Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 7/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a 2 a práva

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Nitra sp. zn. z 30. októbra 2015, ako aj uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 11. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. októbra 2015 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu z 30. októbra 2015“), ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu z 11. novembra 2015“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v podstatnom uviedol:

«V trestnej veci obvineného ..., tohto času vo väzbe v Ústave na výkon

väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Nitre bol sťažovateľ Uznesením

Okresného súdu Nitra v konaní pod sp. zn. zo dňa 30. 10. 2015 ponechaný

vo väzbe z dôvodu podľa a

Proti tomuto Uzneseniu Okresného súdu v Nitre sme podali v zákonom stanovenej

lehote sťažnosť. Uznesením Krajského súdu v Nitre v konaní pod sp. zn.

zo dňa 11. 11. 2015 bola sťažnosť obvineného zamietnutá.

Sťažovateľ má za to, že zhora uvedenými rozhodnutiami boli porušené jeho základné

práva a slobody, pričom ich skutkovú a právnu konkretizáciu uvádzame nižšie v texte tejto

ústavnej sťažnosti:

Okresný súd Nitra vo svojom Uznesení nedostatočne odôvodnil dôvody väzby,

pričom sa absolútne nezaoberal možnosťami nahradenia väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

Súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbe je oprávnený

(a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru aj povinný)

skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo prepustením

obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného úradníka, a to aj

v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený, (nález Ústavného súdu SR z 5. júna

2013, sp. zn. -41)

Uznesením Krajského súdu Nitra sp. zn. zo dňa 11. 11. 2015 bola moja

sťažnosť proti Uzneseniu Okresného súdu výrokom I. zamietnutá. Krajský súd Nitra taktiež

pochybil, nakoľko sa k namietanej skutočnosti nenahradenia väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka v odôvodnení k výroku č. 1 (k ponechaniu vo väzbe po podaní

obžaloby) žiadnym spôsobom nevyjadril.

Výrok II. považujeme za absolútne nezákonný, nakoľko sa Krajský súd Nitra

vyjadroval k návrhu, ktorý nebol zaslaný jemu, tak ako tvrdí v odôvodnení, ale Okresnému

súdu Nitra, ktorý sa k predmetnému návrhu vôbec nevyjadril. Tento nie je napádaný touto

ústavnou sťažnosťou.

Okresný aj Krajský súd je povinný odôvodniť prečo nepovažujú alternatívne

nahradenie väzby probačným a mediačným úradníkom za postačujúce. Nedostatok takého

odôvodnenia môže predstavovať porušenie čl. 5 ods. 3, prípadne ods. 4 dohovoru (porov.

napr. rozsudok z 10. marca 2009, Mihuţă proti Rumunsku, sťažnosť č. 13275/03, ods. 31)

Ustanovenie ...

Ďalšie ustanovenie umožňuje to isté, ak súčasne

príjme peňažnú záruku obvineného alebo inej osoby. Ústavný súd už v náleze sp. zn.

dospel k záveru, že všetky tieto prostriedky treba považovať za „záruky“

v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru. Z uvedených ustanovení tak vyplýva, že

slovenské právo pozná štyri prostriedky nahradenia väzby: tri z nich sú závislé na iniciatíve

obvineného alebo tretích osôb stojacich mimo súdu, súčasne však existuje minimálne jeden

taký prostriedok, ktorý nie je závislý od iniciatívy obvineného, a to dohľad probačného

a mediačného úradníka. ...

Uvedenými konaniami došlo k porušeniu nasledovných základných práv sťažovateľa

podľa , 2 a 5 a práv podľa , ods. 3 a 4 dohovoru...»

Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním z 3. decembra 2015, v prílohe ktorého

predložil uznesenie okresného súdu sp. zn. z 24. novembra 2015 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2015“), ktorým tento súd jeho trestnú vec podľa

postúpil Špecializovanému trestnému súdu, ktorý

je na jej prerokovanie príslušný. V odôvodnení uznesenia z 24. novembra 2015 okresný súd

uviedol, že konanie obvinených podľa neho vykazuje všetky zákonom predpokladané znaky

zločineckej skupiny, a preto prokurátor nepostupoval správne, pokiaľ zažalovaný trestný čin

právne kvalifikoval ako konanie spáchané podľa , t. j.

organizovanou skupinou, v čoho dôsledku došlo k podaniu obžaloby na vecne nepríslušný

okresný súd.

Podľa sťažovateľa okresný súd postupoval nezákonne pri rozhodovaní o jeho väzbe,

keďže počas celého prípravného konania vychádzal z toho, že skutok, pre ktorý bola väzba

uvalená, bol spáchaný organizovanou skupinou, a až po podaní obžaloby zaujal okresný súd

iný právny názor, že ide o skutok spáchaný zločineckou skupinou.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii uviedol:

«Tak významná okolnosť trestného činu, akou je posúdenie právnej kvalifikácie

foriem trestnej súčinnosti a v dôsledku toho aj príslušnosti súdu, musela byť Okresnému

súdu Nitra známa už skôr, pričom k zmene právneho posúdenia (po podaní obžaloby) došlo

bez toho, aby sa zistili nové okolnosti, na základe ktorých by bolo možné zmeniť právne

hodnotenie. Uvedené vyplýva z textácie obžaloby na 1. str. slovami „plánovane

a koordinovane“, pričom v rozširujúcom obvinení zo dňa 18. 11. 2014 je použité spojenie

„pričom každý obvinený mal pri páchaní tejto trestnej činnosti stanovené svoje úlohy, ktoré

v rámci skupiny plnil a všetci svoje konanie počas celého obdobia navzájom koordinovali

a plánovali...“, pričom aj v prvom uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 14. 05. 2014 je

uvedené „koordinovanou a plánovanou činnosťou“.

Okresný súd Nitra mal vedomosť o svojej nepríslušnosti už vo včasnejšom priebehu

trestného konania, nakoľko bola jeho nepríslušnosť zo strany obhajoby niekoľko krát

namietaná (avšak z iného dôvodu, no napriek tomu vo veci rozhodoval. ...

Vyššie uvedené zreteľne dokazuje, že konanie Okresného súdu Nitra je ústavne

neakceptovateľné, svojvoľné a porušujúce základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 , ako aj jeho právo podľa dohovoru. ...

Na základe uvedeného dopĺňam ústavnú sťažnosť a napádam Uznesenie Krajského

súdu v Nitre zo dňa 11. 11. 2015, sp. zn. ako aj Uznesenie Okresného súdu

v Nitre zo dňa 30. 10. 2015, sp. zn. aj z dôvodov vyššie uvedených, keďže súdy

rozhodovali o väzbe ako nepríslušné súdy.»

Ďalším podaním doručeným ústavnému súdu 10. decembra 2015 sťažovateľ iba

odstránil zrejmé nesprávnosti svojho predošlého podania.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal

nález, v ktorom vysloví, že uznesením okresného súdu z 30. októbra 2015 a uznesením

krajského súdu z 11. novembra 2015 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , ako aj jeho práv podľa a ods. 3 a 4 dohovoru,

zároveň uvedené uznesenia zruší a prikáže okresnému súdu prepustiť ho neodkladne

z väzby na slobodu a zaplatiť mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 € na účet

jeho právneho zástupcu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, ako aj jeho práv podľa a ods. 3 a 4 dohovoru uznesením

okresného súdu z 30. októbra 2015, ako aj uznesením krajského súdu z 11. novembra 2015.

