Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 216/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť mesta Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, zastúpeného

advokátom prof. JUDr. Petrom Vojčíkom, CSc., Rázusova 28, Košice, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť mesta Košice o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. februára 2016 doručená sťažnosť mesta Košice (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 25. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení

odporcu v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. bol účastníkom

konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 27. februára 2014.

Ako ďalej sťažovateľ uvádza, «... žalobou podanou na Okresnom súde Košice II dňa

12. septembra 2012 sa žalobca... domáhal voči sťažovateľovi zaplatenia finančnej náhrady

za vecné bremeno zriadené o niektorých opatreniach pri

majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu

na obce a vyššie územné celky.

V konaní bola spornou otázkou otázka právneho posúdenia odplatnosti zriadeného

vecného bremena

Okresný súd Košice II v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 2014/2012

rozhodol rozsudkom zo dňa 5. februára 2013 tak, že sťažovateľa zaviazal na zaplatenie

finančnej náhrady za vecné bremeno zriadené na pozemku

vedenom ako parcela - orná pôda o výmere 1029 m² zapísanom na

pre , a to za obdobie od 13. septembra 2010 do 12. septembra

2012 vo výške 970,69 eur s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 22. septembra 2012 až

do zaplatenia. Sťažovateľ bol tak isto zaviazaný na náhradu trov konania...

Proti rozhodnutiu Okresného súdu Košice II podal sťažovateľ odvolanie, a to

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia konajúceho súdu vo veci odplatnosti

zariadeného vecného bremena . Odvolací súd v konaní vedenom

pod sp. zn. rozsudkom z 27. februára 2014 rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správne potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a dodal, že by bolo v rozpore s SR, aj ochranou vlastníckeho práva

podľa nehovoriac o predpisoch Európskej únie, ktoré kladú veľký

dôraz na ochranu vlastníckeho práva proti neoprávneným zásahom, nepriznať náhradu

za využívanie vecného bremena zriadeného zákonom.

Nakoľko má sťažovateľ za to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu je nezákonné

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, podal podnet na podanie mimoriadneho

2

dovolania zo dňa 15.07.2014. Na podnet sťažovateľa podal generálny prokurátor

Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Košice II

z 5. februára 2013 vo veci a rozsudku Krajského súdu v Košiciach

z 27. februára 2014 vo veci , a to z dôvodu, že týmito rozhodnutiami bol

porušený zákon a vyžaduje to ochrana práv a právom chránených záujmov účastníka

konania a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami ako

mimoriadnym dovolaním...

Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. ... uznesením zo dňa

25. novembra 2015 mimoriadne dovolanie odmietol ako procesné neprípustné a náhradu

trov konania účastníkom nepriznal... Poukázal na judikatúru ESĽP, kedy štrasburský orgán

ochrany práv konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného

preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci

(Roseltrans proti Rusku) alebo k zásahu do právoplatného rozhodnutia došlo na základe

inštitútu, ktorého využitie bolo ponechané na voľnej úvahe subjektu odlišného od účastníkov

konania.

Najvyšší súd svoje závery oprel aj o zjednocovacie stanovisko pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 18. marca 2015 sp. zn. ...

V odôvodnení najvyšší súd spomenul aj stanovisko Občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu SR, ktoré bolo v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky publikované pod č. R 36/2008 a ktoré podanie mimoriadneho

dovolania generálnym prokurátorom nepodmieňuje využitím riadneho opravného

prostriedku účastníkom konania. Týmto stanoviskom sa v obdobných prípadoch riadila

rozhodovacia prax najvyššieho súdu až do prijatia spoločného stanoviska jeho

občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia zo dňa 20. októbra 2015

uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu pod č. R 94/2015, ktoré oproti dovtedy

platnému stanovisku podmieňuje procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania

neúspešným využitím možnosti podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne

opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia...

Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ nevyužil dostupný mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť

rozhodnutie v merite veci, čím je vylúčená prípustnosť mimoriadneho dovolania. Z týchto

dôvodov Najvyšší súd SR odmietol mimoriadne dovolanie v celom rozsahu ako procesné

neprípustné.».

3. Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím porušil jeho

práva (bod 1) tým, že ústavne nekonformným výkladom ustanovení § 243e a nasl. zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

odmietol mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom pre neprípustnosť, hoci

prípustne bolo.

V kontexte uvedeného sťažovateľ uvádza, že „... mimoriadne opravné prostriedky

nie je možné považovať per se za absolútne nesúladné s čl. 6 dohovoru, pričom aj

judikatúra ESĽP v určitých prípadoch pripúšťa zásah do právoplatného rozhodnutia

mimoriadnym opravným prostriedkom a jeho uplatnenie ako také nepokladá za nesúladné

s princípom právnej istoty (napr. rozhodnutie vo veci Abdullayev proti Rusku). Teda

samotná podstata mimoriadnych opravných prostriedkov nie je dôvodom na konštatovanie

nesúladu s čl. 6 Dohovoru...

