Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 88/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Jána Pirča, správcu

konkurznej podstaty úpadcu PROFITUBE, spol. s r. o. v konkurze, Jazerná 3, Košice,

právne zastúpenej Advokát Pirč, s. r. o., Kpt. Nálepku 17, Košice, prostredníctvom ktorej

koná jej konateľ a advokát JUDr. Ján Pirč, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením č. k. -239

z 27. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením

sp. zn. z 20. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Jána Pirča, správcu konkurznej podstaty úpadcu PROFITUBE, spol.

s r. o. v konkurze, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená

sťažnosť JUDr. Jána Pirča, správcu konkurznej podstaty úpadcu PROFITUBE, spol. s r. o.

v konkurze, Jazerná 3, Košice (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „správca konkurznej

podstaty“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jeho

uznesením č. k. -239 z 27. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn.

z 20. októbra 2014, ktorým bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu, pretože sťažovateľ nevyužil riadne (ne-mimoriadne) dovolanie.

Podstatou sťažnosti je posúdenie, či je porušením, odmietnutie poskytnutia ústavne

chráneného práva na prístup k súdu, ak účastník konania čakaním na vyznačenie doložky

právoplatnosti premešká lehotu na podanie dovolania, a či aj v takomto prípade môže

najvyšší súd trvať na podaní riadneho dovolania ako podmienky prípustnosti mimoriadneho

dovolania.

2. Sťažovateľ podal žalobu na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“)

proti Slovenskej konsolidačnej, a. s., a spol. o uloženie pokuty v zmysle § 30 zákona

č. o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom do 31. decembra 2011 (ďalej

len „ZoKR“ alebo „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). Okresný súd následne rozhodol

rozsudkom č. k. -208 z 24. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok súdu prvého

stupňa“), ktorým žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -239 z 27. februára 2013, ktorým bolo odvolanie odmietnuté (ďalej len

„rozhodnutie krajského súdu“).

3. V nasledujúcom období sa sťažovateľ pokúšal zistiť dátum právoplatnosti

rozsudku súdu prvého stupňa prostredníctvom informačnej kancelárie okresného súdu.

Poslednýkrát sťažovateľ zisťoval v informačnej kancelárii okresného súdu právoplatnosť

17. júla 2013, kde mu bolo oznámené, že právoplatnosť na rozsudku súdu prvého stupňa

ešte vyznačená nebola.

4. Sťažovateľ preto 22. júla 2013 zaslal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorá

tomuto podnetu vyhovela a 8. októbra 2013 doručila najvyššiemu súdu svoje mimoriadne

dovolanie z 1. októbra 2013.

5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 20. októbra 2014 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z dôvodu, že sťažovateľ nevyužil

možnosť podania dovolania, ktorým by sa domáhal nápravy porušenia svojich práv.

6. Krajský súd napadnutým uznesením odmietol odvolanie sťažovateľa voči

rozsudku súdu prvého stupňa z dôvodu, že na konanie pred súdom prvého stupňa mal byť

podľa názoru odvolacieho súdu aplikovaný ZoKR, a do úvahy prichádzalo len primerané

použitie (ďalej aj „OSP“), preto mal okresný súd rozhodnúť

uznesením (v súlade s § 198 ZoKR), voči ktorému nie je prípustné odvolanie. Skutočnosť,

že súd prvého stupňa rozhodol v prerokúvanej veci rozsudkom namiesto toho, že mal podľa

názoru odvolacieho súdu rozhodnúť v zmysle § 197 ZoKR uznesením, odvolací súd

vyhodnotil ako nepodstatnú, keďže uznesenie je menej závažné rozhodnutie ako rozsudok.

Rovnako odvolací súd nepovažoval za podstatné, že prvostupňový súd nesprávne poučil

účastníkov o prípustnosti odvolania proti jeho rozsudku, vzhľadom na to, že nesprávne

poučenie o možnosti podať opravný prostriedok nevytvára procesné právo na podanie

odvolania. Rozhoduje totiž len znenie zákona, a nie obsah poučenia.

