Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 167/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., Karadžičova 17,

Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Miroslavom Vilímom, Michalská 9, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Rimavská Sobota č. k. -36 zo 14. apríla 2014 a rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -52 z 11. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra

2015 doručená sťažnosť spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., Karadžičova 17, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu

ochranu podľa a (ďalej len „“)

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -36 zo 14. apríla 2014 a rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -52 z 11. júna 2015,

ktorou sťažovateľka žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa, Wüstenrot poisťovňa, a. s. na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , právo rovnosti účastníkov

v konaní podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota, č. k. -36 zo dňa 14. 04. 2014

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -52 (správne č. k.

-52, pozn.) z 11. 06. 2015 boli porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, č. k. -36 zo dňa 14. 04.

2014 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -52 (správne č. k.

-52, pozn.) z 11. 06. 2015 sa zrušujú a vec sa vracia súdu prvého stupňa

(Okresnému súdu Rimavská Sobota) na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

355,72 €.“

Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh vyplynulo, sťažovateľka bola

ako žalobkyňa účastníčkou konania pred okresným súdom sp. zn. , v ktorom

sa proti , , ako žalovanej (ďalej len

„žalovaná“) domáhala zaplatenia 161,70 € s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 28. apríla

2012 až do zaplatenia. Svoju žalobu sťažovateľka odôvodnila tým, že žalovaná uzatvorila

so sťažovateľkou 15. novembra 2010 poistnú zmluvu č. 109/382139-0, ktorej predmetom

bolo investičné životné poistenie pre zdravie a dôchodok s účinnosťou od 1. novembra 2010

do 31. októbra 2040. Touto zmluvou sa žalovaná zaviazala platiť sťažovateľke mesačné

poistné 33 €, napriek tomu žalovaná túto povinnosť za obdobie od 1. decembra 2011

prestala plniť. Podľa názoru sťažovateľky poistná zmluva zanikla 27. apríla 2012

v dôsledku nezaplatenia dlžného poistného žalovanou napriek výzve sťažovateľky v zmysle

v platnom znení, podľa ktorého poistenie zanikne aj

tak, že poistné za ďalšie poistné obdobie nebolo zaplatené do jedného mesiaca odo dňa

doručenia výzvy poisťovateľa na jeho zaplatenie, ak nebolo poistné zaplatené pred

doručením tejto výzvy. Žalovaná tvrdila, že si nepamätá, že by jej bola doručená výzva na

zaplatenie dlžného poistného z 15. marca 2012 ani oznámenie sťažovateľky zo 4. mája 2012

o zániku poistenia a spochybnila deň zániku poistnej zmluvy tvrdený sťažovateľkou

(27. apríla 2012) a súčasne aj výšku žalovanej sumy. Vykonaným dokazovaním považoval

okresný súd za preukázané, že poistný vzťah medzi sťažovateľkou a žalovanou vznikol tak,

ako to tvrdila sťažovateľka, ku dňu 1. decembra 2011 mala žalovaná svoje zmluvné

povinnosti voči sťažovateľke splnené a plniť si ich prestala od 1. decembra 2011. Okresný

súd vyzval sťažovateľku, aby preukázala doručenie výzvy žalovanej v súlade s § 801 ods. 2

. Sťažovateľka doručenie výzvy žalovanej nepreukázala

a okresnému súdu uviedla, že „pre preukázanie dôvodnosti nároku na zaplatenie poistného

nie je nevyhnutné dokladať súdom vyžiadanú výzvu podľa § 801 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Ak by totiž súd dospel k záveru, že žalobca zánik poistenia nepreukázal,

poistenie by trvalo aj naďalej a o to viac by nárok žalobcu na dojednané poistné zostal

zachovaný. Žalobcom uplatňovaný nárok totiž nie je viazaný na právnu skutočnosť zániku

poistnej zmluvy.“. S ohľadom na to, že sťažovateľka svoje tvrdenia o zániku poistnej

zmluvy uvedené v žalobe nepreukázala, keďže nepreukázala, kedy uplynula jednomesačná

lehota v zmysle , ktorej plynutie za sa odvíja

od doručenej výzvy žalovanej, okresný súd jej žalobu zamietol. Podľa názoru okresného

