Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 773/2015
PDF · 262.39 KB
No categories available
II. ÚS 773/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza vo veci prijatej sťažnosti
, zastúpeného , , za ktorú koná
advokát , ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sži 20/2014 z 23. apríla 2015, takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sži 20/2014 z 23. apríla 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sži 20/2014
z 23. apríla 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 537,37 € (slovom päťstotridsaťsedem eur
a tridsaťsedem centov) na účet spoločnosti , ,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 8 Sži 20/2014 z 23. apríla 2015 a žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 23. apríla 20145, sp. zn. 8Sži/20/2014, a postupom, ktorý jeho vydaniu
predchádzal, porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 20145, sp. zn.
8Sži/20/2014, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi
náhradu trov právneho zastupovania na účet jeho právneho
zástupcu, vrátane DPH, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti a k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalobca
účastníkom konania pred Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 23 S 144/2013, v ktorom sa domáhal proti ako žalovanému (ďalej
len „žalovaný“) preskúmania fiktívneho rozhodnutia žalovaného. Krajský súd uznesením
č. k. 23 S 144/2013-26 z 28. januára 2014 konanie zastavil podľa § 104 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)
s odôvodnením, že k začatiu konania podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)
v znení neskorších predpisov nedošlo, preto nemohlo dôjsť ani k založeniu fiktívneho
rozhodnutia, ktoré bolo sťažovateľom v konaní pred krajským súdom napadnuté (neexistuje
rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom preskúmavania, čo je neodstrániteľný
nedostatok podmienok konania vyvolávajúci nutnosť konanie v správnom súdnictve
zastaviť). K začatiu konania podľa zákona o slobode informácií nedošlo preto, že spôsob
podania žiadosti sťažovateľa nezodpovedal § 14 ods. 1 tohto zákona, sťažovateľ
nepreukázal oznámenie obsahu žiadosti o sprístupnenie informácií žalovanému, a preto
žalovaný nemal možnosť tento obsah poznať.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sži 20/2014 z 23. apríla 2015 odvolanie
sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu odmietol ako oneskorené [§ 218 ods. 1
písm. a) OSP] a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najprv skonštatoval, že sťažovateľ podal „odvolanie dňa
26. februára 2014 elektronicky, podpísané zaručeným elektronickým podpisom. V odvolaní
navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.“ a ďalej uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212
ods. 1 v spojení s § 246c OSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, nakoľko bolo podané
oneskorene.
Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu
ktorého smeruje (§ 204 ods. 1 OSP). V danej veci bolo napadnuté uznesenie doručené
žalobcovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 7. februára 2014. Pätnásťdňová lehota
na podanie odvolania začala žalobcovi plynúť dňom 8. februára 2014 a jej koniec pripadol
na deň 24. februára 2014, ktorý je zároveň posledným dňom na podanie odvolania. Žalobca
podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie až 26. februára 2014 (elektronicky,
podpísané zaručeným elektronickým podpisom), teda po uplynutí lehoty na podanie
odvolania.
Podľa § 218 ods. 1 písm. a/ OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo
podané oneskorene.
Vzhľadom na to, že žalobca podal odvolanie oneskorene, odvolací súd postupujúc
podľa citovaného zákonného ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a/ OSP jeho odvolanie
odmietol. Nemohol sa zaoberať dôvodmi odvolania ani obsahom napadnutého uznesenia,
pretože zistil dôvod, ktorý viedol k nemeritórnemu (procesnému) rozhodnutiu. Preto
odvolanie nebolo možné vecne prejednať a o ňom rozhodnúť.“
Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sži 20/2014 z 23. apríla 2015
odôvodnil tým, že najvyšší súd jeho odvolanie meritórne neprerokoval, hoci bolo podané
včas. Nie je sporné, že sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu č. k. 23 S 144/2013-26
z 28. januára 2014 doručené 7. februára 2014 a ani to, že odvolacia lehota začala plynúť
8. februára 2014 a jej posledným dňom bol 24. február 2014. Sťažovateľ však tvrdí, že
odvolanie podal včas, ak ho v elektronickej podobe so zaručeným elektronickým podpisom
(spolu s ďalšími podaniami v iných veciach rovnakého účastníka) na CD nosiči odovzdal
na poštovú prepravu jeho právny zástupca 24. februára 2014 o 8.51 h na Pošte Prešov 1
v prílohe sprievodného podania z 24. februára 2014 adresovaného „Krajský súd v Banskej
Bystrici, elektronická podateľňa, Skuteckého 7, 974 87 Banská Bystrica“, ktoré bolo
nazvané ako „Zaslanie podaní (odvolaní) žalobcu“ a z obsahu ktorého vyplývalo, že
sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu „zasiela Krajskému súdu v Banskej
Bystrici v prílohe CD nosič s podaniami žalobcu k právnej veci vedenej pod sp. zn.
