Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 116/2016
PDF · 386.39 KB
No categories available
III. ÚS 116/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, a , zastúpených
Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21, Ružomberok,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ladislav Janči, vo veci namietaného porušenia
ich základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 CoKR 4/2014-463
zo 17. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“, v citáciách aj „dlžník“),
a (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), ktorou
namietajú porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoKR 4/2014-463 zo 17. júna 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 2. rade je jediným spoločníkom
a konateľom sťažovateľa v 1. rade. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) viedol
proti sťažovateľovi v 1. rade na základe návrhu
(ďalej len „navrhovateľ“ alebo „veriteľ“), konkurzné konanie. Uznesením
č. k. 1 K 31/2012-228 z 21. januára 2013 toto konkurzné konanie zastavil. Dospel k záveru,
že sťažovateľ v 1. rade neporušil reštrukturalizačný plán potvrdený uznesením okresného
súdu č. k. 2 R 11/2010-384 z 5. augusta 2011, pretože „pohľadávka veriteľa vo výške
25 000 eur nevyplýva z plánu, ale je to prognóza z plánu, resp. odhad z plánu, ktorý sa
dlžníkovi nepodarilo naplniť“. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ v 1. rade
„preukázal svoju platobnú schopnosť tým, že osvedčil stav finančných prostriedkov
na pokladni a na účte, ako aj svojím nehnuteľným majetkom...“.
Na odvolanie veriteľa krajský súd uznesením č. k. 4 CoKR 5/2013-244 zo 6. mája
2013 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol,
že „pohľadávka veriteľa ako taká nie je sporná. Z výsledkov dokazovania vyplýva,
že sporný je len spôsob výpočtu pohľadávky, ktorú má dlžník v zmysle plánu štvrťročne
uhrádzať veriteľovi. Spornosť výpočtu takejto pohľadávky nie je možné zamieňať
so spornosťou pohľadávky ako takej a následne z toho vyvodiť právny záver, že dlžník
osvedčil spornosť pohľadávky v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) ZKR ako to učinil súd prvého
stupňa.“. Podľa názoru krajského súdu sa sťažovateľ v 1. rade snažil „minimalizovať výšku
schválených štvrťročných platieb veriteľovi a to na základe započítavania rôznych
nákladov, údajne spojených s prevádzkou Priemyselného parku . Za týmto účelom
dlžník predložil iniciatívne do spisu dôkaz – znalecký posudok znalca z odboru ekonómie
o oprávnenosti nákladových položiek z nájmu areálu za 4. štvrťrok toku 2011.
Podľa záverov odvolacieho súdu názory súdneho znalca o opodstatnenosti
alebo neopodstatnenosti nákladových položiek v mnohých prípadoch sú len prejavom
subjektívneho názoru znalca, bez reálnej opodstatnenosti... takýto znalecký posudok je
pre toto konanie ako dôkaz nepoužiteľný.
V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že tento znalecký posudok je ako dôkaz
zároveň v neprospech dlžníka, pretože vo viacerých položkách konštatuje neopodstatnenosť
alebo čiastočnú neopodstatnenosť nákladov dlžníka...“.
Po vrátení veci okresný súd nariadil pojednávanie na 31. marec 2014. Neakceptoval
ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľa v 1. rade o kolízii s termínom iného
pojednávania, a to s poukazom na možnosť advokáta dať sa zastúpiť iným advokátom.
Následne uznesením č. k. 1 K 31/2012-380 zo 7. apríla 2014 vyhlásil na majetok
sťažovateľa v 1. rade konkurz, ustanovil správcu, a rozhodol o ďalších otázkach podľa
§ 22 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). V odôvodnení
uviedol, že uznesením č. k. 1 K 31/2012-326 Z 21. februára 2014 pripustil,
aby do konkurzného konania pristúpil veriteľ
(ďalej len „ “, v citáciách aj „žalobca 2“). V merite odkázal
na právny názor krajského súdu a uviedol, že sa sťažovateľ v 1. rade „pojednávania
nezúčastnil, žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal svoju platobnú schopnosť
v zmysle ust. § 19 ods. 1 bod 3. písm. c), preto súd má za to, že boli splnené zákonné
podmienky a vyhlásil na majetok dlžníka konkurz“.
Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ v 1. rade podal odvolanie. Namietal
neakceptovanie ospravedlnenia neúčasti na nariadenom pojednávaní, čím malo dôjsť
k odňatiu možnosti konať pred súdom. Uviedol, že bol odmietnutý jeho návrh na vykonanie
znaleckého dokazovania, ktoré malo „osvedčiť tú skutočnosť, či nejaká pohľadávka tvrdená
žalobcom mohla vzniknúť“. Kritizoval aj „procesný postup súdu pri rozhodovaní
o pripustení druhého žalobcu do konania s tým, že toto je charakterizované absenciou
riadneho a preskúmateľného odôvodnenia. Okrem toho súd nevysvetlil ako dospel k záveru
o tom, že pristupujúci subjekt je veriteľom žalovaného.“. Argumentoval v prospech
spornosti veriteľom tvrdenej pohľadávky, pretože veriteľ „neuviedol na základe čoho určil,
že za posledný štvrťrok 2011 mu vznikol nárok na zaplatenie sumy 25.000,00 eur, pričom
de facto priznal, že ju určil jednostranne. Takéto právo mu ale reštrukturalizačný plán
nepriznal a nedáva mu ho ani platná právna úprava.“. Zdôraznil, že pohľadávky dvoch
zabezpečených veriteľov budú podľa reštrukturalizačného plánu splatné až 31. decembra
2016, pričom vo vzťahu k pohľadávke veriteľa uviedol, že „pokiaľ reštrukturalizačný plán
hovorí o štvrťročnej splátke na túto (jedinú) pohľadávku žalobcu 1. voči žalovanému,
súčasne vymedzuje, že táto nebude zodpovedať výške zinkasovaného nájomného.