7. Krajský súd teda vychádzal z presvedčenia, že na napadnuté konanie sa mal

aplikovať ZoKR, preto voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa v predmetnej veci nebol

prípustný opravný prostriedok, a z toho dôvodu odvolanie sťažovateľa odmietol. Sťažovateľ

je ale toho názoru, že prvostupňový súd postupoval správne, keď na predmetné konanie

aplikoval výlučne ustanovenia , a naopak, práve krajský súd

vec nesprávne právne posúdil. Rovnaký názor vyjadril aj generálny prokurátor v podanom

mimoriadnom dovolaní z 1. októbra 2013, v ktorom uvádza: „Zastávam názor, že konanie

o uložení pokuty nemožno subsumovať pod pojem konkurzné konanie a v celom rozsahu naň

aplikovať procesné ustanovenia ZoKR. V konaní o uložení pokuty je preto potrebné

postupovať podľa ustanovení . Primerané použitie platí len pre konkurzné

a reštrukturalizačné konanie, ako aj konanie o oddlžení. Neplatí to však na konania

vyvolané konkurzom, ktoré sú bežnými sporovými konaniami a v ktorých sa postupuje

výlučne podľa ustanovení .“

8. Tento názor potvrdil aj najvyšší súd vo svojom uznesení o odmietnutí

mimoriadneho dovolania sp. zn. z 20. októbra 2014, keď na strane 7

v odseku 3 konštatoval: „...ako správne konštatoval generálny prokurátor, odvolací súd mal

odvolanie žalobcu meritórne prejednať, pretože odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvého

stupňa bolo v tomto prípade prípustné podľa ust. V predmetnom konaní totiž

ide o sporové konanie vyvolané konkurzom, v ktorom sa postupuje podľa

(a neprichádza do úvahy len primeraná aplikácia , ako to ukladalo ust. v znení

do 31.12.2012 pre postup v konkurznom, v reštrukturalizačnom konaní a konaní

o oddlžení).“

9. Na základe uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že krajský súd vec nesprávne

právne posúdil tým, že na danú vec aplikoval nesprávny právny predpis (aplikoval ZoKR

namiesto ). Z uvedeného následne pramenilo nezákonné

odmietnutie odvolania sťažovateľa, čím boli porušené sťažovateľove ústavné práva na

spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu.

- najvyšší súd

10. Najvyšší súd vo svojom uznesení, ktorým odmietol mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora, konštatoval, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany

svojich práv a nápravy nezákonného stavu spôsobeného rozhodnutím krajského súdu

prostredníctvom podania dovolania. Z dôvodu, že sťažovateľ v uvedenej právnej veci

nepodal dovolanie, podľa názoru najvyššieho súdu opomenul účinne hájiť svoje práva,

a preto je mimoriadne dovolanie v tejto veci neprípustné.

11. S takýmto konštatovaním sťažovateľ nesúhlasí, keďže podaniu dovolania z jeho

strany zabránili dôvody hodné osobitného zreteľa, najmä postup okresného súdu pri výkone

zákonných povinností najmä povinnosti vyznačovať doložku právoplatnosti na súdnych

rozhodnutiach riadne a včas. Poukazuje na ustanovenie § 62 ods. 1 vyhlášky č. 543/2005

Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre súdy (ďalej len „kancelársky poriadok“):

„Len čo súdny tajomník zistí, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, vyznačí na prvopise

rozhodnutia zviazanom v súdnom spise deň, keď rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a

pripojí svoj podpis a dátum vyznačenia...“ Sťažovateľ poukázal na to, že z kontextu

uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd má povinnosť vyznačiť doložku právoplatnosti do

súdneho spisu bezodkladne po tom, čo sa dozvie, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť,

teda po vrátení posledného potvrdenia o doručení rozhodnutia poslednému účastníkovi

konania (bezodkladne po faktickom nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia).

12. Dňa 3. apríla 2013 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského súdu č. k.

-239 z 27. februára 2013, ktorým bolo odmietnuté jeho odvolanie. Následne

sa sťažovateľ opakovane informoval na okresnom súde, či rozsudok súdu prvého stupňa

v spojení s uznesením krajského súdu už nadobudol právoplatnosť. Naposledy tak urobil

17. júla 2013, keď mu bolo opätovne oznámené, že právoplatnosť na rozsudku súdu prvého

stupňa ešte nebola vyznačená.

13. Sťažovateľ prostredníctvom splnomocnenej osoby nahliadol 2. decembra 2014 na

okresnom súde do súdneho spisu sp. zn. , kde zistil, že rozsudok súdu

prvého stupňa nadobudol právoplatnosť 18. januára 2012 vzhľadom na uznesenie krajského

súdu o odmietnutí odvolania sťažovateľa, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. apríla 2013.

Doložka právoplatnosti na rozsudku súdu prvého stupňa aj na uznesení krajského súdu bola

vyznačená konajúcim súdom až 7. augusta 2013 (takmer 4 mesiace po nadobudnutí

právoplatnosti uznesenia krajského súdu). Takéto časové oneskorenie s vyznačením

doložky právoplatnosti je podľa názoru sťažovateľa v rozpore s už citovaným ustanovením

kancelárskeho poriadku súdov. Z uvedeného podľa sťažovateľa jasne vyplýva, že konajúci

súd si nesplnil svoju povinnosť včas vyznačiť doložku právoplatnosti.

