Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 116/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, a , zastúpených

Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21, Ružomberok,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ladislav Janči, vo veci namietaného porušenia

ich základného práva vlastniť majetok zaručeného Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -463

zo 17. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“, v citáciách aj „dlžník“),

a (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), ktorou

namietajú porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -463 zo 17. júna 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 2. rade je jediným spoločníkom

a konateľom sťažovateľa v 1. rade. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) viedol

proti sťažovateľovi v 1. rade na základe návrhu

(ďalej len „navrhovateľ“ alebo „veriteľ“), konkurzné konanie. Uznesením

č. k. -228 z 21. januára 2013 toto konkurzné konanie zastavil. Dospel k záveru,

že sťažovateľ v 1. rade neporušil reštrukturalizačný plán potvrdený uznesením okresného

súdu č. k. -384 z 5. augusta 2011, pretože „pohľadávka veriteľa vo výške

25 000 eur nevyplýva z plánu, ale je to prognóza z plánu, resp. odhad z plánu, ktorý sa

dlžníkovi nepodarilo naplniť“. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ v 1. rade

„preukázal svoju platobnú schopnosť tým, že osvedčil stav finančných prostriedkov

na pokladni a na účte, ako aj svojím nehnuteľným majetkom...“.

Na odvolanie veriteľa krajský súd uznesením č. k. -244 zo 6. mája

2013 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol,

že „pohľadávka veriteľa ako taká nie je sporná. Z výsledkov dokazovania vyplýva,

že sporný je len spôsob výpočtu pohľadávky, ktorú má dlžník v zmysle plánu štvrťročne

uhrádzať veriteľovi. Spornosť výpočtu takejto pohľadávky nie je možné zamieňať

so spornosťou pohľadávky ako takej a následne z toho vyvodiť právny záver, že dlžník

osvedčil spornosť pohľadávky v zmysle ako to učinil súd prvého

stupňa.“. Podľa názoru krajského súdu sa sťažovateľ v 1. rade snažil „minimalizovať výšku

schválených štvrťročných platieb veriteľovi a to na základe započítavania rôznych

nákladov, údajne spojených s prevádzkou Priemyselného parku . Za týmto účelom

dlžník predložil iniciatívne do spisu dôkaz – znalecký posudok znalca z odboru ekonómie

o oprávnenosti nákladových položiek z nájmu areálu za 4. štvrťrok toku 2011.

Podľa záverov odvolacieho súdu názory súdneho znalca o opodstatnenosti

alebo neopodstatnenosti nákladových položiek v mnohých prípadoch sú len prejavom

subjektívneho názoru znalca, bez reálnej opodstatnenosti... takýto znalecký posudok je

pre toto konanie ako dôkaz nepoužiteľný.

V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že tento znalecký posudok je ako dôkaz

zároveň v neprospech dlžníka, pretože vo viacerých položkách konštatuje neopodstatnenosť

alebo čiastočnú neopodstatnenosť nákladov dlžníka...“.

Po vrátení veci okresný súd nariadil pojednávanie na 31. marec 2014. Neakceptoval

ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľa v 1. rade o kolízii s termínom iného

pojednávania, a to s poukazom na možnosť advokáta dať sa zastúpiť iným advokátom.

Následne uznesením č. k. -380 zo 7. apríla 2014 vyhlásil na majetok

sťažovateľa v 1. rade konkurz, ustanovil správcu, a rozhodol o ďalších otázkach podľa

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). V odôvodnení

uviedol, že uznesením č. k. -326 Z 21. februára 2014 pripustil,

aby do konkurzného konania pristúpil veriteľ

(ďalej len „ “, v citáciách aj „žalobca 2“). V merite odkázal

na právny názor krajského súdu a uviedol, že sa sťažovateľ v 1. rade „pojednávania

nezúčastnil, žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal svoju platobnú schopnosť

v zmysle ust. § 19 ods. 1 bod 3. písm. c), preto súd má za to, že boli splnené zákonné

podmienky a vyhlásil na majetok dlžníka konkurz“.

Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ v 1. rade podal odvolanie. Namietal

neakceptovanie ospravedlnenia neúčasti na nariadenom pojednávaní, čím malo dôjsť

k odňatiu možnosti konať pred súdom. Uviedol, že bol odmietnutý jeho návrh na vykonanie

znaleckého dokazovania, ktoré malo „osvedčiť tú skutočnosť, či nejaká pohľadávka tvrdená

žalobcom mohla vzniknúť“. Kritizoval aj „procesný postup súdu pri rozhodovaní

o pripustení druhého žalobcu do konania s tým, že toto je charakterizované absenciou

riadneho a preskúmateľného odôvodnenia. Okrem toho súd nevysvetlil ako dospel k záveru

o tom, že pristupujúci subjekt je veriteľom žalovaného.“. Argumentoval v prospech

spornosti veriteľom tvrdenej pohľadávky, pretože veriteľ „neuviedol na základe čoho určil,

že za posledný štvrťrok 2011 mu vznikol nárok na zaplatenie sumy 25.000,00 eur, pričom

de facto priznal, že ju určil jednostranne. Takéto právo mu ale reštrukturalizačný plán

nepriznal a nedáva mu ho ani platná právna úprava.“. Zdôraznil, že pohľadávky dvoch

zabezpečených veriteľov budú podľa reštrukturalizačného plánu splatné až 31. decembra

2016, pričom vo vzťahu k pohľadávke veriteľa uviedol, že „pokiaľ reštrukturalizačný plán

hovorí o štvrťročnej splátke na túto (jedinú) pohľadávku žalobcu 1. voči žalovanému,

súčasne vymedzuje, že táto nebude zodpovedať výške zinkasovaného nájomného.