Jednoznačne určuje spôsob stanovenia výšky štvrťročnej splátky ako rozdielu medzi
nákladmi a výnosmi zo správy priemyselného areálu v príslušnom kalendárnom
štvrťroku.“.
Vo vzťahu k postaveniu sťažovateľ v 1. rade v odvolaní namietol,
že táto nie je jeho veriteľom, lebo „celú pohľadávku tohto žalobcu uhradil“. K tvrdeniu
o neplatnosti započítania vzájomných pohľadávok (čím malo dôjsť
k zániku pohľadávky voči sťažovateľovi v 1. rade) uviedol, že „ide minimálne o spor
o platnosť právneho úkonu, obraz o platnosti ktorého by si mal súd vytvárať v inom ako
konkurznom konaní“.
Krajský súd uznesením č. k. 4 CoKR 4/2014-463 zo 17. júna 2014 prvostupňové
uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu potvrdil. K námietke o odňatí možnosti
konať pred súdom uviedol, že pred 31. marcom 2014 boli vo veci nariadené dve
pojednávania (3. júla 2013, 24. júla 2013), na ktorých svoju neprítomnosť právny zástupca
sťažovateľ v 1. rade ospravedlnil. Súčasne sťažovateľ v 1. rade „ešte pred prvým
nariadeným termínom pojednávania podal dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu...
zo dňa 6.5.2013... V dôsledku tohto procesného úkonu bol konkurzný spis predložený
Najvyššiemu súdu SR dňa 29.7.2013 a na súd prvého stupňa sa po rozhodnutí vrátil až dňa
23.1.2014. Odvolací súd poukazuje na to, že právny zástupca dlžníka je advokát, teda
právne znalá osoba, a preto mal a musel vedieť... o neprípustnosti dovolania...
v konkurznom konaní... Obdobne za obštrukčné procesné správanie sa právneho zástupcu
dlžníka je potrebné považovať aj podaný návrh na prerušenie konania zo dňa 4.2.2014,
ktorý bol zamietnutý uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 31.3.2014. Podľa záverov
odvolacieho súdu dlžník od nariadenia prvého pojednávania súdom prvého stupňa
od 3.7.2013 až po 31.3.2014... mal dostatok právnych možností zabezpečiť účasť svojho
právneho zástupcu. Samotné ospravedlnenie sa právneho zástupcu na pojednávanie na deň
31.3.2014 za vyššie uvedenej situácie nebolo kvalifikovane odôvodnené a preto postup súdu
prvého stupňa podľa § 101 ods. 2 O. s. p. bol správny a zákonný.“.
Krajský súd uviedol, že sťažovateľ v 1. rade „neosvedčil svoju platobnú schopnosť
voči veriteľovi... tak ako to má na mysli ustanovenie § 19 ods. 1 písm. c) ZKR... snaha
neuhrádzať tomuto veriteľovi reštrukturalizačným plánom schválené štvrťročné splátky sa
preukázala aj v konaní vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 1Cbi/35/2013, v ktorom sa
dlžník domáhal toho, že štvrťročná splátka po odpočítaní nákladov sa rovná nule.“.
Vo vzťahu k problému pristúpenia do konania krajský súd uviedol,
že „je v súlade s ustanovením § 170 O. s. p. uznesením... zo dňa 21.2.2014 právne viazaný...
listinné dôkazy v spisovom materiáli osvedčujú správnosť postupu súdu prvého stupňa.
V tomto prípade dlžník voči tomuto veriteľovi neosvedčil svoju platobnú schopnosť...
podľa záveru odvolacieho súdu dlžník v priebehu konania nepreukázal, že si plnil svoje
splátkové povinnosti voči tomuto veriteľovi v zmysle schváleného reštrukturalizačného
plánu a tzv. zápočty nezodpovedajú zákonným kritériám, s ktorým stanoviskom veriteľa sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil.“.
Krajský súd napokon konštatoval splnenie podmienok na vyhlásenie konkurzu,
„pretože reštrukturalizačný plán sa stal neúčinný minimálne voči dvom veriteľom
v dôsledku neplnenia plánu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 154 ZKR“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia najprv namietajú nedostatočné
odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu. Podľa ich mienky „neposkytuje
odpoveď na zásadné výhrady... k prvostupňovému rozhodnutiu, osobitne nereaguje na to,
že ani prvostupňový súd nevysvetlil záver o existencii pohľadávky vo výške 25.000,- Eur,
keď tento zjavne nemá oporu v schválenom reštrukturalizačnom pláne, pričom osobitne
nereaguje ani na to, že na sporné pohľadávky pri konkurznom konaní nemožno prihliadať,
pričom daná pohľadávka je taká, o ktorej je vedené samostatné konanie pred všeobecným
súdom (Okresný súd Prešov sp. zn. 1Cbi 35/2013) – teda niet pochybností o jej právnej
spornosti, čo ju vylučuje z okruhu pohľadávok, ktoré by mohli založiť dôvod na vyhlásenie
konkurzu.“. Krajský súd tiež „nevysvetlil, prečo nie je na mieste akceptovať návrhy
na doplnenie dokazovania, nevysporiadal sa s obsahom výpisov z účtov sťažovateľa
a zoznamom jeho pohľadávok, z ktorých vyplynulo že nemá iných veriteľov a záväzky
po lehote splatnosti, a ani s tým, že vlastní nehnuteľný majetok v znalecky určenej hodnote
prevyšujúcej pohľadávku žalobcu v pôvodnom konaní... Odvolací súd nereagoval
ani na predložený a ako dôkaz vykonaný znalecký posudok z odboru ekonomika,
ktorý vylučuje závery, o ktoré aj okresný súd oprel rozhodnutie o vyhlásení konkurzu.