14. Včasné vyznačenie doložky právoplatnosti má pritom významné právne následky

pre účastníkov konania, keďže odo dňa právoplatnosti rozhodnutia im začínajú plynúť

procesné lehoty na uplatnenie ich ďalších procesných práv napr. práva podať dovolanie.

Nesplnením si povinnosti zo strany okresného súdu a nevyznačením doložky právoplatnosti

preto súd znemožnil sťažovateľovi poznať rozhodujúcu lehotu na podanie dovolania, a tým

mu fakticky odoprel realizáciu procesného práva podať dovolanie v relevantnej lehote.

15. Na uvedenom nič nemení ani fakt, že sťažovateľ ako účastník konania mal právo

nahliadnuť do súdneho spisu, keďže uvedené porušenie povinnosti zo strany okresného

súdu nemožno vykladať na ťarchu účastníka konania. Právo účastníka konania na nazretie

do súdneho spisu nemôže byť chápané ako jeho povinnosť s cieľom nahrádzať činnosť

a povinnosti súdu vyplývajúce mu z kancelárskeho poriadku.

16. Sťažovateľ je toho názoru, že 17. júla 2013, keď mu bolo okresným súdom

naposledy oznámené, že rozsudok súdu prvého stupňa ešte nie je právoplatný (v skutočnosti

už bol právoplatný viac ako 3 mesiace), reálne nemohol podať dovolanie, pretože mesačná

lehota na podanie dovolania už uplynula.

17. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že nemohol poznať dátum

právoplatnosti rozsudku súdu prvého stupňa v rozhodnom čase na podanie dovolania, hoci

sa o jeho zistenie viackrát pokúšal, a preto nemohol vedieť, kedy mu začala plynúť

jednomesačná lehota na podanie dovolania a kedy mu uplynula. Sťažovateľ zastáva názor,

že nečinnosťou súdu nevyznačením právoplatnosti na prvostupňovom rozsudku včas, mu

bola odňatá možnosť podať dovolanie riadne a včas.

18. Jedinou možnosťou na účinné hájenie svojich práv v tom čase podľa

presvedčenia sťažovateľa bolo už len podanie podnetu na mimoriadne dovolanie, ktorý

sťažovateľ zaslal na generálnu prokuratúru 22. júla 2013 a na základe ktorého generálny

prokurátor podal na najvyššom súde mimoriadne dovolanie 8. októbra 2013. O uvedených

skutočnostiach najvyšší súd vedel, pretože boli obsiahnuté v podnete na mimoriadne

dovolanie aj v mimoriadnom dovolaní a vyplývali aj z obsahu spisu.

19. Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že podnet na podanie mimoriadneho

dovolania podal z dôvodov uvedených v , a a na základe

toho generálna prokuratúra podala mimoriadne dovolanie z dôvodu, že v prerokúvanej veci

došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom [§ 243f ods. 1 písm. c)

] a podporne tiež bolo konštatované, že bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred

súdom [ ].

20. Sťažovateľ upriamuje pozornosť ústavného súdu aj na tú skutočnosť, že

procesnoprávny dôvod, ktorý aplikovala generálna prokuratúra na zdôvodnenie

mimoriadneho dovolania [v prerokúvanej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu

veci  ] nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle .

Tento dovolací dôvod môže využiť iba generálny prokurátor na podanie mimoriadneho

dovolania. Sťažovateľ ako účastník konania preto nemohol svoje práva účinne hájiť

prostredníctvom podania dovolania tak ako mu to vytýkal najvyšší súd vo svojom uznesení.

21. V mimoriadnom dovolaní síce generálna prokuratúra uvádza, že sťažovateľovi

bola odňatá možnosť konať pred súdom, ale toto je uvedené len sekundárne (podporne).

O uvedenom svedčí aj samotná formulácia odôvodnenia mimoriadneho dovolania na

strane 5, tretí a štvrtý odsek: „...v predmetnej veci ide o nesprávne právne posúdenie veci,

keď krajský súd rozhodol podľa právnej normy, ktorá na zistený stav nedopadá. Zároveň

bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, keďže v dôsledku aplikácie nesprávneho

právneho predpisu krajský súd nepreskúmaval rozhodnutie po stránke vecnej, a toto len

odmietol...“. S ohľadom na všetky už spomínané skutočnosti sťažovateľ zastáva názor, že

nepodanie dovolania vyplynulo z objektívnych dôvodov, ktoré on nemohol ovplyvniť a ani

predvídať.

