Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 214/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., pre

namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 3

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1, , a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej aj „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. februára 2015.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je postup najvyššieho súdu, ktorý v rozsudku

sp. zn. z 24. februára 2015 zmenil rozsudok Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -44 z 13. decembra 2013 a potvrdil rozhodnutie Sociálnej

poisťovne – ústredia (ďalej len „Sociálna poisťovňa) č. 6537-43/2013-BA z 19. apríla 2013

o tom, že sťažovateľ nemá nárok na úrazovú rentu z titulu choroby z povolania zo systému

slovenského sociálneho zabezpečenia.

Ako z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľ si nárok na úrazovú rentu

uplatnil na základe hlásenia choroby z povolania a ohrozenia chorobou z povolania

vystaveného (ďalej len „hlásenie“) Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie LF UK

a UNB v Bratislava (ďalej len ,,klinika pracovného lekárstva“) z 5. mája 2011, v zmysle

ktorej bol dátum prvého zistenia choroby z povolania určený na 11. november 2010.

Žiadosť bola Sociálnej poisťovni – pobočke (ďalej len „pobočka“) doručená 12. mája

2011.

Na základe námietky vtedy posledného zamestnávateľa sťažovateľa, spoločnosti

(od 10. januára 2012

; od 3. decembra 2015 spoločnosť zrušená, výmaz 20. januára 2016), ktorou

namietal svoju zodpovednosť za uvedenú chorobu z povolania, Sociálna poisťovňa začala

preverovať dátum vzniku choroby z povolania, a teda aj zodpovedného zamestnávateľa.

Vtedy posledný zamestnávateľ sťažovateľa poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ uňho

pracoval len od 1. júla 2010 do 20. augusta 2010, pričom za túto dobu nemohli nastať

podmienky na to, aby u sťažovateľa vznikla diagnostikovaná choroba z povolania. Ďalej sa

odvolal na stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v z 19. apríla

2011, ako aj na stanovisko , odborného lekára ušného, nosného,

krčného z z 30. júla 2009, v ktorom skonštatoval ťažkú

percepčnú nedoslýchavosť obojstranne s tým, že straty už prekročili hranicu uznania

z choroby z povolania o 29,1%. Na základe vzniknutých rozporov a žiadosti

, Sociálna poisťovňa prerušila konanie o úrazovej rente sťažovateľa. Následne

klinika pracovného lekárstva vydala hlásenie z 2. mája 2012, ktorým zrušila hlásenie

z 5. mája 2011 a ako dátum zistenia choroby z povolania uviedla 30. júl 2009.

Zamestnávateľa neuviedla názvom, len sídlom „ “. Potom 6. júna 2012 vydala

klinika pracovného lekárstva ešte jedno hlásenie, v ktorom opravila údaje

o zamestnávateľovi (zodpovednom subjekte) tak, že uviedla

.

Na základe týchto údajov Sociálna poisťovňa rozhodla o nepriznaní nároku

sťažovateľa na úrazovú rentu na základe záveru, že zodpovedný zamestnávateľ je

(do 13. augusta 2008 , pozn.), ktorý má a aj v čase

vzniku choroby z povolania mal sídlo v . Tento právny záver najvyšší súd

vyhodnotil ako správny a dostatočne podložený, keď rozsudok krajského súdu zmenil

a rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil.

Konaniu a rozhodnutiu Sociálnej poisťovne sťažovateľ vytkol, že sa nevysporiadala

s existenciou viacerých posudkov vystavených klinikou pracovného lekárstva, ako ani

s jeho námietkami voči podkladom rozhodnutia, ktoré označil za prekvapivé. Vo vzťahu

k rozsudku najvyššieho súdu bol sťažovateľ toho názoru, že dospel k nesprávnym zisteniam,

keď nesprávne posúdil jeho námietky uvedené v opravnom prostriedku [ a nasl. ,

v znení neskorších predpisov (ďalej

len ,,“)], resp. sa nimi vôbec nezaoberal, čím neposkytol riadne

a presvedčivé odôvodnenie svojho rozsudku. Samo zistenie skutkového stavu označil

sťažovateľ za rozporné s obsahom spisov.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„Základné právo ,

na súdnu ochranu podľa ... na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských právach a základných

slobôd... na primerané hmotné zabezpečenie... podľa ... a

... vlastniť majetok podľa

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 2. 2015, sp. zn.