(nasleduje 50 spisových značiek súdnych konaní vrátane sp. zn. 23 S 144/2013, pozn.). Pre
úplnosť dodávame, že podania sú podpísané zaručeným elektronickým podpisom.“. Táto
písomnosť bola podpísaná právnym zástupcom sťažovateľa a v rubrike „Prílohy“ bolo
uvedené: „CD nosič s podaniami 1 x.“ Sťažovateľ predložil ústavnému súdu v prílohe
sťažnosti kópiu tohto podania, ako aj kópiu podacieho lístku zásielky podacie
č. UU928549463SK, z ktorého vyplývajú už uvedené údaje o podaní zásielky na poštovú
prepravu, hmotnosť zásielky 0,031 kg a údaj o službe: „do vlastných rúk, doručenka.“
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že zásielka bola krajskému súdu nepochybne
doručená a zjavne obsahovala aj odvolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 23 S
144/2013-26 z 28. januára 2014, pretože toto odvolanie bolo predložené najvyššiemu súdu.
Podľa textu uverejneného na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky nazvaného ako „Podania na súdy a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky podpísané zaručeným elektronickým podpisom“, z ktorého vyplýva, že bol
vydaný na základe § 6 ods. 3 vyhlášky Národného bezpečnostného úradu č. 136/2009 Z. z.
o spôsobe a postupe používania elektronického podpisu v obchodnom a administratívnom
styku (bod 5), „okresné a krajské súdy ako aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky prijímajú podania na týchto fyzických nosičoch dát: CD, DVD (jednostranné)“.
Sťažovateľ postupoval v súlade s touto verejne prístupnou úpravou zverejnenou na
zabezpečenie využívania služieb prevádzkovateľa elektronickej podateľne. Sťažovateľ ďalej
argumentuje: „... podateľňa krajského súdu nesprávne podané odvolanie zaevidovala s
nesprávnym dátumom doručenia, pretože ho mala zaevidovať s dátumom podania 24.
február 2014. ... nemôže byť na ujmu práve sťažovateľovi a nemôže zodpovedať za to, že z
neznámych dôvodov elektronická podateľňa krajského súdu zaevidovala včas podané
odvolanie nesprávne s dátumom podania 26. februára 2014 namiesto správneho dátumu
podania, ktorým bol 24. február 2014. (Uvedené nedopatrenie si sťažovateľ vysvetľuje tak,
že fyzicky bola predmetná zásielka doručená krajskému súdu skutočne až 26. februára
2014, no uvedená skutočnosť nemá relevanciu, pretože pre zachovanie lehoty je
postačujúce, že zásielka je podaná na poštovú prepravu, čo v danom prípade podaná bola.)
Najvyšší súd teda vyhodnotil splnenie podmienky prípustnosti odvolania... nesprávne...“
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 773/2015-13 z 19. novembra 2015 prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie.
Najvyšší súd v podaní č. k. KP 3/2015-86 doručenom ústavnému súdu 30. decembra
2015 v stanovisku zo 17. decembra 2015 formuloval svoje stanovisko, že označené
základné práva sťažovateľa zaručené ústavou a jeho práva zaručené dohovorom porušené
neboli. V závere listu najvyšší súd tiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“). V písomnom stanovisku uviedol: „písomné stanovisko k ústavnej
sťažnosti sťažovateľa
, ktorou namieta porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj najvyšší súd) sp. zn. 8Sži/20/2014 z 23. apríla 2015.
