Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 189/2016
PDF · 195.97 KB
No categories available
III. ÚS 189/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o.,
Holubyho 12, Košice, zastúpenej advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN
Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Róbert
Ružbašán, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 63/2014
z 26. augusta 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra
2015 doručená sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj
porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžso 63/2014 z 26. augusta 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podniká v oblasti
medzinárodnej kamiónovej dopravy a pre jej realizáciu zamestnáva vodičov nákladných
vozidiel, ktorí svoje pracovné povinnosti realizujú mimo administratívneho sídla
spoločnosti a mimo územia Slovenskej republiky.
Žalobou podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sa
sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ústredia práce sociálnych vecí
a rodiny (ďalej len „ústredie“) č. AA/2012/37406/12015/OPČ-SSZ z 23. júla 2012, ktorým
ústredie zamietlo odvolanie a potvrdilo rozhodnutie Úradu práce sociálnych vecí a rodiny
č. KE/2012/22568, č. záz. KE/2012/052988z 24. apríla 2012, ktorým bola sťažovateľke
uložená povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov
so zdravotným postihnutím za rok 2008 v sume 2 320,23 €. Krajský súd v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6 S 254/2012-56 z 15. mája 2014 žalobu zamietol.
Na odvolanie sťažovateľky najvyšší súd ako súd odvolací tento rozsudok potvrdil.
Sťažovateľka sa domnieva, že ako správne orgány, tak aj oba súdy nesprávne vyložili
§ 63 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách
zamestnanosti“), v dôsledku čoho sťažovateľku sankcionovali za postup, ktorý právna
norma nezakazuje. Uviedla, že si splnila všetky zákonom ukladané povinnosti
zamestnávateľa a predložila všetky doklady (najmä pracovné zmluvy, výkazy jázd) jasne
preukazujúce, že jej zamestnanci – vodiči vykonávali svoju pracovnú činnosť výlučne mimo
územia Slovenskej republiky.
Najvyšší súd podľa sťažovateľky nezohľadnil vznesené námietky a predložené
dôkazné prostriedky, nevysporiadal sa s otázkou miesta skutočného výkonu práce
zamestnancov, čím jeho rozsudok trpí vadami v rozpore s požiadavkou na riadne
odôvodnenie. Namietla, že najvyšší súd pri výklade sporného ustanovenia § 63 ods. 3
zákona o službách zamestnanosti nepostupoval v zmysle skoršieho vlastného rozhodnutia
vo veci sp. zn. 8 Sžp 1/2010, že „Slovenská republika je právny štát, ktorý je založený
na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité
právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka
správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy“, a neurčitý pojem
„zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí“ nevyložil v jej prospech.
Týmto mal najvyšší súd vyložiť a aplikovať § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti
v rozpore s ústavou, čím súčasne porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 152 ods. 4
S ohľadom na uvedené argumenty, ktoré sa snažila podporiť poukazmi
na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, Ústavného súdu Českej republiky, ako aj
Európskeho súdu pre ľudské práva, je sťažovateľka toho názoru, že najvyšší súd svojím
rozsudkom porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jeho rozsudok
je tiež v priamom rozpore so zásadou právnej istoty a má za následok zásah do jej
majetkových práv v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy.
Vo vzťahu k dôležitosti požiadavky ústavne konformného výkladu a aplikácie
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov sťažovateľka poukázala
na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (napr. II ÚS 148/06, III. ÚS 348/06,
IV. ÚS 209/07, podobne aj I. ÚS 252/07; nálezy IV. ÚS 77/02, II. ÚS 249/04, I. ÚS 236/06;
nález sp. zn. PL. ÚS 67/07 a i.), podobne tak aj vo vzťahu k dôležitosti odôvodnenia
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, poukázala
na judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), Ústavného súdu Českej
republiky (I. ÚS 1561/08), Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Podľa sťažovateľky je rozsudok najvyššieho súdu v priamom rozpore so zásadou
právnej istoty, porušuje jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože
„nebral do úvahy skutočnosti, ktoré sťažovateľ namietal a na ktoré aj adekvátne
upozorňoval vo svojich vyjadreniach, a s ktorými sa mal NS SR vysporiadať
pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa vo veci žaloby o preskúmania zákonnosti
rozhodnutia a postupu správneho orgánu“, ako aj s jej základným právom vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré (porušenie) osobitne nešpecifikovala. Dodala však, že
„názor Ústavného súdu SR má pre sťažovateľa podstatný význam, nakoľko má vplyv
pre stav právnej istoty aj do budúcna, pretože sa jedná o podstatnú právnu otázku
s dopadom na vlastnícke právo sťažovateľa (povinnosť uhradiť odvody vo výške niekoľko
tisíc eur ročne)“.
Sťažovateľka si uplatnila aj priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 €
z dôvodu dlhotrvajúcej nepriaznivej a nekomfortnej situácie s negatívnym dopadom na jej
majetkovú sféru v súvislosti s vydaným rozsudkom najvyššieho súdu.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o. vlastniť
majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso/63/2014 zo dňa 26.08.2015.
2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vedené pod sp. zn.
10 Sžso/63/2014 zo dňa 26.08.2015 a vracia vec na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,00 €
(jeden tisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu vyplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 355,72 € (slovom
tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov), ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť
na účet jeho právneho zástupcu č. ú: , vedený v , a to
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým ako potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne
správny a vydaný bez procesných pochybení.
