Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 167/2016
PDF · 192.54 KB
No categories available
III. ÚS 167/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., Karadžičova 17,
Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Miroslavom Vilímom, Michalská 9, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Rimavská Sobota č. k. 14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014 a rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra
2015 doručená sťažnosť spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., Karadžičova 17, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014 a rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015,
ktorou sťažovateľka žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa, Wüstenrot poisťovňa, a. s. na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo rovnosti účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota, č. k. 14C/49/2014-36 zo dňa 14. 04. 2014
a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 116Co/848/2014-52 (správne č. k.
16 Co 848/2014-52, pozn.) z 11. 06. 2015 boli porušené.
2. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, č. k. 14C/49/2014-36 zo dňa 14. 04.
2014 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 116Co/848/2014-52 (správne č. k.
16 Co 848/2014-52, pozn.) z 11. 06. 2015 sa zrušujú a vec sa vracia súdu prvého stupňa
(Okresnému súdu Rimavská Sobota) na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
355,72 €.“
Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh vyplynulo, sťažovateľka bola
ako žalobkyňa účastníčkou konania pred okresným súdom sp. zn. 14 C 49/2014, v ktorom
sa proti , , ako žalovanej (ďalej len
„žalovaná“) domáhala zaplatenia 161,70 € s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 28. apríla
2012 až do zaplatenia. Svoju žalobu sťažovateľka odôvodnila tým, že žalovaná uzatvorila
so sťažovateľkou 15. novembra 2010 poistnú zmluvu č. 109/382139-0, ktorej predmetom
bolo investičné životné poistenie pre zdravie a dôchodok s účinnosťou od 1. novembra 2010
do 31. októbra 2040. Touto zmluvou sa žalovaná zaviazala platiť sťažovateľke mesačné
poistné 33 €, napriek tomu žalovaná túto povinnosť za obdobie od 1. decembra 2011
prestala plniť. Podľa názoru sťažovateľky poistná zmluva zanikla 27. apríla 2012
v dôsledku nezaplatenia dlžného poistného žalovanou napriek výzve sťažovateľky v zmysle
§ 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení, podľa ktorého poistenie zanikne aj
tak, že poistné za ďalšie poistné obdobie nebolo zaplatené do jedného mesiaca odo dňa
doručenia výzvy poisťovateľa na jeho zaplatenie, ak nebolo poistné zaplatené pred
doručením tejto výzvy. Žalovaná tvrdila, že si nepamätá, že by jej bola doručená výzva na
zaplatenie dlžného poistného z 15. marca 2012 ani oznámenie sťažovateľky zo 4. mája 2012
o zániku poistenia a spochybnila deň zániku poistnej zmluvy tvrdený sťažovateľkou
(27. apríla 2012) a súčasne aj výšku žalovanej sumy. Vykonaným dokazovaním považoval
okresný súd za preukázané, že poistný vzťah medzi sťažovateľkou a žalovanou vznikol tak,
ako to tvrdila sťažovateľka, ku dňu 1. decembra 2011 mala žalovaná svoje zmluvné
povinnosti voči sťažovateľke splnené a plniť si ich prestala od 1. decembra 2011. Okresný
súd vyzval sťažovateľku, aby preukázala doručenie výzvy žalovanej v súlade s § 801 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Sťažovateľka doručenie výzvy žalovanej nepreukázala
a okresnému súdu uviedla, že „pre preukázanie dôvodnosti nároku na zaplatenie poistného
nie je nevyhnutné dokladať súdom vyžiadanú výzvu podľa § 801 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Ak by totiž súd dospel k záveru, že žalobca zánik poistenia nepreukázal,
poistenie by trvalo aj naďalej a o to viac by nárok žalobcu na dojednané poistné zostal
zachovaný. Žalobcom uplatňovaný nárok totiž nie je viazaný na právnu skutočnosť zániku
poistnej zmluvy.“. S ohľadom na to, že sťažovateľka svoje tvrdenia o zániku poistnej
zmluvy uvedené v žalobe nepreukázala, keďže nepreukázala, kedy uplynula jednomesačná
lehota v zmysle § 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorej plynutie za sa odvíja
od doručenej výzvy žalovanej, okresný súd jej žalobu zamietol. Podľa názoru okresného
súdu bez náležitého preukázania uvedenej skutočnosti nebolo možné vylúčiť, že ku zániku
poistnej zmluvy došlo skôr, ako sťažovateľka uviedla, v dôsledku čoho by bol opodstatnený
jej nárok iba v nižšej než žalovanej sume. Pokiaľ sťažovateľka nepredložila dôkazy
