Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 189/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o.,

Holubyho 12, Košice, zastúpenej advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN

Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Róbert

Ružbašán, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa Slovenskej

republiky, a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra

2015 doručená sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) v spojení s právom podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj

porušenie základného práva podľa , a to rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. augusta 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podniká v oblasti

medzinárodnej kamiónovej dopravy a pre jej realizáciu zamestnáva vodičov nákladných

vozidiel, ktorí svoje pracovné povinnosti realizujú mimo administratívneho sídla

spoločnosti a mimo územia Slovenskej republiky.

Žalobou podľa a nasl. (ďalej len „OSP“) sa

sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ústredia práce sociálnych vecí

a rodiny (ďalej len „ústredie“) č. AA/2012/37406/12015/OPČ-SSZ z 23. júla 2012, ktorým

ústredie zamietlo odvolanie a potvrdilo rozhodnutie Úradu práce sociálnych vecí a rodiny

č. KE/2012/22568, č. záz. KE/2012/052988z 24. apríla 2012, ktorým bola sťažovateľke

uložená povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov

so zdravotným postihnutím za rok 2008 v sume 2 320,23 €. Krajský súd v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -56 z 15. mája 2014 žalobu zamietol.

Na odvolanie sťažovateľky najvyšší súd ako súd odvolací tento rozsudok potvrdil.

Sťažovateľka sa domnieva, že ako správne orgány, tak aj oba súdy nesprávne vyložili

o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách

zamestnanosti“), v dôsledku čoho sťažovateľku sankcionovali za postup, ktorý právna

norma nezakazuje. Uviedla, že si splnila všetky zákonom ukladané povinnosti

zamestnávateľa a predložila všetky doklady (najmä pracovné zmluvy, výkazy jázd) jasne

preukazujúce, že jej zamestnanci – vodiči vykonávali svoju pracovnú činnosť výlučne mimo

územia Slovenskej republiky.

Najvyšší súd podľa sťažovateľky nezohľadnil vznesené námietky a predložené

dôkazné prostriedky, nevysporiadal sa s otázkou miesta skutočného výkonu práce

zamestnancov, čím jeho rozsudok trpí vadami v rozpore s požiadavkou na riadne

odôvodnenie. Namietla, že najvyšší súd pri výklade sporného ustanovenia § 63 ods. 3

zákona o službách zamestnanosti nepostupoval v zmysle skoršieho vlastného rozhodnutia

vo veci sp. zn. , že „Slovenská republika je právny štát, ktorý je založený

na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité

právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka

správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy“, a neurčitý pojem

„zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí“ nevyložil v jej prospech.

Týmto mal najvyšší súd vyložiť a aplikovať § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti

v rozpore s , čím súčasne porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z

.

S ohľadom na uvedené argumenty, ktoré sa snažila podporiť poukazmi

na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, Ústavného súdu Českej republiky, ako aj

Európskeho súdu pre ľudské práva, je sťažovateľka toho názoru, že najvyšší súd svojím

rozsudkom porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle dohovoru. Jeho rozsudok

je tiež v priamom rozpore so zásadou právnej istoty a má za následok zásah do jej

majetkových práv v rozpore s .

Vo vzťahu k dôležitosti požiadavky ústavne konformného výkladu a aplikácie

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov sťažovateľka poukázala

na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (napr. , ,

, podobne aj ; nálezy , , ;

nález sp. zn. a i.), podobne tak aj vo vzťahu k dôležitosti odôvodnenia

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, poukázala

na judikatúru ústavného súdu (, ), Ústavného súdu Českej

republiky (), Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,

č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Podľa sťažovateľky je rozsudok najvyššieho súdu v priamom rozpore so zásadou

právnej istoty, porušuje jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle dohovoru, pretože

„nebral do úvahy skutočnosti, ktoré sťažovateľ namietal a na ktoré aj adekvátne

upozorňoval vo svojich vyjadreniach, a s ktorými sa mal NS SR vysporiadať

pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa vo veci žaloby o preskúmania zákonnosti

rozhodnutia a postupu správneho orgánu“, ako aj s jej základným právom vlastniť majetok

podľa , ktoré (porušenie) osobitne nešpecifikovala. Dodala však, že

„názor Ústavného súdu SR má pre sťažovateľa podstatný význam, nakoľko má vplyv

pre stav právnej istoty aj do budúcna, pretože sa jedná o podstatnú právnu otázku

s dopadom na vlastnícke právo sťažovateľa (povinnosť uhradiť odvody vo výške niekoľko

tisíc eur ročne)“.

Sťažovateľka si uplatnila aj priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 €

z dôvodu dlhotrvajúcej nepriaznivej a nekomfortnej situácie s negatívnym dopadom na jej

majetkovú sféru v súvislosti s vydaným rozsudkom najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o. vlastniť

majetok podľa a práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.08.2015.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vedené pod sp. zn.

10 zo dňa 26.08.2015 a vracia vec na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,00 €

(jeden tisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu vyplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 355,72 € (slovom

tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov), ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť

na účet jeho právneho zástupcu č. ú: , vedený v , a to

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa

rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým ako potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne

správny a vydaný bez procesných pochybení.

