Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 133/2016
PDF · 162.81 KB
No categories available
II. ÚS 133/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Michalom
Treščákom ml., Slovenskej jednoty 8, Košice, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 201/2011 a jeho uznesením
z 24. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 201/2011 a jeho uznesením
z 24. septembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalovaným v súdnom konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 24 C 201/2011, v ktorom sa
(ďalej len „žalobca“, v citáciách aj „navrhovateľ“) proti nemu domáha zaplatenia sumy
241 200 € z titulu bezdôvodného obohatenia.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „navrhovateľ pri podaní návrhu na začatie
konania podal zároveň žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Nakoľko...
viackrát nereagoval na výzvu súdu na zdokladovanie svojich osobných, majetkových
a zárobkových pomerov, no zároveň súdny poplatok za podanie návrhu nezaplatil, súd
konanie zastavil uznesením zo dňa 19. 03. 2014. Aj napriek tomu, že podľa ust. § 168 ods. 2
OSP uznesenie, proti ktorému je možné podať odvolanie sa doručuje účastníkom konania,
súd uznesenie o zastavení konania zo dňa 19. 03. 2014 sťažovateľovi nedoručil... Proti
tomuto uzneseniu však podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie a Krajský súd
v Košiciach ako odvolací súd uznesenie dňa 30. 04. 2014 zrušil uznesením sp. zn.
4 Co/123/2014 a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prvostupňový súd
v novom konaní rozhodol uznesením zo dňa 24. 09. 2014, ktorým navrhovateľovi priznal
oslobodenie od súdnych poplatkov.
... v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 201/2011 nebolo sťažovateľovi doručené
žiadne z vyššie uvedených rozhodnutí súdu...“.
Keďže sťažovateľ zastáva názor, že postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 C 201/2011 a jeho uznesením č. k. 24 C 201/2011-115 z 24. septembra 2014
(ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) došlo k porušeniu
ním označených práv, podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným
porušením označených práv odôvodňuje takto:
„V prípade, ak by bolo uznesenie o zastavení konania, resp. následne aj iné
rozhodnutia týkajúce sa konania sťažovateľovi doručené, mohol by sa sťažovateľ vyjadriť
2
a poukázať na to, že navrhovateľ je v skutočnosti majetný a má prostriedky na platenie ako
súdnych poplatkov, tak aj trov konania...
S poukazom na vyššie uvedené je sťažovateľ presvedčený, že uvedeným postupom
súdu bol vylúčený z konania a tiež, že nesprávnym rozhodnutím súdu o oslobodení
navrhovateľa od súdnych poplatkov bolo zasiahnuté do jeho práv.“
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I a jeho uznesením sp. zn. 24 C/201/2011 zo dňa 24. 09. 2014 bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu I sp. zn. 24
C/201/2011 zo dňa 24. 09. 2014 a vracia vec Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.
Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania... na účet jeho
právneho zástupcu...“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na
spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
1. K námietke týkajúcej sa neústavnosti napadnutého uznesenia okresného
súdu
4
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa, že
„nesprávnym rozhodnutím súdu o oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov bolo
zasiahnuté do jeho práv“. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sústredil na
posúdenie, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou.
O sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného
práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a osobou sťažovateľa,
prípadne z iných dôvodov (m. m. III. ÚS 319/2012, III. ÚS 131/2012, I. ÚS 243/2011,
II. ÚS 245/2011). O nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným
postupom, príp. rozhodnutím orgánu štátu a osobou sťažovateľa ide zvlášť vtedy,
ak sťažovateľ nie je účastníkom namietaného konania, alebo aspoň jeho relevantnej
(namietanej) časti.
Z uvedeného vyplýva, že na podanie ústavnej sťažnosti je aktívne legitimovaný iba
ten účastník konania vystupujúci pred orgánom verejnej moci, ktorému mohla byť jeho
rozhodnutím alebo postupom predchádzajúcim jeho vydaniu objektívne spôsobená nejaká
ujma.