Jednoznačne určuje spôsob stanovenia výšky štvrťročnej splátky ako rozdielu medzi

nákladmi a výnosmi zo správy priemyselného areálu v príslušnom kalendárnom

štvrťroku.“.

Vo vzťahu k postaveniu sťažovateľ v 1. rade v odvolaní namietol,

že táto nie je jeho veriteľom, lebo „celú pohľadávku tohto žalobcu uhradil“. K tvrdeniu

o neplatnosti započítania vzájomných pohľadávok (čím malo dôjsť

k zániku pohľadávky voči sťažovateľovi v 1. rade) uviedol, že „ide minimálne o spor

o platnosť právneho úkonu, obraz o platnosti ktorého by si mal súd vytvárať v inom ako

konkurznom konaní“.

Krajský súd uznesením č. k. -463 zo 17. júna 2014 prvostupňové

uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu potvrdil. K námietke o odňatí možnosti

konať pred súdom uviedol, že pred 31. marcom 2014 boli vo veci nariadené dve

pojednávania (3. júla 2013, 24. júla 2013), na ktorých svoju neprítomnosť právny zástupca

sťažovateľ v 1. rade ospravedlnil. Súčasne sťažovateľ v 1. rade „ešte pred prvým

nariadeným termínom pojednávania podal dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu...

zo dňa 6.5.2013... V dôsledku tohto procesného úkonu bol konkurzný spis predložený

Najvyššiemu súdu SR dňa 29.7.2013 a na súd prvého stupňa sa po rozhodnutí vrátil až dňa

23.1.2014. Odvolací súd poukazuje na to, že právny zástupca dlžníka je advokát, teda

právne znalá osoba, a preto mal a musel vedieť... o neprípustnosti dovolania...

v konkurznom konaní... Obdobne za obštrukčné procesné správanie sa právneho zástupcu

dlžníka je potrebné považovať aj podaný návrh na prerušenie konania zo dňa 4.2.2014,

ktorý bol zamietnutý uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 31.3.2014. Podľa záverov

odvolacieho súdu dlžník od nariadenia prvého pojednávania súdom prvého stupňa

od 3.7.2013 až po 31.3.2014... mal dostatok právnych možností zabezpečiť účasť svojho

právneho zástupcu. Samotné ospravedlnenie sa právneho zástupcu na pojednávanie na deň

31.3.2014 za vyššie uvedenej situácie nebolo kvalifikovane odôvodnené a preto postup súdu

prvého stupňa podľa bol správny a zákonný.“.

Krajský súd uviedol, že sťažovateľ v 1. rade „neosvedčil svoju platobnú schopnosť

voči veriteľovi... tak ako to má na mysli ustanovenie ... snaha

neuhrádzať tomuto veriteľovi reštrukturalizačným plánom schválené štvrťročné splátky sa

preukázala aj v konaní vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. , v ktorom sa

dlžník domáhal toho, že štvrťročná splátka po odpočítaní nákladov sa rovná nule.“.

Vo vzťahu k problému pristúpenia do konania krajský súd uviedol,

že „je v súlade s ustanovením uznesením... zo dňa 21.2.2014 právne viazaný...

listinné dôkazy v spisovom materiáli osvedčujú správnosť postupu súdu prvého stupňa.

V tomto prípade dlžník voči tomuto veriteľovi neosvedčil svoju platobnú schopnosť...

podľa záveru odvolacieho súdu dlžník v priebehu konania nepreukázal, že si plnil svoje

splátkové povinnosti voči tomuto veriteľovi v zmysle schváleného reštrukturalizačného

plánu a tzv. zápočty nezodpovedajú zákonným kritériám, s ktorým stanoviskom veriteľa sa

odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil.“.

Krajský súd napokon konštatoval splnenie podmienok na vyhlásenie konkurzu,

„pretože reštrukturalizačný plán sa stal neúčinný minimálne voči dvom veriteľom

v dôsledku neplnenia plánu tak, ako to má na mysli ustanovenie “.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia najprv namietajú nedostatočné

odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu. Podľa ich mienky „neposkytuje

odpoveď na zásadné výhrady... k prvostupňovému rozhodnutiu, osobitne nereaguje na to,

že ani prvostupňový súd nevysvetlil záver o existencii pohľadávky vo výške 25.000,- Eur,

keď tento zjavne nemá oporu v schválenom reštrukturalizačnom pláne, pričom osobitne

nereaguje ani na to, že na sporné pohľadávky pri konkurznom konaní nemožno prihliadať,

pričom daná pohľadávka je taká, o ktorej je vedené samostatné konanie pred všeobecným

súdom (Okresný súd Prešov sp. zn. ) – teda niet pochybností o jej právnej

spornosti, čo ju vylučuje z okruhu pohľadávok, ktoré by mohli založiť dôvod na vyhlásenie

konkurzu.“. Krajský súd tiež „nevysvetlil, prečo nie je na mieste akceptovať návrhy

na doplnenie dokazovania, nevysporiadal sa s obsahom výpisov z účtov sťažovateľa

a zoznamom jeho pohľadávok, z ktorých vyplynulo že nemá iných veriteľov a záväzky

po lehote splatnosti, a ani s tým, že vlastní nehnuteľný majetok v znalecky určenej hodnote

prevyšujúcej pohľadávku žalobcu v pôvodnom konaní... Odvolací súd nereagoval

ani na predložený a ako dôkaz vykonaný znalecký posudok z odboru ekonomika,

ktorý vylučuje závery, o ktoré aj okresný súd oprel rozhodnutie o vyhlásení konkurzu.

Napriek tomu, že o predloženom znaleckom posudku sám odvolací súd už v rozhodnutí

zo dňa 6. 5. 2013 vyslovil pochybnosti, ani odvolací súd nevidel dôvod... na akceptáciu

návrhu na vykonanie dokazovania a pribratie do konania iného znalca z odboru

ekonomiky.“.