, porušené bolo.

...Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 2. 2015, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

... priznáva

finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur, ktoré je mu povinný vyplatiť Najvyšší súd

Slovenskej republiky...

... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť

, trovy konania, tak ako budú vyčíslené

v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jeho právneho zástupcu

, a.s. a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu

hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) poškodený má nárok na úrazovú rentu,

ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný

pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej

v § 17 ods. 2 (ďalej len „pokles pracovnej schopnosti“) a nedovŕšil dôchodkový vek alebo

mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.

Podľa za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou

z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej

zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou

bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch

o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich

uvedených.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti rôznym spôsobom (rozpor zistenia s obsahom

administratívneho spisu, prekročenie právomoci Regionálnym úradom verejného

zdravotníctva, ľubovôľou kliniky pracovného lekárstva pri vydávaní druhého a tretieho

hlásenia, spochybnenie oprávnenia Sociálnej poisťovne žiadať vydanie nového hlásenia,

nesprávne právne posúdenie veci Sociálnou poisťovňou) napáda vecnú a právnu správnosť

záveru o tom, ktorý z bývalých zamestnávateľov sťažovateľa je zodpovedným

zamestnávateľom vo vzťahu k jeho chorobe z povolania. Zodpovedanie tejto otázky je

dôležité pre určenie právomoci samej Sociálnej poisťovni, pretože zodpovednosť skoršieho

z nich, spoločnosti , so sídlom v , u ktorého bol

sťažovateľ zamestnaný od 1. októbra 2003 (vtedy ) do 30. júna 2011,

zakladá právomoc orgánov na konanie a rozhodnutie o žiadosti

sťažovateľa. Tieto námietky boli obsahom aj jeho opravného prostriedku.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ).

Ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva

nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom

(napr. , , ).

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a konania predchádzajúceho

jeho vydaniu ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné.

Najvyšší súd podľa ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo vyhodnotil ako nesprávny

záver krajského súdu a potvrdil opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie Sociálnej

poisťovne, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné.

Vo svojom rozsudku najvyšší súd v súlade s v spojení s

ods. 1 prvou vetou a uviedol podstatné obsahy odvolaním

napadnutého rozsudku krajského súdu, odvolania Sociálnej poisťovne, ako aj vyjadrenie

sťažovateľa k podanému odvolaniu. Na ich základe, ako aj z obsahu pripojeného

administratívneho spisu skonštatoval skutkový priebeh konania pred Sociálnou poisťovňou.

Jej právne závery konfrontoval s vlastnými zisteniami a relevantnými zákonnými

ustanoveniami. Spôsob, akým tak učinil, súčasne reagoval na námietky sťažovateľa

obsiahnuté ako v jeho viacerých podaniach a vyjadreniach v konaní pred Sociálnou

poisťovňou, opravnom prostriedku podľa a nasl. , vyjadrení k odvolaniu

Sociálnej poisťovne, a napokon aj v tu prejednávanej sťažnosti.

Ústavný súd nepovažuje za relevantné námietky sťažovateľa voči úvahe

najvyššieho súdu, keď ako relevantné podklady na vydanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne

akceptoval stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v z 19. apríla

2011, ako aj hlásenie zo 6. júna 2012 a potvrdenie prednostu kliniky pracovného lekárstva

z 10. januára 2013 a uzavrel, že „odporkyňa (Sociálna poisťovňa, pozn.) vydala vo veci

zákonné rozhodnutie, ktoré nebolo v priebehu konania pred správnym orgánom žiadnym

právne relevantným spôsobom spochybnené“.

