Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 375/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpených

obchodnou spoločnosťou

, ktorou namietajú porušenie základných

práv podľa , a 2, a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 1. apríla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a , o d m i e t a ako

neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2016

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

základných práv podľa , a 2, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 1. apríla 2015 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou doručenou Krajskému súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia Správy

katastra (ďalej len „žalovaný“) , ktorým bol povolený vklad

vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach v k. ú.

zapísaných na , a to na základe kúpnej zmluvy zo 14. mája 2012,

rozhodnutí žalovaného , ktorými bol povolený vklad

vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom tých istých nehnuteľností na základe

darovacích zmlúv z 13. júna 2012.

Krajský súd v priebehu konania rozhodol podľa § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) o pribratí , , ,

a do konania.

Krajský súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. -159

z 10. apríla 2014 tak, že žalobu sťažovateľov zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 1. apríla 2015 tak, že rozsudok krajského súdu

z 10. apríla 2014 potvrdil.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti rozsudku najvyššieho súdu z 1. apríla 2015 podali

sťažovatelia dovolanie na základe dovolacieho dôvodu podľa .

V predmetnej veci rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. januára 2016

tak, že konanie o dovolaní zastavil, keďže dospel k záveru, že nemal právomoc konať

vo veci samej, aplikujúc v spojení s .

2

Sťažovatelia namietajú porušenie označených základných práv podľa a práva

podľa dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 1. apríla 2015 a postupom,

ktorý prechádzal jeho vydaniu.

Sťažovatelia namietajú v prvom rade, že postupom najvyššieho súdu a jeho

rozhodnutím im bol odopretý prístup k súdu a konajúce súdy sa pri aplikácii relevantných

právnych predpisov dopustili svojvôle.

Sťažovatelia namietajú, že postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní bola

porušená zásada rovnosti účastníkov a tiež zásada kontradiktórnosti z dôvodu, že najvyšší

súd im pred rozhodnutím o odvolaní neumožnil, aby sa oboznámili a vyjadrili k dôkazným

prostriedkom a tvrdeniam, ktoré bral do úvahy pri rozhodovaní. V tejto súvislosti

v sťažnosti uvádzajú:

„V rámci odvolacieho konania predložil žalovaný svoje vyjadrenie k odvolaniu, ktoré

bolo doručené Krajskému súdu v Trnave dňa 30. 05. 2014... a taktiež sa k odvolaniu

vyjadrili aj pribratí účastníci...

Sťažovatelia sa o uvedených podaniach (vyjadreniach) dozvedeli až z napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu a nemali teda objektívnu možnosť sa k tvrdeniam uvedeným

v týchto podaniach vyjadriť. ...

Odvolací súd mal za účelom zachovania procesných práv účastníkov ako aj rovnosti

strán doručiť sťažovateľom vyjadrenia žalovaného ako aj pribratých účastníkov, aby sa

k nim mohli vyjadriť, čo však odvolací súd neurobil, pričom doručovanie procesných

vyjadrení sa taktiež považuje za imanentnú súčasť práva na spravodlivý proces. ...

Na druhej strane, tak prvostupňový ako aj druhostupňový súd vôbec neprihliadli

v odôvodnení svojich rozhodnutí na podania sťažovateľov a vôbec sa nevysporiadali

s relevantnými tvrdeniami sťažovateľov. Uvedené úzko súvisí s nepreskúmateľnosťou

Rozhodnutia podľa bodu 3.2.1 tohto podania ako aj s nedostatočne zisteným skutkovým

stavom a v neposlednom rade s nesprávnym právnym posúdením...“

Podľa sťažovateľov im najvyšší súd uvedeným postupom odňal aj možnosť konať

pred súdom, keďže im bola znemožnená realizácia ich procesných práv. K odňatiu možnosti

konať došlo aj tým, že najvyšší súd „nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie.

Konal pritom v rozpore s ustanovením , v zmysle ktorého mal

obligatórne nariadiť pojednávanie, lebo si to vyžadoval dôležitý verejný záujem (a boli

dané aj Ďalšie dôvody podľa na nariadenie pojednávania − potreba

verejného prerokovania ako aj potreba doplnenia dokazovania, keďže už prvostupňový súd

nedostatočne zistil skutkový stav veci a tento nedostatok nebol odstránený ani v odvolacom

konaní). ...

V danom prípade je verejný záujem na nariadení pojednávania daný, najmä

z dôvodu, že konaním a rozhodnutím žalovaného došlo k vážnemu zásahu do práv

garantovaných , najmä do vlastníckeho práva sťažovateľov...“.