K porušeniu označených práv malo dôjsť podľa sťažovateľa v dôsledku toho, že:

- okresný súd vo svojom uznesení z 30. októbra 2015 nedostatočne odôvodnil

dôvody väzby a absolútne sa nezaoberal možnosťami nahradenia väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka,

- krajský súd sa v uznesení z 11. novembra 2015 k podanému návrhu na nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v odôvodnení k svojmu prvému

výroku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby žiadnym spôsobom

nevyjadril, pričom druhý výrok tohto uznesenia krajského súdu považuje sťažovateľ

za absolútne nezákonný, pretože sa v ňom podľa neho krajský súd vyjadroval k návrhu,

ktorý nebol zaslaný jemu,

- všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci nesprávne posúdili

právnu kvalifikáciu formy trestnej súčinnosti pri spáchaní trestného činu, z ktorého bol

obvinený sťažovateľ spolu s ďalšími spoluobvinenými, čo malo priamy dopad na nesprávne

ustálenie nielen príslušnosti súdu, ale i osoby zákonného sudcu.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

z 30. októbra 2015

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

V prípadoch, pri ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojho

garantovaného práva v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane

zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci

ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom

konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať

jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.

Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde

namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené

v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv

a slobôd označených v (m. m. pozri napr. , ,

, ).

V záujme ochrany svojich práv mal v súlade s a nasl.

sťažovateľ možnosť predložiť uvedenú argumentáciu rozporujúcu správnosť uznesenia

okresného súdu z 30. októbra 2015 v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, pričom túto

možnosť využil a rozhodnutie o uvedenom opravnom prostriedku patrí/patrilo do právomoci

krajského súdu. Rovnako tak argumentáciu, ktorou poukazuje na postup okresného súdu

podľa , v dôsledku ktorého došlo k postúpeniu

predmetnej veci Špecializovanému trestnému súdu až po podaní obžaloby, bolo možné

v súlade s odsekom 5 tohto ustanovenia predložiť podaním sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu z 24. novembra 2015 krajskému súdu, do právomoci ktorého patrí

rozhodovanie o uvedenom opravnom prostriedku. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o takýchto sťažnostiach sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu na

ďalšie prerokovanie a rozhodnutie v tejto veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

z 11. novembra 2015

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením

krajského súdu z 11. novembra 2015 preskúmal obsah odôvodnenia tohto uznesenia v časti

týkajúcej sa sťažovateľa, v ktorom krajský súd rozhodujúci okrem iného aj o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 30. októbra 2015 vo vzťahu k jeho

argumentácii predloženej ústavnému súdu uviedol:

«Krajský súd v Nitre, ako nadriadený súd, na podklade riadne a včas podaných

sťažností oprávnenými osobami podľa a , preskúmal

správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým podali obvinení sťažnosti a

konanie predchádzajúce týmto výrokom a dospel k záveru, že sťažnosti obvinených nie sú

dôvodné.

V rámci prieskumnej povinnosti. nadriadený súd zistil. že súd I. stupňa v konaní

predchádzajúcom napadnutému uzneseniu postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

.

Obvinení boli vzatí do väzby uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.

zo dňa 16. 05. 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

zo dňa 26. 05. 2014 obvinený z dôvodu uvedenom v § 71 ods. 1 písm. a),

písm. b), písm. c) s tým, že lehota väzby začala obvinenému plynúť odo dňa 13. 05.

2014 od 05.00 hod....

Uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 25. 09. 2015

v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 29. 10. 2015 bol

obvineným a podľa zmenený dôvod

väzby tak, že u oboch bol daný dôvod väzby podľa

Uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 21. 11. 2014

v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 11. 12. 2014 bola

obvineným predĺžená lehota trvania väzby do 13. 07. 2015 a uznesením Okresného súdu

Nitra sp. zn. zo dňa 26. 06. 2015 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Nitre sp. zn. zo dňa 06. 07. 2015 bola obvineným predĺžená lehota trvania

väzby do 13. 11. 2015.

Dňa 12. 10. 2015 bola na Okresný súd Nitra podaná na. obvinených obžaloba pre

pokračujúci obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1, ods. 3

písm. c), ods.5 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), písm. i) Tr. zák. v časti

dokonaný a v časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.

