Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 311/2016
PDF · 216.43 KB
No categories available
II. ÚS 311/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 2983/2015, Rvp 2984/2015, Rvp 2985/2015, Rvp 2986/2015, Rvp 3100/2015,
Rvp 3101/2015, Rvp 3102/2015, Rvp 3103/2015, Rvp 3104/2015, Rvp 3105/2015,
Rvp 3106/2015, Rvp 3107/2015, Rvp 3108/2015, Rvp 3109/2015, Rvp 3110/2015,
Rvp 3111/2015, Rvp 3112/2015, Rvp 3113/2015, Rvp 3114/2015, Rvp 3115/2015,
Rvp 3116/2015, Rvp 3117/2015, Rvp 3118/2015 a Rvp 3119/2015 vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11 Co 508/2014 z 15. decembra 2014 (Rvp 2983/2015),
sp. zn. 7 Co 744/2014 z 12. novembra 2014 (Rvp 2984/2015), sp. zn. 11 Co 495/2014
z 15. decembra 2014 (Rvp 2985/2015), sp. zn. 7 Co 779/2014 z 26. novembra 2014
(Rvp 2986/2015), sp. zn. 11 Co 524/2014 z 15. decembra 2014 (Rvp 3100/2015), sp. zn.
9 Co 897/2014 z 20. novembra 2014 (Rvp 3101/2015), sp. zn. 5 Co 708/2015
zo 16. decembra 2014 (Rvp 3102/2015), sp. zn. 7 Co 774/2014 z 26. novembra 2014
(Rvp 3103/2015), sp. zn. 5 Co 771/2014 z 18. novembra 2014 (Rvp 3104/2015), sp. zn.
8 Co 576/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 3105/2015), sp. zn. 10 Co 444/2014 z 30. októbra
2014 (Rvp 3106/2015), sp. zn. 7 Co 600/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 3107/2015),
sp. zn. 11 Co 547/2014 z 15. decembra 2014 (Rvp 3108/2015), sp. zn. 7 Co 589/2014
z 26. novembra 2014 (Rvp 3109/2015), sp. zn. 11 Co 536/2014 z 15. decembra 2014
(Rvp 3110/2015), sp. zn. 7 Co 674/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 3111/2015), sp. zn.
9 Co 889/2014 z 20. novembra 2014 (Rvp 3112/2015), sp. zn. 5 Co 803/2014
zo 16. decembra 2014 (Rvp 3113/2015), sp. zn. 8 Co 741/2014 z 26. novembra 2014
(Rvp 3114/2015), sp. zn. 7 Co 607/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 3115/2015), sp. zn.
7 Co 624/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 3116/2015), sp. zn. 8 Co 705/2014
z 26. novembra 2014 (Rvp 3117/2015), sp. zn. 8 Co 631/2014 z 26. novembra 2014
(Rvp 3118/2015) a sp. zn. 8 Co 577/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 3119/2015)
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 2983/2015, Rvp 2984/2015, Rvp 2985/2015, Rvp 2986/2015,
Rvp 3100/2015, Rvp 3101/2015, Rvp 3102/2015, Rvp 3103/2015, Rvp 3104/2015,
Rvp 3105/2015, Rvp 3106/2015, Rvp 3107/2015, Rvp 3108/2015, Rvp 3109/2015,
Rvp 3110/2015, Rvp 3111/2015, Rvp 3112/2015, Rvp 3113/2015, Rvp 3114/2015,
Rvp 3115/2015, Rvp 3116/2015, Rvp 3117/2015, Rvp 3118/2015 a Rvp 3119/2015 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2983/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. marca 2015
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (spolu ďalej
len „napadnuté rozsudky krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
2
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňa
v konaniach vedených Okresným súdom Čadca, Okresným súdom Liptovský Mikuláš,
Okresným súdom Martin, Okresným súdom Námestovo a Okresným súdom Žilina (ďalej
len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách, ktorými sa
domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú súčasne
súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli o žalobách sťažovateľky vo veci samej rozsudkami, ktorými
žaloby v celom rozsahu zamietli a zároveň zamietli i jej návrhy na prerušenie konaní.
Proti predmetným rozsudkom okresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd
o odvolaniach sťažovateľky rozhodol tak, že napadnutými rozsudkami potvrdil predmetné
rozhodnutia okresných súdov.
Podľa názoru sťažovateľky «odvolacie súdy „spôsobili“ porušenie jej základných
práv, osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva
na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd».
Tvrdenie o porušení svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje tým, že:
„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho
prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom.
Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú
všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu.
Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami,
ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15
OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje
vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych
argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie vo svoj prospech...
4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu
v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho
konania.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského
súdu v napadnutých konaniach a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnuté
rozsudky krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
4
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna
a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter
rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutí
jej žalôb o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí jej návrhov
na prerušenie konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu.
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje
na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí
aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv
a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú
dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv
a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,
že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne
nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne
pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).
Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní
a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa
musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu
na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
6
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická
osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,
ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
8
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:
1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia;
2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne
prekvapivými;
3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania;
4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené;
5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku
o zamietnutí prerušenia súdneho konania.
Ústavný súd preskúmal napadnuté rozsudky krajského súdu a na tomto základe
konštatuje, že v relevantných častiach odôvodnenia týchto rozsudkov krajský súd
ako odvolací súd zhodne vyslovil svoj záver, v zmysle ktorého sťažovateľka nemá
právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) z dôvodu
nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa osobitne zaoberal skutočnosťou,
či postupom príslušných okresných súdov v namietaných exekučných konaniach došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný základ na priznanie práva na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnako sa zaoberal aj námietkou sťažovateľky,
podľa ktorej vo veci rozhodol vylúčený sudca, ako aj námietkou týkajúcou sa odňatia jej
možnosti konať pred súdom a námietkou týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých
rozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto
predmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia
odôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno
podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,
t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,
resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení
zákona č. 514/2003 Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú
„rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený
právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru
všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20
ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva
aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného
aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že
nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď
sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,
nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej
základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
Ústavný súd považuje za vhodné tiež zdôrazniť, že s ústavnou akceptovateľnosťou
a udržateľnosťou právnych záverov krajských súdov ako odvolacích súdov vo vzťahu
10
k v zásade identickým námietkam sťažovateľky, ktoré formuluje paušálne bez ohľadu
na konkrétne okolnosti prípadu, sa už podrobne vysporiadal v celom rade svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014),
s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a (vychádzajúc zo zásady hospodárnosti výkonu
svojej rozhodovacej činnosti) v podrobnostiach na argumentáciu v nich uvedenú odkazuje
aj v tomto uznesení.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd
po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol reálne vysloviť ich
porušenie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016