Sťažovatelia zdôrazňujú, že „ani okresný súd... vo svojom rozhodnutí o vyhlásení

konkurzu neuviedol ako dospel k záveru o splnení podmienok na vyhlásenie

konkurzu na osobu sťažovateľa 1., a ani to, ako sa vysporiadal s dôkazmi predloženými

sťažovateľom 1. na základe jeho výzvy po začatí konania osvedčujúce jeho platobnú

schopnosť – výpisy z účtov, správu o stave hotovosti v pokladni, správu dozorového

správcu, nereagoval na priebeh dokazovania a len všeobecne odkázal na Uznesenie

Krajského súdu... zo dňa 6. 5. 2013, ktoré ale nekonštatovalo splnenie podmienok

na vyhlásenie konkurzu.“.

V sťažnosti je tiež námietka, že sťažovateľovi v 1. rade bola odňatá možnosť konať

pred súdom, lebo pri pojednávaní nariadenom na 31. marec 2014 „neboli splnené

podmienky na prejednanie veci v zmysle ...“.

Sťažovatelia kritizujú, že okresný súd nedoručil sťažovateľovi v 1. rade podanie

pristupujúceho účastníka – , „nedal možnosť sťažovateľovi 1. sa k tomuto

podaniu vyjadriť a rozhodol o jeho pripustení do konania bez nariadenia pojednávania“.

Sťažovateľ v 1. rade potom „nemal možnosť pred vydaním namietaného rozhodnutia

predložiť súdu dôkazy, resp. návrhy na vykonanie dôkazov, ktorými by vyvrátil tvrdenia

pristupujúceho účastníka“. Okrem toho okresný súd „nevysvetlil, ako dospel k záveru

o tom, že pristupujúci subjekt je veriteľom sťažovateľa 1., pričom na tieto výhrady opäť

odvolací súd nedal žiadnu odpoveď“.

Podľa sťažovateľov treba pohľadávku veriteľa voči sťažovateľovi v 1. rade

(25 000 €) považovať za „doslova vymyslenú“. Nemá totiž „skutkový ani právny základ“.

V nadväznosti na to sťažovatelia citujú z potvrdeného reštrukturalizačného plánu,

podľa ktorého sa sťažovateľ v 1. rade „zaväzuje každú Zabezpečenú pohľadávku

Zabezpečeného veriteľa... uspokojiť nasledujúcim spôsobom:

štvrťročnými splátkami nájomného z prenájmu priemyselného parku

vo vlastníctve Dlžníka. Výška splátky sa určí podľa výkazu o výnosoch a nákladoch

predložených vždy k ultimu mesiaca nasledujúceho po poslednom mesiaci v štvrťroku

veriteľovi počnúc 4. štvrťrokom 2011. Po odsúhlasení uvedeného výkazu sa do 10 dní

uhradí splátka v prospech veriteľov 1. Skupiny veriteľov na známe účty veriteľov,

z predaja nehnuteľností, ktoré tvoria predmet záložného práva zabezpečených

veriteľov, nachádzajúcich sa v areáli ...

V prípade, ak po predaji predmetného nehnuteľného majetku nebudú uspokojené

všetky pohľadávky Veriteľov z 1. skupiny veriteľov podľa tohto plánu, Dlžník tento rozdiel

doplatí z výnosov zo svojej obchodnej činnosti v termíne konečnej splatnosti pohľadávok,

t. j. do 31.12.2016. Splácanie uvedeného rozdielu bude dlžník realizovať v pravidelných

a rovnomerných štvrťročných splátkach v prospech veriteľov 1. Skupiny k ultimu

štvrťroka.“.

Podľa sťažovateľov citovanými ustanoveniami v spojení s relevantnými normami

v zákone o konkurze „došlo k novácii vzájomných záväzkov“, v dôsledku čoho nové

záväzky „úplne nahrádzajú záväzky pôvodné“, a preto „nie je možné hovoriť o platnosti

pôvodných záväzkov...“. Lehota splatnosti „novokonštituovaných záväzkov žalovaného

voči sťažovateľovi 1. a ním označenému veriteľovi neuplynula, preto v prípade uvedených

záväzkov nemožno hovoriť o pohľadávkach po lehote splatnosti...“.

Z dokazovania pred oboma všeobecnými súdmi podľa sťažovateľov vyplýva,

že „medzi účastníkmi konania existuje spor o to, či má pohľadávku

voči sťažovateľovi 1. vo výške 25.000,- Eur z dôvodu splátky nájomného z prenájmu areálu

za 4. štvrťrok 2011“. Reštrukturalizačný plán podľa sťažovateľov o štvrťročnej

splátke „vymedzuje, že táto nebude zodpovedať výške zinkasovaného nájomného.

Jednoznačne určuje spôsob stanovenia výšky štvrťročnej splátky ako rozdielu

medzi nákladmi a výnosmi... Takéto určenie je logické a ekonomicky udržateľné, nakoľko by

bolo nesprávne určiť výšku tejto splátky bez ohľadu na výšku nákladov na správu

priemyselného areálu.“.

Následne sťažovatelia poukazujú na správanie veriteľa, ktorý podľa ich názoru hatil

snahu sťažovateľa v 1. rade speňažiť na dobrovoľnej dražbe svoje nehnuteľnosti na účel

plného uspokojenia pohľadávok zabezpečených veriteľov. Aj to má dokazovať, že dochádza

k zneužívaniu postavenia veriteľa v konkurznom konaní.