Okrem toho, zakotvuje presne určenú jednoročnú procesnú lehotu, počas ktorej

môže účastní konania využiť inštitút mimoriadneho dovolania. Pokiaľ je mimoriadne

dovolanie podané v uvedenej lehote, v súlade s dikciou zákona je potrebné pokladať túto

procesnú podmienku za riadne splnenú, pričom použitie mimoriadneho opravného

prostriedku v zákonnej lehote a za splnenia zákonných podmienok nemôže byť pre účastníka

priťažujúcou okolnosťou. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ vyslovuje svoj jednoznačný

nesúhlas s rozhodnutím ESĽP vo veci sťažovateľa COMPCAR, s.r.o., ktorý nad rámec

platnej právnej úpravy pokladal za priťažujúcu okolnosť dovolávateľa to, že účastník

súdneho konania podal mimoriadne dovolanie na konci zákonnej lehoty. Skutočnosť, že

k rozhodnutiu dovolacieho súdu došlo až po dvoch rokoch a troch mesiacov je vecou

konajúceho súdu a v žiadnom prípade nemôže zakladať negatívny následok pre účastníka

konania.

Vzhľadom na to, že v predmetnom konaní sťažovateľ riadne splnil všetky procesné

podmienky zákonom vyžadované pre použitie mimoriadneho opravného prostriedku, podľa

názoru sťažovateľa na predložený prípad nie je možné bezvýhradne aplikovať skoršie

4

rozhodnutia ESĽP, ktoré boli založené na individuálnych špecifických okolnostiach

konkrétnych prípadov.“.

4. Sťažovateľ následne poukazuje na možnosť domáhať sa nápravy právoplatného

nezákonného rozhodnutia mimoriadnym dovolaním v zmysle dikcie ustanovenia § 243e

a nasl. a konštatuje, že žiadne z ustanovení nepodmieňuje podanie mimoriadneho

dovolania skorším napadnutím právoplatného rozhodnutia dovolaním podľa § 236 a nasl.

. Zároveň podotýka, že v čase jeho rozhodovania o procesnej obrane v predmetnom

konaní nemohol žiadnym spôsobom legitímne očakávať neskoršie výkladové názory či už

najvyššieho súdu, alebo ústavného súdu.

Podľa názoru sťažovateľa „... ustanovenie je dostatočne zrozumiteľné

a nepripúšťa výklad v prospech záveru o nutnosti využitia inštitútu dovolania pred

domáhaním sa nápravy nezákonného rozhodnutia mimoriadnym dovolaním. Práve takýto

záver, ktorý je v zjavnom rozpore s právnou úpravou , zasahuje do právnej istoty osôb,

ktoré sú oprávnené domáhať sa nápravy rozhodnutia mimoriadnym dovolaním, a ktoré

vzhľadom na dikciu ustanovení o mimoriadnom dovolaní oprávnene nadobudli

presvedčenie o tom, že sa prostredníctvom tohto inštitútu môžu domáhať ochrany svojich

práv...

Sťažovateľ pritom nespochybňuje možnosť najvyššieho súdu meniť svoje

zjednocujúce stanoviska a prispôsobovať vnútroštátnu súdnu prax európskym trendom.

Avšak súčasne má sťažovateľ za to, že ak k takejto flagrantnej zmene súdnej interpretácie

dôjde, bez toho, aby predtým došlo k akejkoľvek zmene dotknutej právnej normy zo strany

zákonodarcu, ktorá by subjektom aspoň naznačovala obrat súdnej praxe, musí súd

nevyhnutne počítať s tým, že svojim postupom môže zasiahnuť do základného práva

na spravodlivý proces tých účastníkov, ktorý v čase svojho konania vychádzali z v tom čase

platného a akceptovaného právneho názoru. Sťažovateľ nemôže niesť zodpovednosť

za zmenu právneho výkladu najvyššími súdnymi inštanciami a zároveň podotýka, že takúto

zmenu v čase svojho rozhodovania o prostriedku procesnej obrany nemohol legitímne

predvídať, nakoľko právny predpis a ani iné ustanovenie slovenského právneho poriadku,

ktoré by mohli zmenu interpretácie odôvodniť, neboli vykonané. Z toho dôvodu považuje

sťažovateľ napádané rozhodnutie najvyššieho súdu za kategorický zásah do právnej istoty

účastníkov konania a teda per se aj do sťažovateľových základných práv na spravodlivé

súdne konanie.

