Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 23/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VAS, s. r. o., Mojšova Lúčka, Žilina,

zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Krnáčom, Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a základného práva podľa , a to rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2015 sp. zn.

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 24. januára 2014 č. k. -262 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti VAS, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti VAS, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojich základných práv podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 20

ods. 1 , a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) z 20. mája 2015 sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) z 24. januára 2014 č. k. -262.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podľa § 247 a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti

rozhodnutia Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“)

č. 2009/KH/R/2/033 z 26. júna 2009 v spojení s rozhodnutím (prvostupňovým) úradu

č. 2008/KH/1/1/047 z 13. júna 2008, ktorými úrad vyslovil, že konaním sťažovateľky

a spoločnosti (ďalej len „žalobkyňa v 2. rade“), došlo k dohode

obmedzujúcej súťaž podľa v spojení s a

Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

ktorá je zakázaná. Úrad súčasne sťažovateľke uložil peňažnú pokutu.

Dohoda obmedzujúca súťaž spočívala v jednotnom postupe sťažovateľky

a žalobkyne v 2. rade voči producentom vedľajších živočíšnych produktov, konkrétne:

- v období januára až marca 2007 ukončili zmluvné vzťahy s producentmi

vedľajších živočíšnych produktov týkajúce sa veterinárnej asanácie vedľajších živočíšnych

produktov;

- nové zmluvy o veterinárnej asanácii vedľajších živočíšnych produktov mohli

producenti živočíšnych vedľajších produktov uzavrieť už len s podnikateľom

, ktorá vznikla ako personálne a ekonomicky prepojená spoločnosť s podnikateľmi

VAS, s. r. o. (sťažovateľka), a (žalobkyňa v 2. rade);

- prostredníctvom podnikateľa , spoločne

stanovili jednotné ceny a ostatné zmluvné podmienky výkonu veterinárnej asanácie

vedľajších živočíšnych produktov pre producentov týchto produktov;

- prostredníctvom podnikateľa ,

si prideľovali objednávky producentov vedľajších živočíšnych produktov na veterinárnu

asanáciu týchto produktov.

Krajský súd označeným rozsudkom žalobu zamietol, najvyšší súd na odvolanie

sťažovateľky a spoločnosti , rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka je presvedčená, že týmito rozhodnutiami krajský súd a najvyšší súd

porušili jej právo na spravodlivý súdny proces ( dohovoru a ),

ako aj jej právo na ochranu vlastníckeho práva ( ).

Poukázala na to, že je právnickou osobou, podnikateľom, ktorej základným

predmetom činnosti je výkon asanačnej činnosti ̶t. j. činnosť spočívajúca v zbere, zvoze

a zneškodnení živočíšnych vedľajších produktov, a teda je nositeľkou povinnosti podľa § 29

ods. 10 o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov

a znáša všetky riziká vyplývajúce z tejto povinnosti. V záujme plnenia povinností

vyplývajúcich jej zo zákona uzatvára s producentmi živočíšnych vedľajších produktov

zmluvy o výkone zneškodnenia živočíšnych vedľajších produktov. Zdôraznila, že zákon

nerieši, ako má plnenie všetkých zákonom ukladaných povinností ako súkromná právnická

osoba podnikajúca na trhu veterinárnej asanácie financovať ani mu neponúka iné

kompenzácie ukladaných povinností.

Následne spochybnila aplikovateľnosť ustanovení , a to

s poukazom na jeho , v zmysle ktorého sa vzťahuje

na činnosti a konania podnikateľov, ktoré obmedzujú alebo môžu obmedzovať súťaž, okrem

prípadov obmedzovania súťaže zo strany podnikateľov, ktorí poskytujú služby vo verejnom

záujme podľa osobitného predpisu (zvýraznenie sťažovateľkou, pozn.), ak uplatňovanie

tohto zákona znemožňuje fakticky alebo právne plniť ich úlohy podľa osobitného predpisu.