Sťažovatelia namietajú, že krajský súd sa nijako nevysporiadal s (ne)existenciou

pohľadávky voči sťažovateľovi v 1. rade. Uvádzajú, že „v priebehu

konania bol zo strany sťažovateľa 1. predložený zoznam záväzkov, z ktorého vyplýva,

že všetky jeho záväzky voči ... vyplývajúce z reštrukturalizačného

plánu boli v zmysle plánu splnené. Na margo tohto záveru je treba poukázať aj na priznanie

sa žalobcu 2. v návrhu na jeho pripustenie do konania, že zo strany sťažovateľa 1. boli

vykonané vzájomné započítania, z ktorých je viac než zrejmé, že jeho nároky zanikli.

Tá skutočnosť, že žalobca 2. tvrdí, že započítanie je neplatné, aj keď tento svoj postoj

nevysvetlil, je pre posúdenie jeho postavenia irelevantná.“. Sťažovatelia ďalej tvrdia,

že sťažovateľ v 1. rade „započítal svoj záväzok z pohľadávku vyplývajúcu z pohľadávky

voči účtu v banke. Na účte pôvodne spravovanom žalobcom 2. totiž mal uložené finančné

prostriedky, ktoré žalobca 2. odmietol doteraz vydať sťažovateľovi, pričom o existencii

takejto pohľadávky nie je absolútne žiadny spor. Započítať záväzok voči banke

s pohľadávkou voči tej istej banke z titulu nevrátenia peňazí na účte je jednoducho

pochopiteľný úkon, ktorého význam je nespochybniteľný...

Uvedené skutočnosti mali byť nielen súdom prvého stupňa, ale osobitne odvolacím

súdom vyhodnotené minimálne ako také, ktoré osvedčujú spornosť označovaných

pohľadávok, ktoré majú viesť k záveru o predĺžení sťažovateľa.“.

V závere sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej takto

rozhodol:

„1. Krajský súd Košice Uznesením sp. zn. zo dňa 17. 6. 2014 porušil

základné právo sťažovateľa 1. – spoločnosti

, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Prešov,

oddiel: Sro, vložka číslo: 24051/P, na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa ,

právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd Košice Uznesením sp. zn. zo dňa 17. 6. 2014 porušil

základné právo sťažovateľa 2. – , , trvalé bydlisko

, na ochranu vlastníctva v zmysle Slovenskej

republiky, na súdnu ochranu podľa ,

na spravodlivé súdne konanie podľa , právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -563 (správne má byť

sp. zn. -463, pozn.) zo dňa 17. 6. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie

konanie.

4. Sťažovateľovi 1. – spoločnosti

, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Prešov, oddiel:

Sro, vložka číslo: 24051/P, a sťažovateľovi 2. – , ,

trvalé bydlisko , sa priznáva náhrada trov právneho

zastúpenia vo výške 340,90 Eur, ktoré je Krajský súd Košice povinný vyplatiť do 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľov – Advokátska

kancelária JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21, 034 01 Ružomberok, číslo účtu

.“

Ústavnému súdu sťažovatelia doručili 30. decembra 2014 podanie, ktorým doplnili

sťažnostnú argumentáciu o rekapituláciu relevantnej judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa

obsahovej náplne jednotlivých základných práv a slobôd, ktoré napadnutým uznesením mali

byť porušené.

Sťažovatelia doručili 19. februára 2015 ústavnému súdu ďalšie doplnenie ich

sťažnosti, v ktorom navrhli rozhodnúť o dočasnom opatrení spočívajúcom v odklade

vykonateľnosti kritizovaného uznesenia krajského súdu. Tento svoj návrh odôvodnili

tvrdením, že „priebeh konkurzu je nanajvýš zvláštny“. Podľa ich názoru „z funkcie správcu

bola protizákonne odvolaná , pričom bez toho, aby súd vyčkal

na rozhodnutie o odvolaní menovanej správkyne proti rozhodnutiu o jej odvolaní, dňa

17. 12. 2014 Okresný súd Prešov ustanovil do funkcie správcu “.

Zároveň sťažovatelia uviedli, že „konkurzný súd odňal hlasovacie práva (a doteraz ich

nepriznal) skupine veriteľov – 1. , 2. , 3.

, 4. 5. , len na základe toho,

že ich pohľadávky poprel nie správca ale iný údajný veriteľ ..., ktorý nie je

účastníkom konkurzného konania nakoľko ním prihlásená pohľadávka do konkurzného

konania bola v celom rozsahu uhradená.“. Žiadosťou doručenou 19. októbra 2015 sa

sťažovatelia domáhali urýchleného rozhodnutia o ich sťažnosti argumentujúc právnou

neistotou.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv a práv

sťažovateľa v 1. rade

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Vo vzťahu k základnému právu sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu i k jeho

právu na spravodlivé súdne konanie ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť sa

zakladá na viacerých námietkach.

1. Z procesného hľadiska sťažovateľ v 1. rade namieta (tu sa argumentácia

v prospech porušenia a dohovoru zjavne prekrýva

s tvrdeným porušením ) prerokovanie konkurznej veci bez jeho

prítomnosti. Ospravedlnenie jeho právneho zástupcu z neúčasti na pojednávaní nariadenom

na 31. marec 2014 totiž okresný súd neakceptoval a pojednával bez prítomnosti sťažovateľa

v 1. rade aj bez prítomnosti jeho právneho zástupcu.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) súd pokračuje v konaní,

aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani

nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti

takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Ústavný súd poukazuje na fakt, že súdna judikatúra k problému (ne)akceptovania

ospravedlnenia sa právneho zástupcu účastníka konania konajúcim súdom je bohatá.

V odôvodnení napadnutého potvrdzujúceho uznesenia krajského súdu je v obsahu vyjadrení

účastníkov konania stručne zrekapitulovaná, preto ju ústavný súd nebude opakovať.