Podľa ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe

prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne aj s rozhodnutím

podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. I, najneskôr však tak, aby postupom

podľa alebo ods. 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do

uplynutia lehoty, ktorá bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom

konaní.

Podľa 73 ods. 3 .obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na

slobodu. O takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju

obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dni odo dňa,

keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Všetky tieto lehoty boli súdom I. stupňa zachované a súd I. stupňa správne

prednostne rozhodol o ponechaní obvinených vo väzbe.

Podozrenie zo spáchania, už v súčasnosti žalovaných, skutkov pretrváva. Pokiaľ ide

o väzobné dôvody u obvinených . ,

a podľa a u obvineného

aj podľa bola konštatovaná obava z pokračovania v páchaní

trestnej činnosti ( ) a obava z vyhýbania sa trestnému stíhaniu

(§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por) právoplatnými rozhodnutiami o vzatí obvinených do väzby,

v rozhodnutiach o ich žiadostiach o prepustenie na slobodu, ako aj v rozhodnutiach

o predĺžení lehoty trvania väzby v prípravnom konaní.

Keďže konanie vstupuje do svojej vyššej fázy po podaní obžaloby s kvalifikáciou, aká

je v nej obsiahnutá, obavu z úteku. resp. vyhýbania sa trestnému stíhaniu nemá ako pominúť

(naopak stáva sa reálnejšou) a taktiež obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti

rovnakého charakteru (vzhľadom na skutočnosti, uvádzané súdom I. stupňa v odôvodnení

napadnutého uznesenia) nezanikla.

Podľa názoru nadriadeného súdu dôvody väzby u obvineného uvedené v § 71 ods. I

písm. c) naďalej trvajú, pretože i po podaní obžaloby je zrejmé, že skutky, pre ktoré

sú obvinení stíhaní, sa stali, obvinení sú z ich spáchania dôvodne podozriví. ...

Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu I. stupňa,

v ktorom sa tento súd precízne vysporiadal s existenciou ďalšieho trvania väzby v zmysle

ustanovenia Pri posudzovaní a hodnotení konkrétnych skutočností

odôvodňujúcich obavu z konania predpokladaného v

a u obvineného aj podľa súd I. stupňa bral do

úvahy predovšetkým rozsiahlosť žalovaného skutku, dobu po ktorú mal byť skutok

obvinenými páchaný, ako aj spôsob akým. mal byť vykonávaný a prihliadol aj na

skutočnosť, že sa obvinení mali skutku dopúšťať ako členovia organizovanej skupiny. Súd

I. stupňa správne prihliadol aj na jednotlivé osoby obvinených a pri zistení, že sa v ich

prípadoch jednotlivo, ale aj spoločne nejedná o prvý prípad kontaktu s ,

pretože obvinení sú trestne stíhaní aj pre iné trestné činy a v nadväznosti na to vyhodnotil,

že obvinení si mali počas dlhšieho obdobia zadovažovať finančné prostriedky vo veľkom

rozsahu, čomu nasvedčoval nielen počet žalovaných čiastkových útokov, ale aj výška

spôsobenej škody. Súd I. stupňa správne poukázal na to, a nadriadený súd sa s tým aj

stotožnil, že motívom konania obvinených mala byť predovšetkým zištnosť, v dôsledku čoho

mali obvinení disponovať finančnými prostriedkami vo veľkom rozsahu a s ich ďalším

rozširovaním mali pokračovať až do zadržania v tejto trestnej veci, pretože až obmedzenie

ich osobnej slobody prerušilo ich trestnú činnosť. Tak ako súd I. stupňa, aj odvolací súd

poukazuje na skutočnosť, že obvinení sú aktuálne stíhaní v iných trestných veciach.

