Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 23/2016
PDF · 287.77 KB
No categories available
III. ÚS 23/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VAS, s. r. o., Mojšova Lúčka, Žilina,
zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Krnáčom, Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2015 sp. zn. 2 Sžhpu 1/2014
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 24. januára 2014 č. k. 4 S 159/2009-262 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti VAS, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti VAS, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) z 20. mája 2015 sp. zn. 2 Sžhpu 1/2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) z 24. januára 2014 č. k. 4 S 159/2009-262.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podľa § 247 a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti
rozhodnutia Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“)
č. 2009/KH/R/2/033 z 26. júna 2009 v spojení s rozhodnutím (prvostupňovým) úradu
č. 2008/KH/1/1/047 z 13. júna 2008, ktorými úrad vyslovil, že konaním sťažovateľky
a spoločnosti (ďalej len „žalobkyňa v 2. rade“), došlo k dohode
obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a) a c) zákona č. 136/2001
Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 136/2001 Z. z.“),
ktorá je zakázaná. Úrad súčasne sťažovateľke uložil peňažnú pokutu.
Dohoda obmedzujúca súťaž spočívala v jednotnom postupe sťažovateľky
a žalobkyne v 2. rade voči producentom vedľajších živočíšnych produktov, konkrétne:
- v období januára až marca 2007 ukončili zmluvné vzťahy s producentmi
vedľajších živočíšnych produktov týkajúce sa veterinárnej asanácie vedľajších živočíšnych
produktov;
- nové zmluvy o veterinárnej asanácii vedľajších živočíšnych produktov mohli
producenti živočíšnych vedľajších produktov uzavrieť už len s podnikateľom
, ktorá vznikla ako personálne a ekonomicky prepojená spoločnosť s podnikateľmi
VAS, s. r. o. (sťažovateľka), a (žalobkyňa v 2. rade);
- prostredníctvom podnikateľa , spoločne
stanovili jednotné ceny a ostatné zmluvné podmienky výkonu veterinárnej asanácie
vedľajších živočíšnych produktov pre producentov týchto produktov;
- prostredníctvom podnikateľa ,
si prideľovali objednávky producentov vedľajších živočíšnych produktov na veterinárnu
asanáciu týchto produktov.
Krajský súd označeným rozsudkom žalobu zamietol, najvyšší súd na odvolanie
sťažovateľky a spoločnosti , rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľka je presvedčená, že týmito rozhodnutiami krajský súd a najvyšší súd
porušili jej právo na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy),
ako aj jej právo na ochranu vlastníckeho práva (čl. 20 ústavy).
Poukázala na to, že je právnickou osobou, podnikateľom, ktorej základným
predmetom činnosti je výkon asanačnej činnosti ̶t. j. činnosť spočívajúca v zbere, zvoze
a zneškodnení živočíšnych vedľajších produktov, a teda je nositeľkou povinnosti podľa § 29
ods. 10 zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov
a znáša všetky riziká vyplývajúce z tejto povinnosti. V záujme plnenia povinností
vyplývajúcich jej zo zákona uzatvára s producentmi živočíšnych vedľajších produktov
zmluvy o výkone zneškodnenia živočíšnych vedľajších produktov. Zdôraznila, že zákon
nerieši, ako má plnenie všetkých zákonom ukladaných povinností ako súkromná právnická
osoba podnikajúca na trhu veterinárnej asanácie financovať ani mu neponúka iné
kompenzácie ukladaných povinností.
Následne spochybnila aplikovateľnosť ustanovení zákona č. 136/2001 Z. z., a to
s poukazom na jeho § 2 ods. 2, v zmysle ktorého sa zákon č. 136/2001 Z. z. vzťahuje
na činnosti a konania podnikateľov, ktoré obmedzujú alebo môžu obmedzovať súťaž, okrem
prípadov obmedzovania súťaže zo strany podnikateľov, ktorí poskytujú služby vo verejnom
záujme podľa osobitného predpisu (zvýraznenie sťažovateľkou, pozn.), ak uplatňovanie
tohto zákona znemožňuje fakticky alebo právne plniť ich úlohy podľa osobitného predpisu.
Dôvodom výluky spod zákona č. 136/2001 Z. z. je definovanie územných oblastí pre zber,
zvoz a spracúvanie, prípadne neškodné odstraňovanie tiel uhynutých zvierat pre jednotlivé
kafilerické zariadenia výnosom Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky
č. 28/2001/1-100 z 23. februára 2001, čo znemožňuje súčasné dodržiavanie zákazu
rozdelenia trhu a zdrojov zásobovania ako dohody obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 4
písm. c) zákona č. 136/2001 Z. z.