súdu bez náležitého preukázania uvedenej skutočnosti nebolo možné vylúčiť, že ku zániku

poistnej zmluvy došlo skôr, ako sťažovateľka uviedla, v dôsledku čoho by bol opodstatnený

jej nárok iba v nižšej než žalovanej sume. Pokiaľ sťažovateľka nepredložila dôkazy

potrebné na preukázanie svojho tvrdenia, musí niesť nepriaznivé dôsledky v podobe takého

rozhodnutia súdu o jej návrhu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného na základe

vykonaných dôkazov.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom uviedla, že jej

právny zástupca v čase podania žaloby uvedenými dokladmi nedisponoval, nemá ich ani

dosiaľ k dispozícii, navyše na preukázanie dôvodnosti nároku na zaplatenie poistného nie je

nevyhnutné preukazovať doručenie výzvy žalovanej, pretože aj v prípade, ak okresný súd

dospel k záveru, že sťažovateľka zánik poistenia nepreukázala, poistenie by trvalo aj

naďalej, a o to viac by jej nárok na dojednané poistné zostal zachovaný. Sťažovateľka

rozsudok okresného súdu žiadala zmeniť a vyhovieť jej žalobe.

Krajský súd rozsudkom č. k. -52 z 11. júna 2015 rozsudok okresného

súdu ako vecne správny potvrdil a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sa „v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi

okresného súdu, ktorý pri svojom rozhodovaní vychádzal z dostatočne zisteného skutkového

stavu veci. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s ust. a vec aj

správne právne posúdil. V zmysle ust. podmienkou platného zániku

poistenia je doručenie výzvy poisťovateľa na zaplatenie poistného za ďalšie poistné obdobie

do jedného mesiaca odo dňa doručenia výzvy na jeho zaplatenie, ak nebolo poistné

zaplatené pred doručením tejto výzvy. Pokiaľ navrhovateľ v konaní tvrdí, že odporkyni

predmetnú výzvu doručil, jeho zaťažuje dôkazné bremeno, teda, preukázanie ním tvrdenej

skutočnosti. Je síce pravdivým tvrdenie navrhovateľa, že pokiaľ nedošlo k zániku poistenia,

odporkyňa je povinná naďalej plniť poistné v zmysle medzi nimi uzavretej poistnej zmluvy,

táto skutočnosť však nemá vplyv na správnosť právneho posúdenia veci okresným súdom

vzhľadom k tej skutočnosti, že navrhovateľ si uplatňuje nárok na zaplatenie poistného

za dobu do zániku poistenia. Pokiaľ nie je zrejmé, kedy bola výzva doručená odporkyni,

nie je možné zistiť ani to, kedy poistenie zaniklo, a ani či nárok navrhovateľa na zaplatenie

poistného (do zániku poistenia) je dôvodný.“.

Rozsudok krajského súdu č. k. -52 z 11. júna 2015 bol sťažovateľke

doručený 20. júla 2015.

Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu, ktorou namietala porušenie

základných práv na súdnu ochranu podľa a a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.

-36 zo 14. apríla 2014 a rozsudkom krajského súdu č. k. -52

z 11. júna 2015, odôvodnila tým, že tieto rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, sú

založené na nesprávnej aplikácii právnych predpisov, rozhodnutia sú vnútorne nelogické

a odporujú tomu, čo i samotné súdy konštatujú, a to, že pokiaľ nedošlo k zániku poistenia,

žalovaná je povinná plniť poistné v zmysle uzavretej zmluvy. Sťažovateľka sa od začiatku

domáhala zaplatenia žalovanej sumy z titulu nezaplateného poistného za obdobie trvania

poistnej zmluvy, jej uzatvorenie medzi účastníkmi nebolo sporné, čo akceptovali

i všeobecné súdy. Pokiaľ nebolo preukázané, že poistná zmluva zanikla, potom musela

naďalej trvať a zaväzovať i žalovanú. Z vykonaného dokazovania nemohlo preto vyplynúť,