Napriek tomu, že o predloženom znaleckom posudku sám odvolací súd už v rozhodnutí
zo dňa 6. 5. 2013 vyslovil pochybnosti, ani odvolací súd nevidel dôvod... na akceptáciu
návrhu na vykonanie dokazovania a pribratie do konania iného znalca z odboru
ekonomiky.“.
Sťažovatelia zdôrazňujú, že „ani okresný súd... vo svojom rozhodnutí o vyhlásení
konkurzu neuviedol ako dospel k záveru o splnení podmienok na vyhlásenie
konkurzu na osobu sťažovateľa 1., a ani to, ako sa vysporiadal s dôkazmi predloženými
sťažovateľom 1. na základe jeho výzvy po začatí konania osvedčujúce jeho platobnú
schopnosť – výpisy z účtov, správu o stave hotovosti v pokladni, správu dozorového
správcu, nereagoval na priebeh dokazovania a len všeobecne odkázal na Uznesenie
Krajského súdu... zo dňa 6. 5. 2013, ktoré ale nekonštatovalo splnenie podmienok
na vyhlásenie konkurzu.“.
V sťažnosti je tiež námietka, že sťažovateľovi v 1. rade bola odňatá možnosť konať
pred súdom, lebo pri pojednávaní nariadenom na 31. marec 2014 „neboli splnené
podmienky na prejednanie veci v zmysle § 101 ods. 2 OSP...“.
Sťažovatelia kritizujú, že okresný súd nedoručil sťažovateľovi v 1. rade podanie
pristupujúceho účastníka – , „nedal možnosť sťažovateľovi 1. sa k tomuto
podaniu vyjadriť a rozhodol o jeho pripustení do konania bez nariadenia pojednávania“.
Sťažovateľ v 1. rade potom „nemal možnosť pred vydaním namietaného rozhodnutia
predložiť súdu dôkazy, resp. návrhy na vykonanie dôkazov, ktorými by vyvrátil tvrdenia
pristupujúceho účastníka“. Okrem toho okresný súd „nevysvetlil, ako dospel k záveru
o tom, že pristupujúci subjekt je veriteľom sťažovateľa 1., pričom na tieto výhrady opäť
odvolací súd nedal žiadnu odpoveď“.
Podľa sťažovateľov treba pohľadávku veriteľa voči sťažovateľovi v 1. rade
(25 000 €) považovať za „doslova vymyslenú“. Nemá totiž „skutkový ani právny základ“.
V nadväznosti na to sťažovatelia citujú z potvrdeného reštrukturalizačného plánu,
podľa ktorého sa sťažovateľ v 1. rade „zaväzuje každú Zabezpečenú pohľadávku
Zabezpečeného veriteľa... uspokojiť nasledujúcim spôsobom:
štvrťročnými splátkami nájomného z prenájmu priemyselného parku
vo vlastníctve Dlžníka. Výška splátky sa určí podľa výkazu o výnosoch a nákladoch
predložených vždy k ultimu mesiaca nasledujúceho po poslednom mesiaci v štvrťroku
veriteľovi počnúc 4. štvrťrokom 2011. Po odsúhlasení uvedeného výkazu sa do 10 dní
uhradí splátka v prospech veriteľov 1. Skupiny veriteľov na známe účty veriteľov,
z predaja nehnuteľností, ktoré tvoria predmet záložného práva zabezpečených
veriteľov, nachádzajúcich sa v areáli ...
V prípade, ak po predaji predmetného nehnuteľného majetku nebudú uspokojené
všetky pohľadávky Veriteľov z 1. skupiny veriteľov podľa tohto plánu, Dlžník tento rozdiel
doplatí z výnosov zo svojej obchodnej činnosti v termíne konečnej splatnosti pohľadávok,
t. j. do 31.12.2016. Splácanie uvedeného rozdielu bude dlžník realizovať v pravidelných
a rovnomerných štvrťročných splátkach v prospech veriteľov 1. Skupiny k ultimu
štvrťroka.“.
Podľa sťažovateľov citovanými ustanoveniami v spojení s relevantnými normami
v zákone o konkurze „došlo k novácii vzájomných záväzkov“, v dôsledku čoho nové
záväzky „úplne nahrádzajú záväzky pôvodné“, a preto „nie je možné hovoriť o platnosti
pôvodných záväzkov...“. Lehota splatnosti „novokonštituovaných záväzkov žalovaného
voči sťažovateľovi 1. a ním označenému veriteľovi neuplynula, preto v prípade uvedených
záväzkov nemožno hovoriť o pohľadávkach po lehote splatnosti...“.
Z dokazovania pred oboma všeobecnými súdmi podľa sťažovateľov vyplýva,
že „medzi účastníkmi konania existuje spor o to, či má pohľadávku
voči sťažovateľovi 1. vo výške 25.000,- Eur z dôvodu splátky nájomného z prenájmu areálu
za 4. štvrťrok 2011“. Reštrukturalizačný plán podľa sťažovateľov o štvrťročnej
splátke „vymedzuje, že táto nebude zodpovedať výške zinkasovaného nájomného.
Jednoznačne určuje spôsob stanovenia výšky štvrťročnej splátky ako rozdielu
medzi nákladmi a výnosmi... Takéto určenie je logické a ekonomicky udržateľné, nakoľko by
bolo nesprávne určiť výšku tejto splátky bez ohľadu na výšku nákladov na správu
priemyselného areálu.“.
Následne sťažovatelia poukazujú na správanie veriteľa, ktorý podľa ich názoru hatil
snahu sťažovateľa v 1. rade speňažiť na dobrovoľnej dražbe svoje nehnuteľnosti na účel
plného uspokojenia pohľadávok zabezpečených veriteľov. Aj to má dokazovať, že dochádza
k zneužívaniu postavenia veriteľa v konkurznom konaní.