potrebné na preukázanie svojho tvrdenia, musí niesť nepriaznivé dôsledky v podobe takého
rozhodnutia súdu o jej návrhu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom uviedla, že jej
právny zástupca v čase podania žaloby uvedenými dokladmi nedisponoval, nemá ich ani
dosiaľ k dispozícii, navyše na preukázanie dôvodnosti nároku na zaplatenie poistného nie je
nevyhnutné preukazovať doručenie výzvy žalovanej, pretože aj v prípade, ak okresný súd
dospel k záveru, že sťažovateľka zánik poistenia nepreukázala, poistenie by trvalo aj
naďalej, a o to viac by jej nárok na dojednané poistné zostal zachovaný. Sťažovateľka
rozsudok okresného súdu žiadala zmeniť a vyhovieť jej žalobe.
Krajský súd rozsudkom č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015 rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdil a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sa „v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi
okresného súdu, ktorý pri svojom rozhodovaní vychádzal z dostatočne zisteného skutkového
stavu veci. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a vec aj
správne právne posúdil. V zmysle ust. § 801 ods. 2 OZ podmienkou platného zániku
poistenia je doručenie výzvy poisťovateľa na zaplatenie poistného za ďalšie poistné obdobie
do jedného mesiaca odo dňa doručenia výzvy na jeho zaplatenie, ak nebolo poistné
zaplatené pred doručením tejto výzvy. Pokiaľ navrhovateľ v konaní tvrdí, že odporkyni
predmetnú výzvu doručil, jeho zaťažuje dôkazné bremeno, teda, preukázanie ním tvrdenej
skutočnosti. Je síce pravdivým tvrdenie navrhovateľa, že pokiaľ nedošlo k zániku poistenia,
odporkyňa je povinná naďalej plniť poistné v zmysle medzi nimi uzavretej poistnej zmluvy,
táto skutočnosť však nemá vplyv na správnosť právneho posúdenia veci okresným súdom
vzhľadom k tej skutočnosti, že navrhovateľ si uplatňuje nárok na zaplatenie poistného
za dobu do zániku poistenia. Pokiaľ nie je zrejmé, kedy bola výzva doručená odporkyni,
nie je možné zistiť ani to, kedy poistenie zaniklo, a ani či nárok navrhovateľa na zaplatenie
poistného (do zániku poistenia) je dôvodný.“.
Rozsudok krajského súdu č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015 bol sťažovateľke
doručený 20. júla 2015.
Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu, ktorou namietala porušenie
základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.
14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014 a rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 848/2014-52
z 11. júna 2015, odôvodnila tým, že tieto rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, sú
založené na nesprávnej aplikácii právnych predpisov, rozhodnutia sú vnútorne nelogické
a odporujú tomu, čo i samotné súdy konštatujú, a to, že pokiaľ nedošlo k zániku poistenia,
žalovaná je povinná plniť poistné v zmysle uzavretej zmluvy. Sťažovateľka sa od začiatku
domáhala zaplatenia žalovanej sumy z titulu nezaplateného poistného za obdobie trvania
poistnej zmluvy, jej uzatvorenie medzi účastníkmi nebolo sporné, čo akceptovali
i všeobecné súdy. Pokiaľ nebolo preukázané, že poistná zmluva zanikla, potom musela
naďalej trvať a zaväzovať i žalovanú. Z vykonaného dokazovania nemohlo preto vyplynúť,
že sťažovateľka sa domáhala zaplatenia poistného za dlhšie obdobie, než len za také, ktoré
jej patrilo. Sťažovateľkou uplatnené právo nie je viazané na právnu skutočnosť zániku
zmluvy. Pokiaľ všeobecné súdy žiadali od sťažovateľky dôkaz o skutočnosti, ktorá
rozhodnutie o vyhovení žalobe nepodmieňovala, porušili tým princípy dokazovania,
kontradiktórnosti, ako aj rovnosti strán v konaní. Okresný súd i krajský súd vo veci
sťažovateľky aplikovali právo svojvoľne, dotknuté ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku aplikovali nesprávne a popreli tým ich účel a zmysel.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu týchto jej práv
malo dôjsť jednak rozsudkom okresného č. k. 14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014 a jednak
rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku
okresného súdu č. k. 14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky
konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru, že vzhľadom
na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu
meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jej
základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu
zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súd
odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k.