Pre ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti je rozhodujúce, či uplatnenie

okresným súdom malo s ohľadom na okolnosti

prejednávanej veci priamy negatívny dopad na niektoré zo základných práv sťažovateľa

(v tomto prípade na základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania,

a tým aj na základné právo na súdnu ochranu a na právo na spravodlivé súdne konanie).

Inými slovami, v posudzovanej veci je podstatné, či okresný súd uplatnil § 101 ods. 2

ústavne konformným spôsobom ( ).

V aplikácii tohto ustanovenia ide v podstate o kolíziu základného práva na prerokovanie

veci v prítomnosti účastníka a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Konajúci súd bol pri posudzovaní ospravedlnenia právneho zástupcu povinný

uvedené základné práva vyvážiť a jedno z nich uprednostniť.

Krajský súd zdôraznil, že po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie tento

nariadil pojednávanie na 3. júla 2013 a neskôr na 24. júl 2013. Neúčasť na oboch

pojednávaniach právny zástupca sťažovateľa v 1. rade ospravedlnil. Okrem toho

proti zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu zo 6. mája 2013 (sp. zn. ) podal

sťažovateľ v I. rade prostredníctvom dovolanie, hoci jeho právny zástupca, ako to správne

uvádza krajský súd, „musel vedieť o ustanovení o neprípustnosti

dovolania... v konkurznom konaní“. Rekapitulované fakty sťažovateľ v 1. rade v sťažnosti

nijako skutkovo nespochybňuje, ústavný súd z nich teda vychádza. Ak za týchto okolností

okresný súd ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľa v I. rade neakceptoval a konal

aj v jeho neprítomnosti, správne podľa názoru ústavného súdu uprednostnil základné právo

účastníkov konkurzného konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov.

Uplatnenie okresným súdom tak nevyvoláva

žiadne signály ústavnej nekonformnosti, a preto aj kritika právneho názoru krajského súdu

pri reakcii na predmetnú odvolaciu námietku sťažovateľa v 1. rade je nedôvodná.

2. Procesne konotovanou je aj kritika postupu okresného súdu pri pristúpení

Komerčnej banky do konkurzného konania. Sťažovateľ v 1. rade tvrdí, že návrh

na pristúpenie tohto subjektu do konkurzného konania mu nebol doručený, nebol s ním

oboznámený, a preto voči nemu nemohol protiargumentovať.

Ústavný súd už k obdobným skutkovým okolnostiam judikoval (),

že zo všeobecne formulovaných pravidiel konkurzného práva sa črtá jedna z podstatných

zásad ovládajúcich nielen právnu úpravu konkurzného konania, ale aj interpretáciu tejto

právnej úpravy. Je ňou zásada rýchlosti vyjadrená v zákone o konkurze okrem iného

v množstve krátkych procesných lehôt, ktoré sú stanovené pre súd, účastníkov konania a iné

procesné subjekty (Ďurica, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. Poradca

podnikateľa, s. r. o., Žilina, 2006, s. 43). Identifikovaná zásada sa prejavuje aj v relácii

k fáze konkurzného konania, v ktorej malo podľa názoru sťažovateľa v 1. rade dôjsť

k porušeniu jeho označených práv. I keď má prvá fáza konkurzného konania (do vyhlásenia

konkurzu) charakter sporového konania a na objasnenie skutočností treba viesť

dokazovanie, z účelu konkurzného konania vyplýva, že rozsiahlejšie dokazovanie možno

viesť len v súvislosti so skutočnosťami, ktoré sú rozhodujúce pre záver o základnej otázke,

ktorá sa má v konaní riešiť, a to či je dlžník v úpadku (otázku hmotného konkurzného

práva). Oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu (teda otázku tzv. procesného

konkurzného práva) musí veriteľ osvedčiť bez toho, aby bolo treba na existenciu jeho

pohľadávky viesť dokazovanie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 29. júna 2000 vo veci sp. zn. bezpochyby uplatniteľné aj na aktuálnu

právnu úpravu).

Zákon o konkurze neukladá konajúcemu súdu doručovať návrh veriteľa

na pristúpenie do už prebiehajúceho konkurzného konania dlžníkovi. Súčasne platí, že

ustanovenia sa na konkurzné konanie použijú len primerane

(§ 196 zákona o konkurze). To znamená, že konajúci všeobecný súd je povinný pri úvahách

o použití procesnej normy zakotvenej v vyhodnocovať súlad

postupu podľa s účelom konkurzného konania a konkurzu

ako takého. Tento účel je poznačený aj zásadou rýchlosti uplatňovanou v konkurznom

konaní na podstatne striktnejšej báze, ako je to v základnom nachádzacom konaní

().

O návrhu na pristúpenie veriteľa do už prebiehajúceho konkurzného konania je súd

povinný rozhodnúť do 15 dní od doručenia tohto návrhu. Zásada rýchlosti tak nachádza

svoje vyjadrenie aj v § 24 ods. 2 zákona o konkurze a musí sa premietnuť aj v úvahe súdu,

či je povinný návrh na pristúpenie do konkurzného konania doručiť dlžníkovi.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd po pristúpení Komerčnej banky

do konkurzného konania nepresadzoval zvoleným procesným postupom zásadu rýchlosti

konkurzného konania na úkor práva dlžníka vyjadriť sa k návrhu na vyhlásenie konkurzu

neprimeraným spôsobom. Nariadil totiž pojednávanie na 31. marec 2014, na ktorom sa

sťažovateľovi v 1. rade ako dlžníkovi otváral dostatočný priestor na osvedčenie platobnej

schopnosti v konfrontácii s „novou“ pohľadávkou Komerčnej banky proti nemu.

