Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 52/2015
PDF · 165.6 KB
No categories available
I. ÚS 52/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca), zo sudkyne Marianny
Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20,
Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 57/2014 z 25. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 57/2014 z 25. septembra 2014
p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. decembra 2014 doručená sťažnosť vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd") sp. zn. 3 Co 57/2014 z 25. septembra 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
Sťažnosť sťažovateľky bola doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 21. mája 2015.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou
konania vedeného pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 17 C 23/2010 v procesnej pozícii žalobkyne o zaplatenie 3 353,33 €
s príslušenstvom. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 12. novembra 2013,
ktorým žalobu sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že
odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil.
3. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že napadnutý rozsudok krajského súdu je
nedostatočne odôvodnený, konkrétne uviedla, že „v napadnutom rozsudku sa žiadne právne
hodnotenie nenachádza“. Takisto sťažovateľka nesúhlasila s právnym záverom uvedeným
v napadnutom rozsudku krajského súdu o neunesení dôkazného bremena a v sťažnosti
uviedla, že nemá prístup k dokladom, ktorými chcela preukázať absenciu vážneho úmyslu
žalovaného vykonať rekonštrukciu bytu ako predmetu ústnej zmluvy údajne uzavretej
medzi sťažovateľkou a žalovaným. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla aj
ďalšie skutkové tvrdenia, na základe ktorých dospela k záveru, že „rozsudok odvolacieho
súdu ani proces, ktorý mu predchádzal nezodpovedá kritériám, predpokladaným
v článkoch 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru“.
4. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom
krajského súdu boli porušené označené práva garantované ústavou a dohovorom, napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov
konania pred ústavným súdom.
5. Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením
č. k. I. ÚS 52/2015-10 zo 4. februára 2015 ju prijal na ďalšie konanie.
6. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda krajského súdu
podaním sp. zn. 1 Spr V/495/2015 z 12. mája 2015, v ktorom uviedol:
«V ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že ju súdy neprimerane zaťažili „takým“
dôkazným bremenom, ktoré nielen zasahuje do spravodlivej rovnováhy medzi stranami
sporu, ale jej aj znemožnili preukázať skutkový stav, na základe ktorého mohli zákonne
a spravodlivo rozhodovať.
V predmetnom spore žalobkyňa tvrdila, že medzi ňou a právnym predchodcom
žalovanej ( ) došlo k uzavretiu zmluvy o rekonštrukciu bytu
na Svätoplukovej ulici č. 7 v Košiciach. Z listinného dôkazu, ktorý žalobkyňa predložila
vyplýva, že sumu 240 000,- Sk prevzal , ako majiteľ za firmu
Uvedený dôkaz nepriamo nasvedčoval tvrdeniu žalovanej, že zmluva nebola uzavretá
so žalovaným ako fyzickou osobou, ale spoločnosťou
Súd žalobu zamietol z dôvodu (žalobkyňou) neunesenia dôkazného bremena
v preukázaní svojho tvrdenia, že došlo k uzavretiu zmluvy medzi ňou a právnym
predchodcom žalovanej ako fyzickej osoby. Povinnosťou žalobkyne bolo preukázať
existenciu zmluvného vzťahu, z ktorého si uplatňovala nárok na zaplatenie rozdielu sumy
medzi prevzatou zálohou a hodnotou vykonaných prác...
V prejednávanej veci mala žalobkyňa bremeno tvrdenia, že s pôvodne žalovaným
uzavrela zmluvu o „rekonštrukcii bytu“, a že na túto rekonštrukciu
mu poskytla sumu 240 000,- Sk.
Z tohto bremena tvrdenia mala žalobkyňa dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie
zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu s pôvodne žalovaným ( ).
Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, lebo nepreukázala svoje tvrdenie o uzavretí
predmetnej zmluvy medzi ňou a právnym predchodcom žalovanej ako fyzickou osobou.
Nepatričné je tvrdenie sťažovateľky, že jej súdy „znemožnili“ preukázanie
skutkového stavu.»