Sťažovatelia namietajú, že krajský súd sa nijako nevysporiadal s (ne)existenciou
pohľadávky voči sťažovateľovi v 1. rade. Uvádzajú, že „v priebehu
konania bol zo strany sťažovateľa 1. predložený zoznam záväzkov, z ktorého vyplýva,
že všetky jeho záväzky voči ... vyplývajúce z reštrukturalizačného
plánu boli v zmysle plánu splnené. Na margo tohto záveru je treba poukázať aj na priznanie
sa žalobcu 2. v návrhu na jeho pripustenie do konania, že zo strany sťažovateľa 1. boli
vykonané vzájomné započítania, z ktorých je viac než zrejmé, že jeho nároky zanikli.
Tá skutočnosť, že žalobca 2. tvrdí, že započítanie je neplatné, aj keď tento svoj postoj
nevysvetlil, je pre posúdenie jeho postavenia irelevantná.“. Sťažovatelia ďalej tvrdia,
že sťažovateľ v 1. rade „započítal svoj záväzok z pohľadávku vyplývajúcu z pohľadávky
voči účtu v banke. Na účte pôvodne spravovanom žalobcom 2. totiž mal uložené finančné
prostriedky, ktoré žalobca 2. odmietol doteraz vydať sťažovateľovi, pričom o existencii
takejto pohľadávky nie je absolútne žiadny spor. Započítať záväzok voči banke
s pohľadávkou voči tej istej banke z titulu nevrátenia peňazí na účte je jednoducho
pochopiteľný úkon, ktorého význam je nespochybniteľný...
Uvedené skutočnosti mali byť nielen súdom prvého stupňa, ale osobitne odvolacím
súdom vyhodnotené minimálne ako také, ktoré osvedčujú spornosť označovaných
pohľadávok, ktoré majú viesť k záveru o predĺžení sťažovateľa.“.
V závere sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej takto
rozhodol:
„1. Krajský súd Košice Uznesením sp. zn. 4CoKR/4/2014 zo dňa 17. 6. 2014 porušil
základné právo sťažovateľa 1. – spoločnosti
, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Prešov,
oddiel: Sro, vložka číslo: 24051/P, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Krajský súd Košice Uznesením sp. zn. 4CoKR/4/2014 zo dňa 17. 6. 2014 porušil
základné právo sťažovateľa 2. – , , trvalé bydlisko
, na ochranu vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4CoKR/4/2014-563 (správne má byť
sp. zn. 4 CoKr 4/2014-463, pozn.) zo dňa 17. 6. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie
konanie.
4. Sťažovateľovi 1. – spoločnosti
, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Prešov, oddiel:
Sro, vložka číslo: 24051/P, a sťažovateľovi 2. – , ,
trvalé bydlisko , sa priznáva náhrada trov právneho
zastúpenia vo výške 340,90 Eur, ktoré je Krajský súd Košice povinný vyplatiť do 2 mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľov – Advokátska
kancelária JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21, 034 01 Ružomberok, číslo účtu
.“
Ústavnému súdu sťažovatelia doručili 30. decembra 2014 podanie, ktorým doplnili
sťažnostnú argumentáciu o rekapituláciu relevantnej judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa
obsahovej náplne jednotlivých základných práv a slobôd, ktoré napadnutým uznesením mali
byť porušené.
Sťažovatelia doručili 19. februára 2015 ústavnému súdu ďalšie doplnenie ich
sťažnosti, v ktorom navrhli rozhodnúť o dočasnom opatrení spočívajúcom v odklade
vykonateľnosti kritizovaného uznesenia krajského súdu. Tento svoj návrh odôvodnili
tvrdením, že „priebeh konkurzu je nanajvýš zvláštny“. Podľa ich názoru „z funkcie správcu
bola protizákonne odvolaná , pričom bez toho, aby súd vyčkal
na rozhodnutie o odvolaní menovanej správkyne proti rozhodnutiu o jej odvolaní, dňa
17. 12. 2014 Okresný súd Prešov ustanovil do funkcie správcu “.
Zároveň sťažovatelia uviedli, že „konkurzný súd odňal hlasovacie práva (a doteraz ich
nepriznal) skupine veriteľov – 1. , 2. , 3.
, 4. 5. , len na základe toho,
že ich pohľadávky poprel nie správca ale iný údajný veriteľ ..., ktorý nie je
účastníkom konkurzného konania nakoľko ním prihlásená pohľadávka do konkurzného
konania bola v celom rozsahu uhradená.“. Žiadosťou doručenou 19. októbra 2015 sa
sťažovatelia domáhali urýchleného rozhodnutia o ich sťažnosti argumentujúc právnou
neistotou.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv a práv
sťažovateľa v 1. rade
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Vo vzťahu k základnému právu sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu i k jeho
právu na spravodlivé súdne konanie ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť sa
zakladá na viacerých námietkach.
1. Z procesného hľadiska sťažovateľ v 1. rade namieta (tu sa argumentácia
v prospech porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne prekrýva
s tvrdeným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy) prerokovanie konkurznej veci bez jeho
prítomnosti. Ospravedlnenie jeho právneho zástupcu z neúčasti na pojednávaní nariadenom
na 31. marec 2014 totiž okresný súd neakceptoval a pojednával bez prítomnosti sťažovateľa
v 1. rade aj bez prítomnosti jeho právneho zástupcu.
Podľa § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) súd pokračuje v konaní,
aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Ústavný súd poukazuje na fakt, že súdna judikatúra k problému (ne)akceptovania
ospravedlnenia sa právneho zástupcu účastníka konania konajúcim súdom je bohatá.
V odôvodnení napadnutého potvrdzujúceho uznesenia krajského súdu je v obsahu vyjadrení
účastníkov konania stručne zrekapitulovaná, preto ju ústavný súd nebude opakovať.
