Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 152/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

9. marca 2016 predbežne prerokoval sťažnosť a ,

obaja , zastúpených advokátskou kanceláriou

, konajúca prostredníctvom advokáta

a konateľa , vo veci namietaného porušenia ich základného práva

vlastniť majetok podľa a práva na súdnu ochranu

podľa a 2 , práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , práva na verejné prerokovanie veci podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. z 1. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. júna 2015 elektronicky a 25. júna 2015 aj poštou doručená sťažnosť

a , obaja (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 a 2

, práva na rovnosť účastníkov konaní podľa , práva na verejné

prerokovanie veci podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. z 1. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení žalobcov

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu Okresného úradu Trnava (ďalej len

„správny orgán“) , obe z 13. júna

2012 (ďalej spolu len „rozhodnutia správneho orgánu“), ktorým povolil vklady vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam evidovaným na liste vlastníctva v katastrálnom území

, a to na základe kúpnej zmluvy zo 14. mája 2012

a na základe darovacích zmlúv k tým istým nehnuteľnostiam označeným v žalobe. O žalobe

sťažovateľov rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 10. apríla 2014 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“) tak, že žalobu

sťažovateľov ako nedôvodnú zamietol. Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podali

sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

3. Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a jeho predchádzajúcim postupom boli porušené ich označené práva. Argumentovali tým, že

v konaní pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím došlo k odňatiu možnosti konať pred

súdom z dôvodu, že „odvolací súd prevzal výlučne argumentáciu žalovaného a pribratých

účastníkov“, ďalej poukázali na to, že bola porušená rovnosť strán účastníkov konania,

„keďže odvolací súd v konaní de facto prihliadal len na vyjadrenia žalovaného a pribratých

účastníkov a vôbec nezobral do úvahy relevantné vyjadrenia a podania sťažovateľov

v predmetnom súdnom konaní“. K odňatiu možnosti konať pred súdom a k porušeniu

základného práva podľa podľa názoru sťažovateľov malo dôjsť napokon

aj tým, že odvolací súd „nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie“. Zároveň

sťažovatelia tvrdili, že došlo aj k porušeniu princípu rovnosti zbraní, pretože najvyšší súd

nezaslal sťažovateľom pred vyhlásením svojho rozsudku vyjadrenie žalovaného

a pribratých účastníkov k ich odvolaniu. Ďalšou námietkou sťažovateľov bolo, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, „absolútne nepresvedčivý“, pretože sa

„nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými v odvolaní sťažovateľov“. V tejto súvislosti

poukazovali aj na nimi tvrdenú arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa

neúčinnosti a neplatnosti právneho úkonu prevodu spoluvlastníckych podielov

na sťažovateľov, ako aj arbitrárnosti záveru týkajúceho sa taxatívne vymedzeného okruhu

účastníkov v katastrálnom konaní. Vychádzajúc z uvedených námietok boli sťažovatelia

toho názoru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnený,

nepreskúmateľný, prekvapivý, založený na nesprávnom právnom posúdení veci, keď

najvyšší súd nesprávne interpretoval následky neúčinnosti právnych úkonov v zmysle

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o konkurze a vyrovnaní“) a v nesprávnej interpretácii okruhu účastníkov vkladového

konania v zmysle príslušných právnych predpisov.

4. Podľa názoru sťažovateľov postup najvyššieho súdu a skutkové a právne závery

uvedené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska neudržateľné

a majú za následok porušenie ich označených práv, preto sťažovatelia navrhli, aby ústavný

súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľov a vlastniť

majetok podľa a jeho základné právo na súdnu

ochranu podľa , , , čl. Slovenskej

republiky, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 01.04.2015, sp. zn. , a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal,

porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.04.2015, sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom

a náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH,

v sume 355,72 eur (2 úkony právnej služby: prevzatia a príprava právneho zastúpenia:

139,83 € + RP 8,39 € + 20 % DPH 29,64 € a písomného podania na súd týkajúce sa veci

samej: 139,83 € + RP 8,39 € + 20 % DPH 29,64 €, v súlade s § 11 ods. 3, § 14 ods. 1

písm. a/ a b/, a vyhlášky ) na účet ich právneho

zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

5. V závere svojej sťažnosti sťažovatelia tiež navrhli, aby ústavný súd v zmysle § 52

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

11. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou,

či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

12. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13. Podstatná námietka sťažovateľov spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu

do práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal dopustiť tým, že

na jeho právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne

konformným spôsobom, keď potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Sťažovatelia

zároveň namietajú aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu založenú na jeho

názore, že interpretácia a aplikácia relevantných noriem týkajúcich sa neúčinnosti právnych

úkonov podľa zákona o konkurze a vyrovnaní, ako aj noriem týkajúcich sa účastníctva

vkladového konania pred správnym orgánom v ich veci je protiústavná.

14. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva

na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

15. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

„Z konania pred správnym orgánom, ale aj pred súdom má odvolací súd

preukázané, že uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 25.2.2005 bol

na majetok vyhlásený konkurz a bol ustanovený za

správcu konkurznej podstaty. Opatrením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.5.2005

súhlasil krajský súd s predajom majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu mimo

dražby za podmienok určených v pláne speňažovania schváleného schôdzou veriteľov dňa

11.5.2005. Napriek prebiehajúcemu konkurzu úpadkyňa previedla bez súhlasu správcu

spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. ,

zapísaných na na tretie osoby a to na a .

Takýto úkon je neúčinný i neplatný v zmysle

o konkurze a vyrovnaní. Z toho vyplýva, že majetok zapísaný na patril

do konkurznej podstaty a teda môže byť napriek jeho prevodu úpadcom speňažený v súlade

s plánom speňaženia za účelom uspokojenia konkurzných veriteľov. Osoba, ktorá uzavrela

s úpadkyňou zmluvu, t.j. právni predchodcovia žalobcov, môžu od takejto zmluvy odstúpiť,

ibaže v čase jej uzavretia vedeli o vyhlásení konkurzu.

Oznámenie o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu bol bývalej Správe katastra

Trnava doručený dňa 15.08.2011 a zapísaný pod č. Z 4072/11. Do tohto zápisu kataster

nemal o vyhlásení konkurzu vedomosť a nemohol vzťahovať účinky vyhláseného konkurzu

na právne úkony, pred doručením tohto oznámenia, resp. pred tým ako kataster vedomosť

o konkurze získal. Z tohto dôvodu kataster v roku 2008 povolil vklad vlastníckych práv

vlastníčky - úpadkyne v prospech právnych predchodcov žalobcov

a následne v roku 2009 aj v prospech žalobcov.

Krajský súd správne vyhodnotil, že úkon úpadcu - kúpna zmluvu zo dňa 17.12.2008,

ktorej predmetom boli nehnuteľnosti vo vlastníctve úpadkyne zahrnuté do konkurznej

podstaty, mohli byť predané len správcom v súlade so zákonom o konkurze a vyrovnaní

a v súlade so schváleným plánom speňaženia v rámci prebiehajúceho konkurzu. Je preto

nevyhnutné kúpnu zmluvu zo dňa 17.12.2008 (nadobudnutie nehnuteľností od úpadcu)

a kúpnu zmluvu zo dňa 07.04.2009 (právni predchodcovia žalobcov previedli nehnuteľnosti

na žalobcov), považovať za právne neúčinné, lebo svojím obsahom aj účelom odporujú

zákonu o konkurze a vyrovnaní, konkrétne ustanoveniu § 14 ods. 1 písm. a/ tohto zákona.

Odvolací súd uvádza, že žalovaný rozhodol o povolení vkladu na základe kúpnej zmluvy

zo dňa 14.05.2012 v prospech účastníka - , a

v dôsledku toho, že považoval zmluvy uzatvorené úpadkyňou za neúčinné.

Žalovaný len rešpektoval neúčinnosť týchto právnych úkonov vykonaných úpadcom

vo vzťahu ku konkurzným veriteľom v zmysle

Účastníci , a riadne kúpili od správcu

konkurznej podstaty na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.05.2012 spoluvlastnícky podiel

na nehnuteľnostiach, pretože tento bol zahrnutý do konkurznej podstaty.

Podľa názoru najvyššieho súdu úpadkyňa zrejme zrealizovala vedome právne úkony

na ujmu konkurznej podstaty po vyhlásení konkurzu, ku ktorým už nebola oprávnená

v dôsledku straty svojich dispozičných oprávnení s majetkom konkurznej podstaty. Kúpna

zmluva zo dňa 17.12.2008 bola uzatvorená tri roky potom, čo bol na majetok úpadkyne

vyhlásený konkurz. Úpadkyňa si musela byť vedomá vyhláseného konkurzu a jeho účinkov.

