácie obžaloby na 1. str. slovami „plánovane
a koordinovane“, pričom v rozširujúcom obvinení zo dňa 18. 11. 2014 je použité spojenie
„pričom každý obvinený mal pri páchaní tejto trestnej činnosti stanovené svoje úlohy, ktoré
v rámci skupiny plnil a všetci svoje konanie počas celého obdobia navzájom koordinovali
a plánovali...“, pričom aj v prvom uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 14. 05. 2014 je
uvedené „koordinovanou a plánovanou činnosťou“.
Okresný súd Nitra mal vedomosť o svojej nepríslušnosti už vo včasnejšom priebehu
trestného konania, nakoľko bola jeho nepríslušnosť zo strany obhajoby niekoľko krát
namietaná (avšak z iného dôvodu, no napriek tomu vo veci rozhodoval. ...
Vyššie uvedené zreteľne dokazuje, že konanie Okresného súdu Nitra je ústavne
neakceptovateľné, svojvoľné a porušujúce základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. ...
Na základe uvedeného dopĺňam ústavnú sťažnosť a napádam Uznesenie Krajského
súdu v Nitre zo dňa 11. 11. 2015, sp. zn. 2Tos/88/2015 ako aj Uznesenie Okresného súdu
v Nitre zo dňa 30. 10. 2015, sp. zn. 33TK/2/2015 aj z dôvodov vyššie uvedených, keďže súdy
rozhodovali o väzbe ako nepríslušné súdy.»
Ďalším podaním doručeným ústavnému súdu 10. decembra 2015 sťažovateľ iba
odstránil zrejmé nesprávnosti svojho predošlého podania.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal
nález, v ktorom vysloví, že uznesením okresného súdu z 30. októbra 2015 a uznesením
krajského súdu z 11. novembra 2015 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru,
zároveň uvedené uznesenia zruší a prikáže okresnému súdu prepustiť ho neodkladne
z väzby na slobodu a zaplatiť mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 € na účet
jeho právneho zástupcu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy, ako aj jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru uznesením
okresného súdu z 30. októbra 2015, ako aj uznesením krajského súdu z 11. novembra 2015.
K porušeniu označených práv malo dôjsť podľa sťažovateľa v dôsledku toho, že:
- okresný súd vo svojom uznesení z 30. októbra 2015 nedostatočne odôvodnil
dôvody väzby a absolútne sa nezaoberal možnosťami nahradenia väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka,
- krajský súd sa v uznesení z 11. novembra 2015 k podanému návrhu na nahradenie
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v odôvodnení k svojmu prvému
výroku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby žiadnym spôsobom
nevyjadril, pričom druhý výrok tohto uznesenia krajského súdu považuje sťažovateľ
za absolútne nezákonný, pretože sa v ňom podľa neho krajský súd vyjadroval k návrhu,
ktorý nebol zaslaný jemu,
- všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci nesprávne posúdili
právnu kvalifikáciu formy trestnej súčinnosti pri spáchaní trestného činu, z ktorého bol
obvinený sťažovateľ spolu s ďalšími spoluobvinenými, čo malo priamy dopad na nesprávne
ustálenie nielen príslušnosti súdu, ale i osoby zákonného sudcu.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
z 30. októbra 2015
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
V prípadoch, pri ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojho ústavou
garantovaného práva v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane
zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci
ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom
konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať
jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.
Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde
namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené
v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv
a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04,
V záujme ochrany svojich práv mal v súlade s § 185 a nasl. Trestného poriadku
sťažovateľ možnosť predložiť uvedenú argumentáciu rozporujúcu správnosť uznesenia
okresného súdu z 30. októbra 2015 v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, pričom túto
možnosť využil a rozhodnutie o uvedenom opravnom prostriedku patrí/patrilo do právomoci
krajského súdu. Rovnako tak argumentáciu, ktorou poukazuje na postup okresného súdu
podľa § 241 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, v dôsledku ktorého došlo k postúpeniu
predmetnej veci Špecializovanému trestnému súdu až po podaní obžaloby, bolo možné
v súlade s odsekom 5 tohto ustanovenia predložiť podaním sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu z 24. novembra 2015 krajskému súdu, do právomoci ktorého patrí
rozhodovanie o uvedenom opravnom prostriedku. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o takýchto sťažnostiach sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu na
ďalšie prerokovanie a rozhodnutie v tejto veci.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
z 11. novembra 2015
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením
krajského súdu z 11. novembra 2015 preskúmal obsah odôvodnenia tohto uznesenia v časti
týkajúcej sa sťažovateľa, v ktorom krajský súd rozhodujúci okrem iného aj o sťažnosti
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 30. októbra 2015 vo vzťahu k jeho
argumentácii predloženej ústavnému súdu uviedol:
«Krajský súd v Nitre, ako nadriadený súd, na podklade riadne a včas podaných
sťažností oprávnenými osobami podľa § 192 ods. 1 a 2 písm. a), písm. b) Tr. por. preskúmal
správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým podali obvinení sťažnosti a
konanie predchádzajúce týmto výrokom a dospel k záveru, že sťažnosti obvinených nie sú
dôvodné.