Sťažovateľka ďalej rozporovala zistenia úradu týkajúce spôsobu a dôvodov
ukončovania zmluvných vzťahov s producentmi živočíšnych vedľajších produktov
v priebehu roku 2007, ku ktorým na rozdiel od zistení úradu malo dochádzať výlučne
z dôvodu neuhradených pohľadávok sťažovateľky, pričom bola stále pripravená plniť svoje
povinnosti a vykonať asanačnú činnosť aj vo vzťahu k týmto producentom živočíšnych
vedľajších produktov pod podmienkou úhrady v hotovosti, o čom svedčí aj posledná veta
odstúpenia od zmluvy: „V prípade, že si želáte zabezpečiť asanačnú činnosť, prosím,
kontaktujte nás – spoločnosť VAS, s.r.o. /mailom, faxom, telefonicky/“. Tento návrh
na uzavretie nových zmlúv so sťažovateľkou súčasne podľa jej názoru popiera závery
o tom, že po zániku zmlúv uzavretých so sťažovateľkou sa producenti živočíšnych
vedľajších produktov mohli obrátiť výlučne na spoločnosť
Pokiaľ teda všeobecný súd len uzavrel, že sťažovateľka a žalobkyňa v 2. rade ostali
vo vzťahu k uzatváraniu nových zmlúv s bývalými obchodnými partnermi pasívne, dospel
podľa k sťažovateľky k zjavne neodôvodnenému záveru bez toho, aby mu predchádzala
racionálna úvaha založená na uskutočnenom konaní a dokazovaní v jeho priebehu. Považuje
tiež za nesprávny názor najvyššieho súdu, že je nepodstatná skutočnosť, či producenti
živočíšnych vedľajších produktov mali alebo nemali možnosť na uzatvorenie zmlúv s inými
subjektmi. Sťažovateľka je toho názoru, že ak by producenti reagovali na jej návrh
na uzavretie novej zmluvy, bol by daný dôvod na úplne iný výrok rozhodnutia úradu.
Sťažovateľka ďalej poukázala na spornosť vyhodnotenia tvrdenia o náraste cien
zberu, zvozu, zneškodnenia živočíšnych vedľajších produktov v podstatnej časti, ku ktorej
podľa nej nedošlo. Bolo pre ňu tiež nezrozumiteľné, a teda nepreskúmateľné tvrdenie
najvyššieho súdu v súvislosti s touto jej námietkou poukazom na to, že pre aplikáciu § 6
ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z. sa vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých štyroch
podmienok. Súčasne rozporovala zistenia najvyššieho súdu o osobnom prepojení medzi
sťažovateľkou, žalobkyňou v 2. rade a spoločnosťou , tvrdením, že síce
bol jediným konateľom žalobkyne v 2. rade, nebolo však podľa
sťažovateľky možné, aby koordinoval postup spoločnosti, keďže v rozhodnom čase nemal
ako spoločník nadpolovičnú väčšinu hlasov na valnom zhromaždení.
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že právne posúdenie ňou podanej žaloby,
ktorou sa domáhala ochrany svojich práv na súde, viedlo k jej neposkytnutiu, pretože
„Krajský súd aj Najvyšší súd SR nekonali spôsobom tak, že by mali na zreteli primárne
sťažovateľovi ako účastníkovi konania patriace Ústavou SR garantované práva a potom
vo vzťahu k nim vo svojom rozhodnutí nepodriadili výklad obsahu právnej normy.
Rozhodnutím Rady Protimonopolného úradu SR a potvrdeným rozsudkom
Najvyššieho súdu SR došlo k zjavnému zásahu do práva na súdnu a inú ochranu
sťažovateľa a to porušením práva sťažovateľa na spravodlivý proces (kedy Najvyšší súd SR
aj Rada udelili sťažovateľovi pokutu bez spoľahlivého dokázania či sa skutok - správny
delikt naozaj stal, len na základe nepreukázaného tvrdenia o spáchaní správneho deliktu
sťažovateľom, ktorý v sebe nesie prvky autoritárstva a svojvôle), spôsobeným
nerešpektovaním princípov právneho štátu a právnej istoty a tým odňatím možnosti
sťažovateľa konať pred súdom resp. iným orgánom a účinne obhajovať svoje práva a
záujmy.“.
Rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky arbitrárne a obmedzuje sa len
na konštatácie výsledkov hodnotení bez ďalšieho vysvetlenia zistených skutočností
a súvisiacich právnych noriem, ako aj bez riadneho odôvodnenia skutkových a právnych
záverov; najvyšší súd si osvojil nesprávne právne posúdenie veci, pričom nezistil riadne
skutkový stav veci. Sťažovateľka ho rovnako ako rozhodnutie krajského súdu považuje
za nepresvedčivé a popierajúce základné princípy spravodlivého procesu –
„nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov [§ 250j ods. 2 písm. d),
ods. 3 OSP], samotné zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi je nedostačujúce
a nie je teda možné jednoznačne a bez vážnych pochybností ustáliť, že by došlo k dohode
obmedzujúcej súťaž [§ 250j ods. 2 písm. c) OSP]“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Sžhpu/1/2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S 159/2009-262
zo dňa 24. 01. 2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžhpu/1/2014
a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 159/2009-262 zo dňa 24. 01. 2014 sa
zrušuje a vec sa Krajskému súdu Bratislava vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súdu Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu (sťažnosti)
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné
uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové
zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných
zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože
to je v právomoci opravných všeobecných súdov.
Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí
(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne
I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 78/05).
Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,
ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými
právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý
im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené
a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda
znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu
možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní
pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojich v sťažnosti označených
základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžhpu 1/2014 z 20. mája 2015 a rozsudkom krajského súdu č. k. 4 S 159/2009-262
z 24. januára 2014 vydanými v konaní o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia
úradu o uložení peňažnej pokuty pre konanie, ktorým došlo k dohode obmedzujúcej súťaž.
Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
2.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom
a rozsudkom krajského súdu
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,
ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Zákon voči rozsudku krajského súdu ako súdu v správnom súdnictve vydanému
v konaní vo veci sťažovateľky pripúšťa odvolanie, ktoré sťažovateľka aj využila. Právomoc
preskúmať zákonnosť konania pred krajským súdom v správnom súdnictve je zákonom
zverená najvyššiemu súdu (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou OSP a § 250ja
ods. 1 OSP). Predmetom konania o odvolaní je tiež zisťovanie, či súd prvého stupňa
rešpektoval základné práva alebo slobody alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.
Z podanej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka tento princíp opomenula.
Sťažovateľkou označený rozsudok krajského súdu nie je rozhodnutím, ktorý by sa dané
súdne konanie právoplatne končili. Preto námietky voči rozsudku krajského súdu
obsiahnuté v sťažnosti mali miesto v konaní o odvolaní pred všeobecným súdom
(v správnom súdnictve), a to v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Vykonanie
ústavného prieskumu namietaných rozhodnutí by bolo v rozpore s princípom subsidiarity
zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie patrilo do právomoci
všeobecných súdov.
Preto v časti, v ktorej sťažovateľka tvrdí zásah do jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom
krajského súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu a je namieste jej odmietnutie z tohto
dôvodu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom
a rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj najvyšší súd. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti
rámcovo posúdil, či ich najvyšší súd skutočne rešpektoval, a to v miere z ústavného
hľadiska akceptovateľnej a udržateľnej, alebo či sú tu skutočnosti nasvedčujúce opaku,
a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Hoci sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza viacero skutočností, ktoré mali mať
za následok nezákonný zásah do jej práva na spravodlivé súdne konanie a základného práva
na ochranu vlastníckeho práva, ústavný súd poukazuje na to, že otázka hodnotenia
relevantného trhu z hľadiska ochrany hospodárskej súťaže, ako aj vymedzenie sťažovateľky
ako subjektu nevyňatého spod povinností a zákazov ustanovených v zákone č. 136/2001
Z. z., posúdenie jej konania z hľadiska citovaného zákona alebo posúdenie personálneho
a ekonomického prepojenia medzi sťažovateľkou a označenými subjektmi a jeho dopadu
na právne hodnotenie veci spadá výlučne do právomoci úradu a všeobecných súdov
v správnom súdnictve.
Ako z uvedeného vyplýva, ústavný súd len skúma, či pripojený rozsudok najvyššieho
súdu spĺňa požiadavky riadneho odôvodnenia, ktoré nezadáva pochybnosti o náležitej
starostlivosti súdu vo vzťahu k skutkovým a právnym zisteniam a záverom, na ktorých
postavil svoje rozhodnutie.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne uviedol skutkové závery
spolu so skutočnosťami, na základe ktorých tieto ustanovil. Ústavný súd v tomto smere
poukazuje na § 250i ods. 1 OSP, v zmysle ktorého je pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého
rozhodnutia, pričom súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého
rozhodnutia. Súd v správnom súdnictve sám nevykonáva dokazovanie v rozsahu potrebnom
pre ustálenie skutkového stavu, ale v rozsahu potrebnom pre posúdenie, či závery správneho
orgánu zodpovedajú obsahu pripojeného spisu.