Dôvodom výluky spod je definovanie územných oblastí pre zber,

zvoz a spracúvanie, prípadne neškodné odstraňovanie tiel uhynutých zvierat pre jednotlivé

kafilerické zariadenia výnosom Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky

č. -100 z 23. februára 2001, čo znemožňuje súčasné dodržiavanie zákazu

rozdelenia trhu a zdrojov zásobovania ako dohody obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 4

písm. c)

Sťažovateľka ďalej rozporovala zistenia úradu týkajúce spôsobu a dôvodov

ukončovania zmluvných vzťahov s producentmi živočíšnych vedľajších produktov

v priebehu roku 2007, ku ktorým na rozdiel od zistení úradu malo dochádzať výlučne

z dôvodu neuhradených pohľadávok sťažovateľky, pričom bola stále pripravená plniť svoje

povinnosti a vykonať asanačnú činnosť aj vo vzťahu k týmto producentom živočíšnych

vedľajších produktov pod podmienkou úhrady v hotovosti, o čom svedčí aj posledná veta

odstúpenia od zmluvy: „V prípade, že si želáte zabezpečiť asanačnú činnosť, prosím,

kontaktujte nás – spoločnosť VAS, s.r.o. /mailom, faxom, telefonicky/“. Tento návrh

na uzavretie nových zmlúv so sťažovateľkou súčasne podľa jej názoru popiera závery

o tom, že po zániku zmlúv uzavretých so sťažovateľkou sa producenti živočíšnych

vedľajších produktov mohli obrátiť výlučne na spoločnosť

Pokiaľ teda všeobecný súd len uzavrel, že sťažovateľka a žalobkyňa v 2. rade ostali

vo vzťahu k uzatváraniu nových zmlúv s bývalými obchodnými partnermi pasívne, dospel

podľa k sťažovateľky k zjavne neodôvodnenému záveru bez toho, aby mu predchádzala

racionálna úvaha založená na uskutočnenom konaní a dokazovaní v jeho priebehu. Považuje

tiež za nesprávny názor najvyššieho súdu, že je nepodstatná skutočnosť, či producenti

živočíšnych vedľajších produktov mali alebo nemali možnosť na uzatvorenie zmlúv s inými

subjektmi. Sťažovateľka je toho názoru, že ak by producenti reagovali na jej návrh

na uzavretie novej zmluvy, bol by daný dôvod na úplne iný výrok rozhodnutia úradu.

Sťažovateľka ďalej poukázala na spornosť vyhodnotenia tvrdenia o náraste cien

zberu, zvozu, zneškodnenia živočíšnych vedľajších produktov v podstatnej časti, ku ktorej

podľa nej nedošlo. Bolo pre ňu tiež nezrozumiteľné, a teda nepreskúmateľné tvrdenie

najvyššieho súdu v súvislosti s touto jej námietkou poukazom na to, že pre aplikáciu § 6

ods. 3 sa vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých štyroch

podmienok. Súčasne rozporovala zistenia najvyššieho súdu o osobnom prepojení medzi

sťažovateľkou, žalobkyňou v 2. rade a spoločnosťou , tvrdením, že síce

bol jediným konateľom žalobkyne v 2. rade, nebolo však podľa

sťažovateľky možné, aby koordinoval postup spoločnosti, keďže v rozhodnom čase nemal

ako spoločník nadpolovičnú väčšinu hlasov na valnom zhromaždení.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že právne posúdenie ňou podanej žaloby,

ktorou sa domáhala ochrany svojich práv na súde, viedlo k jej neposkytnutiu, pretože

„Krajský súd aj Najvyšší súd SR nekonali spôsobom tak, že by mali na zreteli primárne

sťažovateľovi ako účastníkovi konania patriace SR garantované práva a potom

vo vzťahu k nim vo svojom rozhodnutí nepodriadili výklad obsahu právnej normy.

Rozhodnutím Rady Protimonopolného úradu SR a potvrdeným rozsudkom

Najvyššieho súdu SR došlo k zjavnému zásahu do práva na súdnu a inú ochranu

sťažovateľa a to porušením práva sťažovateľa na spravodlivý proces (kedy Najvyšší súd SR

aj Rada udelili sťažovateľovi pokutu bez spoľahlivého dokázania či sa skutok - správny

delikt naozaj stal, len na základe nepreukázaného tvrdenia o spáchaní správneho deliktu

sťažovateľom, ktorý v sebe nesie prvky autoritárstva a svojvôle), spôsobeným

nerešpektovaním princípov právneho štátu a právnej istoty a tým odňatím možnosti

sťažovateľa konať pred súdom resp. iným orgánom a účinne obhajovať svoje práva a

záujmy.“.

Rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky arbitrárne a obmedzuje sa len

na konštatácie výsledkov hodnotení bez ďalšieho vysvetlenia zistených skutočností

a súvisiacich právnych noriem, ako aj bez riadneho odôvodnenia skutkových a právnych

záverov; najvyšší súd si osvojil nesprávne právne posúdenie veci, pričom nezistil riadne

skutkový stav veci. Sťažovateľka ho rovnako ako rozhodnutie krajského súdu považuje

za nepresvedčivé a popierajúce základné princípy spravodlivého procesu –

„nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov [§ 250j ods. 2 písm. d),

ods. 3 ], samotné zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi je nedostačujúce

a nie je teda možné jednoznačne a bez vážnych pochybností ustáliť, že by došlo k dohode

obmedzujúcej súťaž [ ]“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.

1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. -262

zo dňa 24. 01. 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -262 zo dňa 24. 01. 2014 sa

zrušuje a vec sa Krajskému súdu Bratislava vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súdu Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu (sťažnosti)

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov (, , ). Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné

uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové

zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných

zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože

to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

, , ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými

právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý

im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené

a podľa ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda

znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu

možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní

pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojich v sťažnosti označených

základných práv podľa a práv podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 20. mája 2015 a rozsudkom krajského súdu č. k. -262

z 24. januára 2014 vydanými v konaní o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia

úradu o uložení peňažnej pokuty pre konanie, ktorým došlo k dohode obmedzujúcej súťaž.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

2.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

a rozsudkom krajského súdu

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,

ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

().

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Zákon voči rozsudku krajského súdu ako súdu v správnom súdnictve vydanému

v konaní vo veci sťažovateľky pripúšťa odvolanie, ktoré sťažovateľka aj využila. Právomoc

preskúmať zákonnosť konania pred krajským súdom v správnom súdnictve je zákonom

zverená najvyššiemu súdu ( v spojení s prvou vetou a

ods. 1 ). Predmetom konania o odvolaní je tiež zisťovanie, či súd prvého stupňa

rešpektoval základné práva alebo slobody alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Z podanej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka tento princíp opomenula.

Sťažovateľkou označený rozsudok krajského súdu nie je rozhodnutím, ktorý by sa dané

súdne konanie právoplatne končili. Preto námietky voči rozsudku krajského súdu

obsiahnuté v sťažnosti mali miesto v konaní o odvolaní pred všeobecným súdom

(v správnom súdnictve), a to v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Vykonanie

ústavného prieskumu namietaných rozhodnutí by bolo v rozpore s princípom subsidiarity

zakotveným v , lebo jeho preskúmanie patrilo do právomoci

všeobecných súdov.

Preto v časti, v ktorej sťažovateľka tvrdí zásah do jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s dohovoru a podľa rozsudkom

krajského súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu a je namieste jej odmietnutie z tohto

dôvodu ( ).

2.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého

sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj najvyšší súd. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

rámcovo posúdil, či ich najvyšší súd skutočne rešpektoval, a to v miere z ústavného

hľadiska akceptovateľnej a udržateľnej, alebo či sú tu skutočnosti nasvedčujúce opaku,

a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Hoci sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza viacero skutočností, ktoré mali mať

za následok nezákonný zásah do jej práva na spravodlivé súdne konanie a základného práva

na ochranu vlastníckeho práva, ústavný súd poukazuje na to, že otázka hodnotenia

relevantného trhu z hľadiska ochrany hospodárskej súťaže, ako aj vymedzenie sťažovateľky

ako subjektu nevyňatého spod povinností a zákazov ustanovených v

Z. z., posúdenie jej konania z hľadiska citovaného zákona alebo posúdenie personálneho

a ekonomického prepojenia medzi sťažovateľkou a označenými subjektmi a jeho dopadu

na právne hodnotenie veci spadá výlučne do právomoci úradu a všeobecných súdov

v správnom súdnictve.

Ako z uvedeného vyplýva, ústavný súd len skúma, či pripojený rozsudok najvyššieho

súdu spĺňa požiadavky riadneho odôvodnenia, ktoré nezadáva pochybnosti o náležitej

starostlivosti súdu vo vzťahu k skutkovým a právnym zisteniam a záverom, na ktorých

postavil svoje rozhodnutie.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne uviedol skutkové závery

spolu so skutočnosťami, na základe ktorých tieto ustanovil. Ústavný súd v tomto smere

poukazuje na , v zmysle ktorého je pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého

rozhodnutia, pričom súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého

rozhodnutia. Súd v správnom súdnictve sám nevykonáva dokazovanie v rozsahu potrebnom

pre ustálenie skutkového stavu, ale v rozsahu potrebnom pre posúdenie, či závery správneho

orgánu zodpovedajú obsahu pripojeného spisu.

