Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 196/2016
PDF · 160.02 KB
No categories available
III. ÚS 196/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja
, zastúpených advokátom Mgr. Milanom Sadloňom, advokátska kancelária,
V. Paulínyho - Tótha 30, Senica, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 412/2014 z 11. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára
2016 doručená sťažnosť a , obaja
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
8 Cdo 412/2014 z 11. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako žalovaní boli účastníkmi
konania v právnej veci o určenie hraníc a vydanie veci vedenej na Okresnom súdu Senica
pod sp. zn. 7 C 29/2004. Okresný súd Senica v predmetnej veci rozhodol rozsudkom
z 21. novembra 2012 tak, že žalobe žalobcov vyhovel a určil hranicu pozemkov
v neprospech sťažovateľov a zároveň nariadil sťažovateľom vypratať časť parcely
označenej v rozsudku. Na základe podaného odvolania sťažovateľov rozhodoval Krajský
súd v Trnave, ktorý svojím rozsudkom sp. zn. 24 Co 22/2013 zo 14. mája 2014 rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. Sťažovatelia nespokojní s výsledkom
odvolacieho konania podali dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým
uznesením.
Sťažovatelia sa v sťažnosti nestotožňujú s právnym názorom dovolacieho súdu,
predostierajú vlastné právne posúdenie veci a sú toho názoru, že najvyšší súd „porušil naše
Ústavou Slovenskej republiky garantované právo, najmä právo na spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Sťažovatelia uvádzajú, že „napriek jasne
protirečivým záverom súdov s vykonanými dôkazmi a tvrdeniami účastníkov konania
Najvyšší súd Slovenskej republiky skonštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení
s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa spĺňa uvedené kritériá prijateľnosti,
racionálnosti, spravodlivosti a presvedčivosti“. Tento záver najvyššieho súdu považujú
sťažovatelia za formalistický, povrchný a arbitrárny.
Sťažovatelia svoje dovolanie založili na dôvode prípustnosti podľa § 237 písm. f)
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“), teda na tvrdení, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Sťažovatelia na základe uvedenej argumentácie v sťažnosti žiadali, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 8 Cdo 412/2014
zo dňa 11.11.2015, ktorým odmietol dovolanie žalovaných sťažovateľov proti Rozsudku
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/22/2013-283 zo dňa 14.5.2014, základné práva
a slobody sťažovateľov vyplývajúcich z čl 20 ods. 1, 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky boli porušené.
2. Ústavný súd Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 8 Cdo
412/2014 zo dňa 11.11.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovatelia v závere svojej sťažnosti zároveň navrhli, aby ústavný súd
vydal dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť povinnosti uloženej sťažovateľom
upravenej v druhom odseku výrokovej časti rozsudku Okresného súdu Senica sp. zn. 7 C
29/2004 z 21. novembra 2012.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa
sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia
domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili
za porušovateľa svojich práv. Preto ústavný súd námietky vo vzťahu meritórnemu
rozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu považoval len za súčasť ich právnej
argumentácie.
1. Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľov s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol.
Sťažovatelia v ňom vidia porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd úvodom považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Sťažovatelia odôvodňovali porušenie svojich označených práv napadnutým
uznesením najvyššieho súdu jeho arbitrárnosťou, pretože podľa ich názoru odôvodnenie
napadnutého uznesenia je nedostatočné, nesprávne a tým aj ústavne neudržateľné.
Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
vyplýva, že dôvodom odmietnutia dovolania bola skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil
s názorom sťažovateľov týkajúcim sa prípustnosti ich dovolania z dôvodu podľa § 237
písm. f) OSP, čo aj primeraným spôsobom odôvodnil. Vzhľadom na to, že sťažovatelia
v dovolaní okrem uvedeného namietaného dôvodu prípustnosti dovolania uvádzali ďalej len
dôvody dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c), ktoré samy osebe nezakladajú
prípustnosť dovolania, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po preskúmaní veci
konštatoval nemožnosť vyvodiť prípustnosť dovolania zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, preto dovolanie odmietol.
Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje, že
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne
ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ
pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce z namietaných vád uvedených v dovolaní a relevantných noriem procesného
práva, ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil, že by relevancia
námietok sťažovateľov smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
z hľadiska posúdenia možného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.
Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
2. Pokiaľ sťažovatelia namietali, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo
k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
konštatuje nedostatočné pomenovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Článok
48 ods. 2 ústavy upravuje hneď niekoľko základných parciálnych práv účastníkov konania,
preto sa štandardne vyžaduje, aby sťažovatelia označili základné právo nielen označením
príslušného článku ústavy, ale aj ich slovným pomenovaním, čo sťažovatelia neurobili
v petite svojej sťažnosti. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že ani z odôvodnenia sťažnosti
nie je možné bez pochybností jednoznačne určiť, ktoré parciálne právo podľa označeného
článku ústavy mali sťažovatelia na mysli.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v tejto jej časti v spojení
s jeho neurčitým petitom významné procesné dôsledky. Samotný subjektívny názor
sťažovateľov o porušení ich neidentifikovaného základného práva podľa ústavy v spojení
s nedostatočným odôvodnením sťažnosti v tejto jej časti, spôsobuje taký rozsah nedostatkov
zákonných náležitostí sťažnosti v tejto časti, ktoré ústavný súd nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Pretože sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci
ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce jednoznačné
odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s určitým
návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne
zastúpenie sťažovateľov ich sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
3. Sťažovatelia ďalej namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd
v tejto súvislosti konštatuje, že najvyšší súd sa riadne zaoberal námietkami sťažovateľov
a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo ich dovolanie nie je procesne prípustné,
preto v okolnostiach prípadu interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sa noriem
sledovala ich zmysel a účel. Tento záver najvyššieho súdu považuje ústavný súd
za dostačujúci pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným
porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy na jednej strane a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu na strane druhej.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách
sťažovateľov nerozhodoval.
Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že sťažovatelia sami
stanovili rozsah a predmet svojej sťažnosti, pričom za porušovateľa svojich práv označili
len najvyšší súd. Sťažovatelia konkrétne svojou sťažnosťou napádali len napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu ako výsledok dovolacieho konania. Rozsah prieskumu v rámci
dovolacieho konania je však striktne limitovaný a viazaný na existenciu dôvodov
zakladajúcich prípustnosť dovolania. Pokiaľ dôvody prípustnosti dovolania neexistujú, čo
v konkrétnom prípade konštatoval aj najvyšší súd, nemožno dovolaciemu súdu vyčítať to
a vidieť v tom porušenie základných práv alebo slobôd, že najvyšší súd sa meritórne
nezaoberal ďalšími namietanými skutočnosťami, ktorými možno odôvodniť dovolanie, ale
ktoré prípustnosť dovolania samy nezakladajú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016