Pre ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti je rozhodujúce, či uplatnenie
§ 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku okresným súdom malo s ohľadom na okolnosti
prejednávanej veci priamy negatívny dopad na niektoré zo základných práv sťažovateľa
(v tomto prípade na základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania,
a tým aj na základné právo na súdnu ochranu a na právo na spravodlivé súdne konanie).
Inými slovami, v posudzovanej veci je podstatné, či okresný súd uplatnil § 101 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku ústavne konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy).
V aplikácii tohto ustanovenia ide v podstate o kolíziu základného práva na prerokovanie
veci v prítomnosti účastníka a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Konajúci súd bol pri posudzovaní ospravedlnenia právneho zástupcu povinný
uvedené základné práva vyvážiť a jedno z nich uprednostniť.
Krajský súd zdôraznil, že po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie tento
nariadil pojednávanie na 3. júla 2013 a neskôr na 24. júl 2013. Neúčasť na oboch
pojednávaniach právny zástupca sťažovateľa v 1. rade ospravedlnil. Okrem toho
proti zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu zo 6. mája 2013 (sp. zn. 4 CoKR 5/2013) podal
sťažovateľ v I. rade prostredníctvom dovolanie, hoci jeho právny zástupca, ako to správne
uvádza krajský súd, „musel vedieť o ustanovení § 198 ods. 1 ZKR o neprípustnosti
dovolania... v konkurznom konaní“. Rekapitulované fakty sťažovateľ v 1. rade v sťažnosti
nijako skutkovo nespochybňuje, ústavný súd z nich teda vychádza. Ak za týchto okolností
okresný súd ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľa v I. rade neakceptoval a konal
aj v jeho neprítomnosti, správne podľa názoru ústavného súdu uprednostnil základné právo
účastníkov konkurzného konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov.
Uplatnenie § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku okresným súdom tak nevyvoláva
žiadne signály ústavnej nekonformnosti, a preto aj kritika právneho názoru krajského súdu
pri reakcii na predmetnú odvolaciu námietku sťažovateľa v 1. rade je nedôvodná.
2. Procesne konotovanou je aj kritika postupu okresného súdu pri pristúpení
Komerčnej banky do konkurzného konania. Sťažovateľ v 1. rade tvrdí, že návrh
na pristúpenie tohto subjektu do konkurzného konania mu nebol doručený, nebol s ním
oboznámený, a preto voči nemu nemohol protiargumentovať.
Ústavný súd už k obdobným skutkovým okolnostiam judikoval (III. ÚS 402/2015),
že zo všeobecne formulovaných pravidiel konkurzného práva sa črtá jedna z podstatných
zásad ovládajúcich nielen právnu úpravu konkurzného konania, ale aj interpretáciu tejto
právnej úpravy. Je ňou zásada rýchlosti vyjadrená v zákone o konkurze okrem iného
v množstve krátkych procesných lehôt, ktoré sú stanovené pre súd, účastníkov konania a iné
procesné subjekty (Ďurica, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. Poradca
podnikateľa, s. r. o., Žilina, 2006, s. 43). Identifikovaná zásada sa prejavuje aj v relácii
k fáze konkurzného konania, v ktorej malo podľa názoru sťažovateľa v 1. rade dôjsť
k porušeniu jeho označených práv. I keď má prvá fáza konkurzného konania (do vyhlásenia
konkurzu) charakter sporového konania a na objasnenie skutočností treba viesť
dokazovanie, z účelu konkurzného konania vyplýva, že rozsiahlejšie dokazovanie možno
viesť len v súvislosti so skutočnosťami, ktoré sú rozhodujúce pre záver o základnej otázke,
ktorá sa má v konaní riešiť, a to či je dlžník v úpadku (otázku hmotného konkurzného
práva). Oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu (teda otázku tzv. procesného
konkurzného práva) musí veriteľ osvedčiť bez toho, aby bolo treba na existenciu jeho
pohľadávky viesť dokazovanie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. júna 2000 vo veci sp. zn. 4 Obo 49/2000 bezpochyby uplatniteľné aj na aktuálnu
právnu úpravu).
Zákon o konkurze neukladá konajúcemu súdu doručovať návrh veriteľa
na pristúpenie do už prebiehajúceho konkurzného konania dlžníkovi. Súčasne platí, že
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa na konkurzné konanie použijú len primerane
(§ 196 zákona o konkurze). To znamená, že konajúci všeobecný súd je povinný pri úvahách
o použití procesnej normy zakotvenej v Občianskom súdnom poriadku vyhodnocovať súlad
postupu podľa Občianskeho súdneho poriadku s účelom konkurzného konania a konkurzu
ako takého. Tento účel je poznačený aj zásadou rýchlosti uplatňovanou v konkurznom
konaní na podstatne striktnejšej báze, ako je to v základnom nachádzacom konaní
O návrhu na pristúpenie veriteľa do už prebiehajúceho konkurzného konania je súd
povinný rozhodnúť do 15 dní od doručenia tohto návrhu. Zásada rýchlosti tak nachádza
svoje vyjadrenie aj v § 24 ods. 2 zákona o konkurze a musí sa premietnuť aj v úvahe súdu,
či je povinný návrh na pristúpenie do konkurzného konania doručiť dlžníkovi.
Podľa názoru ústavného súdu okresný súd po pristúpení Komerčnej banky
do konkurzného konania nepresadzoval zvoleným procesným postupom zásadu rýchlosti
konkurzného konania na úkor práva dlžníka vyjadriť sa k návrhu na vyhlásenie konkurzu
neprimeraným spôsobom. Nariadil totiž pojednávanie na 31. marec 2014, na ktorom sa
sťažovateľovi v 1. rade ako dlžníkovi otváral dostatočný priestor na osvedčenie platobnej
schopnosti v konfrontácii s „novou“ pohľadávkou Komerčnej banky proti nemu.
