Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 861/2015
PDF · 222.39 KB
No categories available
II. ÚS 861/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti
zastúpeného LEGAL CARTEL s. r. o.,
Ľubinská 18, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Radoslav Kačur, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.
37 Er 7909/2011, za účasti Okresného súdu Bratislava V, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.
37 Er 7909/2011 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava V j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov) na účet
jeho právnej zástupkyne LEGAL CARTEL s. r. o., Ľubinská 18, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra
2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného LEGAL CARTEL s. r. o., Ľubinská 18,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Radoslav Kačur, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 7909/2011 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je účastníkom exekučného
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 37 Er 7909/2011 v procesnom postavení
oprávneného. Návrh na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi doručený
30. novembra 2011. Okresný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie doručenej 29. decembra 2011 poveril 10. januára 2012 vykonaním exekúcie súdnu
exekútorku JUDr. Máriu Zervanovú.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Dňa 22. 02. 2012 bolo exekútorským úradom vydané „Upovedomenie o začatí
exekúcie“, doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 23. 02. 2012.
Dňa 06. 03. 2012 boli na exekútorskom úrade podané námietky povinného proti
exekúcii vedenej exekútorským úradom a súdom (ďalej len „námietky proti exekúcii“).
K pochybeniu súdu došlo už tým, že o námietkach proti exekúcii od ich podania
vôbec nerozhodoval a v tejto veci bol nečinný.
Na základe uvedeného podal sťažovateľ (zastúpený advokátom) dňa 29. 10. 2013 na
Okresný súd Bratislava V „Sťažnosť na postup súdu podľa ustanovenia § 62 ods. 1 zákona
č. 757/2004 Z. z. o sudoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov spočívajúci
v porušovaní práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (ďalej len
„sťažnosť“) a to z toho dôvodu, že od podania námietok proti exekúcii t. j. 06. 03. 2012 do
dňa podania predmetnej sťažnosti (29. 10. 2013) súd v predmetnej právnej veci nevykonal
žiadny procesný úkon, a bol teda viac ako 19 mesiacov (603 dní) nečinný a požiadal
predsedu súdu ako orgán poverený vybavovaním sťažností, aby, ak zistí, že sťažnosť je
dôvodná, prijal a zabezpečil vykonanie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov.
Dňa 14. 11. 2013 bola právnemu zástupcovi sťažovateľa doručená písomnosť súdu
zo dňa 08. 11. 2013 označená ako „Konanie č. k. 37 Er 7908/2011 a 37 Er 7909/2011“,
ktorá je odpoveďou súdu na sťažnosť a v ktorej predseda súdu potvrdzuje, že „vo vecí
doteraz nebolo rozhodnuté o námietkach proti exekúcii“ a vzhľadom na dĺžku konania bude
vec sledovať do jej právoplatného skončenia.
Dňa 26. 03. 2014 t. j. viac ako 2 (!!!) roky od podania námietok proti exekúcii súd
uznesením rozhodol tak, že námietky povinného proti exekúcii vedenej pod spis. zn.:
37 Er/7909/2011, EX 529/2011 zamietol (ďalej len „uznesenie“)...
Proti uzneseniu podal povinný prostredníctvom právneho zástupcu dňa 17. 04. 2014
odvolanie (ďalej len „odvolanie“).
Po podaní odvolania nebol zo strany súdu do dnešného dňa vykonaný žiadny úkon.
Aj o skutočnosti, že proti uzneseniu bolo povinným podané odvolanie sa oprávnený
dozvedel nahliadnutím do súdneho spisu a napriek tomu, že nebol súdom vyzvaný na
vyjadrenie sa k predmetnému odvolaniu, dňa 20. 04. 2015 podal na súd písomnosť zo dňa
16. 04. 2015 označenú ako „Vyjadrenie oprávneného k odvolaniu povinného proti
uzneseniu zo dňa 26. 03. 2014, spis. zn.: 37 Er/7909/2011-74“.
Od podania odvolania proti uzneseniu k dnešnému dňu uplynulo viac ako
18 mesiacov (548 dní) a súdom nebol vykonaný žiadny relevantný úkon.»