Pojednávania sa však nezúčastnil z neospravedlniteľných dôvodov (ako už bolo uvedené),

preto akceptácia jeho argumentácie použitej v odvolaní i v sťažnosti by znamenala

neprimerané, a tým aj neodôvodnené popretie rýchlosti ako dôležitej vodiacej zásady

konkurzného konania. Aj táto námietka je preto nedôvodná.

3. Významnou súčasťou sťažnostnej argumentácie je kritika právneho posúdenia

obsahu reštrukturalizačného plánu konajúcimi všeobecnými súdmi. Zhrňujúco možno

za jadro sporu označiť interpretačný prístup k formulácii reštrukturalizačného plánu. Kým

sťažovateľ v 1. rade je toho názoru, že odkaz na výkaz výnosov a nákladov predstavuje

určenie spôsobu výpočtu štvrťročnej splátky, okresný súd i krajský súd a aj veritelia

sťažovateľa v 1. rade boli toho názoru, že výkaz výnosov a nákladov je potrebné chápať

v podstate len ako nosič informácie, ktorá bude objektivizovať reálnu sumu splátky

nájomného.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

V naratívnej časti odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd relevantné ustanovenia

reštrukturalizačného plánu citoval. Je toho názoru, že výklad, ktorý uprednostnil okresný

súd pri vyhlasovaní konkurzu a krajský súd ho následne akceptoval, nesignalizuje

arbitrárnosť či svojvôľu všeobecných súdov pri poskytovaní súdnej ochrany právam

sťažovateľa v 1. rade, o ktoré v konkurznom konaní išlo. Niet pochýb, že pravidlá

obsiahnuté v reštrukturalizačnom pláne by bolo možné interpretovať aj tak, ako to tvrdí

sťažovateľ v 1. rade. Zároveň je ale rovnako nepochybné, že ak by ústavný súd využil svoju

právomoc podľa na revíziu právoplatného rozhodnutia všeobecného

súdu len na podklade odlišného právneho názoru, staval by sa do pozície ďalšej inštancie

všeobecného súdnictva, čo z hľadiska vzťahov medzi ústavným súdnictvom

a všeobecným súdnictvom nedovoľuje. Výklad, ktorý použili okresný súd i krajský súd, nie

je excesívny v tom zmysle, že by úplne popieral podstatu vzťahov medzi sťažovateľom

v 1. rade a jeho veriteľmi, tak ako je ona zachytená v texte potvrdeného

reštrukturalizačného plánu. Jednoducho, dikcia plánu zmysluplne umožňuje aj interpretáciu

preferovanú okresným súdom a krajským súdom. Ústavný súd preto do nej nebude

zasahovať.

4. Sťažovateľ v 1. rade taktiež kritizoval rozhodovací postoj okresného súdu

i krajského súdu k pohľadávkam, ktoré mal voči . Argumentuje

započítaním záväzku s pohľadávkou, ktorú má voči z titulu vedenia

bežného účtu. Krajský súd tieto dôvody neakceptoval formulovaním názoru, podľa ktorého

„tzv. zápočty nezodpovedajú zákonným kritériám, s ktorým stanoviskom veriteľa sa

odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil“. Ústavný súd pritom poukazuje na strany 13 – 16

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, na ktorých je obsiahlo rekapitulované

vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa v 1. rade. V ňom

objasnila, že podľa reštrukturalizačného plánu má voči sťažovateľovi v 1. rade postavenie

dvojaké. Jednak ako zabezpečený veriteľ druhej skupiny veriteľov, ale aj ako

nezabezpečený veriteľ tretej skupiny veriteľov. Sťažovateľ v 1. rade podľa

použil prostriedky slúžiace uspokojeniu jej zabezpečených pohľadávok (prostriedky

na bežnom účte) na kompenzáciu voči jej nezabezpečenej pohľadávke. To podľa

odporovalo účelu § 138 ods. 1 zákona o konkurze, ako aj účelu ustanovení zákona

č. v znení neskorších predpisov o záložnom práve.

taktiež uviedla, že sťažovateľ v 1. rade si nesplnil ani „povinnosť uhradiť

ďalšie kvartálne splátky.“ (vymenované na strane 16 odôvodnenia napadnutého uznesenia).

Sťažovateľ v 1. rade sa v odôvodnení svojej sťažnosti obmedzuje iba na postavenie

ako nezabezpečeného veriteľa (strana 9 sťažnosti), vôbec však nereaguje

na tvrdenie o existencii riadne zistenej, prihlásenej a zabezpečenej

pohľadávky voči sťažovateľovi v 1. rade v celkovej sume 1 925 831,91 €. Táto pohľadávka

je zabezpečená záložným právom na pohľadávky sťažovateľa v 1. rade voči jeho dlžníkom.

Súčasne uviedla, že podľa reštrukturalizačného plánu pre zabezpečených

veriteľov tejto skupiny „bude plnenie získané z úhrady v ich prospech zabezpečených

pohľadávok poukazované do 10 dní odo dňa pripísania získanej sumy na účet dlžníka...“.

V nadväznosti na to zdôraznila, že už k 30. aprílu 2012 sťažovateľ v 1. rade evidoval

na svojom bežnom účte 477 161,14 USD, „ktorú sumu v rozpore s plánom nepreviedol

na účet navrhovateľa ani neprejavil záujem o ich prevod“.

Bez potreby bližšieho skúmania ústavný súd uvádza, že uvedené skutočnosti

nespochybňujú závery okresného súdu ani krajského súdu o existencii splatných

a neuhradených pohľadávok voči sťažovateľovi v 1. rade. To potom malo

podstatný právny význam pre rozhodnutie o splnení podmienok na vyhlásenie konkurzu.