Z obsahu pripojeného spisu nevyplýva, že by sa najvyšší súd nevenoval so všetkou

potrebnou starostlivosťou posúdeniu zákonnosti záverov krajského súdu o zákonnosti

preskúmavaného správneho rozhodnutia z hľadiska námietok sťažovateľkou a žalobkyňou

v 2. rade. Okrem toho, že najvyšší súd uviedol podstatné zistenia a dôvody, na ktorých

je postavené ním preskúmavané rozhodnutie krajského súdu, sám sa vysporiadal

s opakovanými námietkami sťažovateľky a žalobkyne v 2. rade, uviedol právne normy

a výkladové usmernenia vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a vlastnej

rozhodovacej činnosti, ktorými sa spravoval. Jeho rozsudok si súčasne zachováva vecnosť,

prehľadnosť a zrozumiteľnosť. Preto nemožno priznať relevanciu tvrdeniam sťažovateľky

o arbitrárnosti rozsudku najvyššieho súdu či jeho „nepreskúmateľnosti pre

nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov“.

To platí aj pre konštatovanie, že „Pokiaľ ide o samotné zvýšenie cien, žalobca

v prvom rade tvrdil, že k zvýšeniu cien nedošlo, a preto prichádzalo do úvahy použitie

výnimky uvedenej v § 6 ods. 3 ZOHS a žalobca v druhom rade namietal, že likvidoval ŽVP

za iné ceny ako žalobca v prvom rade, pričom však neuviedol, v ktorom období. K tvrdeniu

žalobcu v prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že pre uplatnenie výnimky uvedenej

v § 6 ods. 3 ZOHS je potrebné splnenie všetkých štyroch tam uvedených podmienok

kumulatívne k čomu evidentne nedošlo.“. Keďže sťažovateľke sa javí toto konštatovanie

nezrozumiteľné, ústavný súd dodáva, že ak zákon vyžaduje splnenie v ňom uvedených

podmienok kumulatívne na to, aby sa určité jeho ustanovenie aplikovalo, treba, aby bola

naplnená každá jedna v ňom uvedená podmienka.

Konkrétne, v prípade zákaz podľa sa

nevzťahuje na dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá súčasne prispieva k zlepšeniu výroby

alebo distribúcie tovaru alebo k podpore technického alebo hospodárskeho rozvoja,

poskytuje spotrebiteľom primeranú časť prospechu, ktorý z toho vyplýva, neukladá

účastníkom dohody obmedzujúcej súťaž také obmedzenia, ktoré nie sú nevyhnutné

na dosiahnutie cieľov dohody, neumožňuje účastníkom dohody obmedzujúcej súťaž vylúčiť

súťaž vo vzťahu k podstatnej časti dotknutého tovaru na relevantnom trhu.

Pokiaľ najvyšší súd z hľadiska sťažovateľky zjavne príliš stručne skonštatoval, že jej

námietka je irelevantná, pretože aj keby bola pravdivá, nemenilo by to nič na konečnom

posúdení jej konania z hľadiska a , keďže

pre aplikáciu výnimky by museli byť splnené aj ďalšie tri skutočnosti, čo sťažovateľka ani

nenamietala. Spôsob, akým sa najvyšší súd s touto námietkou vysporiadal, je legitímny

a jeho odôvodnenie napriek zdanlivej stručnosti a strohosti je vyčerpávajúce.

Obdobne ani ostatné námietky voči záverom najvyššieho súdu a spôsobe ich

odôvodnenia nepovažuje ústavný súd za vzbudzujúce pochybnosť o tom, že najvyšší súd

rešpektoval garancie spravodlivého súdneho procesu zakotvené v ústave

a medzinárodnoprávnej úprave.

Ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) pritom zastáva názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd nezistil, že by výklad a závery najvyššieho súdu v danej veci boli

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia.

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Za tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. mája 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

alebo práva na spravodlivý proces podľa dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z (a tiež právo podľa

dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

v spojení s ich porušením ().

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru,

že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľky podľa , neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateľky podľa z .

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené závery a odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd

ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016