Podľa názoru sťažovateľa „... postup súdu nasvedčuje tomu, že sa bezdôvodne
vyhýba konaniu vo veci a týmto postupom spôsobuje prieťahy v predmetnom konaní, pričom
zároveň dochádza k porušovaniu jedného zo základných ústavných práv sťažovateľa - práva
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.
Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
2 000 € a v tejto súvislosti uvádza, že „toto finančné zadosťučinenie je protihodnotou
utrpenej nemajetkovej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava V pod spis. zn.: 37 Er/7909/2011.
V uvedenom konaní vznikli zbytočné prieťahy vytvárajúce stav právnej neistoty
sťažovateľa v oblasti jeho práv, ktoré trvajú skoro 4 roky, a vzhľadom na správanie sa súdu
nie je možné predpokladať, kedy sa pretrvávajúci stav právnej neistoty sťažovateľa
odstráni.
Sťažovateľ sa nachádza v stave právnej neistoty, keďže všeobecný súd v danej veci
vôbec nekoná, čo v jeho prípade zvyšuje pocity neistoty a narušenie dôvery k všeobecnému
súdnictvu.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod spis.
zn.: 37 Er/7909/2011 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava V prikazuje, aby vo veci vedenej pod spis. zn.:
37 Er/7909/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie 2.000,- EUR
(slovom dvetisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania, ktoré je
Okresný súd Bratislava V povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dni
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedu okresného súdu
o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu
v prípise sp. zn. Spr 3587/2015 z 2. decembra 2015, v ktorom uvádza:
„... vo veci 37Er 7909/2011 už boli zistené prieťahy v konaní a to v období od
8. 3. 2012, kedy exekútor doručil súdu námietky povinného proti exekúcii do 8. 11. 2013,
kedy som riešil sťažnosť na prieťahy v konaní podanej 29. 10. 2013. Následne súd žiadal
Okresný súd Bratislava I pripojiť spis 34 Nsre 133/2011, ktorý pripojený nebol z dôvodu, že
bol zaslaný Krajskému súdu v Bratislave. Pravdou je, že námietky povinnému doručené
následne neboli a až dňa 26. 3. 2014 súd vyšším súdnym úradníkom rozhodol o námietkach
proti exekúcii. Odvolanie voči tomuto uzneseniu bolo doručené súdu 16. 4. 2014 a zákonný
sudca s poukazom na § 374 ods. 4 O. s. p. o námietkach opätovne rozhodol až uznesením
zo dňa 3. 11. 2015.“
Uznesením č. k. II. ÚS 861/2015-12 zo 17. decembra 2015 ústavný súd prijal
sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 7909/2011.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu,
aby prípadne doplnil predchádzajúce vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti a zároveň
oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu
v prípise sp. zn. Spr 3587/15 z 15. januára 2016 oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd
upustil od ústneho pojednávania, a svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti nedoplnil.
Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá
na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného súdu
sp. zn. Spr 3587/2015 z 2. decembra 2015 a z 15. januára 2016 na vedomie a prípadné
zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 16. februára
2016 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričom okrem iného
konštatovala:
„Okresný súd Bratislava V de facto v plnom rozsahu potvrdil dôvodnosť nami
podanej sťažnosti a to v celom rozsahu a konštatoval, že v predmetnej veci dochádzalo
k porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov...“
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s
§ 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 37 Er 7909/2011 a z písomných
vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
1. Dňa 8. marca 2012 doručil súdny exekútor okresnému súdu námietky povinného
proti exekúcii.
2. Okresný súd požiadal 31. augusta 2012 a 3. novembra 2012 Okresný súd
Bratislava I o pripojenie spisu sp. zn. 34 Nsre 133/2011. Okresný súd
Bratislava I v odpovedi z 21. decembra 2012 okresnému súdu oznámil, že pripojenie
predmetného spisu nie je možné, keďže tento sa nachádza na Krajskom súde v Bratislave.
Následne Okresný súd Bratislava I zapožičal okresnému súdu 25. septembra 2013
vyžiadaný spis sp. zn. 34 Nsre 133/2011.