Obava z pokračovania v páchaní v trestnej činnosti vyplýva predovšetkým z toho, že

v trestnej veci, ktorá by mala byť vedená na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku boli

obvinení prepustení z väzby v priebehu roku 2012, pričom táto väzba bola nahradená

dohľadom probačného a mediačného úradníka, všetkým im boli uložené primerané

obmedzenia a povinnosti, obvinená bola na slobodu prepustená

po prijatí peňažnej záruky, pričom začatie obdobia páchania žalovanej trestnej činnosti je

v obžalobe označené dňom 05. 11. 2012. Obvinená namietala tvrdenie súdu

I. stupňa, že trestná vec vyšetrovaná na Prezídiu PZ NKA NJFP pod ČVS: PPZ-711/NKA-

FP-ZA-2012 by mala byť vedená na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, pretože

podľa jej poznatku, na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku neevidujú obžalobu,

týkajúcu sa danej veci. Nadriadený sud zistil, že skutočne nebola v danej veci podaná

obžaloba a vec sa stále nachádza v prípravnom konaní, nič to však nemení na tom. že

obvinení nedodržali obmedzenia a povinnosti. ktoré im boli pri prepustení z väzby

na slobodu v danej veci uložené.

Čo sa týkalo obvineného , súd I. stupňa správne ustálil že u neho je

daný aj dôvod väzby uvedený v Vychádzal predovšetkým z toho.

že tento sa mal dlhší čas obávať odhalenia jeho trestnej činnosti a bol pripravený

kedykoľvek opustiť trvalé bydlisko, k čomu minimálne v jednom prípade na základe obsahu,

zaznamenaných telefonických hovorov aj prišlo, pričom z týchto tiež vyplynulo, že obvinený

sa mal dlhší čas na pozore, mal pravidelne obmieňať telefónne číslo, ktoré

používal a mal byť neustále v strehu v dôsledku očakávania odhalenia a tendenciu utekať

z miesta trvalého bydliska v situáciách, kedy sa cítil byť ohrozený v dôsledku

prenasledovania organmi činnými v trestnom konaní.

Nadriadený súd v tejto súvislosti poukazuje nielen na prepisy telefónnych hovorov,

z ktorých súdom konštatované skutočnosti vyplývajú, ale aj na výpovede svedkov

a . Uvedení svedkovia vo svojich výpovediach, okrem iného

vypovedali aj o skutočnostiach, že obvinený sa po informáciách od

„podplatených policajtov“ zbalil a odišiel tak do Čiech, ako aj na „Kanáre“, pričom

svedkyňa uviedla, že vo februári dostal echo, že ho prídu

zbaliť policajti, na to mala ona zbaliť všetky veci, zaniesť ich do auta na pokyn pani

a niekto tieto veci odniesol z firmy preč, pričom obvinený mal byť

preč. Uvedená svedkyňa vo svojej výpovedi dňa 12. 05. 2015 uviedla aj to, že obvinený

chodil do firmy s malou cestovnou taškou a „chalani vo firme si z neho

uťahovali, že chodí s tou taškou, že sa bojí že ho zoberú policajti“. Obava z konania

uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Tr por. sa nezmenila ani v tomto štádiu trestného konania

a preto sa nadriadený súd plne stotožnil so závermi súdu I. stupňa uvádzanými ohľadne

obvineného v odôvodnení napadnutého uznesenia. ...

Pokiaľ obvinený podal návrh na nahradenie väzby zárukou, sľubom

a dohľadom nadriadenému súdu, nadriadený súd preskúmal možnosti alternatívneho

nahradenia väzby uvedeného obvineného. Aj nadriadený súd zastáva názor, že je potrebné

v každom prípade skúmať možnosť nahradenia inštitútu väzby alternatívnymi inštitútmi

uvedenými v ako aj Vzhľadom na skutočnosti, uvádzané tak v

napadnutom uznesení súdu I. stupňa, ako aj nadriadeného súdu, ale predovšetkým s

poukazom na skutočnosti vyplývajúce zo spisového materiálu, nadriadený súd zistil, že v

prípade obvineného ani jeden z inštitútov alternatívneho nahradenia väzby

uvedených tak v , ako ani v , nie je takým, ktorým by

bolo možné väzbu nahradiť a bolo by možné konštatovať jeho dostatočným. Je potrebné

uviesť, že obvinený aj v predchádzajúcich žiadostiach o prepustenie z väzby

na slobodu žiadal, aby bola jeho väzba nahradená či už sľubom alebo dohľadom

probačného a mediačného úradníka a týmto žiadostiam nebolo vyhovené. Ani v tomto

štádiu trestného konania nie je možné nahradenie väzby tak písomným sľubom, ako aj

dohľadom probačného a mediačného úradníka nad jeho osobou považovať za primerané.