22. Sťažovateľ ďalej uvádza, že odhliadnuc od skutočnosti, že okresným súdom mu

bolo znemožnené podať dovolanie včas, aj ak by tento podal z dôvodov, ktoré Občiansky

súdny poriadok poskytuje, avšak takéto dovolanie by nenapĺňalo kvalitatívnu požiadavku

„účinného hájenia práv účastníka“ a nebolo by spôsobilé zabezpečiť ochranu jeho práv.

Uvedenú kvalitatívnu požiadavku v predmetnej právnej veci podľa názoru sťažovateľa

mohlo napĺňať len podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, keďže len

ten má oprávnenie aplikovať ako dovolací dôvod ustanovenie v

prerokúvanej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ktoré bolo hlavným

dôvodom porušenia ústavných práv účastníka konania.

23. Najvyšší súd sa navyše v odôvodnení uznesenia podľa sťažovateľa vôbec

nezaoberal primárnym dôvodom podania mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1

písm. c) , že v prerokúvanej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

Obmedzil sa totiž len na konštatovanie, že sťažovateľ ako účastník konania mohol podať

dovolanie z dôvodu účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd svojím postupom akoby vyzdvihol generálnym

prokurátorom sekundárne (podporne) uvádzaný dôvod podľa nad

primárny dôvod podľa , ktorým sa následne vôbec nezaoberal

a opomenul ho vyhodnotiť. Najvyšší súd preto podľa názoru sťažovateľa pristupoval

k podanému mimoriadnemu dovolaniu prísne formalisticky, pričom sa nezaoberal

a nevyhodnotil ani postup nižších súdov vo vzťahu k možnosti sťažovateľa podať dovolanie

(či ho mohol podať, z akých dôvodov ho nepodal), hoci sťažovateľ poukázal na

nevyznačovanie právoplatnosti včas už vo svojom podnete na podanie mimoriadneho

dovolania.

24. Sťažovateľ vzhľadom na už uvedené poukazuje aj na stanovisko č. 36

publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu č. 4/2008 (ďalej len

„zbierka stanovísk“), v ktorom je na strane 25 konštatované: „Rovnako ustanovenie § 243e

ods. 1, ani žiadne iné procesné ustanovenie a napokon ani žiadny iný právny predpis

neobmedzuje generálneho prokurátora v tom smere, aby uplatnenie tohto mimoriadneho

opravného prostriedku bolo viazané aj na ďalší procesný predpoklad - na (neúspešné)

využitie možnosti riadneho (prípadne aj mimoriadneho) opravného prostriedku zo strany

účastníka konania. Žiadne zákonné opodstatnenie nemá teda názor, podľa ktorého ochrana

poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba,

ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania neúspešne využila všetky zákonom

dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených

záujmov. ... I keď je mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora mimoriadnym

opravným prostriedkom, výnimočnosť jeho použitia nemožno zabezpečiť rozšírením

dôvodov jeho neprípustnosti nad rámec dôvodov vyplývajúcich priamo z právnej úpravy.“

Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v predmetnej zbierke stanovísk vyjadril názor, že

neprípustnosť mimoriadneho dovolania nie je možné odvodzovať od skutočnosti, že

účastník konania nevyužil možnosť podania mimoriadneho opravného prostriedku, napr.

podanie dovolania. Sťažovateľovi preto nie je zrejmé, prečo sa najvyšší súd v napádanom

uznesení odchýlil od skôr publikovaného stanoviska najvyššieho súdu v zbierke stanovísk.

Takýmto postupom najvyšší súd ohrozil právnu istotu účastníkov konania, keď o rovnakej

právnej otázke rozhodol nerovnakým spôsobom.

25. Na základe všetkých už uvedených skutočností sa sťažovateľovi javí ako

nepochybné, že najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 20. októbra

2014, ktorým odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora len z dôvodu, že

sťažovateľ nevyužil možnosť podania dovolania, porušil sťažovateľovo ústavné právo na

spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu tým, že mu odňal možnosť konať pred

súdom.

26. Sťažovateľ napokon navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto

rozhodol:

„Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd boli porušené postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.02.2013,

sp. zn. , právoplatné dňa 10.04.2013 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd boli porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa

20.10.2014, sp. zn. , právoplatné dňa 14.11.2014 a vracia mu vec na

ďalšie konanie.“

II.

27. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

- podstata veci v konaní pred ústavným súdom a v konaní pred všeobecnými súdmi

28. Podstatou sťažnosti je posúdiť, či skutočnosť, že sťažovateľ, správca konkurznej

podstaty, čakal na vyznačenie doložky právoplatnosti a takto zmeškal lehotu na podanie

dovolania, je v rozpore s právom na prístup k súdu, resp. či najvyšší súd v tejto situácii

mohol odmietnuť mimoriadne dovolanie z toho dôvodu, že nebolo podané tzv. „riadne“

dovolanie.