Pojednávania sa však nezúčastnil z neospravedlniteľných dôvodov (ako už bolo uvedené),
preto akceptácia jeho argumentácie použitej v odvolaní i v sťažnosti by znamenala
neprimerané, a tým aj neodôvodnené popretie rýchlosti ako dôležitej vodiacej zásady
konkurzného konania. Aj táto námietka je preto nedôvodná.
3. Významnou súčasťou sťažnostnej argumentácie je kritika právneho posúdenia
obsahu reštrukturalizačného plánu konajúcimi všeobecnými súdmi. Zhrňujúco možno
za jadro sporu označiť interpretačný prístup k formulácii reštrukturalizačného plánu. Kým
sťažovateľ v 1. rade je toho názoru, že odkaz na výkaz výnosov a nákladov predstavuje
určenie spôsobu výpočtu štvrťročnej splátky, okresný súd i krajský súd a aj veritelia
sťažovateľa v 1. rade boli toho názoru, že výkaz výnosov a nákladov je potrebné chápať
v podstate len ako nosič informácie, ktorá bude objektivizovať reálnu sumu splátky
nájomného.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
V naratívnej časti odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd relevantné ustanovenia
reštrukturalizačného plánu citoval. Je toho názoru, že výklad, ktorý uprednostnil okresný
súd pri vyhlasovaní konkurzu a krajský súd ho následne akceptoval, nesignalizuje
arbitrárnosť či svojvôľu všeobecných súdov pri poskytovaní súdnej ochrany právam
sťažovateľa v 1. rade, o ktoré v konkurznom konaní išlo. Niet pochýb, že pravidlá
obsiahnuté v reštrukturalizačnom pláne by bolo možné interpretovať aj tak, ako to tvrdí
sťažovateľ v 1. rade. Zároveň je ale rovnako nepochybné, že ak by ústavný súd využil svoju
právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na revíziu právoplatného rozhodnutia všeobecného
súdu len na podklade odlišného právneho názoru, staval by sa do pozície ďalšej inštancie
všeobecného súdnictva, čo ústava z hľadiska vzťahov medzi ústavným súdnictvom
a všeobecným súdnictvom nedovoľuje. Výklad, ktorý použili okresný súd i krajský súd, nie
je excesívny v tom zmysle, že by úplne popieral podstatu vzťahov medzi sťažovateľom
v 1. rade a jeho veriteľmi, tak ako je ona zachytená v texte potvrdeného
reštrukturalizačného plánu. Jednoducho, dikcia plánu zmysluplne umožňuje aj interpretáciu
preferovanú okresným súdom a krajským súdom. Ústavný súd preto do nej nebude
zasahovať.
4. Sťažovateľ v 1. rade taktiež kritizoval rozhodovací postoj okresného súdu
i krajského súdu k pohľadávkam, ktoré mal voči . Argumentuje
započítaním záväzku s pohľadávkou, ktorú má voči z titulu vedenia
bežného účtu. Krajský súd tieto dôvody neakceptoval formulovaním názoru, podľa ktorého
„tzv. zápočty nezodpovedajú zákonným kritériám, s ktorým stanoviskom veriteľa sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil“. Ústavný súd pritom poukazuje na strany 13 – 16
odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, na ktorých je obsiahlo rekapitulované
vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa v 1. rade. V ňom
objasnila, že podľa reštrukturalizačného plánu má voči sťažovateľovi v 1. rade postavenie
dvojaké. Jednak ako zabezpečený veriteľ druhej skupiny veriteľov, ale aj ako
nezabezpečený veriteľ tretej skupiny veriteľov. Sťažovateľ v 1. rade podľa
použil prostriedky slúžiace uspokojeniu jej zabezpečených pohľadávok (prostriedky
na bežnom účte) na kompenzáciu voči jej nezabezpečenej pohľadávke. To podľa
odporovalo účelu § 138 ods. 1 zákona o konkurze, ako aj účelu ustanovení zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov o záložnom práve.
taktiež uviedla, že sťažovateľ v 1. rade si nesplnil ani „povinnosť uhradiť
ďalšie kvartálne splátky.“ (vymenované na strane 16 odôvodnenia napadnutého uznesenia).
Sťažovateľ v 1. rade sa v odôvodnení svojej sťažnosti obmedzuje iba na postavenie
ako nezabezpečeného veriteľa (strana 9 sťažnosti), vôbec však nereaguje
na tvrdenie o existencii riadne zistenej, prihlásenej a zabezpečenej
pohľadávky voči sťažovateľovi v 1. rade v celkovej sume 1 925 831,91 €. Táto pohľadávka
je zabezpečená záložným právom na pohľadávky sťažovateľa v 1. rade voči jeho dlžníkom.
Súčasne uviedla, že podľa reštrukturalizačného plánu pre zabezpečených
veriteľov tejto skupiny „bude plnenie získané z úhrady v ich prospech zabezpečených
pohľadávok poukazované do 10 dní odo dňa pripísania získanej sumy na účet dlžníka...“.
V nadväznosti na to zdôraznila, že už k 30. aprílu 2012 sťažovateľ v 1. rade evidoval
na svojom bežnom účte 477 161,14 USD, „ktorú sumu v rozpore s plánom nepreviedol
na účet navrhovateľa ani neprejavil záujem o ich prevod“.
Bez potreby bližšieho skúmania ústavný súd uvádza, že uvedené skutočnosti
nespochybňujú závery okresného súdu ani krajského súdu o existencii splatných
a neuhradených pohľadávok voči sťažovateľovi v 1. rade. To potom malo
podstatný právny význam pre rozhodnutie o splnení podmienok na vyhlásenie konkurzu.