Rozhodnutie všeobecného súdu o (ne)priznaní oslobodenia účastníka konania
od súdnych poplatkov sa z podstaty veci netýka tej časti sporového konania, v ktorej jeho
účastníci vystupujú vo vzájomnom procesnoprávnom vzťahu. Preto oslobodenie jedného
z účastníkov sporového konania od súdnych poplatkov nemá zároveň vplyv na zmenu práv
a povinností druhého účastníka tohto konania a z procesného hľadiska tak nemožno
negatívne zasiahnuť do jeho právneho postavenia. Rozhodovanie o návrhu účastníka
konania na oslobodenie od súdnych poplatkov súvisí primárne s jeho verejnomocenským
pomerom k štátu, v rámci ktorého si štát zabezpečuje určitý príspevok do štátneho rozpočtu
na činnosť súdnej moci. Z uvedených dôvodov sa uznesenie, ktorým všeobecný súd
rozhodol o návrhu účastníka na oslobodenie od súdnych poplatkov, doručuje iba tomu
účastníkovi konania, ktorý takýto návrh podal, čím príslušná procesnoprávna úprava
vylučuje účasť ostatných účastníkov konania pri rozhodovaní o návrhu na oslobodenie
od súdnych poplatkov. Pre úplnosť týchto úvah je potrebné uviesť, že v prípade,
ak všeobecný súd prizná účastníkovi oslobodenie od súdnych poplatkov, predseda senátu
alebo samosudca iba upovedomí o tejto skutočnosti ostatných účastníkov konania
na najbližšom pojednávaní (§ 138 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu nedisponoval žiadnymi
procesnými právami, ktoré by mu vyplývali z Občianskeho súdneho poriadku, a teda
z ústavného hľadiska ani základnými právami podľa ústavy a dohovoru, ktorých porušenie
namieta touto sťažnosťou.
Pretože sťažnosť ústavnému súdu podal sťažovateľ, ktorý nie je aktívne legitimovaný
na jej podanie, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou
osobou, a preto ju vo vzťahu k nemu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne pozri napr. II. ÚS 564/2011, IV. ÚS 5/2012).
2. K námietke týkajúcej sa neústavnosti postupu okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 C 201/2011
Sťažovateľ okresnému súdu v tejto súvislosti vytýka, že nedoručením mu uznesenia
o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku zo strany žalobcu stratil možnosť
„poukázať na to, že navrhovateľ je v skutočnosti majetný a má prostriedky na platenie...
súdnych poplatkov...“. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sústredil
na posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Pokiaľ ide námietku, ktorou sťažovateľ spochybňuje správnosť postupu okresného
súdu pri doručovaní mu uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku
žalobcom, ústavný súd aj s poukazom na svoje predchádzajúce závery uvádza, že túto jeho
námietku považuje z ústavnoprávneho hľadiska za neopodstatnenú, keďže dostatočným
spôsobom neozrejmil príčinný vzťah medzi touto jeho námietkou a porušením ním
6
označených práv. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sťažovateľ v danej veci
dostatočným spôsobom nekonkretizoval, ktoré procesné práva alebo ústavnoprávne princípy
boli namietaným postupom okresného súdu porušené a ako sa takéto porušenie dotýka ním
označených práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd preto uvádza, že takto koncipovaná
argumentácia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je výlučne výrazom jeho
formálneho vnímania práva na spravodlivý proces, bez toho, aby túto rovinu naplnil
aj ústavnoprávne relevantným materiálnym obsahom.
Z uvedených dôvodov sa sťažovateľovi v okolnostiach danej veci pre zjavnú
absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie nepodarilo preukázať namietané
porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, reálnosť
ktorého by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ani
postup okresného súdu v priebehu jeho konania nevyznieva vo vzťahu k sťažovateľovi
nespravodlivo.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu
je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky
na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016
8