Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 52/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca), zo sudkyne Marianny

Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20,

Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 25. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Základné právo zaručené Slovenskej

republiky a právo zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 25. septembra 2014

p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. decembra 2014 doručená sťažnosť vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa (ďalej len

„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd") sp. zn. z 25. septembra 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Sťažnosť sťažovateľky bola doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 21. mája 2015.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania vedeného pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. v procesnej pozícii žalobkyne o zaplatenie 3 353,33 €

s príslušenstvom. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 12. novembra 2013,

ktorým žalobu sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že

odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil.

3. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že napadnutý rozsudok krajského súdu je

nedostatočne odôvodnený, konkrétne uviedla, že „v napadnutom rozsudku sa žiadne právne

hodnotenie nenachádza“. Takisto sťažovateľka nesúhlasila s právnym záverom uvedeným

v napadnutom rozsudku krajského súdu o neunesení dôkazného bremena a v sťažnosti

uviedla, že nemá prístup k dokladom, ktorými chcela preukázať absenciu vážneho úmyslu

žalovaného vykonať rekonštrukciu bytu ako predmetu ústnej zmluvy údajne uzavretej

medzi sťažovateľkou a žalovaným. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla aj

ďalšie skutkové tvrdenia, na základe ktorých dospela k záveru, že „rozsudok odvolacieho

súdu ani proces, ktorý mu predchádzal nezodpovedá kritériám, predpokladaným

v článkoch 46 SR a Dohovoru“.

4. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom

krajského súdu boli porušené označené práva garantované a dohovorom, napadnutý

rozsudok krajského súdu zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov

konania pred ústavným súdom.

5. Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením

č. k. -10 zo 4. februára 2015 ju prijal na ďalšie konanie.

6. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda krajského súdu

podaním sp. zn. z 12. mája 2015, v ktorom uviedol:

«V ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že ju súdy neprimerane zaťažili „takým“

dôkazným bremenom, ktoré nielen zasahuje do spravodlivej rovnováhy medzi stranami

sporu, ale jej aj znemožnili preukázať skutkový stav, na základe ktorého mohli zákonne

a spravodlivo rozhodovať.

V predmetnom spore žalobkyňa tvrdila, že medzi ňou a právnym predchodcom

žalovanej ( ) došlo k uzavretiu zmluvy o rekonštrukciu bytu

na Svätoplukovej ulici č. 7 v Košiciach. Z listinného dôkazu, ktorý žalobkyňa predložila

vyplýva, že sumu 240 000,- Sk prevzal , ako majiteľ za firmu

Uvedený dôkaz nepriamo nasvedčoval tvrdeniu žalovanej, že zmluva nebola uzavretá

so žalovaným ako fyzickou osobou, ale spoločnosťou

Súd žalobu zamietol z dôvodu (žalobkyňou) neunesenia dôkazného bremena

v preukázaní svojho tvrdenia, že došlo k uzavretiu zmluvy medzi ňou a právnym

predchodcom žalovanej ako fyzickej osoby. Povinnosťou žalobkyne bolo preukázať

existenciu zmluvného vzťahu, z ktorého si uplatňovala nárok na zaplatenie rozdielu sumy

medzi prevzatou zálohou a hodnotou vykonaných prác...

V prejednávanej veci mala žalobkyňa bremeno tvrdenia, že s pôvodne žalovaným

uzavrela zmluvu o „rekonštrukcii bytu“, a že na túto rekonštrukciu

mu poskytla sumu 240 000,- Sk.

Z tohto bremena tvrdenia mala žalobkyňa dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie

zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu s pôvodne žalovaným ( ).

Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, lebo nepreukázala svoje tvrdenie o uzavretí

predmetnej zmluvy medzi ňou a právnym predchodcom žalovanej ako fyzickou osobou.

Nepatričné je tvrdenie sťažovateľky, že jej súdy „znemožnili“ preukázanie

skutkového stavu.»