Podstata vznesených námietok spočíva v nespokojnosti sťažovateľky jednak

s výkladom a aplikáciou § 63 zákona o službách zamestnanosti, z ktorého zamestnávateľom

vyplýva povinnosť zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím, ak zamestnáva

najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov

so zdravotným postihnutím, v počte, ktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu jeho

zamestnancov [§ 63 ods. 1 písm. d)], a jednak v nespokojnosti so spôsobom, akým najvyšší

súd svoj rozsudok odôvodnil. Je toho názoru, že najvyšší súd pri určovaní počtu

zamestnancov nesprávne interpretoval a aplikoval § 63 ods. 3 zákona o službách

zamestnanosti a do celkového počtu jej zamestnancov v rozpore so zákonom započítal aj

zamestnancov vodičov plniacich jej úlohy ako zamestnávateľa v zahraničí, a súčasne

sa nedostatočne vysporiadal so sťažovateľkou vznesenými námietkami a dôkazmi

smerujúcimi k preukázaniu nesprávnosti záverov správneho orgánu a následne aj krajského

súdu, resp. aj samého najvyššieho súdu.

Z relevantnej časti odôvodenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že

„Pre posúdenie dôvodnosti odvolania bolo preto potrebné riešiť otázku, koho možno

považovať za zamestnanca, ktorý plní úlohy zamestnávateľa v zahraničí pri podpornom

použití ustanovení alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská

republika viazaná. Žiadny slovenský právny predpis, alebo pre Slovenskú republiku záväzná

medzinárodná zmluva nevymedzujú v súvislosti s vymedzením miesta výkonu práce právne

postavenie šoférov medzinárodnej cestnej dopravy inak, ako je upravené právne postavenie

iných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje . Žalobca (v konaní pred

ústavným súdom sťažovateľka, pozn.) nepreukázal a ani netvrdil, že zamestnáva

zamestnancov v takomto pracovnom zaradení, ale práve naopak z predložených pracovných

zmlúv vyplýva, že základným miestom výkonu práce zamestnancov žalobcu sú K .“.

Najvyšší súd výslovne skonštatoval, že v pracovných zmluvách predložených

sťažovateľkou majú jej zamestnanci uvedené miesto výkonu práce ,, , K “,

čo bolo Dodatkom 1 k jednotlivým zmluvám zmenené tak, že miestom výkonu práce sú

„jednotlivé európske krajiny podľa pokynov zamestnávateľa“.

Ústavný súd pripomína, že na pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom

závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo právnické osoby sa, ak Zákonník

práce v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho

zákonníka ( a ). Z toho tiež vyplýva požiadavka určitosti

podstatných náležitostí pracovnej zmluvy, medzi ktoré patrí aj miesto výkonu práce

[ ]. Jeho určenie ako „jednotlivé európske krajiny

podľa pokynov zamestnávateľa“ túto požiadavku nespĺňa.

Rovnako sa do správneho konania s pracovnoprávnymi aspektmi premieta

požiadavka zvýšenej ochrany zamestnanca, ktorá sa odráža aj v prístupe k interpretácii

a aplikácii právnych predpisov na úseku zamestnanosti v prospech jednak zamestnancov,

ale tiež osôb uchádzajúcich sa o zamestnanie (potenciálnych zamestnancov), a to osobitne

vo vzťahu k osobám požívajúcim osobitnú ochranu v zmysle predpisov pracovného práva

(maloletí zamestnanci, ženy, tehotné ženy, rodičia nezaopatrených detí, osoby

so zdravotným postihnutím a pod.).

Najvyšší súd s poukazom na zákon o službách zamestnanosti a

dospel k záveru, že „Z uvedených právnych noriem nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že

zamestnancami, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí sú fyzické osoby, zamestnané

na zahraničných pracoviskách zamestnávateľa a vyslaní zamestnanci, ako aj zamestnanci,

vyslaní agentúrami dočasného zamestnávania na výkon práce do zahraničia pre zahraničnú

osobu.“.

Tento právny záver najvyššieho súdu nevybočuje z logiky výkladu dotknutých

právnych predpisov. Ústavný súd dodáva, že za zamestnanca plniaceho úlohy

zamestnávateľa v zahraničí nemožno považovať zamestnanca na zahraničnej pracovnej

ceste ( ). Celkovo ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal

v medziach svojej právomoci a príslušné ustanovenia zákona o službách zamestnanosti

v spojení s príslušnými ustanoveniami podstatné pre posúdenie danej veci

interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom. Jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Najvyšší súd v okolnostiach danej veci dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľkou

vznesené námietky, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné procesnoprávne

ustanovenia a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2

. Najvyšší súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, a preto jeho závery

v žiadnom prípade nemožno považovať za z ústavnoprávneho hľadiska arbitrárne alebo

zjavne neopodstatnené, ani za nedostatočne odôvodnené z hľadiska požiadaviek

ustanovenia (v danej veci v spojení s prvou vetou a §

211 ods. 2 ).

Stabilná judikatúra ústavného súdu (, , ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Judikatúra, na ktorú vo svojej sťažnosti sťažovateľka poukázala, je síce relevantná

vo vzťahu k vzneseným námietkam dôležitosti odôvodnenia rozhodnutia z hľadiska

zaistenia realizácie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie, ako aj požiadavky na ústavne konformný výklad zákonom

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, avšak z jej obsahu nevyplýva nijaký

zásadný argument z ústavnoprávneho hľadiska spochybňujúci postup a rozhodnutie

najvyššieho súdu.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z (a tiež právo podľa

dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

v spojení s ich porušením ().

Keďže v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 , neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľky podľa z .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd

o ďalších návrhoch sťažovateľky (najmä o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia

a náhrady trov konania) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016