Navyše vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu bol dňa 04.03.2005 uverejnený

v Obchodnom vestníku č. 44/2005 a jeho uverejnením sa táto skutočnosť stala v zmysle § 2

o obchodnom vestníku verejne prístupná a známa aj tretím

osobám. Z toho vyplýva, že žalobcovia, ako aj právni predchodcovia žalobcov si mohli aj

prostredníctvom Obchodného vestníka zistiť, či na nehnuteľnostiach, ktoré chceli odkúpiť,

nepatria do konkurznej podstaty, ktorá sa má speňažovať.

V tomto prípade zostala sporná otázka okruhu účastníkov vrátane žalobcov

v návrhovom konaní pred príslušným správnym orgánom.

Najvyšší súd sa zaoberal aj touto otázkou, pričom dospel k záveru, že okruh

účastníkov vkladového konania je taxatívne vymedzený v katastrálnom zákone ako lex

specialis a preto sa na okruh účastníkov pri vklade vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

neaplikuje všeobecný predpis o správnom konaní. Pre proces katastrálneho konania

neexistuje žiaden iný právny predpis, ktorý by rozširoval okruh účastníkov konania na iné

osoby ako účastníkov právneho úkonu, ktorý je predmetom povolenia vkladu do katastra

nehnuteľností. Na strane druhej v čase, kedy kataster o návrhu na vklad vlastníckeho práva

na návrh správcu konkurznej podstaty konal, boli na predmetných LV zapísaní žalobcovia.

Na základe zákona o konkurze a vyrovnaní, boli úkony úpadkyne právne neúčinné, preto

účinky prevodu vlastníckeho práva voči právnym predchodcom žalobcov nenastali.

V zmysle zásady, že nikto nemôže previesť viac práv na iného než má sám, postupoval

v tomto prípade žalovaný zákonne.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení odvolacích námietok žalobcov, Najvyšší súd Slovenskej republiky

s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa rozhodol

tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a teda rozhodnutie Krajského súdu v Trnave

č. k. -159 zo dňa 10.04.2014, potvrdil ako vecne a právne správne. Žalobcovia

majú aj naďalej možnosť domáhať sa svojich práv v občiansko-právnom konaní podaním

civilnej žaloby.“

16. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor

krajského súdu a správneho orgánu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.

ÚS 4/94, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na

súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS

150/03, ).

17. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným

právnym názorom, podľa ktorého okruh účastníkov vkladového konania je taxatívne

vymedzený v katastrálnom zákone ako lex specialis, čím je vylúčená aplikácia všeobecného

predpisu o správnom konaní pri posudzovaní otázky účastníkov vkladového konania. Pokiaľ

ide o oprávnenie nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami, toto oprávnenie nesporne

prešlo na správcu konkurznej podstaty po právoplatnom vyhlásení konkurzu. Túto

skutočnosť mal správny orgán preukázanú na základe poznámky zapísanej pod č. Z 4072/11

a zároveň bol viazaný súdom schváleným plánom speňaženia v rámci prebiehajúceho

konkurzu. Najvyšší súd v okolnostiach prípadu v odôvodnení svojho rozhodnutia

posudzoval aj účinnosť úkonu úpadcu – kúpnu zmluvu zo 17. decembra 2008 a následne

kúpnej zmluvy zo 7. apríla 2009, ktorou úpadca disponoval v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a)

zákona o konkurze a vyrovnaní, keď dospel k ústavne konformnému záveru o neúčinnosti

týchto zmlúv, na ktoré sa hľadí ako keby neboli uskutočnené. V nadväznosti na uvedené

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa relevantnými námietkami sťažovateľov zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali

odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu (pozri bod 14 odôvodnenia). Z

ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

18. Pokiaľ sťažovatelia namietali, že najvyšší súd neprihliadal na ich odvolacie

námietky a relevantné podania v napadnutom konaní, ústavný súd poukazuje na charakter

súdneho prieskumu postupov a rozhodnutí správnych orgánov, ktorý je v zmysle § 250j

ods. 1 (ďalej len „OSP“) daný rozsahom a z dôvodov

uvedených v žalobe. Pokiaľ sťažovatelia v konaní po uplynutí lehoty podľa

vytýkali a tvrdili ďalšie vady, respektíve skutočnosti svedčiace v prospech nezákonnosti

postupu a označených rozhodnutí správneho orgánu, vo veci konajúce súdy na tieto ich

námietky v súlade s citovaným ustanovením ani nemohli prihliadať. Z uvedeného dôvodu

táto ich námietka vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku je

nedôvodná.

19. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov o porušení rovnosti účastníkov konania

z dôvodov uvádzaných v sťažnosti, že najvyšší súd v odvolacom konaní neprihliadal na ich

námietky vznesené v odvolaní a, naopak, prevzal argumentáciu protistrany a pribratých

účastníkov konania, ústavný súd vychádzajúc z dôvodov napadnutého rozsudku konštatuje,

že táto námietka sama osebe nie je spôsobilá vyvolať porušenie základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní podľa , pretože najvyšší súd sa v prvom

rade stotožnil s argumentáciou uvedenou v rozsudku súdu prvého stupňa a tiež primeraným

spôsobom reagoval na námietky sťažovateľov.

20. Námietka sťažovateľov, že došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom

z dôvodu, že najvyšší súd v rámci odvolacieho konania nenariadil pojednávanie, ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že najvyšší súd podľa ako

odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore

s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje

za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie. V tomto smere sťažovatelia namietali, že

existoval dôležitý verejný záujem, ktorý bližšie aj špecifikovali. Ústavný súd sa s názorom

sťažovateľov v tejto otázke nestotožňuje a konštatuje, že pod verejným záujmom

vo všeobecnosti možno rozumieť to, že daná právna vec sa netýka iba účastníkov konania,

ale vzťahuje sa na širší okruh osôb (rozhodnutie môže mať dopad aj na fyzické alebo

právnické osoby, ktoré nie sú účastníkmi súdneho konania). Ústavný súd vychádzajúc

z argumentácie sťažovateľov konštatuje, že nezistil tvrdenú existenciu verejného záujmu

z dôvodov uvádzaných v sťažnosti, a to najmä preto, že dotknutého súdneho konania sa

zúčastnili všetky relevantné osoby, na ktoré rozhodnutie vo veci mohlo mať a malo dopad.

21. Sťažovatelia zároveň najvyššiemu súdu vyčítali, že sa nemali možnosť

oboznámiť s obsahom vyjadrenia protistrany, ako aj pribratých účastníkov k ich odvolaniu

pred rozhodnutím najvyššieho súdu o odvolaní, čím malo dôjsť k poručeniu rovnosti zbraní.

Ústavný súd v tomto smere konštatuje, že vzhľadom na charakter konania, ktoré vykazuje

odlišnosti oproti bežnému sporovému konaniu, najmä však vzhľadom na koncentračnú

zásadu, ktorá je vyjadrená v už citovanom ustanovení , nie je prípustné

meniť rozsah žaloby ani uvádzať iné dôvody než tie, ktoré boli uvedené v žalobe.

Sťažovatelia mali možnosť svoju argumentáciu predostrieť v konaní a vychádzajúc

z obsahu vyjadrenia protistrany a pribratých účastníkov v porovnaní s dôvodmi, na ktorých

stojí rozhodnutie, ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu materiálne

nedošlo k porušeniu tohto princípu, a to aj s poukazom na nulovú možnosť iného výsledku

v konaní i v prípade opätovného prejednania žaloby.

22. Sťažovatelia ďalej namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd

v tejto súvislosti konštatuje, že vzhľadom na ústavne konformné závery uvedené

v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý konštatoval neúčinnosť

nadobúdacích titulov sťažovateľov k predmetným nehnuteľnostiam ex lege, je vylúčené, že

došlo k nedovolenému zásahu do tohto ich základného práva vlastniť majetok v zmysle

. V tejto súvislosti dáva sťažovateľom do pozornosti znenie druhej vety

dotknutého článku , podľa ktorej majetok nadobudnutý v rozpore s právnym

poriadkom ochranu nepožíva. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil

relevantnú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a označeným

základným právom sťažovateľov podľa .

23. Ústavný súd v závere konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami,

ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol

spochybniť právne závery alebo postup najvyššieho súdu. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré

sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných

predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné

s a 2 a dohovoru, ako to tvrdili sťažovatelia vo svojej

sťažnosti. Ústavný súd taktiež nezistil, že v postupe najvyššieho súdu v napadnutom konaní

došlo k porušeniu procesných garancii podľa označených a ,

respektíve identických garancií v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd zohľadnil

všetky dôležité aspekty prípadu a tieto pri tvorbe napadnutého rozsudku aj náležite

zohľadnil.

24. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, jeho predchádzajúcim postupom

a namietaným porušením označených práv sťažovateľov, preto ústavný súd sťažnosť

v celom rozsahu odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

25. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľov (návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

návrh na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie,

náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016