Ústavný súd Slovenskej republiky v záujme posúdenia opodstatnenosti sťažnosti
senátom ústavného súdu požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 30 ods. 2 zák.
č. 38/1993 Z. z. o vyjadrenie k sťažnosti.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že najvyšší súd odmietol odvolanie
sťažovateľa v tejto veci podané proti uzneseniu krajského súdu z jediného dôvodu a to
z dôvodu, že sťažovateľ podal odvolanie oneskorene dňa 26. februára 2014 namiesto toho,
aby odvolanie podal najneskôr 24. februára 2014, t.j. v posledný deň lehoty.
Z prílohy č. 2 podľa sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že podal odvolanie proti
uzneseniu krajského súdu včas ešte dňa 24. februára 2014, Ďalej uviedol, že nemôže
zodpovedať za to, že súdna kancelária, resp. podateľňa vyznačila na došlom odvolaní
sťažovateľa nesprávne ako dátum doručenia odvolania dátum 26. februára 2014 namiesto
správneho dátumu doručenia, ktorým bol 24. február 2014.
Mal za to, že najvyšší súd teda vyhodnotil splnenie podmienky prípustnosti odvolania
proti uzneseniu krajského súdu nesprávne, pretože sťažovateľ podal odvolanie proti
uzneseniu krajského súdu včas. Za týchto okolností nemal najvyšší súd podané odvolanie
odmietnuť, ale mal odvolanie riadne prejednať a učiniť tým zadosť základnému právu
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručenému čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. 8Sži/20/2014 odmietol odvolanie sťažovateľa
voči uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/144/2013-26 zo dňa 28. januára
2014 o zastavení konania. Najvyšší súd odmietol odvolanie sťažovateľa z dôvodu, že bolo
podané oneskorene.
K uvedenému najvyšší súd uvádza, že pri posudzovaní včasnosti podaného odvolania
vychádzal z obsahu spisu krajského súdu a zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie bolo
právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené dňa 07. februára 2014, lehota na podanie
odvolania začala sťažovateľovi plynúť dňa 08. februára 2014 a posledný deň tejto lehoty
pripadol na 24. februára 2014 (pondelok).
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej skutočnosti, že odvolanie proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/144/2013-26 zo dňa 28. januára 2014 podal
včas, a teda dňa 24. februára 2014, najvyšší súd uvádza, že pri rozhodovaní vychádzal
z obsahu súdneho spisu, pričom z viacerých listín obsahu súdneho spisu vyplýva skutočnosť,
že predmetné podanie bolo podané oneskorene. Rovnako tak zdôrazňuje, že z podacieho
lístku č. UU928549463SK k listu z 24. februára 2014, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva ako
na dôkaz, je možné zistiť len odosielateľa zásielky, a že ide o úradnú zásielku. Podací lístok
však nepreukazuje, že obsahom zásielky bol skutočne CD-nosič, na ktorom sa nachádzalo
odvolanie sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd navrhuje sťažnosť sťažovateľa
odmietnuť.“
V podaní doručenom ústavnému súdu 22. januára 2016 súhlasil s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení uviedol:
«V stanovisku porušovateľa sa uvádza, že Najvyšší súd pri rozhodovaní o odmietnutí
odvolania proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. januára 2014, č. k.
23S/144/2013-26 vychádzal zo spisov Krajského súdu v Banskej Bystrici. Hoci Najvyšší súd
nešpecifikuje, čo konkrétne má na mysli, t. j. z akého konkrétneho údaja v súdnych spisoch
vychádzal, no sťažovateľ sa domnieva, že dôvodom bolo (nesprávne) vyznačenie dátumu
doručenia podania do podateľne Krajského súdu v Banskej Bystrici.