29. Sťažovateľ je správcom konkurznej podstaty. Štát si prihlásil do konkurzu svoje

pohľadávky. Tieto pohľadávky boli následne správcom konkurznej podstaty v zákonnej

lehote popreté. Štát potom, čo mu boli prihlásené pohľadávky správcom konkurznej

podstaty popreté, podal žalobu o určenie popretých pohľadávok, pričom prvostupňový súd

žalobu zamietol z dôvodu, že táto bola podaná po uplynutí zákonnej 30-dňovej

hmotnoprávnej lehoty. Po zamietnutí žaloby správca konkurznej podstaty, teda sťažovateľ,

podal žalobu proti štátnym telesám (veriteľom), aby im bola uložená pokuta za nesprávne

prihlásenie pohľadávok, ktorú by veritelia boli povinní následne zaplatiť v prospech

dotknutej konkurznej podstaty. Prvostupňový súd žalobu o uloženie pokuty zamietol, proti

čomu sa sťažovateľ odvolal, pričom vznikol spor, či odvolanie spadá pod režim zákona

o konkurze a reštrukturalizácii a má byť odmietnuté, alebo patrí pod režim Občianskeho

súdneho poriadku, a je tak prípustné.

30. Sťažovateľ sa domnieval, že krajský súd mal prerokovať jeho odvolanie, a nie ho

odmietnuť. Proti uzneseniu o odmietnutí krajského súdu chcel preto podať dovolanie pre

odňatie možnosti konať pred súdom. Keďže dovolanie sa podáva proti právoplatným

rozhodnutiam krajských súdov, tak sa sťažovateľ, ako tvrdí, snažil zistiť, kedy bolo

predmetné rozhodnutie právoplatné. Kým bola doložka vyznačená, medzičasom lehota na

podanie dovolania uplynula. Sťažovateľ podal podnet na mimoriadne dovolanie, generálny

prokurátor vec uchopil, ale najvyšší súd dovolanie odmietol s tým, že sťažovateľ nevyčerpal

riadne dovolanie, mimo režimu dovolania mimoriadneho.

- ratione personae

31. Ústavný súd v prvom rade posúdil skutočnosť, či správca konkurznej podstaty je

oprávnenou osobou z hľadiska toho, že nejde o jeho majetok. Správca konkurznej podstaty

na podanie sťažnosti bol síce zaviazaný veriteľským výborom prostredníctvom záväzného

pokynu  teda cudzou vôľou, avšak je potrebné konštatovať, že správca pri tomto postupe

zároveň prejavil aj svoju vôľu, keď nežiadal veriteľský výbor o prípadnú úpravu takéhoto

záväzného pokynu (zrušiť povinnosť podať sťažnosť), respektíve nežiadal konkurzný súd

o vydanie uznesenia ako vo veci podania sťažnosti postupovať (postup správcu, ak sa

správca nestotožní s obsahom záväzného pokynu). V zmysle ustanovenia § 83 ods. 3 ZoKR

sa teda správca konkurznej podstaty zjavne stotožnil so záväzným pokynom príslušného

orgánu. V obchodnom registri je spoločnosť vedená ako PROFITUBE, spol. s r. o.

v konkurze. Ústavný súd vychádzal aj z tohto, že správca konkurznej podstaty spravuje

úpadcov majetok podliehajúci konkurzu, a tým nepriamo chráni aj súkromný majetok

veriteľom, keďže po speňažení úpadcovho majetku tento majetok splnením

čiastkového/konečného rozvrhu nadobudnú veritelia úpadcu. Správca konkurznej podstaty

tým, že predmetný majetok spravuje a zároveň je povinný postupovať s odbornou

starostlivosťou, musí majetok úpadcu chrániť a pri správe majetku nesmie uprednostniť

svoje osobné záujmy alebo záujmy iných pred spoločným záujmom všetkých veriteľov.

Ústavný súd akceptoval čiastočne aj (nie)mocenský, nevládny charakter sťažovateľa

a základné právo na ochranu majetku, a tak nespochybnil jeho aktívnu legitimáciu.