Pre účely komplexnejšieho posúdenia okolností, za ktorých malo dôjsť k porušeniu

základných práv sťažovateľa a účely overenia opodstatnenosti ním vznesených námietok si

ústavný súd vyžiadal spis Sociálnej poisťovne vedený vo veci sťažovateľa.

Ústavný súd poznamenáva, že Sociálna poisťovňa je okrem iného povinná pri

svojom rozhodovaní vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu (§ 209 ods. 1

zákona o sociálnom poistení). Z toho vyplýva, že po tom, ako sa určenie dátumu vzniku

choroby z povolania sťažovateľa a zodpovedného zamestnávateľa stalo sporným, mala

nielen právomoc, ale aj povinnosť na základe dostupných listín a aj opätovnými dopytmi na

kliniku pracovného lekárstva spoľahlivo ustáliť obe tieto skutočnosti. Namietané stanovisko

Regionálneho úradu verejného zdravotníctva pritom nepredstavuje ten jediný podklad na

ustálenie záverov o dátume vzniku choroby z povolania a určení zodpovedného

zamestnávateľa, je len jedným z podkladov na preverenie pôvodných zistení; vo vzťahu

k jednotlivým hláseniam kliniky pracovného lekárstva sťažovateľ namietal legálnu

neexistenciu „opravného hlásenia“, avšak akceptovanie jeho námietky by viedlo k negácii

požiadavky úplného zistenia skutočného stavu veci v konaní pred Sociálnou poisťovňou.

Ako z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj vyžiadaného administratívneho spisu Sociálnej

poisťovne vyplynulo, sťažovateľ však nikdy nespochybnil vyšetrenie

z 30. júla 2009, v ktorom bolo konštatované poškodenie sluchu presahujúce

hodnoty pre chorobu z povolania a na základe ktorého bol následne uznaný za čiastočne

invalidného.

Ústavný súd tiež poukazuje na „Zápisnicu z konania podľa § 189 zákona č.

o sociálnom poistení“ z 11. augusta 2011 vedeného Sociálnou poisťovňou,

pobočkou o nahliadnutí do spisu týkajúceho sa poistnej udalosti č. 111601100234,

pre účely ktorého sa na pobočku dostavil sťažovateľ. Z obsahu zápisnice vyplýva, že

sťažovateľ bol oboznámený s listinami v spise, ako aj s tým, že spoločnosť

, ktorá je na hlásení kliniky pracovného lekárstva z 5. mája 2011

uvedená ako organizácia, kde choroba z povolania vznikla, neoznámila poistnú udalosť

podľa § 231 ods. 1 písm. g) zákona o sociálnom poistení, a z toho dôvodu ju pobočka

predvolala na ústne konanie s cieľom zisťovania presného a úplného zisťovania skutkového

stavu. Ďalej sa v zápisnici okrem iného. uvádza: „ považuje za potrebné uviesť vo

veci toto stanovisku: niekedy v roku 2006 som začal pociťovať šumenie a silné šelesty. ... Za

dobu, kedy som pracoval v , teda subjektu

z , som nikdy nebol poslaný na ušné vyšetrenie, Chcem povedať

a predkladám k tomu dohody s českým zamestnávateľom , že

môj pracovný pomer bol stále predlžovaný na krátke trojmesačné obdobia, teda na dobu

určitú, ale v konečnom dôsledku som prácu ako obsluha stavebných strojov z časového

hľadiska vykonával sústavne asi od 2003 do 2005. Pred rokom 2003 som pracoval tiež

u českých zamestnávateľov a pracovné zmluvy o tom som doložil. Poukazujem na poukaz na

vyšetrenie od , ktorý nemá dátum a podľa ktorého som bol odoslaný na

vyšetrenie do na Kliniku chorôb z povolania z dôvodu ťažkej nedoslýchavosti mňa

ako strojníka. Pretože na poukaze nie je dátum, nechal som si obálku, kde je dátum 3. 9.