Ako už sťažovateľ uviedol v sťažnosti, svoje podanie (odvolanie) podpísané
zaručeným elektronickým podpisom podal na poštovú prepravu včas v posledný deň lehoty,
ktorým bol deň 24. február 2014. Podanie bolo „napálené“ na CD nosiči, pričom
do podateľne Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo odoslané so sprievodným listom dňa
24. februára 2014 o 8,51 h z pošty v Prešove. Právny zástupca sťažovateľa predmetnú
zásielku podal na poštovú prepravu počas svojej cesty na iné pojednávanie do Svidníka (vec
vedená Okresným súdom Svidník pod sp. zn. 7C/199/2012), v rámci ktorej sa počas cesty
zastavil na pošte v Prešove za účelom odovzdania predmetnej zásielky na poštovú prepravu.
V súvislosti s tým poukazuje Najvyšší súd na to, že fotokópie podacieho lístka nepreukazujú,
že obsahom zásielky bol CD-nosič s predmetný podaním. Túto argumentáciu považuje
sťažovateľa v danom kontexte za účelovú.
Sťažovateľ sa domnieva, že uvedené skutkové okolnosti nemôžu byť z hľadiska
účinkov a posudzovania včasnosti odvolania na ťarchu sťažovateľa, ktorý využil pri
podávaní odvolania možnosť prezentovanú na stránke Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, t. j. možnosť podať (doručiť) súdu podania podpísané zaručeným
elektronickým podpisom na dátovom nosiči akým je napríklad CD-nosič. Sťažovateľ má
za to, že relevantným je v danom prípade skutočnosť, že predmetné odvolania odovzdal
na poštovú prepravu dňa 24. februára 2014, čo bol posledný deň lehoty, čo napokon uznáva
aj Najvyšší súd. Nemá pritom podľa sťažovateľa relevanciu, že v elektronickej podateľni
Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo toto podanie zaevidované s dátumom doručenia dňa
26. februára 2014, pretože sťažovateľ predmetné odvolanie podal včas.
Sťažovateľ poukazuje na to, že Najvyšší súd predmetné odvolanie prejednal, t. j. mal
ich ho dispozícii. Z titulného listu podaného odvolania musí byť zrejmé, že nebolo podané
osobne, ale že bolo doručené poštou. V tom prípade by k danému podaniu mala byť
pripojená obálka v origináli alebo fotokópii, keďže na danom CD nosiči sťažovateľ podával
viacero podaní (podľa § 137 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,
krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov „... Ak dôjde
v jednej obálke viac podaní, pripojí sa obálka k tomu z nich, v ktorom je na posúdenie, či sa
lehota zachovala, alebo z iných závažných dôvodov potrebné uviesť presný dátum, kedy sa
podanie odovzdalo na poštu; k ostatným podaniam sa pripojí fotokópia obálky
s poznámkou, kde sa nachádza originál obálky. ... Na podaniach odovzdaných osobne
poznamená zamestnanec podateľne pri odtlačku podacej pečiatky „Podané osobne“
a pripojí svoj podpis“).
V druhom rade, nesprávnosť postupu Najvyššieho súdu, resp. Krajského súdu
v Banskej Bystrici a porušenia základného práva sťažovateľa v súvislosti s prijatím podaní
sťažovateľa, nachádzajúcich sa na predmetnom CD nosiči v obálke odovzdanej
sťažovateľom na poštovú prepravu dňa 24. februára 2014 konštatoval Ústavný súd
Slovenskej republiky už v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2015,
č. k. III. ÚS 522/2015-40.
S poukazom na to aj po predložení stanoviska porušovateľa sťažovateľ považuje
svoju sťažnosť za dôvodnú v celom rozsahu.
Súčasne sťažovateľ, s poukazom na znenie ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania, pretože sťažovateľ zastáva
názor, že od takého pojednávania už nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.»
Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci, a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej
upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho spisového
materiálu zistil tieto pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:
Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa, podľa
ktorého k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 8 Sži 20/2014 z 23. apríla 2015 došlo tým, že najvyšší súd jeho odvolanie
meritórne neprerokoval, hoci bolo podané včas. Sťažovateľ nespochybňuje, že uznesenie
krajského súdu č. k. 23 S 144/2013-26 z 28. januára 2014 mu bolo doručené 7. februára
2014, a ani to, že odvolacia lehota začala plynúť 8. februára 2014 a jej posledným dňom bol
24. február 2014. Tvrdí však, že ak elektronické podanie podpísané zaručeným
elektronickým podpisom na CD nosiči so sprievodným listom odovzdal na poštovú
prepravu 24. februára 2014, malo byť odvolanie považované za včas podané, a to bez
ohľadu na to, že podateľňa krajského súdu ho zaevidovala s neskorším dátumom.
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 8 Sži 20/2014 z 23. apríla 2015 skonštatoval, že
sťažovateľ „podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie až 26. februára 2014
(elektronicky, podpísané zaručeným elektronickým podpisom)“, a keďže posledným dňom
odvolacej lehoty bol 24. február 2014, podal ho oneskorene.
Podstatou veci sa teda javí otázka, ktorým dňom sa považuje za podané odvolanie
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, pokiaľ je toto podané elektronicky so zaručeným
elektronickým podpisom, avšak nie elektronickou poštou, ale na CD nosiči doručovanom
súdu prvého stupňa v prílohe poštovej zásielky.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu
vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a pod.)
zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, pričom „Právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.
Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303-B rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Úlohou ústavného súdu bolo preskúmať, či požadované limity spravodlivého
súdneho konania boli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité posúdenie veci
sťažovateľa odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo
relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení rozhodnutia krajského súdu.
Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia
uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti
určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec
lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší
nasledujúci pracovný deň.
Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon
na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Podľa § 42 ods. 1 OSP podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,
elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej
alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými
prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;
podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.
Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.
Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.
Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či odvolanie
sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu krajského súdu bolo podané včas, a teda v súlade
s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka, ktorej preskúmavanie ústavným súdom
je vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie
na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových
tvrdení (I. ÚS 200/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza, že aj podľa
rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United
Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa pod spravodlivým súdnym
procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho
konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické
okolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania včasnosti
podaného opravného prostriedku.
Najvyšší súd vyriešil otázku, ktorým dňom sa považuje za podané odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa, pokiaľ je toto podané elektronicky so zaručeným
elektronickým podpisom, avšak nie elektronickou poštou, ale na CD nosiči doručovanom
súdu prvého stupňa v prílohe poštovej zásielky, tak, že za deň podania odvolania považoval
(zrejme) deň doručenia poštovej zásielky s CD nosičom do podateľne súdu prvého stupňa.
Svoj záver formulovaný v uznesení sp. zn. 8 Sži 20/2014 z 23. apríla 2015, podľa ktorého
sťažovateľ „podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie až 26. februára 2014
(elektronicky, podpísané zaručeným elektronickým podpisom)“ však žiadnym spôsobom
neodôvodnil. Nemožno teda z jeho rozhodnutia zistiť, akými úvahami, ale najmä na základe
ktorých ustanovení právnych predpisov záver o tejto rozhodujúcej otázke urobil. Pokiaľ
v tejto situácii odvolanie sťažovateľa odmietol ako oneskorené, posúdenie otázky momentu
podania sťažovateľovho odvolania bolo otázkou, ktorá mala pre jeho rozhodnutie a pre vec
sťažovateľa podstatný význam. V súlade s tým je potom potrebné konštatovať, že najvyšší
súd sťažovateľovi neposkytol náležitú súdnu ochranu v intenciách čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že z dôvodu takéhoto nedostatku odôvodnenia
súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto
rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľa
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy toto rozhodnutie
zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude tento viazaný
právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný súd
priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil sumou 537,62 €.
Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa
vychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred
ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade nevyjadriteľný
v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou
predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03,
III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade
trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti), každý úkon po 139,83 €, k tomu 2 x režijný
paušál po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2016
(vyjadrenie z 15. januára 2016) po 143 € a náhradu režijného paušálu 8,53 €, čo spolu
predstavuje sumu 447,97 €. Túto sumu bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH podľa § 18 ods. 3
vyhlášky, keďže právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH; celková odmena
za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 537,37 €.
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016