Možno ešte pripomenúť, že sťažovateľ v 1. rade viacero skutkových okolností plynúcich
z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu v sťažnosti vôbec nespomenul,
a preto ani nenamietal, ba ani nepredložil a nenavrhol žiadne dôkazy (reštrukturalizačný
plán, predmetný konkurzný spis) na podporu svojho tvrdenia o zániku záväzkov voči
. Ani táto sťažnostná námietka preto nie je spôsobilá viesť ústavný súd
k prijatiu predloženej sťažnosti na ďalšie konanie.
5. Za irelevantnú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľa v 1. rade,
podľa ktorej splatnosť záväzkov plynúcich preň z potvrdeného reštrukturalizačného plánu
nastane až 31. decembra 2016, a tak o splnení podmienok na vyhlásenie konkurzu nemožno
uvažovať.
Z obsahu reštrukturalizačného plánu citovaného v naratívnej časti odôvodnenia tohto
uznesenia na prvý pohľad vyplýva, že termín 31. december 2016 sa označuje ako konečný
termín splatnosti pohľadávok veriteľov 1. skupiny. Vo vzťahu k štvrťročným splátkam
reštrukturalizačný plán jednoznačne ustanovuje, že „po odsúhlasení uvedeného výkazu sa
do 10 dní uhradí splátka v prospech veriteľov 1. Skupiny veriteľov, na známe účty
veriteľov...“. Termín 31. decembra 2016 sa podľa reštrukturalizačného plánu bude
považovať za konečný termín splatnosti, len „ak po predaji predmetného nehnuteľného
majetku (ide o nehnuteľnosti tvoriace súčasť areálu , pozn.) nebudú uspokojené
všetky pohľadávky veriteľov z 1. skupiny veriteľov podľa tohto plánu...“.
Okrem toho nemožno ignorovať ani argument vyplývajúci z obsahu podaní veriteľov
v predmetnej veci založený na aplikácii § 159 zákona o konkurze, podľa ktorého ak dlžník...
ani do 30 dní od doručenia výzvy nesplní riadne a včas voči účastníkovi plánu pohľadávku
alebo iný záväzok vyplývajúci mu z plánu, plán sa tým stáva voči účastníkovi plánu
vo vzťahu k dotknutej pohľadávke neúčinným.
Na podklade uvedených skutočností a právnej úpravy ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľ v 1. rade pripisuje termínu 31. decembra 2016 právny význam, ktorý mu
zjavne podľa reštrukturalizačného plánu neprislúcha. Správne preto krajský súd
v napadnutom uznesení dôvodil, že „dlžník nepreukázal až do vydania rozhodnutia súdu
prvého stupňa, že by si tento reštrukturalizačný plán plnil voči... veriteľovi.“, ako aj
že „reštrukturalizačný plán sa stal neúčinný minimálne voči dvom veriteľom v dôsledku
neplnenia plánu...“.
6. Ďalšia námietka sťažovateľa sa zakladá na tvrdení, že pohľadávky,
na ktorých okresný súd založil záver o splnení podmienok vyhlásenia konkurzu, sú sporné
v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze. Sťažovateľ predložil aj fotokópiu návrhu
na začatie konania „o určenie neexistencie pohľadávky a záväzku“ z 18. júla 2013
adresovaného okresnému súdu.
Ústavný súd tu odkazuje na odôvodnenie uznesenia krajského súdu
č. k. 4 CoKR 5/2013-244 zo 6. mája 2013, v ktorom sa jednoznačne uvádza, že
„pohľadávka veriteľa ako taká nie je sporná. V prípade spornosti pohľadávky veriteľa
zrejme by nedošlo k schváleniu plánu na schvaľovacej schôdzi. Z výsledkov dokazovania
vyplýva, že sporný je len spôsob výpočtu pohľadávky, ktorú má dlžník v zmysle plánu
štvrťročne uhrádzať veriteľovi. Spornosť výpočtu tejto štvrťročnej pohľadávky nie je možné
zamieňať so spornosťou pohľadávky ako takej a následne z toho vyvodiť právny záver, že
dlžník osvedčil spornosť pohľadávky v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) ZKR...“. Na citované
závery poukázal potom aj okresný súd v uznesení o vyhlásení konkurzu a krajský súd sa
s nimi pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa v 1. rade stotožnil.
Ústavný súd je rovnako toho názoru, že voči citovanému výkladu všeobecných súdov
nemožno z ústavno-právneho hľadiska namietať, ak reštrukturalizácia začatiu konkurzného
konania nepredchádza, pohľadávky, na ktorých veritelia svoj návrh zakladajú, neboli
predmetom posudzovania v skoršej reštrukturalizácii, a tak je pre dlžníka procesne
jednoduchšie osvedčiť ich spornosť. Skutková situácia, v ktorej sa vyskytol sťažovateľ
v 1. rade, je ale špecifická tým, že návrhu na vyhlásenie konkurzu časovo predchádzala
reštrukturalizácia, v ktorej boli pohľadávky veriteľov ustálené. Preto snaha sťažovateľa
v 1. rade osvedčiť spornosť pohľadávky potvrdenej v reštrukturalizačnom pláne
na podklade začatého určovacieho konania týkajúceho sa iba sumy jednej splátky tejto
pohľadávky je z pohľadu aplikácie § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze márna.
Vo vzťahu k pohľadávke sťažovateľ v 1. rade prima facie
neosvedčil jej spornosť. Tá sa nemôže odvíjať len od písomne deklarovaného nesúhlasu
dlžníka.
Preto aj námietka argumentujúca spornosťou pohľadávok veriteľov je podľa názoru
ústavného súdu nedôvodná.
7. Posledná námietka, ktorá sa svojou povahou týka takmer všetkých doteraz
preskúmavaných, smeruje voči kvalite odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu.
