Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 93/2016
PDF · 127.31 KB
No categories available
I. ÚS 93/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť a ,
, zastúpených advokátkou JUDr. Luciou Čillovou, 29. augusta
474/23, Turčianske Teplice, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 248/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára
2016 doručená sťažnosť a (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 248/2013.
2. Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že 8. októbra 2013 podali na okresnom súde
žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v spojení s návrhom na vrátenie kúpnej
ceny vo výške 32 500 €. Okresný súd ich 11. novembra 2013 vyzval na zaplatenie súdneho
poplatku. Na prvom pojednávaní 20. marca 2014 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie
znalcom, ktorý však znalecký posudok v stanovenej lehote 90 dní nevypracoval, a taktiež
vyrubil preddavok na znalecké dokazovanie, hoci boli od zákonnej povinnosti platiť súdne
poplatky a preddavky znaleckého dokazovania oslobodení. V súvislosti s nezabezpečením
znaleckého posudku a vypracovaním uvedených dvoch výziev, ktoré boli zo strany
okresného súdu nesprávne a nezákonné, sa sťažovatelia domnievajú, že jeho postupom
došlo k zbytočným prieťahom, čím bolo porušené ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V sťažnosti tiež uvádzajú, že podali aj sťažnosť
na zbytočné prieťahy predsedníčke okresného súdu v januári 2015 a následne okresný súd
uznesením z 31. marca 2015 určil nového znalca.
3. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti
nálezom rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 C 248/2013 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní bez
zbytočných prieťahov, a zároveň sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume
32 500 € a náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti
sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody
na jej odmietnutie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok
sťažovateľov na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým malo byť porušené ich
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že
sťažnosť v tomto čase je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd pri sťažnostiach
namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na
skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu
nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti
sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného
základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03,
II. ÚS 177/04). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
8. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať
aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať
o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014). Ústavný súd
v súvislosti s hodnotením efektívnosti postupu okresného súdu a v súlade so svojou
predchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej „... nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospel
k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad, pretože konanie okresného súdu nevykazuje
také znaky nečinnosti alebo neefektívnej činnosti, ktoré by v čase rozhodovania ústavného
súdu boli ústavne významné.
9. Ústavný súd zo sťažnosti a dopytom na okresnom súde zistil, že hoci je pravdou,
že okresný súd nezabezpečil vypracovanie znaleckého posudku v stanovenej 90-dňovej
lehote prostredníctvom prvého znalca (meškanie ospravedlňoval svojou dlhšou
práceneschopnosťou v dôsledku jeho hospitalizácie v nemocnici a liečbou pooperačných
stavov), ale iba táto okolnosť spolu s dvoma neefektívnymi úkonmi okresného súdu
(nesprávna výzva na zaplatenie súdneho poplatku v novembri 2013 a vyrubenie preddavku
na znalecké dokazovanie v apríli 2014) v kontexte celého doterajšieho priebehu konania
ešte nesignalizuje, že došlo k takým zbytočným prieťahom v konaní pred okresným súdom,
ktoré by boli z ústavného hľadiska neakceptovateľné. Navyše zo strany okresného súdu
došlo po podaní sťažnosti predsedníčke okresného súdu ihneď k okamžitej náprave, keď
znalecký posudok bol druhým znalcom predložený okresnému súdu 16. apríla 2015.
Zároveň hneď po tom okresný súd vykonal dokazovanie až na dvoch pojednávaniach, ktoré
sa uskutočnili 21. septembra 2015 a 25. novembra 2015, na ktorých vypočul účastníkov
konania a ich právnych zástupcov, znalca a svedka (pre chorobu sudkyne bolo ďalšie
pojednávanie 1. februára 2016 zrušené, pozn.).
10. Vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu, ústavný súd hodnotí sťažnosť
(v tomto čase) ako zjavne neopodstatnenú a tiež nedôvodnú. Sťažovatelia v nej neuviedli
nielen žiadne obdobia neospravedlnenej nečinnosti okresného súdu v namietanom konaní,
ale dokonca ani sa vôbec nezmienili o dôležitých úkonoch vykonávaných okresným súdom
v druhom polroku 2015 (pritom mali alebo mohli o nich vedieť, pozri zistenia ústavného
súdu uvedené v bode 9), a to po podaní ich sťažnosti predsedníčke okresného súdu (tá im
navyše oznámila v odpovedi na ich sťažnosť č. Spr. 2001/15 z 8. apríla 2015, že „Vec
budem mať v sledovaní v snahe byť nápomocná meritórnemu rozhodnutiu vo veci“).
11. Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd nepovažoval
doterajší postup okresného súdu (konanie trvá celkovo do podania sťažnosti iba dva roky
a tri mesiace a okresný súd vo veci samej priebežne konal a koná) za taký, ktorý by
signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie
ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti (obdobne napr. I. ÚS 753/2014).
12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu, aby ústavný
súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.
13. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po
prípadnej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu sťažovatelia v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu bude dochádzať aj reálne
k zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016