Následne sťažovatelia argumentujú, že najvyšší súd napadnutý rozsudok neodôvodnil

riadne, tento rozsudok je tak nepreskúmateľný a nepresvedčivý. Podľa sťažovateľov

najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s ich odvolacou argumentáciou. V tejto súvislosti

sťažovatelia ďalej uvádzajú, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako dospel

«k záverom o neúčinnosti a zároveň tvrdenej súčasnej neplatnosti právneho úkonu prevodu

spoluvlastníckych podielov na sťažovateľov (resp. ich právnych predchodcov);

... k záveru, že „Oznámenie o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu bol bývalej

Správe katastra doručený dňa 15. 08. 2011 a zapísaný pod č. Z 4072/11. Do tohto

zápisu kataster nemal o vyhlásení konkurzu vedomosť... − uvedená argumentácia

je výslovne prevzatá z vyjadrenia žalovaného k odvolaniu, ku ktorému sa sťažovatelia

nemali možnosť vyjadriť a naviac odporuje argumentácii uvedenej ďalej v odôvodnení

Rozhodnutia, kde odvolací súd uvádza, že „Navyše vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu

bolo dňa 04. 03. 2005 uverejnené v Obchodnom vestníku č. 44/2005 a jeho uverejnením sa

táto skutočnosť stala... verejne prístupná a známa aj tretím osobám“... Predmetný záver

odvolacieho súdu dokonca nezodpovedá ani reálnemu skutkovému stavu, keďže vyhlásenie

konkurzu bolo katastrálnemu úradu oznámené konkurzným súdom už v roku 2005, čo bolo

samotným žalovaným potvrdené v jeho výpovedi na pojednávaní...

... ako dospel odvolací súd k nesprávnemu a nepodloženému záveru ohľadom

taxatívne vymedzeného okruhu účastníkov v katastrálnom konaní (a k záveru, že sa

neaplikuje všeobecný predpis o správnom konaní) a ako sa v tejto súvislosti vysporiadal

s argumentáciou sťažovateľov...

4

... odvolací súd dospel k väčšine záverov na základe právne nepodložených vyjadrení

žalovaného a pribratých účastníkov (čomu sa dalo predísť napr. umožnením vyjadrenia sa

sťažovateľov k týmto podaniam a/alebo prejednaním veci na pojednávaní).».

Sťažovatelia ďalej argumentujú, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je založený

na nesprávnom právnom posúdení veci. V tomto smere poukazujú sťažovatelia

na nesprávny výklad „následkov neúčinnosti právnych úkonov v zmysle zákona

č. .. a... okruhu účastníkov vkladového konania v zmysle príslušných

správnych predpisov“.

V súvislosti s uvedenými argumentmi sťažovatelia uvádzajú:

«V súlade s citovanými ustanoveniami .., je následkom úkonu

vykonaného úpadcom po vyhlásení konkurzu jeho neúčinnosť voči konkurzným veriteľom −

nie však jeho neplatnosť. ...

Odvolací súd... stručne skonštatoval, že právne úkony úpadcu týkajúce sa dotknutého

majetku postihnutého konkurzom je potrebné považovať nielen za právne neúčinné, ale tiež

aj za absolútne neplatné: pričom ďalej v odôvodnení sa odvolací súd zaoberá len

„následkami“ neúčinnosti a nie neplatnosti právnych úkonov, a aj tie nehodnotí v súlade

s následkami neúčinnosti právnych úkonov vymedzenými v rôznych právnych normách

postihujúcich určitý úkon neúčinnosťou, pričom vôbec neberie zreteľ na to, že v tomto

prípade sa dokonca nejedná ani o neúčinnosť erga omnes, ale len vo vzťahu k určitým

špecifickým subjektom, a to veriteľom úpadcu. ...

Sťažovatelia, s poukazom na ust. , v tejto súvislosti naviac uvádzajú,

že predmetom konania bolo preskúmanie postupu správneho orgánu v katastrálnom konaní,

nie postupu správcu konkurznej podstaty pri speňažovaní majetku úpadcu, a teda ani

posúdenie právnych úkonov úpadcu či rozhodnutie o ich prípadnej neplatnosti.»

K namietanému nesprávnemu určeniu okruhu účastníkov sťažovatelia argumentujú,

že žalovaný mal podporne aplikovať ustanovenia o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov a nevychádzať len z aplikácie zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších

predpisov. Tento argument ďalej odôvodňujú takto:

«Takýto reštriktívny výklad účastníctva správneho konania nemôže byť v danom

prípade prípustný a zákonný, najmä z dôvodu, že v čase vydania žalobou napadnutých

rozhodnutí boli vlastníkmi príslušného spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach

práve sťažovatelia a minimálne z tohto dôvodu mal s nimi žalovaný aj konať a nie

ignorovať zápis vlastníckeho práva v príslušnom katastri nehnuteľností s „odôvodnením“,

že právne účinky prevodu voči právnym predchodcom sťažovateľov... nenastali. ...

... reštriktívny výklad okruhu účastníkov, s poukazom na ust. § 30 ods. 1 zákona

č. (katastrálny zákon), neobstojí, nakoľko v danom prípade došlo k vážnemu

zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľov, pričom tento zásah sa dá prirovnať

až k nezákonnému vyvlastneniu, pričom o zániku ich vlastníckeho práva žalovaný nevydal

žiadne rozhodnutie a do dnešného dňa nebolo ani príslušným súdom právoplatne

judikované, že by zmluva, na základe ktorej sa sťažovatelia stali vlastníkmi dotknutého

spoluvlastníckeho podielu bola absolútne neplatná.