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne
zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom
aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP z 19. 4. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku,
sťažnosť č. 16034/90, § 61). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. rozsudok ESĽP vo veci Georgidias
v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Sťažovateľ v 1. rade podľa názoru ústavného súdu opomína ustálený právny názor,
podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Ústavný súd je dokonca toho názoru, že s ohľadom na okolnosti posudzovaného
prípadu je ústavne akceptovateľné, ak krajský súd v napadnutom uznesení odkázal
na dôvody svojho uznesenia č. k. 4 CoKR 5/2013-244 zo 6. mája 2013, ktorým bolo
prvostupňové uznesenie okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie
s formuláciou právneho názoru záväzného podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľ v 1. rade však nazerá na dôvody napadnutého uznesenia krajského
súdu izolovane. Z takéhoto zorného uhla pohľadu je toto uznesenie naozaj stručné.
Pri hodnotení jeho záverov z pohľadu prepojenia s dôvodmi uznesenia krajského súdu
č. k. 4 CoKR 5/2013-244 zo 6. mája 2013, ako aj s dôvodmi uznesenia okresného súdu
zo 7. apríla 2014 o vyhlásení konkurzu, je podľa názoru ústavného súdu ústavne
akceptovateľné. Zodpovedalo totiž na tie odvolacie námietky sťažovateľa v 1. rade, ktoré
boli spôsobilé reálne spochybniť splnenie podmienok vyhlásenia konkurzu.
8. Po vyhodnotení všetkých sťažnostných námietok sťažovateľa v 1. rade ako
nedôvodných tak ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v časti namietajúcej porušenie
základných práv sťažovateľa v 1. rade zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho
práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd totiž
pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti nezistil žiadnu možnosť porušenia
označených základných práv a práv zaručených dohovorom, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po prijatí sťažnosti v predmetnej časti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
9. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd uvádza, že uplatňovanie tohto práva musí nadväzovať
na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného
dohovorom (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu
z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa
jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv
garantovaných dohovorom (rozsudok ESĽP z 27. 4. 1988 vo veci Boyle a Rice
proti Spojenému kráľovstvu, séria A, č. 131).
Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa v 1. rade v časti týkajúcej sa
práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, rovnaký záver musí prijať aj vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru. Aj v tejto časti je teda sťažnosť zjavne
neopodstatnená.
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv a práv
sťažovateľa v 2. rade
Sťažnostným petitom sa ústavnému súdu navrhuje vysloviť aj porušenie základných
práv sťažovateľa v 2. rade a jeho práv zaručených dohovorom, ktoré sú identické s petitom
týkajúcim sa sťažovateľa v 1. rade. Navyše však sťažovateľ v 2. rade požaduje aj vyslovenie
porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.
Popísanú konfiguráciu sťažnostného petitu sťažovateľa v 2. rade zakladá na tvrdení,
že napadnutým uznesením krajského súdu „došlo k zásahu do jeho práva vlastniť a pokojne
užívať majetok, pričom v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok sťažovateľa 1., došlo
k znehodnoteniu jeho obchodného podielu vo veľkosti 100 % k tejto spoločnosti a jeho
vkladu do základného imania tejto spoločnosti v sume 663 879,- Eur.“.
Ústavný súd nespochybňuje fakt majetkovej účasti sťažovateľa v 2. rade
na podnikaní sťažovateľa v 1. rade, ktorého je jediným spoločníkom. Samotný zákon
o konkurze však nepriznáva takýmto osobám postavenie účastníka konkurzného konania.
Keďže teda voči nemu okresný súd ani krajský súd žiadne právne významné procesné
aktivity nevyvíjali, základné práva sťažovateľa v 2. rade ani jeho práva zaručené
dohovorom nemohli byť procesným postupom ani rozhodnutím krajského súdu dotknuté.
Preto je sťažovateľ v 2. rade zjavne neoprávnenou osobou na podanie sťažnosti v tejto časti.
Osobitne ústavný súd poukazuje na sťažovateľom v 2. rade namietané porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Na prvý pohľad sa vskutku
môže zdať, že vyhlásenie konkurzu na majetok právneho subjektu, v ktorom má sťažovateľ
v 2. rade stopercentnú majetkovú účasť, sa takpovediac nemôže nedotýkať jeho základného
práva vlastniť majetok. Podrobnejšie skúmanie však vedie k opačnému záveru.
Vyhlásenie konkurzu je právna skutočnosť majúca právne účinky regulované
v prvom oddiele piatej hlavy zákona o konkurze, ktoré dopadajú na úpadcu a na jeho
majetkovú podstatu. Nemožno zabúdať, že spoločník v spoločnosti s ručením obmedzeným
je síce vlastníkom obchodného podielu, nič to však nemení na fakte, že majetok spoločníka
je plnohodnotne právne oddelený od majetku spoločnosti s ručením obmedzeným.
Účinky samotného vyhlásenia konkurzu sa teda majetku spoločníka nedotýkajú. Ústavný
súd nespochybňuje skutočnosť, že ďalší priebeh konkurzu (speňažovanie majetku úpadcu
tvoriaceho podstatu a pod.) môže mať na hodnotu obchodného podielu spoločníka úpadcu
zásadný majetkový dopad. Na základe toho však nemožno prijať záver, že do základného
práva vlastniť majetok takého spoločníka priamo zasahuje rozhodnutie súdu, ktorého právne
účinky znamenajú iba vyhlásenie konkurzu. Takéto rozhodnutie označil v sťažnostnom
petite sťažovateľ v 2. rade ako zasahujúce do jeho základného práva vlastniť majetok.
Ústavný súd je preto toho názoru, že sťažovateľ v 2. rade je zjavne neoprávnenou osobou,
aj pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné, aby sa ústavný súd
zaoberal ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľmi v ich sťažnostnom petite
ani návrhom na dočasné opatrenie spočívajúce v odklade vykonateľnosti napadnutého
uznesenia krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016