16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí
právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné a rozhodnúť o ňom.
Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť
sťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 14 C 49/2014-
36 zo 14. apríla 2014 pre nedostatok právomoci.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 16 Co 848/2014-52
z 11. júna 2015. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc ústavného
súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015, pričom
podstatou jej námietok bolo, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného
súdu, ktorým bola jej žaloba o zaplatenie 161,70 € s 9,25 % úrokom z omeškania ročne
od 28. apríla 2012 až do zaplatenia zamietnutá, pričom pri svojom rozhodovaní krajský súd
aplikoval dotknuté ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce otázky
dokazovania, vyhodnotenia jeho výsledkov a dôkazného bremena spôsobom, ktorý poprel
ich účel a zmysel.
Ústavný súd si je vedomý toho, že vzhľadom na povahu predmetu konania je správne
vyhodnotenie dôkazného bremena rozhodujúce pre vyhodnotenie výsledkov vykonaného
dokazovania. Hoci v danom prípade bolo v „hre“ iba 161,70 €, to ešte nemusí znamenať, že
v okolnostiach posudzovanej veci napokon napadnuté rozhodnutie nemohlo mať negatívne
dôsledky na sťažovateľku. V každom prípade však už vzhľadom na hodnotu, ktorá je
„v hre“, je zrejmé, že sťažovateľkou tvrdené porušenie označených ustanovení ústavy
nedosahuje v danom konkrétnom prípade intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia
porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania
dotknúť.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej
podstate sťažovateľka namieta nesprávne vyhodnotenie dôkazného bremena a výsledkov
vykonaného dokazovania v spojení s jeho právnym posúdením zo strany všeobecných
súdov, v dôsledku ktorého mala byť ukrátená napadnutým rozsudkom krajského súdu
napokon o finančnú čiastku 161,70 €.
Ústavný súd v tejto súvislosti navyše konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského
súdu nevyvoláva z hľadiska kritérií jeho zákonnosti zásadné pochybnosti. Ostatne ani
relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému rozsudku krajského súdu
v kontexte posúdenia možného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru neumožňuje dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie
porušenia sťažovateľkou uvedených práv. Žalobca v občianskom súdnom konaní
vymedzuje predmet konania nielen petitom svojej žaloby, ale aj opísaním rozhodujúcich
skutočností, na ktorých svoje právo zakladá. V tomto prípade si sťažovateľka uplatnila
nárok na zaplatenie poistného za dobu do zániku poistenia. Takto tvrdeniami sťažovateľky
skutkovo vymedzenú žalobu posudzovali všeobecné súdy, a pretože sťažovateľka
nepredložila dôkazy potrebné na ich preukázanie, jej žalobu na základe vykonaných
dôkazov zamietli.
Všetky tieto okolnosti majú vplyv aj na intenzitu sťažovateľkou namietaného
porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie
porušenia základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods.
3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedená
finančná čiastka, z ktorej v skutočnosti „pramenilo“ napadnuté rozhodnutie, zjavne
nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného
súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej
mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho
súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje
proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej
ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých
došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite
(IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, II. ÚS 297/2013]. Posudzovaná vec
takúto intenzitu zjavne nedosahuje, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2016