V rámci prieskumnej povinnosti. nadriadený súd zistil. že súd I. stupňa v konaní
predchádzajúcom napadnutému uzneseniu postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami
Obvinení boli vzatí do väzby uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 33 Tp/38/2014
zo dňa 16. 05. 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 25/2014
zo dňa 26. 05. 2014 obvinený z dôvodu uvedenom v § 71 ods. 1 písm. a),
písm. b), písm. c) Tr. por. s tým, že lehota väzby začala obvinenému plynúť odo dňa 13. 05.
2014 od 05.00 hod....
Uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 33Tp/152/2015 zo dňa 25. 09. 2015
v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4Tpo/75/2015 zo dňa 29. 10. 2015 bol
obvineným a podľa § 79 ods.2 Tr. por. zmenený dôvod
väzby tak, že u oboch bol daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 33Tp/126/2014 zo dňa 21. 11. 2014
v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4Tpo/78/2014 zo dňa 11. 12. 2014 bola
obvineným predĺžená lehota trvania väzby do 13. 07. 2015 a uznesením Okresného súdu
Nitra sp. zn. 33Tp/l07/2015 zo dňa 26. 06. 2015 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 4Tpo/52/2015 zo dňa 06. 07. 2015 bola obvineným predĺžená lehota trvania
väzby do 13. 11. 2015.
Dňa 12. 10. 2015 bola na Okresný súd Nitra podaná na. obvinených obžaloba pre
pokračujúci obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1, ods. 3
písm. c), ods.5 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), písm. i) Tr. zák. v časti
dokonaný a v časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.
Podľa § 238 ods. 3 Tr. por. ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe
prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne aj s rozhodnutím
podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. I, najneskôr však tak, aby postupom
podľa § 76 ods. 3 alebo ods. 4 Tr. por. došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do
uplynutia lehoty, ktorá bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom
konaní.
Podľa 73 ods. 3 Tr. por. .obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na
slobodu. O takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju
obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dni odo dňa,
keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
Všetky tieto lehoty boli súdom I. stupňa zachované a súd I. stupňa správne
prednostne rozhodol o ponechaní obvinených vo väzbe.
Podozrenie zo spáchania, už v súčasnosti žalovaných, skutkov pretrváva. Pokiaľ ide
o väzobné dôvody u obvinených . ,
a podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. a u obvineného
aj podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. bola konštatovaná obava z pokračovania v páchaní
trestnej činnosti (§ 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.) a obava z vyhýbania sa trestnému stíhaniu
(§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por) právoplatnými rozhodnutiami o vzatí obvinených do väzby,
v rozhodnutiach o ich žiadostiach o prepustenie na slobodu, ako aj v rozhodnutiach
o predĺžení lehoty trvania väzby v prípravnom konaní.
Keďže konanie vstupuje do svojej vyššej fázy po podaní obžaloby s kvalifikáciou, aká
je v nej obsiahnutá, obavu z úteku. resp. vyhýbania sa trestnému stíhaniu nemá ako pominúť
(naopak stáva sa reálnejšou) a taktiež obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti
rovnakého charakteru (vzhľadom na skutočnosti, uvádzané súdom I. stupňa v odôvodnení
napadnutého uznesenia) nezanikla.
Podľa názoru nadriadeného súdu dôvody väzby u obvineného uvedené v § 71 ods. I
písm. c) Tr. por. naďalej trvajú, pretože i po podaní obžaloby je zrejmé, že skutky, pre ktoré
sú obvinení stíhaní, sa stali, obvinení sú z ich spáchania dôvodne podozriví. ...
Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu I. stupňa,
v ktorom sa tento súd precízne vysporiadal s existenciou ďalšieho trvania väzby v zmysle
ustanovenia § 238 ods.3 Tr. por. Pri posudzovaní a hodnotení konkrétnych skutočností
odôvodňujúcich obavu z konania predpokladaného v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.
a u obvineného aj podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. súd I. stupňa bral do
úvahy predovšetkým rozsiahlosť žalovaného skutku, dobu po ktorú mal byť skutok
obvinenými páchaný, ako aj spôsob akým. mal byť vykonávaný a prihliadol aj na
skutočnosť, že sa obvinení mali skutku dopúšťať ako členovia organizovanej skupiny. Súd
I. stupňa správne prihliadol aj na jednotlivé osoby obvinených a pri zistení, že sa v ich
prípadoch jednotlivo, ale aj spoločne nejedná o prvý prípad kontaktu s Trestným zákonom,
pretože obvinení sú trestne stíhaní aj pre iné trestné činy a v nadväznosti na to vyhodnotil,
že obvinení si mali počas dlhšieho obdobia zadovažovať finančné prostriedky vo veľkom
rozsahu, čomu nasvedčoval nielen počet žalovaných čiastkových útokov, ale aj výška
spôsobenej škody. Súd I. stupňa správne poukázal na to, a nadriadený súd sa s tým aj
stotožnil, že motívom konania obvinených mala byť predovšetkým zištnosť, v dôsledku čoho
mali obvinení disponovať finančnými prostriedkami vo veľkom rozsahu a s ich ďalším
rozširovaním mali pokračovať až do zadržania v tejto trestnej veci, pretože až obmedzenie
ich osobnej slobody prerušilo ich trestnú činnosť. Tak ako súd I. stupňa, aj odvolací súd
poukazuje na skutočnosť, že obvinení sú aktuálne stíhaní v iných trestných veciach.
Obava z pokračovania v páchaní v trestnej činnosti vyplýva predovšetkým z toho, že
v trestnej veci, ktorá by mala byť vedená na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku boli
obvinení prepustení z väzby v priebehu roku 2012, pričom táto väzba bola nahradená
dohľadom probačného a mediačného úradníka, všetkým im boli uložené primerané
obmedzenia a povinnosti, obvinená bola na slobodu prepustená
po prijatí peňažnej záruky, pričom začatie obdobia páchania žalovanej trestnej činnosti je
v obžalobe označené dňom 05. 11. 2012. Obvinená namietala tvrdenie súdu
I. stupňa, že trestná vec vyšetrovaná na Prezídiu PZ NKA NJFP pod ČVS: PPZ-711/NKA-
FP-ZA-2012 by mala byť vedená na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, pretože
podľa jej poznatku, na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku neevidujú obžalobu,
týkajúcu sa danej veci. Nadriadený sud zistil, že skutočne nebola v danej veci podaná
obžaloba a vec sa stále nachádza v prípravnom konaní, nič to však nemení na tom. že
obvinení nedodržali obmedzenia a povinnosti. ktoré im boli pri prepustení z väzby
na slobodu v danej veci uložené.
Čo sa týkalo obvineného , súd I. stupňa správne ustálil že u neho je
daný aj dôvod väzby uvedený v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Vychádzal predovšetkým z toho.
že tento sa mal dlhší čas obávať odhalenia jeho trestnej činnosti a bol pripravený
kedykoľvek opustiť trvalé bydlisko, k čomu minimálne v jednom prípade na základe obsahu,
zaznamenaných telefonických hovorov aj prišlo, pričom z týchto tiež vyplynulo, že obvinený
sa mal dlhší čas na pozore, mal pravidelne obmieňať telefónne číslo, ktoré
používal a mal byť neustále v strehu v dôsledku očakávania odhalenia a tendenciu utekať
z miesta trvalého bydliska v situáciách, kedy sa cítil byť ohrozený v dôsledku
prenasledovania organmi činnými v trestnom konaní.
Nadriadený súd v tejto súvislosti poukazuje nielen na prepisy telefónnych hovorov,
z ktorých súdom konštatované skutočnosti vyplývajú, ale aj na výpovede svedkov
a . Uvedení svedkovia vo svojich výpovediach, okrem iného
vypovedali aj o skutočnostiach, že obvinený sa po informáciách od
„podplatených policajtov“ zbalil a odišiel tak do Čiech, ako aj na „Kanáre“, pričom
svedkyňa uviedla, že vo februári dostal echo, že ho prídu
zbaliť policajti, na to mala ona zbaliť všetky veci, zaniesť ich do auta na pokyn pani
a niekto tieto veci odniesol z firmy preč, pričom obvinený mal byť
preč. Uvedená svedkyňa vo svojej výpovedi dňa 12. 05. 2015 uviedla aj to, že obvinený
chodil do firmy s malou cestovnou taškou a „chalani vo firme si z neho
uťahovali, že chodí s tou taškou, že sa bojí že ho zoberú policajti“. Obava z konania
uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Tr por. sa nezmenila ani v tomto štádiu trestného konania
a preto sa nadriadený súd plne stotožnil so závermi súdu I. stupňa uvádzanými ohľadne
obvineného v odôvodnení napadnutého uznesenia. ...
