Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 84/2016
PDF · 215.12 KB
No categories available
II. ÚS 84/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Co 340/2014 a jeho
rozsudkom z 27. januára 2015 (Rvp 6262/2015), sp. zn. 25 Co 381/2014 a jeho rozsudkom
zo 4. februára 2015 (Rvp 6263/2015), sp. zn. 9 Co 172/2014 a jeho rozsudkom
z 3. februára 2015 (Rvp 6264/2015), sp. zn. 9 Co 139/2014 a jeho rozsudkom
z 27. januára 2015 (Rvp 6265/2015), sp. zn. 11 Co 301/2014 a jeho rozsudkom
zo 14. januára 2015 (Rvp 6266/2015), sp. zn. 11 Co 303/2014 a jeho rozsudkom
z 28. januára 2015 (Rvp 6267/2015), sp. zn. 24 Co 274/2014 a jeho rozsudkom
z 21. januára 2015 (Rvp 6268/2015), sp. zn. 11 Co 273/2014 a jeho rozsudkom
zo 14. januára 2015 (Rvp 6269/2015), sp. zn. 24 Co 304/2014 a jeho rozsudkom
z 18. februára 2015 (Rvp 6270/2015), sp. zn. 23 Co 134/2014 a jeho rozsudkom
z 19. januára 2015 (Rvp 6271/2015), sp. zn. 23 Co 260/2014 a jeho rozsudkom
z 9. februára 2015 (Rvp 6272/2015), sp. zn. 24 Co 262/2014 a jeho rozsudkom
z 18. februára 2015 (Rvp 6273/2015), sp. zn. 23 Co 229/2014 a jeho rozsudkom
z 26. januára 2015 (Rvp 6274/2015), sp. zn. 25 Co 238/2014 a jeho rozsudkom
zo 4. februára 2015 (Rvp 6275/2015), sp. zn. 10 Co 2/2014 a jeho rozsudkom
z 28. januára 2015 (Rvp 6276/2015), sp. zn. 11 Co 304/2014 a jeho rozsudkom
z 28. januára 2015 (Rvp 6277/2015), sp. zn. 9 Co 48/2014 a jeho rozsudkom
zo 16. decembra 2014 (Rvp 6278/2015), sp. zn. 24 Co 305/2014 a jeho rozsudkom
z 18. februára 2015 (Rvp 6279/2015), sp. zn. 26 Co 335/2014 a jeho rozsudkom
z 27. januára 2015 (Rvp 6280/2015), sp. zn. 10 Co 17/2014 a jeho rozsudkom
z 28. januára 2015 (Rvp 6281/2015), sp. zn. 23 Co 459/2014 a jeho rozsudkom
z 26. januára 2015 (Rvp 6282/2015), sp. zn. 23 Co 302/2014 a jeho rozsudkom
z 9. februára 2015 (Rvp 6737/2015), sp. zn. 24 Co 571/2014 a jeho rozsudkom
z 11. februára 2015 (Rvp 6738/2015), sp. zn. 25 Co 280/2014 a jeho rozsudkom
z 25. februára 2015 (Rvp 6739/2015), sp. zn. 23 Co 252/2014 a jeho rozsudkom
z 26. januára 2015 (Rvp 6740/2015), sp. zn. 23 Co 378/2014 a jeho rozsudkom
z 9. februára 2015 (Rvp 6741/2015), sp. zn. 23 Co 447/2014 a jeho rozsudkom
z 26. januára 2015 (Rvp 6742/2015), sp. zn. 24 Co 489/2014 a jeho rozsudkom
z 28. januára 2015 (Rvp 6743/2015), sp. zn. 24 Co 517/2014 a jeho rozsudkom
z 28. januára 2015 (Rvp 6744/2015), sp. zn. 25 Co 416/2014 a jeho rozsudkom
z 25. februára 2015 (Rvp 6745/2015), sp. zn. 23 Co 498/2014 a jeho rozsudkom
z 23. februára 2015 (Rvp 6746/2015), sp. zn. 24 Co 275/2014 a jeho rozsudkom
z 28. januára 2015 (Rvp 6747/2015), sp. zn. 24 Co 276/2014 a jeho rozsudkom
z 28. januára 2015 (Rvp 6748/2015), sp. zn. 10 Co 80/2014 a jeho rozsudkom
z 28. januára 2015 (Rvp 6749/2015, Rvp 6750/2015, Rvp 6751/2015, Rvp 6752/2015,
Rvp 6755/2015, Rvp 6756/2015), sp. zn. 24 Co 303/2014 a jeho rozsudkom
z 25. februára 2015 (Rvp 6753/2015), sp. zn. 26 Co 152/2014 a jeho rozsudkom
z 27. januára 2015 (Rvp 6754/2015) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 6262/2015 – Rvp 6282/2015, Rvp 6737/2015 – Rvp 6756/2015 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 6262/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. apríla 2015
a 11. mája 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaniach a rozsudkami uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (spolu ďalej len
„napadnuté rozsudky krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňa
v konaniach vedených Okresným súdom Dunajská Streda, Okresným súdom Trnava,
Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo
rozhodovanie o jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom okresných súdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu
a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu
zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkom
okresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými
rozsudkami potvrdil rozhodnutia okresných súdov.
Podľa názoru sťažovateľky odvolacie súdy „spôsobili“ porušenie jej základných
práv, „osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva
na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:
„... Rozhodoval vylúčený sudca.
Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané
predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej
žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení
a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku
zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú,
pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa
k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť
postúpenia veci inému súdu...
... Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
... Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych
argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie vo svoj prospech...
... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej
veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
... Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho
konania.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje,
aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súdu
zruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna
a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter
rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutí
žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušenie
konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,
že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií
na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby
a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým
sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická
osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,
ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,
že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia
sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,
len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:
1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,
2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,
3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,
4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,
5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutí
prerušenia súdneho konania.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajský súd zhodne
konštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa osobitne
zaoberal skutočnosťou, či postupom okresných súdov v namietaných exekučných konaniach
došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný základ na priznanie práva
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnako sa zaoberal aj námietkou
sťažovateľky, podľa ktorej vo veciach rozhodli vylúčení sudcovia, ako aj námietkou
týkajúcou sa odňatia jej možnosti konať pred súdom a námietkou týkajúcou
sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých
rozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto
rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia odôvodnil
v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa názoru
ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by
boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu,
zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.,
Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú
„rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený
právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru
všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20
ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva
aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného
aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,
že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,
keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,
nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len
na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
V týchto súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnou udržateľnosťou
právnych záverov krajských súdov ako odvolacích súdov vo vzťahu k námietkam
sťažovateľky, ktoré formuluje sťažovateľka paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnosti
prípadu, sa ústavný súd podrobne vysporiadal aj v predchádzajúcich rozhodnutiach
(napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014), ústavný súd sa s nimi plne
stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na argumentáciu uvedenú v týchto rozhodnutiach.
Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2016