Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 196/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja

, zastúpených advokátom Mgr. Milanom Sadloňom, advokátska kancelária,

V. Paulínyho - Tótha 30, Senica, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

, a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2016 doručená sťažnosť a , obaja

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a (ďalej len „“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako žalovaní boli účastníkmi

konania v právnej veci o určenie hraníc a vydanie veci vedenej na Okresnom súdu Senica

pod sp. zn. . Okresný súd Senica v predmetnej veci rozhodol rozsudkom

z 21. novembra 2012 tak, že žalobe žalobcov vyhovel a určil hranicu pozemkov

v neprospech sťažovateľov a zároveň nariadil sťažovateľom vypratať časť parcely

označenej v rozsudku. Na základe podaného odvolania sťažovateľov rozhodoval Krajský

súd v Trnave, ktorý svojím rozsudkom sp. zn. zo 14. mája 2014 rozsudok

súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. Sťažovatelia nespokojní s výsledkom

odvolacieho konania podali dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým

uznesením.

Sťažovatelia sa v sťažnosti nestotožňujú s právnym názorom dovolacieho súdu,

predostierajú vlastné právne posúdenie veci a sú toho názoru, že najvyšší súd „porušil naše

garantované právo, najmä právo na spravodlivý proces

podľa “. Sťažovatelia uvádzajú, že „napriek jasne

protirečivým záverom súdov s vykonanými dôkazmi a tvrdeniami účastníkov konania

Najvyšší súd Slovenskej republiky skonštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení

s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa spĺňa uvedené kritériá prijateľnosti,

racionálnosti, spravodlivosti a presvedčivosti“. Tento záver najvyššieho súdu považujú

sťažovatelia za formalistický, povrchný a arbitrárny.

Sťažovatelia svoje dovolanie založili na dôvode prípustnosti podľa § 237 písm. f)

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“), teda na tvrdení, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovatelia na základe uvedenej argumentácie v sťažnosti žiadali, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 11.11.2015, ktorým odmietol dovolanie žalovaných sťažovateľov proti Rozsudku

Krajského súdu v Trnave sp. zn. -283 zo dňa 14.5.2014, základné práva

a slobody sťažovateľov vyplývajúcich z čl 20 ods. 1, 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Slovenskej

republiky boli porušené.

2. Ústavný súd Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 8 Cdo

412/2014 zo dňa 11.11.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovatelia v závere svojej sťažnosti zároveň navrhli, aby ústavný súd

vydal dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť povinnosti uloženej sťažovateľom

upravenej v druhom odseku výrokovej časti rozsudku Okresného súdu Senica sp. zn. 7 C

29/2004 z 21. novembra 2012.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa

sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia

domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili

za porušovateľa svojich práv. Preto ústavný súd námietky vo vzťahu meritórnemu

rozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu považoval len za súčasť ich právnej

argumentácie.

1. Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľov s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol.

Sťažovatelia v ňom vidia porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa .

Ústavný súd úvodom považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Sťažovatelia odôvodňovali porušenie svojich označených práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu jeho arbitrárnosťou, pretože podľa ich názoru odôvodnenie

napadnutého uznesenia je nedostatočné, nesprávne a tým aj ústavne neudržateľné.

Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

vyplýva, že dôvodom odmietnutia dovolania bola skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil

s názorom sťažovateľov týkajúcim sa prípustnosti ich dovolania z dôvodu podľa § 237

písm. f) , čo aj primeraným spôsobom odôvodnil. Vzhľadom na to, že sťažovatelia

v dovolaní okrem uvedeného namietaného dôvodu prípustnosti dovolania uvádzali ďalej len

dôvody dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c), ktoré samy osebe nezakladajú

prípustnosť dovolania, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po preskúmaní veci

konštatoval nemožnosť vyvodiť prípustnosť dovolania zo žiadneho ustanovenia

, preto dovolanie odmietol.

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia

orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje, že

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne

ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ

pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce z namietaných vád uvedených v dovolaní a relevantných noriem procesného

práva, ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil, že by relevancia

námietok sťažovateľov smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

z hľadiska posúdenia možného porušenia ich základného práva podľa

umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa odmietol podľa zákona

o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. Pokiaľ sťažovatelia namietali, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo

k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa , ústavný súd

konštatuje nedostatočné pomenovanie základného práva podľa . Článok

48 ods. 2 upravuje hneď niekoľko základných parciálnych práv účastníkov konania,

preto sa štandardne vyžaduje, aby sťažovatelia označili základné právo nielen označením

príslušného článku , ale aj ich slovným pomenovaním, čo sťažovatelia neurobili

v petite svojej sťažnosti. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že ani z odôvodnenia sťažnosti

nie je možné bez pochybností jednoznačne určiť, ktoré parciálne právo podľa označeného

článku mali sťažovatelia na mysli.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v tejto jej časti v spojení

s jeho neurčitým petitom významné procesné dôsledky. Samotný subjektívny názor

sťažovateľov o porušení ich neidentifikovaného základného práva podľa v spojení

s nedostatočným odôvodnením sťažnosti v tejto jej časti, spôsobuje taký rozsah nedostatkov

zákonných náležitostí sťažnosti v tejto časti, ktoré ústavný súd nie je povinný odstraňovať

z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

Pretože sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci

ústavného súdu ustanovuje a , a síce jednoznačné

odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s určitým

návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne

zastúpenie sťažovateľov ich sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

3. Sťažovatelia ďalej namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd

v tejto súvislosti konštatuje, že najvyšší súd sa riadne zaoberal námietkami sťažovateľov

a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo ich dovolanie nie je procesne prípustné,

preto v okolnostiach prípadu interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sa noriem

sledovala ich zmysel a účel. Tento záver najvyššieho súdu považuje ústavný súd

za dostačujúci pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva podľa na jednej strane a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu na strane druhej.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách

sťažovateľov nerozhodoval.

Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že sťažovatelia sami

stanovili rozsah a predmet svojej sťažnosti, pričom za porušovateľa svojich práv označili

len najvyšší súd. Sťažovatelia konkrétne svojou sťažnosťou napádali len napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu ako výsledok dovolacieho konania. Rozsah prieskumu v rámci

dovolacieho konania je však striktne limitovaný a viazaný na existenciu dôvodov

zakladajúcich prípustnosť dovolania. Pokiaľ dôvody prípustnosti dovolania neexistujú, čo

v konkrétnom prípade konštatoval aj najvyšší súd, nemožno dovolaciemu súdu vyčítať to

a vidieť v tom porušenie základných práv alebo slobôd, že najvyšší súd sa meritórne

nezaoberal ďalšími namietanými skutočnosťami, ktorými možno odôvodniť dovolanie, ale

ktoré prípustnosť dovolania samy nezakladajú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016