že sťažovateľka sa domáhala zaplatenia poistného za dlhšie obdobie, než len za také, ktoré

jej patrilo. Sťažovateľkou uplatnené právo nie je viazané na právnu skutočnosť zániku

zmluvy. Pokiaľ všeobecné súdy žiadali od sťažovateľky dôkaz o skutočnosti, ktorá

rozhodnutie o vyhovení žalobe nepodmieňovala, porušili tým princípy dokazovania,

kontradiktórnosti, ako aj rovnosti strán v konaní. Okresný súd i krajský súd vo veci

sťažovateľky aplikovali právo svojvoľne, dotknuté ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku aplikovali nesprávne a popreli tým ich účel a zmysel.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu týchto jej práv

malo dôjsť jednak rozsudkom okresného č. k. -36 zo 14. apríla 2014 a jednak

rozsudkom krajského súdu č. k. -52 z 11. júna 2015.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. -36 zo 14. apríla 2014.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky

konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru, že vzhľadom

na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jej

základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu

zveruje v tomto prípade odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súd

odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k.

-52 z 11. júna 2015. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí

právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd preto podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 14 C 49/2014-

36 zo 14. apríla 2014 pre nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -52

z 11. júna 2015. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc ústavného

súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -52 z 11. júna 2015, pričom

podstatou jej námietok bolo, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného

súdu, ktorým bola jej žaloba o zaplatenie 161,70 € s 9,25 % úrokom z omeškania ročne

od 28. apríla 2012 až do zaplatenia zamietnutá, pričom pri svojom rozhodovaní krajský súd

aplikoval dotknuté ustanovenia upravujúce otázky

dokazovania, vyhodnotenia jeho výsledkov a dôkazného bremena spôsobom, ktorý poprel

ich účel a zmysel.

Ústavný súd si je vedomý toho, že vzhľadom na povahu predmetu konania je správne

vyhodnotenie dôkazného bremena rozhodujúce pre vyhodnotenie výsledkov vykonaného

dokazovania. Hoci v danom prípade bolo v „hre“ iba 161,70 €, to ešte nemusí znamenať, že

v okolnostiach posudzovanej veci napokon napadnuté rozhodnutie nemohlo mať negatívne

dôsledky na sťažovateľku. V každom prípade však už vzhľadom na hodnotu, ktorá je

„v hre“, je zrejmé, že sťažovateľkou tvrdené porušenie označených ustanovení

nedosahuje v danom konkrétnom prípade intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia

porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania

dotknúť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej

podstate sťažovateľka namieta nesprávne vyhodnotenie dôkazného bremena a výsledkov

vykonaného dokazovania v spojení s jeho právnym posúdením zo strany všeobecných

súdov, v dôsledku ktorého mala byť ukrátená napadnutým rozsudkom krajského súdu

napokon o finančnú čiastku 161,70 €.

Ústavný súd v tejto súvislosti navyše konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského

súdu nevyvoláva z hľadiska kritérií jeho zákonnosti zásadné pochybnosti. Ostatne ani

relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému rozsudku krajského súdu

v kontexte posúdenia možného porušenia jej základného práva podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru neumožňuje dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie

porušenia sťažovateľkou uvedených práv. Žalobca v občianskom súdnom konaní

vymedzuje predmet konania nielen petitom svojej žaloby, ale aj opísaním rozhodujúcich

skutočností, na ktorých svoje právo zakladá. V tomto prípade si sťažovateľka uplatnila

nárok na zaplatenie poistného za dobu do zániku poistenia. Takto tvrdeniami sťažovateľky

skutkovo vymedzenú žalobu posudzovali všeobecné súdy, a pretože sťažovateľka

nepredložila dôkazy potrebné na ich preukázanie, jej žalobu na základe vykonaných

dôkazov zamietli.

Všetky tieto okolnosti majú vplyv aj na intenzitu sťažovateľkou namietaného

porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie

porušenia základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods.

3 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Uvedená

finančná čiastka, z ktorej v skutočnosti „pramenilo“ napadnuté rozhodnutie, zjavne

nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného

súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej

mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho

súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej

ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých

došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite

(, , , ]. Posudzovaná vec

takúto intenzitu zjavne nedosahuje, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016