Pokiaľ obvinený navrhol nahradenie jeho väzby zárukou záujmového združenia občanov

LIONS CLUB NITRA je potrebné uviesť, že niet pochýb, že uvedené združenie spĺňa

predpoklady na to, aby mohlo byť dôveryhodnou osobou tak ako to má na mysli Trestný

poriadok. Avšak vzhľadom na osobu obvineného, predovšetkým na charakter trestnej

činnosti, ani takéto záujmové združenie nie je dostatočnou zárukou, že by obvinený

nepokračoval v páchaní trestnej činnosti.

Ohľadom ponúknutej peňažnej záruky je potrebné uviesť, že

neurčuje hranice výšky peňažnej záruky, ale umožňuje súdu posúdiť okolnosti vo vzťahu ku

konkrétnej trestnej veci a obvinenému. Základným hľadiskom, ktoré treba vziať do úvahy

pri rozhodovaní o prijatí majetkovej záruky a pri určení jej výšky je otázka, či a aká

peňažná záruka dostatočne odstráni odôvodnenú obavu, že by obvinený pokračoval v

páchaní trestnej činnosti. Nahradenie väzby peňažnou zárukou vzhľadom na charakter

páchanej trestnej činnosti a výšku spôsobenej škody obvineným, nepovažoval nadriadený

súd za dostatočné. Vzhľadom na skutočnosť, že obvinený si po dlhší čas zadovažoval

finančné prostriedky páchaním trestnej činnosti, nie je zrejmé ani aký pôvod majú jeho

úspory.

V tejto súvislosti nadriadený súd poukazuje aj na skutočnosť, že uvedený obvinený

bol v trestnej veci obdobného charakteru taktiež vo väzbe a bol z nej uznesením Okresného

súdu Nitra sp. zn. prepustený z väzby na slobodu, s tým že táto väzba bola

nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka s uloženými primeranými

obmedzeniami a povinnosťami a ani táto skutočnosť nezabránila obvinenému opätovne

pokračovať v páchaní trestnej činností v podstate rovnakého charakteru (aj keď v druhom

prípade ide o daňové trestné činy).

Orgány činné v trestnom konaní a súd musia väzobné trestné veci prejednávať čo

najrýchlejšie, pričom musia dodržiavať občianske práva garantované . Táto

požiadavka nadväzuje aj na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a na ustanovenie .

V konaní, predchádzajúcom napadnutému rozhodnutiu, bola táto požiadavka plne

rešpektovaná a to či už v prípravnom konaní ako aj pred samotným súdom I. stupňa

v doterajšom konaní.

Súd I. stupňa správne rozhodol, keď obvinených po podaní obžaloby ponechal

vo väzbe a žiadosti obvinených a o prepustenie

z väzby zamietol. Ani nadriadený súd nezistil žiadne dôvody na zmenu napadnutého

uznesenia a preto jeho sťažnosť ako nedôvodnú podľa ako

nedôvodnú zamietol.»

Z spisového materiálu v predmetnej veci a ďalších listín známych súdu z jeho

rozhodovacej činnosti vyplýva, že okresný súd v uznesení z 30. októbra 2015 rozhodol

v prvom výroku okrem iného podľa § 238 ods. 3 s poukazom na § 79 ods. 2 Trestného

poriadku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, pričom v druhom a treťom výroku uvedeného

uznesenia okresný súd o právach sťažovateľa nerozhodoval.