Možno ešte pripomenúť, že sťažovateľ v 1. rade viacero skutkových okolností plynúcich

z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu v sťažnosti vôbec nespomenul,

a preto ani nenamietal, ba ani nepredložil a nenavrhol žiadne dôkazy (reštrukturalizačný

plán, predmetný konkurzný spis) na podporu svojho tvrdenia o zániku záväzkov voči

. Ani táto sťažnostná námietka preto nie je spôsobilá viesť ústavný súd

k prijatiu predloženej sťažnosti na ďalšie konanie.

5. Za irelevantnú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľa v 1. rade,

podľa ktorej splatnosť záväzkov plynúcich preň z potvrdeného reštrukturalizačného plánu

nastane až 31. decembra 2016, a tak o splnení podmienok na vyhlásenie konkurzu nemožno

uvažovať.

Z obsahu reštrukturalizačného plánu citovaného v naratívnej časti odôvodnenia tohto

uznesenia na prvý pohľad vyplýva, že termín 31. december 2016 sa označuje ako konečný

termín splatnosti pohľadávok veriteľov 1. skupiny. Vo vzťahu k štvrťročným splátkam

reštrukturalizačný plán jednoznačne ustanovuje, že „po odsúhlasení uvedeného výkazu sa

do 10 dní uhradí splátka v prospech veriteľov 1. Skupiny veriteľov, na známe účty

veriteľov...“. Termín 31. decembra 2016 sa podľa reštrukturalizačného plánu bude

považovať za konečný termín splatnosti, len „ak po predaji predmetného nehnuteľného

majetku (ide o nehnuteľnosti tvoriace súčasť areálu , pozn.) nebudú uspokojené

všetky pohľadávky veriteľov z 1. skupiny veriteľov podľa tohto plánu...“.

Okrem toho nemožno ignorovať ani argument vyplývajúci z obsahu podaní veriteľov

v predmetnej veci založený na aplikácii § 159 zákona o konkurze, podľa ktorého ak dlžník...

ani do 30 dní od doručenia výzvy nesplní riadne a včas voči účastníkovi plánu pohľadávku

alebo iný záväzok vyplývajúci mu z plánu, plán sa tým stáva voči účastníkovi plánu

vo vzťahu k dotknutej pohľadávke neúčinným.

Na podklade uvedených skutočností a právnej úpravy ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľ v 1. rade pripisuje termínu 31. decembra 2016 právny význam, ktorý mu

zjavne podľa reštrukturalizačného plánu neprislúcha. Správne preto krajský súd

v napadnutom uznesení dôvodil, že „dlžník nepreukázal až do vydania rozhodnutia súdu

prvého stupňa, že by si tento reštrukturalizačný plán plnil voči... veriteľovi.“, ako aj

že „reštrukturalizačný plán sa stal neúčinný minimálne voči dvom veriteľom v dôsledku

neplnenia plánu...“.

6. Ďalšia námietka sťažovateľa sa zakladá na tvrdení, že pohľadávky,

na ktorých okresný súd založil záver o splnení podmienok vyhlásenia konkurzu, sú sporné

v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze. Sťažovateľ predložil aj fotokópiu návrhu

na začatie konania „o určenie neexistencie pohľadávky a záväzku“ z 18. júla 2013

adresovaného okresnému súdu.

Ústavný súd tu odkazuje na odôvodnenie uznesenia krajského súdu

č. k. -244 zo 6. mája 2013, v ktorom sa jednoznačne uvádza, že

„pohľadávka veriteľa ako taká nie je sporná. V prípade spornosti pohľadávky veriteľa

zrejme by nedošlo k schváleniu plánu na schvaľovacej schôdzi. Z výsledkov dokazovania

vyplýva, že sporný je len spôsob výpočtu pohľadávky, ktorú má dlžník v zmysle plánu

štvrťročne uhrádzať veriteľovi. Spornosť výpočtu tejto štvrťročnej pohľadávky nie je možné

zamieňať so spornosťou pohľadávky ako takej a následne z toho vyvodiť právny záver, že

dlžník osvedčil spornosť pohľadávky v zmysle ...“. Na citované

závery poukázal potom aj okresný súd v uznesení o vyhlásení konkurzu a krajský súd sa

s nimi pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa v 1. rade stotožnil.

Ústavný súd je rovnako toho názoru, že voči citovanému výkladu všeobecných súdov

nemožno z ústavno-právneho hľadiska namietať, ak reštrukturalizácia začatiu konkurzného

konania nepredchádza, pohľadávky, na ktorých veritelia svoj návrh zakladajú, neboli

predmetom posudzovania v skoršej reštrukturalizácii, a tak je pre dlžníka procesne

jednoduchšie osvedčiť ich spornosť. Skutková situácia, v ktorej sa vyskytol sťažovateľ

v 1. rade, je ale špecifická tým, že návrhu na vyhlásenie konkurzu časovo predchádzala

reštrukturalizácia, v ktorej boli pohľadávky veriteľov ustálené. Preto snaha sťažovateľa

v 1. rade osvedčiť spornosť pohľadávky potvrdenej v reštrukturalizačnom pláne

na podklade začatého určovacieho konania týkajúceho sa iba sumy jednej splátky tejto

pohľadávky je z pohľadu aplikácie § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze márna.

Vo vzťahu k pohľadávke sťažovateľ v 1. rade prima facie

neosvedčil jej spornosť. Tá sa nemôže odvíjať len od písomne deklarovaného nesúhlasu

dlžníka.

Preto aj námietka argumentujúca spornosťou pohľadávok veriteľov je podľa názoru

ústavného súdu nedôvodná.