... nie je však zrejmé ako teda mohlo dôjsť k povoleniu vkladu zo strany žalovaného,

keď bolo zrejmé, že úpadca nebol vlastníkom prevádzaného spoluvlastníckeho podielu, a to

aj v zmysle odvolacím súdom prezentovanej zásady, že nikto nemôže previesť viac práv na

iného než má sám, nemohlo dôjsť k scudzeniu tohto majetku osobou, ktorá vykonáva funkciu

jeho správcu.»

V súvislosti so splnením procesných podmienok na podanie sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 sťažovatelia poukazujú na to, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

z 1. apríla 2015 napadli už sťažnosťou podanou ústavnému súdu 23. júna 2015. Súčasne

s podaním tejto sťažnosti podali proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu z 1. apríla

2015 aj dovolanie.

Sťažovatelia poukazujú na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej pri podaní

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) je sťažnosť podľa

prípustná až po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní s tým, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti

6

podľa zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu odvolacieho súdu. Uznesenie najvyššieho súdu z 27. januára 2016, ktorým

tento zastavil konanie o dovolaní, nadobudlo právoplatnosť 4. marca 2016, preto sa táto

sťažnosť proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu „podáva v zákonnej lehote“.

Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v sťažnosti, sťažovatelia navrhujú,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľov... podľa čl. 20 ods. 1... čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2,

, čl. , ako aj právo... podľa

Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01. 04. 2015, sp. zn.

, a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené bolo.

... Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01. 04. 2015, sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom... náhradu trov

právneho zastúpenia, vrátane DPH, v sume 355,72 eur... na účet ich právneho zástupcu

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovatelia tiež

navrhujú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

z 1. apríla 2015. Tento návrh odôvodňujú predovšetkým tým, že „v opačnom prípade môže

v dôsledku zániku nariadeného odkladu vykonateľnosti rozhodnutí správneho orgánu

zaniknúť obmedzenie prevoditeľnosti spoluvlastníckych podielov evidovaných v katastri

nehnuteľností v súčasnosti ako vlastníctvo iných osôb ako sťažovateľov, následkom čoho by

v prípade uskutočnenia prevodu vlastníctva došlo k narušeniu právnej istoty a ďalším

možným škodám nie len na strane sťažovateľov, ale aj tretích osôb, ktoré by takýto majetok

v dobrej viere nadobúdali.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa č. 127 ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd každý návrh prerokuje

bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže

ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie svojich základných práv podľa

, a 2, a a práva podľa

dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom

z 1. apríla 2015.

Z tvrdenia sťažovateľov v sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietali porušenie

uvedených základných práv podľa a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho

súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 1. apríla 2015 aj sťažnosťou doručenou

ústavnému súdu 23. júna 2015 elektronicky a 25. júna 2015 aj poštou. O tejto sťažnosti

rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. z 9. marca 2016, pričom námietky

sťažovateľov vecne preskúmal a dospel k záveru, že ich sťažnosť bola zjavne

neopodstatnená, preto ju odmietol. Relevantné je, že skôr podanú sťažnosť odôvodnili

sťažovatelia identicky ako sťažnosť, o ktorej koná a rozhoduje ústavný súd v tomto konaní.

Podľa návrh nie je prípustný, ak

8

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa

rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2

ods. 2 , vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti vychádza pri svojej jurisdikcii dôsledne z uvedeného ústavného princípu

(ktorý musí rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto z hľadiska medzí, rozsahu

a spôsobu môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci (čl. 2 ods. 2

), čo sa považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre

akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie označených práv

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 1. apríla 2015,

pričom sťažovatelia už podali ústavnému súdu sťažnosť s rovnakým obsahom – t. j.

namietali porušenie tých istých práv a z rovnakých dôvodov postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 1. apríla 2015, pričom ústavný súd tieto námietky

preskúmal a skoršiu sťažnosť sťažovateľov odmietol uznesením sp. zn.

z 9. marca 2016 ako zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť

sťažovateľov sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol pre jej neprípustnosť [§ 24

písm. a) ].

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd

rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v sťažnosti.

Nad rámec veci poukazuje ústavný súd na to, že neprichádzala do úvahy aplikácia

právnych záverov o prípustnosti sťažnosti podľa po rozhodnutí

najvyššieho súdu o dovolaní a o zachovaní lehoty na jej podanie aj vo vzťahu

k právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Rozhodujúce je predovšetkým to,

že ústavný súd uznesením sp. zn. z 9. marca 2016 vecne prerokoval totožnú

sťažnosť sťažovateľov, čím vznikla prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Okrem toho

podmienkou aplikácie uvedených záverov je, aby sťažovateľ sťažnosťou podľa čl. 127

ods. 1 napadol aj rozhodnutie o dovolaní. V tomto prípade je tiež relevantné,

že dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu v správnom súdnictve nie je

opravným prostriedkom, ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie sú oprávnení podľa osobitných predpisov

v zmysle . Preto ak by aj nebola daná prekážka

rozhodnutej veci, bolo by potrebné aktuálnu sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako

oneskorene podanú, a to aj v prípade ak by ňou napádali aj rozhodnutie najvyššieho súdu

o dovolaní (m. m. napr. , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016

10