Z obsahu pripojeného spisu nevyplýva, že by sa najvyšší súd nevenoval so všetkou
potrebnou starostlivosťou posúdeniu zákonnosti záverov krajského súdu o zákonnosti
preskúmavaného správneho rozhodnutia z hľadiska námietok sťažovateľkou a žalobkyňou
v 2. rade. Okrem toho, že najvyšší súd uviedol podstatné zistenia a dôvody, na ktorých
je postavené ním preskúmavané rozhodnutie krajského súdu, sám sa vysporiadal
s opakovanými námietkami sťažovateľky a žalobkyne v 2. rade, uviedol právne normy
a výkladové usmernenia vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a vlastnej
rozhodovacej činnosti, ktorými sa spravoval. Jeho rozsudok si súčasne zachováva vecnosť,
prehľadnosť a zrozumiteľnosť. Preto nemožno priznať relevanciu tvrdeniam sťažovateľky
o arbitrárnosti rozsudku najvyššieho súdu či jeho „nepreskúmateľnosti pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov“.
To platí aj pre konštatovanie, že „Pokiaľ ide o samotné zvýšenie cien, žalobca
v prvom rade tvrdil, že k zvýšeniu cien nedošlo, a preto prichádzalo do úvahy použitie
výnimky uvedenej v § 6 ods. 3 ZOHS a žalobca v druhom rade namietal, že likvidoval ŽVP
za iné ceny ako žalobca v prvom rade, pričom však neuviedol, v ktorom období. K tvrdeniu
žalobcu v prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že pre uplatnenie výnimky uvedenej
v § 6 ods. 3 ZOHS je potrebné splnenie všetkých štyroch tam uvedených podmienok
kumulatívne k čomu evidentne nedošlo.“. Keďže sťažovateľke sa javí toto konštatovanie
nezrozumiteľné, ústavný súd dodáva, že ak zákon vyžaduje splnenie v ňom uvedených
podmienok kumulatívne na to, aby sa určité jeho ustanovenie aplikovalo, treba, aby bola
naplnená každá jedna v ňom uvedená podmienka.
Konkrétne, v prípade § 6 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z. zákaz podľa § 4 sa
nevzťahuje na dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá súčasne prispieva k zlepšeniu výroby
alebo distribúcie tovaru alebo k podpore technického alebo hospodárskeho rozvoja,
poskytuje spotrebiteľom primeranú časť prospechu, ktorý z toho vyplýva, neukladá
účastníkom dohody obmedzujúcej súťaž také obmedzenia, ktoré nie sú nevyhnutné
na dosiahnutie cieľov dohody, neumožňuje účastníkom dohody obmedzujúcej súťaž vylúčiť
súťaž vo vzťahu k podstatnej časti dotknutého tovaru na relevantnom trhu.
Pokiaľ najvyšší súd z hľadiska sťažovateľky zjavne príliš stručne skonštatoval, že jej
námietka je irelevantná, pretože aj keby bola pravdivá, nemenilo by to nič na konečnom
posúdení jej konania z hľadiska § 6 ods. 3 a § 4 zákona č. 136/2001 Z. z., keďže
pre aplikáciu výnimky by museli byť splnené aj ďalšie tri skutočnosti, čo sťažovateľka ani
nenamietala. Spôsob, akým sa najvyšší súd s touto námietkou vysporiadal, je legitímny
a jeho odôvodnenie napriek zdanlivej stručnosti a strohosti je vyčerpávajúce.
Obdobne ani ostatné námietky voči záverom najvyššieho súdu a spôsobe ich
odôvodnenia nepovažuje ústavný súd za vzbudzujúce pochybnosť o tom, že najvyšší súd
rešpektoval garancie spravodlivého súdneho procesu zakotvené v ústave
a medzinárodnoprávnej úprave.
Ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva.
Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) pritom zastáva názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd nezistil, že by výklad a závery najvyššieho súdu v danej veci boli
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia.
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Za tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžhpu 1/2014
z 20. mája 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým
patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru,
že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateľky podľa z čl. 20 ods. 1 ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona
o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené závery a odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd
ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016