Pokiaľ obvinený podal návrh na nahradenie väzby zárukou, sľubom
a dohľadom nadriadenému súdu, nadriadený súd preskúmal možnosti alternatívneho
nahradenia väzby uvedeného obvineného. Aj nadriadený súd zastáva názor, že je potrebné
v každom prípade skúmať možnosť nahradenia inštitútu väzby alternatívnymi inštitútmi
uvedenými v § 80 ako aj § 81 Tr. por. Vzhľadom na skutočnosti, uvádzané tak v
napadnutom uznesení súdu I. stupňa, ako aj nadriadeného súdu, ale predovšetkým s
poukazom na skutočnosti vyplývajúce zo spisového materiálu, nadriadený súd zistil, že v
prípade obvineného ani jeden z inštitútov alternatívneho nahradenia väzby
uvedených tak v § 80 ods. 1 Tr. por., ako ani v § 81 ods. 1 Tr. por., nie je takým, ktorým by
bolo možné väzbu nahradiť a bolo by možné konštatovať jeho dostatočným. Je potrebné
uviesť, že obvinený aj v predchádzajúcich žiadostiach o prepustenie z väzby
na slobodu žiadal, aby bola jeho väzba nahradená či už sľubom alebo dohľadom
probačného a mediačného úradníka a týmto žiadostiam nebolo vyhovené. Ani v tomto
štádiu trestného konania nie je možné nahradenie väzby tak písomným sľubom, ako aj
dohľadom probačného a mediačného úradníka nad jeho osobou považovať za primerané.
Pokiaľ obvinený navrhol nahradenie jeho väzby zárukou záujmového združenia občanov
LIONS CLUB NITRA je potrebné uviesť, že niet pochýb, že uvedené združenie spĺňa
predpoklady na to, aby mohlo byť dôveryhodnou osobou tak ako to má na mysli Trestný
poriadok. Avšak vzhľadom na osobu obvineného, predovšetkým na charakter trestnej
činnosti, ani takéto záujmové združenie nie je dostatočnou zárukou, že by obvinený
nepokračoval v páchaní trestnej činnosti.
Ohľadom ponúknutej peňažnej záruky je potrebné uviesť, že Trestný poriadok
neurčuje hranice výšky peňažnej záruky, ale umožňuje súdu posúdiť okolnosti vo vzťahu ku
konkrétnej trestnej veci a obvinenému. Základným hľadiskom, ktoré treba vziať do úvahy
pri rozhodovaní o prijatí majetkovej záruky a pri určení jej výšky je otázka, či a aká
peňažná záruka dostatočne odstráni odôvodnenú obavu, že by obvinený pokračoval v
páchaní trestnej činnosti. Nahradenie väzby peňažnou zárukou vzhľadom na charakter
páchanej trestnej činnosti a výšku spôsobenej škody obvineným, nepovažoval nadriadený
súd za dostatočné. Vzhľadom na skutočnosť, že obvinený si po dlhší čas zadovažoval
finančné prostriedky páchaním trestnej činnosti, nie je zrejmé ani aký pôvod majú jeho
úspory.
V tejto súvislosti nadriadený súd poukazuje aj na skutočnosť, že uvedený obvinený
bol v trestnej veci obdobného charakteru taktiež vo väzbe a bol z nej uznesením Okresného
súdu Nitra sp. zn. 33Tp/13/2012 prepustený z väzby na slobodu, s tým že táto väzba bola
nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka s uloženými primeranými
obmedzeniami a povinnosťami a ani táto skutočnosť nezabránila obvinenému opätovne
pokračovať v páchaní trestnej činností v podstate rovnakého charakteru (aj keď v druhom
prípade ide o daňové trestné činy).
Orgány činné v trestnom konaní a súd musia väzobné trestné veci prejednávať čo
najrýchlejšie, pričom musia dodržiavať občianske práva garantované ústavou. Táto
požiadavka nadväzuje aj na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a na ustanovenie § 2 ods. 6 Trestného poriadku.
V konaní, predchádzajúcom napadnutému rozhodnutiu, bola táto požiadavka plne
rešpektovaná a to či už v prípravnom konaní ako aj pred samotným súdom I. stupňa
v doterajšom konaní.
Súd I. stupňa správne rozhodol, keď obvinených po podaní obžaloby ponechal
vo väzbe a žiadosti obvinených a o prepustenie
z väzby zamietol. Ani nadriadený súd nezistil žiadne dôvody na zmenu napadnutého
uznesenia a preto jeho sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako
nedôvodnú zamietol.»