- ústavnosť výkladu oneskorenosti najvyšším súdom a právo na prístup k súdu

32. Ústavný súd otvára svoju argumentáciu tým, že rozumie, ako sťažovateľ uvažuje,

ale jeho právny názor je nesprávny. Sťažovateľovi bolo rozhodnutie krajského súdu riadne

doručené a on mal vedomosť, aká je lehota na podanie dovolania. Skutočnosť, že

právoplatnosť môže nastať neskôr, než je doručené odvolacie rozhodnutie, mu môže

predĺžiť lehotu, ale zákon nebráni podať dovolanie k už doručenému rozhodnutiu

odvolacieho súdu. Vlastnosť právoplatnosti tu hrá inú rolu (porov. Dvořák, B. Právní moc

civilních soudních rozhodnutí. C. H. Beck: Praha, 2008). Má uzavrieť riadne konanie,

vytvoriť možnosť exekúcie a pod. Nie je jej zmyslom, aby sa čakalo na jej nadobudnutie,

aby účastník mohol podať mimoriadny opravný prostriedok. Z odlišnej perspektívy sa už

k tejto otázke vyjadril ústavný súd v náleze sp. zn. .

-

33. V podobnej veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.

sťažovateľ v podstate tvrdil, že súdy nemali akceptovať dovolanie protistrany, pretože bolo

podané pred nadobudnutím právoplatnosti kvôli opravnému uzneseniu (porov. bod 23

). V bodoch 29  30 citovaného nevyhovujúceho nálezu sa uvádza:

«29. Sťažovateľ však predovšetkým namietal, že najvyšší súd meritórne prerokoval

žalovaným podané dovolanie napriek tomu, že pre takýto postup neboli splnené podmienky

s ohľadom na opravné uznesenie vydané k meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým bola podľa jeho názoru zmenená podstata tohto rozhodnutia. Najvyšší súd mal

podľa názoru sťažovateľa ústavne nekonformným spôsobom aplikovať príslušné

ustanovenia upravujúce podmienky podania dovolania.

30. Podľa účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od

právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak

odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného

uznesenia.

Ústavne konformným výkladom citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vyplýva, že zákon ním výslovne určuje lehotu, do uplynutia ktorej možno podať

dovolanie, pričom túto lehotu vymedzuje určením jej konca (do 1 mesiaca od právoplatnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu). Účelom lehôt na podanie opravných prostriedkov je totiž

nastolenie (resp. ochrana) právnej istoty založenej vydanými súdnymi rozhodnutiami, a to

určením relatívne krátkych časových období, v ktorých sa účastník musí rozhodnúť, či sa

s nimi uspokojí, alebo ich napadne dostupnými opravnými prostriedkami. V súlade s tým

môže účastník podať dovolanie v ktoromkoľvek momente po doručení rozhodnutia

odvolacieho súdu; aj v prípade, ak účastník konania podá dovolanie pred nadobudnutím

právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie smeruje, je potrebné

považovať ho za včas podané. V prípade, že bolo k rozhodnutiu odvolacieho súdu vydané

opravné uznesenie, jeho doručením účastníkovi konania začína plynúť ďalšia jednomesačná

(nie 30-dňová, ako nesprávne uvádza sťažovateľ) lehota na podanie dovolania. Znenie

totiž zreteľne rozlišuje medzi prípadom, kedy jednomesačná lehota plynie

od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, a prípadom, kedy plynie od doručenia

opravného rozhodnutia. V citovanom ustanovení tak nemožno nájsť oporu pre záver, že

doručením opravného uznesenia odvolacieho súdu sa posúva dátum právoplatnosti

opraveného rozhodnutia. Pokiaľ by to tak bolo, bola by práve druhá veta citovaného

ustanovenia zbytočná, pretože by lehota na podanie dovolania vždy plynula od

právoplatnosti odvolacieho rozhodnutia, teda v zmysle prvej vety. Názor o „posune“

právoplatnosti predmetného súdneho rozhodnutia, z ktorého (zrejme) v konečnom dôsledku

vychádzal aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí (pozri bod 27, ako aj vo vyjadrení

k sťažnosti, bod 15), je zrejme založený na uplatnení analógie legis vo vzťahu k právnej

úprave obdobnej problematiky týkajúcej sa lehôt na podanie odvolania proti rozhodnutiam

súdu prvého stupňa. S názorom o uplatnení analógie legis pre posudzovanú vec sa však

ústavný súd nestotožňuje.