7. Krajský súd v závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v danej veci.

8. Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom 23. apríla 2015 súhlasil

s upustením od verejného prerokovania veci a v podaní doručenom 27. mája 2015 rozšíril

svoju argumentáciu v prospech vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky, keď

uviedol:

«Vo veci som v sťažnosti (a popravde aj v priebehu konania)

opomenul uplatniť neplatnosť (absolútnu neplatnosť) „zmluvy“ o rekonštrukcii bytu...»

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci sťažnosti sťažovateľa

upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami

k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom

zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne

podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

14. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu

rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný

súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba

z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

). Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov

pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci.

16. Ústavný súd zo sťažnosti a z príloh, ktoré sťažovateľka pripojila k sťažnosti, ako

aj súvisiaceho súdneho spisu, ktorý mal zapožičaný, zistil, že krajský súd svoje rozhodnutie

založil na argumentácii, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno v súvislosti

s tvrdením, že uzavrela zmluvu s právnym predchodcom žalovanej, teda pôvodným

žalovaným. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z listinného

dôkazu, ktorý predložila sama sťažovateľka, vyplývalo, že sumu 240 000 Sk „prevzal

ako majiteľ za firmu “. Keďže žalovaná poprela tvrdenia

sťažovateľky, krajský súd dospel k záveru, že uvedený dôkaz za absencie iných

relevantných dôkazov „nepriamo nasvedčuje tvrdeniu žalovanej, že zmluva nebola uzavretá

so žalovaným ako fyzickou osobou“. Krajský súd v závere odôvodnenia uviedol, že „súd

prvého stupňa preto správne rozhodol, ak žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej

legitimácie žalovanej ako právnej nástupkyne “.

17. Ústavný súd po preskúmaní obsahu súdneho spisu a dôkazov ktoré okresný súd

vykonal konštatuje, že právne závery krajského súdu v spojení s právnymi závermi

okresného súdu korešpondujú s vykonaným dokazovaním.

18. Ústavný súd ďalej nezistil, že by závery krajského súdu nadväzujúce na závery

okresného súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku, ako aj súvisiaceho súdneho

spisu presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý

postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú

dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

20. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne

právne hodnotenie, ústavný súd sa s týmto tvrdením sťažovateľky nestotožňuje. Krajský súd

v rámci odôvodnenia uviedol, že sťažovateľka v konaní okrem už uvedeného listinného

dôkazu, ktorý súd vyhodnotil v jej neprospech, neoznačila žiadne relevantné dôkazy, ktoré

by preukazovali uzavretie zmluvy o rekonštrukcii bytu so žalovaným ako fyzickou osobou.

Za danej dôkaznej situácie krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia správne poukázal

na súvisiace procesné ustanovenie týkajúce sa dôkaznej povinnosti účastníkov konania, ako

aj ustanovenie, ktoré určuje, čo tvorí podklad pre rozhodnutie súdu. Pri absencii

relevantných dôkazov, ktoré by bolo možné hodnotiť, krajský súd za aplikácie predmetných

procesných ustanovení dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena sťažovateľky

v súvislosti s tvrdením sťažovateľky o uzavretí zmluvy so žalovaným ako fyzickou osobou.

Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná proti žalovanému ako fyzickej osobe, bolo

v nadväznosti na tento záver nutné konštatovať v okolnostiach prípadu aj nedostatok

pasívnej legitimácie žalovaného. Skutočnosť, že sťažovateľka bola v napadnutom konaní

v dôkaznej núdzi, nemožno pripísať na vrub konajúcemu súdu a tento stav ani nespôsobuje

porušenie označených práv sťažovateľky.

21. Pokiaľ ide o doplnenie sťažnostnej argumentácie podaním doručeným

27. mája 2015 o tvrdenie o absolútnej neplatnosti zmluvy o rekonštrukcii bytu medzi

sťažovateľkou a žalovaným, ústavný súd konštatuje, že táto je za už uvedených okolností

právne irelevantná pre posúdenie veci sťažovateľky, keďže v konaní nebolo preukázané

tvrdenie sťažovateľky, že skutočne došlo k uzavretiu takejto zmluvy so žalovaným ako

fyzickou osobou, ako nutný predpoklad pre prípadné posúdenie platnosti zmluvy.

22. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného

v a práva zaručeného dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016