Z spisového materiálu v predmetnej veci a ďalších listín známych súdu z jeho
rozhodovacej činnosti vyplýva, že okresný súd v uznesení z 30. októbra 2015 rozhodol
v prvom výroku okrem iného podľa § 238 ods. 3 s poukazom na § 79 ods. 2 Trestného
poriadku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, pričom v druhom a treťom výroku uvedeného
uznesenia okresný súd o právach sťažovateľa nerozhodoval.
Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu z 30. októbra 2015 podal sťažnosť,
v ktorej namietal, že okresný súd v jeho prípade neskúmal možnosti nahradiť jeho väzbu
inými miernejšími prostriedkami, a zároveň krajskému súdu doručil svoj návrh na
nahradenie väzby zárukou záujmového združenia občanov, peňažnou zárukou, sľubom
a dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Krajský súd v uznesení z 11. novembra 2015 prvým výrokom podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku okrem iného sťažnosť sťažovateľa zamietol. Druhým výrokom
podľa § 80 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného poriadku neprijal sťažovateľov návrh na
nahradenie väzby sťažovateľa zárukou záujmového združenia občanov LIONS CLUB
NITRA, podľa § 80 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Trestného poriadku neprijal písomný sľub
sťažovateľa, podľa § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku nenahradil väzbu
sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 1 Trestného
poriadku neprijal peňažnú záruku sťažovateľa.
Ústavný súd považuje za potrebné po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského
súdu z 11. novembra 2015 poukázať na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m.
III. ÚS 209/04). V tejto súvislosti ústavný súd tiež judikoval, že odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Po preskúmaní uznesenia z 11. novembra 2015 ústavný súd zistil, že krajský súd
vo svojou uznesení poukázal na všetky okolnosti podstatné pre rozhodnutie súdu o väzbe
a popísal stručne aj dôvody vedúce okresný súd k prijatiu uznesenia z 30. októbra 2015,
s ktorými sa plne stotožnil, a zároveň poukázal aj na ďalšie dôvody vyplývajúce
z vykonaného dokazovania, ktoré podľa neho podporujú správnosť skutkových a právnych
záverov okresného súdu.
Argumentácia sťažovateľa smeruje k spochybneniu záveru súdov zúčastnených
na rozhodovaní v predmetnej veci o dostatočnosti dôvodov splnenia materiálnych
podmienok väzby sťažovateľa a taktiež k nerozhodnutiu, resp. nesprávnemu rozhodnutiu
súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci o naplnení podmienok nahradenia jeho
väzby miernejšími prostriedkami obmedzenia osobnej slobody.
Podľa ústavného súdu súdy rozhodujúce v predmetnej veci dostatočne popísali
i vyhodnotili zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutky, pre ktoré bolo proti
sťažovateľovi začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestného činu a existuje
dôvodné podozrenie založené na konkrétnych okolnostiach, že tieto skutky spáchal
sťažovateľ (túto skutočnosť existencie dôvodného podozrenia o spáchaní skutkov napokon
výrazne podopiera aj samotný fakt, že v predmetnej veci bola 12. októbra 2015 na okresnom
súde podaná obžaloba), ako aj skutočnosti svedčiace o dôvode jeho väzby, ktoré s ohľadom
na ich charakter ani po podaní obžaloby podľa ústavného súdu nestrácajú svoju výpovednú
hodnotu a ich závery nemožno považovať za arbitrárne. Za ústavne súladný možno
považovať aj postup krajského súdu, ktorý v súlade s § 193 ods. 4 Trestného poriadku
doplnil neúplný výrok uznesenia okresného súdu z 30. októbra 2015 o výrok, ktorým
rozhodol o nahradení väzby jednotlivými miernejšími prostriedkami obmedzenia osobnej
slobody poskytnutými Trestným poriadkom a dôvody svojho rozhodnutia podrobne
rozviedol v odôvodnení uznesenia z 11. novembra 2015.
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 11. novembra 2015 podľa názoru
ústavného súdu nesignalizuje možnosť zistenia porušenia označených práv sťažovateľa,
keďže krajský súd sa argumentáciou predloženou sťažovateľom zaoberal, na podporu
svojich záverov uviedol logické a právne podložené úvahy, ktorými sa pri jej hodnotení
spravoval, ako aj dôvody, prečo predložené argumenty nepovažoval za relevantné. Samotná
nespokojnosť sťažovateľa so závermi krajského súdu uvedenými v jeho uznesení
z 11. novembra 2015 nesvedčí o jeho arbitrárnosti, resp. o arbitrárnosti záverov v ňom
vyslovených, a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním
označených práv.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 2016