V zmysle nastáva právoplatnosť rozsudku (a v zmysle

aj uznesenia) doručením, pokiaľ ho nemožno napadnúť odvolaním, inak až uplynutím

odvolacej lehoty. Prvostupňové rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201

), tak nadobúda právoplatnosť zásadne až uplynutím odvolacej lehoty, ktorá podľa

prvej vety plynie zásadne od doručenia rozhodnutia. Avšak podľa

ods. 1 druhej vety začína doručením opravného uznesenia plynúť táto lehota znova,

a to v rozsahu vykonanej opravy. Nové plynutie odvolacej lehoty však znamená, že proti

prvostupňovému rozhodnutiu možno (len v rozsahu vykonanej opravy) podať znova

odvolanie; to má ale podľa za následok, že v tejto časti prvostupňové

rozhodnutie (znova) nie je právoplatné, pretože nie je splnená podmienka, že ho nemožno

napadnúť odvolaním. V prípade opravy prvostupňového rozhodnutia tak skutočne môže

vzniknúť situácia, že rôzne časti rozhodnutia (a podľa okolností aj rozhodnutie ako celok)

môžu nadobúdať právoplatnosť postupne, t. j. v rôznych časových okamihoch.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu však odvolanie nie je prípustné (

a contrario), takže jeho právoplatnosť nastáva v zmysle doručením

účastníkom konania. Plynutie akejkoľvek lehoty teda nie je pre nadobudnutie právoplatnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu relevantné. Ani vydanie opravného uznesenia nemení nič na

tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu už bolo doručené a tým okamihom aj nadobudlo

právoplatnosť. Práve preto druhej vety viaže plynutie novej dovolacej

lehoty na doručenie opravného uznesenia, pretože vydanie takého uznesenia nemá na

samotnú právoplatnosť rozhodnutia odvolacieho súdu žiaden vplyv. Účelom úpravy

dôsledkov vydania opravného uznesenia na plynutie lehoty na podanie dovolania podľa

názoru ústavného súdu nie je (na čo správne poukazujú aj najvyšší súd a žalovaný

vo svojich vyjadreniach) sťaženie procesného postavenia dovolateľa, ale naopak,

umožnenie, aby mohol uplatniť dovolanie opätovne proti tým zmenám rozhodnutia, ktoré

opravné uznesenie odvolacieho súdu v ňom vyvolalo. Takéto (opätovné) plynutie dovolacej

lehoty však nemôže mať za následok znehodnotenie účinkov už podaného dovolania, pokiaľ

jeho dôvody nie sú nijako ovplyvnené zmenou odvolacieho rozhodnutia, ku ktorej došlo

opravným uznesením.»

34. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa čakaním na vyznačenie právoplatnosti

sám obral o možnosť podať riadne dovolanie. Je teda zrejmé, že síce neoptimálne konanie

súdnej správy pri vyznačovaní právoplatnosti na to nemá žiadny vplyv.

35. Je užitočné ešte spresniť, že v lehotu

vymedzuje iba určením jej konca, teda text „do jedného mesiaca od právoplatnosti

rozhodnutia“ nehovorí o začiatku a konci lehoty, ale rozširujúco uvádza iba výpočet jej

konca, teda „od – do“ nemožno vykladať ako „začiatok a koniec lehoty“. Zákonodarca

nemôže mať žiadny legitímny dôvod zabrániť účastníkovi podať opravný prostriedok hneď

po doručení rozhodnutia a určite nemal na mysli ani určiť moment začatia plynutia lehoty

od takej „vágnej“ skutočnosti, ako je právoplatnosť rozhodnutia, ktorá sa vyznačuje vždy

spätne („vágnosť“ právoplatnosti v tom zmysle, že právoplatnosť je vyznačená vždy

spätne, aj niekoľko dní po reálnom nadobudnutí právoplatnosti, ak sa počíta, že doručenka

sa súdu musí aj vrátiť, čo trvá cca 3 kalendárne dni + pokiaľ táto doručenka bude

podateľňou súdu zaradená do police toho-ktorého senátu 1 deň + bude následne súdnou

asistentkou pripojená do súdneho spisu + bude následne aj bezodkladne súdnou

tajomníčkou po predložení spisu aj vyznačená právoplatnosť ku dňu prevzatia poslednej

doručenky 1 deň, pozn.), teda v zásade by osoba, ktorá chce podať mimoriadny opravný

prostriedok, nikdy nemohla mať lehotu v dĺžke celého mesiaca. Teda žiaden predpis

nemôže byť postavený tak, aby začiatok lehoty naviazal na skutočnosť, ktorá môže byť

objektívne zistiteľná (či už samotným súdom, alebo účastníkom konania) iba spätne.

Zároveň nemožno nájsť žiaden logický argument, prečo by osoba podávajúca dovolanie,

poznajúca aj obsah druhostupňového rozhodnutia musela čakať na právoplatnosť (porov.