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu z 30. októbra 2015 podal sťažnosť,

v ktorej namietal, že okresný súd v jeho prípade neskúmal možnosti nahradiť jeho väzbu

inými miernejšími prostriedkami, a zároveň krajskému súdu doručil svoj návrh na

nahradenie väzby zárukou záujmového združenia občanov, peňažnou zárukou, sľubom

a dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Krajský súd v uznesení z 11. novembra 2015 prvým výrokom podľa § 193 ods. 1

písm. c) okrem iného sťažnosť sťažovateľa zamietol. Druhým výrokom

podľa a neprijal sťažovateľov návrh na

nahradenie väzby sťažovateľa zárukou záujmového združenia občanov LIONS CLUB

NITRA, podľa a neprijal písomný sľub

sťažovateľa, podľa a nenahradil väzbu

sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 1 Trestného

poriadku neprijal peňažnú záruku sťažovateľa.

Ústavný súd považuje za potrebné po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského

súdu z 11. novembra 2015 poukázať na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m.

). V tejto súvislosti ústavný súd tiež judikoval, že odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Po preskúmaní uznesenia z 11. novembra 2015 ústavný súd zistil, že krajský súd

vo svojou uznesení poukázal na všetky okolnosti podstatné pre rozhodnutie súdu o väzbe

a popísal stručne aj dôvody vedúce okresný súd k prijatiu uznesenia z 30. októbra 2015,

s ktorými sa plne stotožnil, a zároveň poukázal aj na ďalšie dôvody vyplývajúce

z vykonaného dokazovania, ktoré podľa neho podporujú správnosť skutkových a právnych

záverov okresného súdu.

Argumentácia sťažovateľa smeruje k spochybneniu záveru súdov zúčastnených

na rozhodovaní v predmetnej veci o dostatočnosti dôvodov splnenia materiálnych

podmienok väzby sťažovateľa a taktiež k nerozhodnutiu, resp. nesprávnemu rozhodnutiu

súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci o naplnení podmienok nahradenia jeho

väzby miernejšími prostriedkami obmedzenia osobnej slobody.

Podľa ústavného súdu súdy rozhodujúce v predmetnej veci dostatočne popísali

i vyhodnotili zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutky, pre ktoré bolo proti

sťažovateľovi začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestného činu a existuje

dôvodné podozrenie založené na konkrétnych okolnostiach, že tieto skutky spáchal

sťažovateľ (túto skutočnosť existencie dôvodného podozrenia o spáchaní skutkov napokon

výrazne podopiera aj samotný fakt, že v predmetnej veci bola 12. októbra 2015 na okresnom

súde podaná obžaloba), ako aj skutočnosti svedčiace o dôvode jeho väzby, ktoré s ohľadom

na ich charakter ani po podaní obžaloby podľa ústavného súdu nestrácajú svoju výpovednú

hodnotu a ich závery nemožno považovať za arbitrárne. Za ústavne súladný možno

považovať aj postup krajského súdu, ktorý v súlade s

doplnil neúplný výrok uznesenia okresného súdu z 30. októbra 2015 o výrok, ktorým

rozhodol o nahradení väzby jednotlivými miernejšími prostriedkami obmedzenia osobnej

slobody poskytnutými a dôvody svojho rozhodnutia podrobne

rozviedol v odôvodnení uznesenia z 11. novembra 2015.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 11. novembra 2015 podľa názoru

ústavného súdu nesignalizuje možnosť zistenia porušenia označených práv sťažovateľa,

keďže krajský súd sa argumentáciou predloženou sťažovateľom zaoberal, na podporu

svojich záverov uviedol logické a právne podložené úvahy, ktorými sa pri jej hodnotení

spravoval, ako aj dôvody, prečo predložené argumenty nepovažoval za relevantné. Samotná

nespokojnosť sťažovateľa so závermi krajského súdu uvedenými v jeho uznesení

z 11. novembra 2015 nesvedčí o jeho arbitrárnosti, resp. o arbitrárnosti záverov v ňom

vyslovených, a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním

označených práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016