Podstata vznesených námietok spočíva v nespokojnosti sťažovateľky jednak
s výkladom a aplikáciou § 63 zákona o službách zamestnanosti, z ktorého zamestnávateľom
vyplýva povinnosť zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím, ak zamestnáva
najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov
so zdravotným postihnutím, v počte, ktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu jeho
zamestnancov [§ 63 ods. 1 písm. d)], a jednak v nespokojnosti so spôsobom, akým najvyšší
súd svoj rozsudok odôvodnil. Je toho názoru, že najvyšší súd pri určovaní počtu
zamestnancov nesprávne interpretoval a aplikoval § 63 ods. 3 zákona o službách
zamestnanosti a do celkového počtu jej zamestnancov v rozpore so zákonom započítal aj
zamestnancov vodičov plniacich jej úlohy ako zamestnávateľa v zahraničí, a súčasne
sa nedostatočne vysporiadal so sťažovateľkou vznesenými námietkami a dôkazmi
smerujúcimi k preukázaniu nesprávnosti záverov správneho orgánu a následne aj krajského
súdu, resp. aj samého najvyššieho súdu.
Z relevantnej časti odôvodenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že
„Pre posúdenie dôvodnosti odvolania bolo preto potrebné riešiť otázku, koho možno
považovať za zamestnanca, ktorý plní úlohy zamestnávateľa v zahraničí pri podpornom
použití ustanovení Zákonníka práce alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská
republika viazaná. Žiadny slovenský právny predpis, alebo pre Slovenskú republiku záväzná
medzinárodná zmluva nevymedzujú v súvislosti s vymedzením miesta výkonu práce právne
postavenie šoférov medzinárodnej cestnej dopravy inak, ako je upravené právne postavenie
iných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje Zákonník práce. Žalobca (v konaní pred
ústavným súdom sťažovateľka, pozn.) nepreukázal a ani netvrdil, že zamestnáva
zamestnancov v takomto pracovnom zaradení, ale práve naopak z predložených pracovných
zmlúv vyplýva, že základným miestom výkonu práce zamestnancov žalobcu sú K .“.
Najvyšší súd výslovne skonštatoval, že v pracovných zmluvách predložených
sťažovateľkou majú jej zamestnanci uvedené miesto výkonu práce ,, , K “,
čo bolo Dodatkom 1 k jednotlivým zmluvám zmenené tak, že miestom výkonu práce sú
„jednotlivé európske krajiny podľa pokynov zamestnávateľa“.
Ústavný súd pripomína, že na pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom
závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo právnické osoby sa, ak Zákonník
práce v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka (§ 1 ods. 1 a 4 Zákonníka práce). Z toho tiež vyplýva požiadavka určitosti
podstatných náležitostí pracovnej zmluvy, medzi ktoré patrí aj miesto výkonu práce
[§ 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce]. Jeho určenie ako „jednotlivé európske krajiny
podľa pokynov zamestnávateľa“ túto požiadavku nespĺňa.
Rovnako sa do správneho konania s pracovnoprávnymi aspektmi premieta
požiadavka zvýšenej ochrany zamestnanca, ktorá sa odráža aj v prístupe k interpretácii
a aplikácii právnych predpisov na úseku zamestnanosti v prospech jednak zamestnancov,
ale tiež osôb uchádzajúcich sa o zamestnanie (potenciálnych zamestnancov), a to osobitne
vo vzťahu k osobám požívajúcim osobitnú ochranu v zmysle predpisov pracovného práva
(maloletí zamestnanci, ženy, tehotné ženy, rodičia nezaopatrených detí, osoby
so zdravotným postihnutím a pod.).
Najvyšší súd s poukazom na zákon o službách zamestnanosti a Zákonník práce
dospel k záveru, že „Z uvedených právnych noriem nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že
zamestnancami, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí sú fyzické osoby, zamestnané
na zahraničných pracoviskách zamestnávateľa a vyslaní zamestnanci, ako aj zamestnanci,
vyslaní agentúrami dočasného zamestnávania na výkon práce do zahraničia pre zahraničnú
osobu.“.
Tento právny záver najvyššieho súdu nevybočuje z logiky výkladu dotknutých
právnych predpisov. Ústavný súd dodáva, že za zamestnanca plniaceho úlohy
zamestnávateľa v zahraničí nemožno považovať zamestnanca na zahraničnej pracovnej
ceste (§ 57 Zákonníka práce). Celkovo ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal
v medziach svojej právomoci a príslušné ustanovenia zákona o službách zamestnanosti
v spojení s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce podstatné pre posúdenie danej veci
interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom. Jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Najvyšší súd v okolnostiach danej veci dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľkou
vznesené námietky, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné procesnoprávne
ustanovenia a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2
OSP. Najvyšší súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, a preto jeho závery
v žiadnom prípade nemožno považovať za z ústavnoprávneho hľadiska arbitrárne alebo
zjavne neopodstatnené, ani za nedostatočne odôvodnené z hľadiska požiadaviek
ustanovenia § 157 ods. 2 OSP (v danej veci v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou OSP a §
211 ods. 2 OSP).
Stabilná judikatúra ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07,
I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
Judikatúra, na ktorú vo svojej sťažnosti sťažovateľka poukázala, je síce relevantná
vo vzťahu k vzneseným námietkam dôležitosti odôvodnenia rozhodnutia z hľadiska
zaistenia realizácie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie, ako aj požiadavky na ústavne konformný výklad zákonom
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, avšak z jej obsahu nevyplýva nijaký
zásadný argument z ústavnoprávneho hľadiska spochybňujúci postup a rozhodnutie
najvyššieho súdu.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým
patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Keďže v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľky podľa z čl. 20 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd
o ďalších návrhoch sťažovateľky (najmä o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia
a náhrady trov konania) nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2016