Gešková, K.: Dovolanie v civilnom procese, 1. vydanie. C. H. Beck: Praha 2010, s. 184,

marg. č. 352), keď táto je v prípade krajského rozhodnutia už iba formálna, a to jeho

doručením sporovým stranám. Zákonná úprava vlastne iba vyvoláva dojem pevného

stanovenia začiatku aj konca lehoty „od – do“. Ústavný súd rozumie, z čoho sťažovateľ

vychádzal, mätúcim mohlo byť pre sťažovateľa práve počítanie lehoty na odvolanie. Z tohto

dôvodu (rozličnej úpravy výpočtu odvolacej a dovolacej lehoty, ktorá sa však gramaticky

zdá rovnaká) ústavný súd akcentuje výklad logický v spojení s výkladom teleologickým.

Odvolacia lehota sa počíta v zmysle „do 15 dní odo dňa doručenia“, teda na tomto mieste

určuje tak začiatok lehoty (aj keď aj odvolanie možno podať

takpovediac vopred; porov. , Zborník IV, s. 764: „Odvolanie, ktoré bolo podané

po vyhlásení rozsudku, je účinné aj vtedy, ak k nemu došlo ešte pred doručením rozsudku, a

teda pred začiatkom plynutia odvolacej lehoty.“, pozn.), ako aj jej koniec, avšak pri

dovolaní hovorí „do jedného mesiaca od právoplatnosti

rozhodnutia“, pričom týmto ustanovuje iba koniec lehoty. Pri izolovane gramatickom

výklade by úsudok smeroval práve k zavádzajúcemu záveru, že pri dovolaní Občiansky

súdny poriadok určuje taktiež začiatok aj koniec lehoty.

36. Nemožno súhlasiť ani s názorom sťažovateľa, že dovolací dôvod uplatnený

v mimoriadnom dovolaní (nesprávne právne posúdenie veci) nebolo možné uplatniť

riadnym dovolaním. V prerokúvanej veci bolo napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,

ktorým bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa. Podľa konštantnej judikatúry (porov. napr.

judikát R 23/1994) však nesprávnym odmietnutím odvolania vždy dochádza k odňatiu

možnosti konať pred súdom, čo v zmysle vždy zakladá prípustnosť riadneho

dovolania. Je logické, že aj postup odvolacieho súdu, ktorým sa k takémuto odmietajúcemu

uzneseniu dopracuje, v sebe zahŕňa aj právne posúdenie veci (konkrétne nájdenie a výklad

noriem upravujúcich prípustnosť odvolania), no prípadné nesprávne právne posúdenie sa

následne prejaví v podobe výroku o odmietnutí odvolania. Proti nemu je potom dovolanie

vždy prípustné podľa a dovolací súd v rámci skúmania tohto dovolacieho

dôvodu vždy preskúma aj správnosť právneho posúdenia prípustnosti odvolania odvolacím

súdom. Z tohto dôvodu nie je pre posúdenie prípustnosti dovolania ako podmienky

prípustnosti mimoriadneho dovolania rozhodujúce, že generálny prokurátor ním uplatnený

dovolací dôvod označil , ale rozhodujúce je obsahové vymedzenie

tohto dovolacieho dôvodu. Ten zodpovedá dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a)

v spojení s .

37. Na pôdoryse týchto záverov je potrebné posúdiť ústavnosť napadnutých uznesení

krajského súdu a najvyššieho súdu. Ako východiskový bod je potrebné zdôrazniť, že právny

problém, ktorý vytvoril sťažovateľ, je taký „triviálny“, že z tejto perspektívy a z perspektívy

konania ako celku ústavný súd posúdi aj ústavnosť odmietnutia mimoriadneho dovolania.

Ústavný súd vníma, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu jeho rozhodovacia prax

týkajúca sa podmienky vyčerpania opravných prostriedkov nebola jednotná napriek jeho

zjednocujúcemu stanovisku R 36/2008 a (opačné) zjednocujúce uznesenie ústavného súdu

sp. zn. PLz. bolo prijaté neskoršie. Akokoľvek, aj keď najvyšší súd nevyužil

príležitosť vysporiadať sa v uznesení o odmietnutí s otázkou čakania na doložkou

právoplatnosti, a teda s témou skutočnej možnosti podať dovolanie, a nevymedzil sa

jasnejšie voči R 36/2008, ústavný súd odmieta voči nemu sťažnosť pre zjavnú

neopodstatnenosť, pretože riadne dovolanie bolo natoľko zjavne prípustné, že by izolované

posudzovanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu bolo v napätí s princípom právnej

istoty ako komponentom práva na spravodlivý proces.

37. Ako z doteraz uvedeného vyplýva, sťažovateľ mal riadne prípustné dovolanie

proti uzneseniu o odmietnutí krajského súdu, a preto v tejto časti možno sťažnosť odmietnuť

tak pre neprípustnosť, ako aj pre oneskorenosť.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016