3. Dňa 4. novembra 2013 okresný súd písomne vyzval súdneho exekútora na
predloženie upovedomenia o začatí exekúcie č. EX 529/2011, ktoré bolo doručované
povinnému spolu s fotokópiou poštovej doručenky. V ten istý deň okresný súd požiadal
právneho zástupcu povinného, aby mu predložil splnomocnenie na zastupovanie povinného
v exekučnom konaní. Právny zástupca povinného doručil okresnému súdu splnomocnenie
na zastupovanie povinného až 17. februára 2014 po písomnej urgencii okresného súdu
z 31. januára 2014.
4. Uznesením č. k. 37 Er 7909/2011-74 z 26. marca 2014 okresný súd námietky
povinného proti exekúcii zamietol a uznesením č. k. 37 Er 7909/2011-79 z 26. marca 2014
exekučné konanie čiastočne zastavil. Proti uzneseniu o zamietnutí námietok proti exekúcii
podal povinný 16. apríla 2014 odvolanie. Stanovisko sťažovateľa k odvolaniu povinného
bolo okresnému súdu doručené 20. apríla 2015.
5. O odvolaní povinného proti uzneseniu č. k. 37 Er 7909/2011-74 z 26. marca 2014
rozhodol zákonný sudca uznesením č. k. 37 Er 7909/2011-115 z 23. novembra 2015, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 18. decembra 2015.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 7909/2011 došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na
odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo
upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na
odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že rozhodovanie o námietkach proti exekúcii tvorí bežnú súčasť rozhodovacej
praxe exekučných súdov. Ústavný súd preto nepovažuje prerokúvanú vec za právne zložitú.
Z predloženého vyjadrenia predsedu a spisu okresného súdu nevyplýva ani skutková
zložitosť napadnutého konania.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa
uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu významnú okolnosť,
ktorú by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa, ktorý je účastníkom napadnutého
konania, v súvislosti s prieťahmi v tomto konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Okresný súd o námietkach povinného doručených 8. marca 2012 rozhodol až
26. marca 2014 (dva roky), keď uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom námietky
povinného zamietol. V uvedenom období okresný súd nevykonal žiadne relevantné
procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa ako oprávneného
v exekučnom konaní, čo je základným účelom práva zaručeného v označených článkoch
ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02).
V ďalšom období sa postup okresného súdu v napadnutom konaní opätovne
vyznačoval nečinnosťou, keď rozhodnutie o odvolaní povinného proti uzneseniu
o zamietnutí jeho námietok (okresnému súdu doručené 16. apríla 2014) bolo zákonným
sudcom vydané až 23. novembra 2015 (19 mesiacov); zákonný sudca týmto rozhodnutím
námietky zamietol.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že zjavne neprimeraná
dĺžka napadnutého konania nebola spôsobená jeho právnou či faktickou zložitosťou a ani
správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu. V dôsledku postupu
okresného súdu, v ktorom sa opakovane vyskytli obdobia neodôvodnenej nečinnosti, tak
podľa názoru ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal konať
v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v tejto časti sťažnosti
nevyhovel vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd o námietkach proti exekúcii v čase
prerokovania sťažnosti už rozhodol uznesením č. k. 37 Er 7909/2011-115 z 23. novembra
2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. decembra 2015 (bod 4 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
2 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc na jednej strane skutočnosť, že v čase rozhodovania o sťažnosti je
napadnuté konanie už právoplatne skončené, a na druhej strane opakované dlhodobé
obdobia neodôvodnenej nečinnosti, ku ktorým došlo v priebehu napadnutého konania,
predmet sporu, ako aj jeho význam pre sťažovateľa, dospel ústavný súd k záveru, že
v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním LEGAL
CARTEL s. r. o., Ľubinská18, Bratislava. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní
trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za I. polrok 2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobené v roku 2015).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c),
§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Sťažovateľovi priznal za každý úkon vykonaný v roku 2015 sumu 139,83 €, čo
predstavuje sumu 279,66 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané
v roku 2015 po 8,39 €, čo spolu predstavuje sumu 296,44 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť
o 20 % DPH, keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom DPH; celková odmena za
poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 355,72 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Úhradu za písomné vyjadrenie z 9. februára 2016 ústavný súd, prihliadajúc na jeho
obsah, nepriznal.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016