7. Krajský súd v závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v danej veci.
8. Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom 23. apríla 2015 súhlasil
s upustením od verejného prerokovania veci a v podaní doručenom 27. mája 2015 rozšíril
svoju argumentáciu v prospech vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky, keď
uviedol:
«Vo veci som v sťažnosti (a popravde aj v priebehu konania)
opomenul uplatniť neplatnosť (absolútnu neplatnosť) „zmluvy“ o rekonštrukcii bytu...»
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci sťažnosti sťažovateľa
upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami
k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom
zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne
podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
14. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,
pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu
rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
15. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný
súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1
ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba
z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05,
II. ÚS 127/07). Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov
pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného
súdu, boli relevantné aj v danej veci.
16. Ústavný súd zo sťažnosti a z príloh, ktoré sťažovateľka pripojila k sťažnosti, ako
aj súvisiaceho súdneho spisu, ktorý mal zapožičaný, zistil, že krajský súd svoje rozhodnutie
založil na argumentácii, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno v súvislosti
s tvrdením, že uzavrela zmluvu s právnym predchodcom žalovanej, teda pôvodným
žalovaným. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z listinného
dôkazu, ktorý predložila sama sťažovateľka, vyplývalo, že sumu 240 000 Sk „prevzal
ako majiteľ za firmu “. Keďže žalovaná poprela tvrdenia
sťažovateľky, krajský súd dospel k záveru, že uvedený dôkaz za absencie iných
relevantných dôkazov „nepriamo nasvedčuje tvrdeniu žalovanej, že zmluva nebola uzavretá
so žalovaným ako fyzickou osobou“. Krajský súd v závere odôvodnenia uviedol, že „súd
prvého stupňa preto správne rozhodol, ak žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie žalovanej ako právnej nástupkyne “.
17. Ústavný súd po preskúmaní obsahu súdneho spisu a dôkazov ktoré okresný súd
vykonal konštatuje, že právne závery krajského súdu v spojení s právnymi závermi
okresného súdu korešpondujú s vykonaným dokazovaním.
18. Ústavný súd ďalej nezistil, že by závery krajského súdu nadväzujúce na závery
okresného súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd
za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku, ako aj súvisiaceho súdneho
spisu presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý
postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky
podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé
súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú
dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
20. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne
právne hodnotenie, ústavný súd sa s týmto tvrdením sťažovateľky nestotožňuje. Krajský súd
v rámci odôvodnenia uviedol, že sťažovateľka v konaní okrem už uvedeného listinného
dôkazu, ktorý súd vyhodnotil v jej neprospech, neoznačila žiadne relevantné dôkazy, ktoré
by preukazovali uzavretie zmluvy o rekonštrukcii bytu so žalovaným ako fyzickou osobou.
Za danej dôkaznej situácie krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia správne poukázal
na súvisiace procesné ustanovenie týkajúce sa dôkaznej povinnosti účastníkov konania, ako
aj ustanovenie, ktoré určuje, čo tvorí podklad pre rozhodnutie súdu. Pri absencii
relevantných dôkazov, ktoré by bolo možné hodnotiť, krajský súd za aplikácie predmetných
procesných ustanovení dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena sťažovateľky
v súvislosti s tvrdením sťažovateľky o uzavretí zmluvy so žalovaným ako fyzickou osobou.
Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná proti žalovanému ako fyzickej osobe, bolo
v nadväznosti na tento záver nutné konštatovať v okolnostiach prípadu aj nedostatok
pasívnej legitimácie žalovaného. Skutočnosť, že sťažovateľka bola v napadnutom konaní
v dôkaznej núdzi, nemožno pripísať na vrub konajúcemu súdu a tento stav ani nespôsobuje
porušenie označených práv sťažovateľky.
21. Pokiaľ ide o doplnenie sťažnostnej argumentácie podaním doručeným
27. mája 2015 o tvrdenie o absolútnej neplatnosti zmluvy o rekonštrukcii bytu medzi
sťažovateľkou a žalovaným, ústavný súd konštatuje, že táto je za už uvedených okolností
právne irelevantná pre posúdenie veci sťažovateľky, keďže v konaní nebolo preukázané
tvrdenie sťažovateľky, že skutočne došlo k uzavretiu takejto zmluvy so žalovaným ako
fyzickou osobou, ako nutný predpoklad pre prípadné posúdenie platnosti zmluvy.
22. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016