7. Posledná námietka, ktorá sa svojou povahou týka takmer všetkých doteraz

preskúmavaných, smeruje voči kvalite odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP z 19. 4. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku,

sťažnosť č. 16034/90, § 61). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. rozsudok ESĽP vo veci Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

Sťažovateľ v 1. rade podľa názoru ústavného súdu opomína ustálený právny názor,

podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd je dokonca toho názoru, že s ohľadom na okolnosti posudzovaného

prípadu je ústavne akceptovateľné, ak krajský súd v napadnutom uznesení odkázal

na dôvody svojho uznesenia č. k. -244 zo 6. mája 2013, ktorým bolo

prvostupňové uznesenie okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie

s formuláciou právneho názoru záväzného podľa .

Sťažovateľ v 1. rade však nazerá na dôvody napadnutého uznesenia krajského

súdu izolovane. Z takéhoto zorného uhla pohľadu je toto uznesenie naozaj stručné.

Pri hodnotení jeho záverov z pohľadu prepojenia s dôvodmi uznesenia krajského súdu

č. k. -244 zo 6. mája 2013, ako aj s dôvodmi uznesenia okresného súdu

zo 7. apríla 2014 o vyhlásení konkurzu, je podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľné. Zodpovedalo totiž na tie odvolacie námietky sťažovateľa v 1. rade, ktoré

boli spôsobilé reálne spochybniť splnenie podmienok vyhlásenia konkurzu.

8. Po vyhodnotení všetkých sťažnostných námietok sťažovateľa v 1. rade ako

nedôvodných tak ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v časti namietajúcej porušenie

základných práv sťažovateľa v 1. rade zaručených a a jeho

práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd totiž

pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti nezistil žiadnu možnosť porušenia

označených základných práv a práv zaručených dohovorom, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po prijatí sťažnosti v predmetnej časti na ďalšie konanie ().

9. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd uvádza, že uplatňovanie tohto práva musí nadväzovať

na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného

dohovorom (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu

z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa

jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv

garantovaných dohovorom (rozsudok ESĽP z 27. 4. 1988 vo veci Boyle a Rice

proti Spojenému kráľovstvu, séria A, č. 131).

Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd

dospel k záveru o neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa v 1. rade v časti týkajúcej sa

práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, rovnaký záver musí prijať aj vo vzťahu

k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru. Aj v tejto časti je teda sťažnosť zjavne

neopodstatnená.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv a práv

sťažovateľa v 2. rade

Sťažnostným petitom sa ústavnému súdu navrhuje vysloviť aj porušenie základných

práv sťažovateľa v 2. rade a jeho práv zaručených dohovorom, ktoré sú identické s petitom

týkajúcim sa sťažovateľa v 1. rade. Navyše však sťažovateľ v 2. rade požaduje aj vyslovenie

porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného .

Popísanú konfiguráciu sťažnostného petitu sťažovateľa v 2. rade zakladá na tvrdení,

že napadnutým uznesením krajského súdu „došlo k zásahu do jeho práva vlastniť a pokojne

užívať majetok, pričom v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok sťažovateľa 1., došlo

k znehodnoteniu jeho obchodného podielu vo veľkosti 100 % k tejto spoločnosti a jeho

vkladu do základného imania tejto spoločnosti v sume 663 879,- Eur.“.

Ústavný súd nespochybňuje fakt majetkovej účasti sťažovateľa v 2. rade

na podnikaní sťažovateľa v 1. rade, ktorého je jediným spoločníkom. Samotný zákon

o konkurze však nepriznáva takýmto osobám postavenie účastníka konkurzného konania.

Keďže teda voči nemu okresný súd ani krajský súd žiadne právne významné procesné

aktivity nevyvíjali, základné práva sťažovateľa v 2. rade ani jeho práva zaručené

dohovorom nemohli byť procesným postupom ani rozhodnutím krajského súdu dotknuté.

Preto je sťažovateľ v 2. rade zjavne neoprávnenou osobou na podanie sťažnosti v tejto časti.

Osobitne ústavný súd poukazuje na sťažovateľom v 2. rade namietané porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa . Na prvý pohľad sa vskutku

môže zdať, že vyhlásenie konkurzu na majetok právneho subjektu, v ktorom má sťažovateľ

v 2. rade stopercentnú majetkovú účasť, sa takpovediac nemôže nedotýkať jeho základného

práva vlastniť majetok. Podrobnejšie skúmanie však vedie k opačnému záveru.

Vyhlásenie konkurzu je právna skutočnosť majúca právne účinky regulované

v prvom oddiele piatej hlavy zákona o konkurze, ktoré dopadajú na úpadcu a na jeho

majetkovú podstatu. Nemožno zabúdať, že spoločník v spoločnosti s ručením obmedzeným

je síce vlastníkom obchodného podielu, nič to však nemení na fakte, že majetok spoločníka

je plnohodnotne právne oddelený od majetku spoločnosti s ručením obmedzeným.

Účinky samotného vyhlásenia konkurzu sa teda majetku spoločníka nedotýkajú. Ústavný

súd nespochybňuje skutočnosť, že ďalší priebeh konkurzu (speňažovanie majetku úpadcu

tvoriaceho podstatu a pod.) môže mať na hodnotu obchodného podielu spoločníka úpadcu

zásadný majetkový dopad. Na základe toho však nemožno prijať záver, že do základného

práva vlastniť majetok takého spoločníka priamo zasahuje rozhodnutie súdu, ktorého právne

účinky znamenajú iba vyhlásenie konkurzu. Takéto rozhodnutie označil v sťažnostnom

petite sťažovateľ v 2. rade ako zasahujúce do jeho základného práva vlastniť majetok.

Ústavný súd je preto toho názoru, že sťažovateľ v 2. rade je zjavne neoprávnenou osobou,

aj pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa napadnutým uznesením krajského súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľmi v ich sťažnostnom petite

ani návrhom na dočasné opatrenie spočívajúce v odklade vykonateľnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016