Sťažovateľ postupoval v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, keď sa

s vyhliadkou bezpochybne neúspešného konania o dovolaní rozhodol domáhať nápravy

rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania...

A teda trvaním na tom, že účastník konania je povinný pred ochranou svojich práv

v konaní o mimoriadnom dovolaní vyčerpať všetky riadne aj mimoriadne opravné

prostriedky vrátane dovolania, vzniká absurdný stav, kedy v prípade porušenia zákona

rozhodnutím spočívajúcim na nesprávnom právnom posúdení veci je účastník nútený podať

formálne dovolanie, ktorým z dôvodu neexistencie dôvodu prípustnosti nebude dosiahnutá

náprava rozhodnutia, a ktorú by ináč bolo možné dosiahnuť mimoriadnym dovolaním.“.

5. V závere podanej sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie

v bode 1 uvedených práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil, vec vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konania a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

6

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

11. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa (resp. podľa dohovoru) je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

12. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

8

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

13. Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania (bod 12) súvisí

s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením

v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti

a nezmeniteľnosti. Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby

(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka

spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti

a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania

podaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus

vyjadrený v , kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného

generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy nevyplýva.

14. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde

k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP

je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa

judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet

konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku

rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.

Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená

žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla

znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný

prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy

fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod

52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu

odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie

právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03,

bod 29).

15. Ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že «v súvislosti

s aplikáciou predmetných ustanovení a ich ústavne

konformným výkladom ( a nasl. , pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP,

dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania

z porušenia zákona s odkazom na ustanovenie , kde bližšie konkretizuje možné

dôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade

podania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je

potrebné pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného práva zákona, ktoré

v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už

hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto interpretačnému

záveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom prípustnosti

mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv

a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnom

prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením

hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom

prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným

prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň „ďalšieho“

odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej právoplatne

skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa na nesprávne

právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného práva

na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady

10

nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou

od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, či

ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.

Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorej

vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov

na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».

16. Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov sa v otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to

predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom

reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať

mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité

zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady

res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.

„... Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise)

a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom

pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to

nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti

Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33) «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“

právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,

preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)

pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»

(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34) Aj aktuálne rozhodnutia

ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s.,

PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní

a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti

a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy

generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto

rozhodnutia ESĽP poukazuje tiež napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.

17. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce

stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“

18. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia) prijal

20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom

období (R 36/2008).

19. Nosné dôvody uvádzané v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe

ktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom,

spočívajú zjednodušene povedané v názore, že sťažovateľ predtým, ako v jeho veciach

generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sám mohol podať mimoriadny opravný

prostriedok (dovolanie) podľa a nasl. , „ktorý mal k dispozícii a ktorý bol

potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak

sťažovateľ neurobil, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ ( in fine ), v dôsledku

čoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie.

V okolnostiach napadnutého rozhodnutia najvyšší súd nad rámec už uvedeného, resp.

rozvíjajúc už uvedené, uviedol, že „... prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny

poriadok stanovením jednak určitých objektívnych znakov rozhodnutia [ (pokiaľ

12

ide o rozsudok odvolacieho súdu) a (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)],

jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v § 237ods. 1

. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v

je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď ) vždy teda bez

ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade

každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

(s výnimkou exekučného konania viď ) otvára priestor pre posúdenie

správnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté

rozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní.

Každé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť

rozhodnutie v merite veci...

... v danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal

odporca možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám

náležité chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne.

Odporca nepodal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2014

sp. zn. .

... to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal

k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Vzhľadom na pasivitu samotného odporcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesné

neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním

mimoriadneho dovolania podnecovaného odporkyňou.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesné

neprípustné ( v spojení s ustanoveniami a

písm. c/ .).“.

20. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis

mutandis ). Podľa názoru ústavného súdu v bode 19 uvedený výklad

najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal

sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ju ústavný súd

považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúcu a ústavne relevantnú.

21. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by

v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (), čo však, ako už bolo uvedené,

v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť,

na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je

postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv

sťažovateľa.

22. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa

v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej

súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (prípadne

i základného práva podľa ), reálnosť ktorých by ústavný súd mohol

posúdiť až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

14

23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti v zmysle dikcie ustanovenia § 25

ods. 2 rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

24. Nad rámec už uvedeného neušlo pozornosti ústavného súdu, že vadami trpelo

i splnomocnenie pre advokáta (datované 23. februára 2016) na zastupovanie v konaní pred

ústavným súdom, ktoré bolo udelené v rozsahu a dohovoru (pozri bod 1).

Navyše v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným súdom) týka.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016