2010, z ktorého vyplýva, že až vtedy mi bol doručený tento poukaz na vyšetrenie. Originály

poukazu a obálky sa vracajú z dôvodu, že v spise sa nachádzajú fotokópie.

Takže firma zámerne so mnou zmenila pracovnú zmluvu s firmou aby

sa vyhli zodpovednosti za chorobu z povolania, na ktorú ma neodoslali ešte v

, kde bola zistená 30. 7. 2009. Mám na mysli správu .

K som sa dostal tak, že firma nás viacerých

pracovníkov vyslala na lekárske vyšetrenie na . Tam nám robili

viacero vyšetrení: EEG vyšetrenie, neurologické vyšetrenie, interné vyšetrenie, ušné

vyšetrenie, RTG. Tieto vyšetrenia dal urobiť zamestnávateľ z dôvodu, že nás zamestnancov

chcel vyslať pracovať pre , t.j. stále sa jednalo a malo ísť o českého

zamestnávateľa. To vyslanie mojej osoby na práce pre sa začalo od 6. 10.

2009. Tam som pracoval na tomto pracovisku do 20. 8. 2010. Ale v dobe od 1. 7. 2010 do

20. 8. 2010 som už mal uzavretý pracovný pomer so slovenským zamestnávateľom

bez vstupnej prehliadky lekára. ... Zároveň predkladám so spisu, že sa

stávam invalidným od 30. 7. 2009, a to posudok o invalidite, podľa ktorého táto je pre

obojstrannú ťažkú percepčnú neslýchavosť s poklesom pracovnej schopnosti 35%.

Rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku mi nebolo ešte doručené. Prekladám do spisu

posledné vyšetrenie vlani 11. 11. 2010 u ušného od

.“ Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ bol jednak oboznámený s tým, že Sociálna

poisťovňa bude ďalej skúmať moment vzniku (prvého zistenia) choroby z povolania, ako aj

s tým, že , spochybnil svoju zodpovednosť. Súčasne z jeho

výpovede vyplýva, že si bol vedomý možnosti skoršieho vzniku choroby z povolania

s ohľadom na absolvované lekárske vyšetrenia a ich závery a následky. Nemožno preto

priznať relevanciu tvrdeniam sťažovateľa o prekvapivých záveroch vychádzajúcich

z hlásení kliniky pracovného lekárstva, v ktorých je prvé zistenie choroby z povolania

datované na 30. júl 2009.

Ak možno rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu Sociálnej poisťovne

niečo vytknúť, je to skutočnosť, že nekonfrontoval námietky sťažovateľa uvedené

v odvolaní s už citovanou zápisnicou, keďže sťažovateľ sa v neskorších podaniach

adresovaných jednak Sociálnej poisťovni, ale aj v žalobe a podaniach v konaní pred

správnymi súdmi vyjadruje spôsobom nereflektujúcim tieto jeho vyjadrenia.

Napriek už uvedenej výhrade je namieste skonštatovať, že rozsudok najvyššieho

súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený, a ústavný súd teda nie je

oprávnený a ani povinný jeho postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

). Navyše, v tejto situácii ani nemá dôvod do právneho názoru najvyššieho

súdu zasiahnuť.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho

rozhodnutia a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho

súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom

skutkových omylov a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu

do výkonu tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného

súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v

okolnostiach daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom

takéto nedostatky nevykazuje. Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal a aj citoval

relevantné rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sa na danú vec vzťahujú.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, ,

, , ), nezistiac možnosť porušenia uvedeného práva

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2015 ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35

ods. 3 a ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z (a tiež právo

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd), čl. 35 ods. 3 a čl. 39 ods. 1, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením (). Z uvedeného dôvodu s ohľadom na

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho

základného práva podľa ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto

zvyšnej časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol ( ).

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa z hľadiska možnosti porušenia jeho

označených základných práv vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa

odmietol, nezaoberal sa jeho ďalšími návrhmi vrátane

návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016