Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 331/2016
PDF · 254.29 KB
No categories available
II. ÚS 331/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , zastúpeného
JUDr. Ing. Norbertom Kášom, Námestie republiky 4, Lučenec, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 31/2015 a jeho uznesením
z 20. októbra 2015 a postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom
pod sp. zn. 0 Tp 163/2015 a jeho uznesením z 1. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. decembra 2015 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Ing. Norbertom Kášom,
Námestie republiky 4, Lučenec, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1, 2 a 5
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1
písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 31/2015 a jeho uznesením z 20. októbra 2015 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 163/2015 a jeho uznesením
z 1. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je spolu s ďalšími obvinenými
podozrivý zo spáchania pokračovacieho zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277
ods. 1 a 4 Trestného zákona formou spolupáchateľstva.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 163/2015 z 1. októbra 2015 bol sťažovateľ
(ako aj ďalší obvinení, pozn.) vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b)
a c) Trestného poriadku, pričom väzba mu začala plynúť 28. septembra 2015 o 6.05 h.
Okresný súd zároveň rozhodol o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa, neuložil mu
probačný dohľad a taktiež neprijal ani peňažnú záruku ako náhradu za väzbu.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ (rovnako aj ďalší
obvinení, pozn.) sťažnosť. Sťažnostné námietky sú v podstate identické s námietkami, ktoré
tvoria obsah sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.
Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 31/2015 z 20. októbra 2015 podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa (ako aj ďalších obvinených, pozn.)
zamietol.
V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:
«V súčasnom štádiu trestného konania doposiaľ zabezpečené dôkazy najmä výpovede
svedkov , , listinné dôkazy zaistené pri vykonanej
prehliadke nebytových priestorov patriacich do vlastníctva účtovnej spoločnosti
, listinné a vecné dôkazy
zabezpečené pri domovej prehliadke u obvineného ,
a listinné a vecné dôkazy zabezpečené pri prehliadke kancelárie , ktorú mal
užívať spolu s obvineným , ako aj kamerové záznamy zadovážené
na základe príkazu prokurátora, ktoré preukazovali výbery nemalých finančných
prostriedkov v hotovosti, a to obvineným , aj podľa krajského súdu
nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané,
v súčasnom štádiu trestného konania majú znaky trestného činu (zločinu) neodvedenia dane
a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i)
Tr. zák. a v prípade obvineného navyše aj zločinu neodvedenia dane
a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., pričom existuje dôvodné podozrenie, že ich
spáchali obvinení , , a .
V tomto smere sa krajský súd nestotožnil s argumentáciou obhajoby
a , podľa ktorých zadovážené dôkazy nenasvedčujú tomu, že bol
spáchaný skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie. Tieto tvrdenia obhajoby v tomto
štádiu konania musel aj krajský súd vyhodnotiť ako účelové, ktorých cieľom bolo dosiahnuť
prepustenie obvinených z väzby na slobodu. Opis konania obvinených v jednotlivých
skutkoch totiž v dostatočnej miere v tomto štádiu konania nasvedčuje tomu, že skutky,
za ktoré bolo začaté trestné stíhanie, majú znaky uvedených trestných činov a je dôvodné
podozrenie, že tieto skutky spáchali obvinení tak, ako je to uvedené v uznesení o vzatí
obvinených do väzby.
Rovnako pri skúmaní dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. sudca pre
prípravné konanie správne poukázal na väzby obvinených... na niektorého z doposiaľ
identifikovaných tzv. „bielych koní“ – teda osôb navonok zastupujúcich obchodné
spoločnosti a to , a , pričom
u každého z obvinených boli zaznamenané kolúzne aktivity priamo vo vzťahu k nimi
dosadeným a ovládaným osobám a to v priebehu aktuálne prebiehajúcich dňových konaní,
v rámci ktorých bolo pôsobené na svedka a ovládanou osobou bol aj svedok
.
... vykonávanie dôkazov pokračuje aj naďalej, podľa prokurátora majú byť vypočutí
dôležití svedkovia ako a ďalší celý rad svedkov polícii už známych. Preto
vzhľadom už ku skorším aktivitám obvinených v priebehu daňových kontrol aj krajský súd
musí dôvodne predpokladať, že obvinení by mohli takto postupovať aj pri doteraz
nevypočutých svedkoch. Navyše, pre úplnosť je potrebné konštatovať, že uvedený záver
podporujú aj záznamy operatívnych informácií v tomto štádiu doposiaľ neodtajnené.
Sudca pre prípravné konanie konštatoval aj existenciu dôvodu väzby v zmysle § 71
ods. 1 písm. c) Tr. por. u všetkých obvinených... Dôvodnosť tohto záveru je nutné vzhliadnuť
v konaní obvinených pred ich vzatím do väzby. Predovšetkým je potrebné uviesť, že
obvinení mali páchať trestnú činnosť po dlhší čas, a to v najmenej 18-tich po sebe idúcich
zdaňovacích obdobiach od októbra 2013 do marca 2015, tak ako je to uvedené
v napadnutom uznesení. Na rozdiel od obhajoby všetkých obvinených krajský súd nemôže
vyhodnotiť konanie obžalovaných tak ako je uvedené v jednotlivých skutkoch len ako
všeobecné, keďže zo spôsobu, akým mali obvinení páchať trestnú činnosť a jej opakovania,
v súčasnom štádiu trestného konania je možné dôvodne predpokladať, že pri prepustení
obvinených na slobodu, by mohli pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Vzhľadom na ich
sofistikované konanie je možné dôvodne predpokladať, že by im v tom nemuseli zabrániť ani
chýbajúce doklady, ktoré im boli orgánmi činnými v trestnom konaní zadržané. ...»
Na základe citovaného sa krajský súd nemohol „stotožniť so sťažnostnými
námietkami všetkých obvinených vzhľadom na doteraz zadovážené dôkazy vrátane doposiaľ
neodtajnených výsledkov nasadených ITP.
V danom prípade boli splnené aj formálne podmienky rozhodovania o väzbe. Všetci
obvinení boli procesným spôsobom obvinení, v zákonnej lehote boli predvedení pred sudcu
pre prípravné konanie, ktorým boli v zákonnej lehote vypočutí.
Pre úplnosť je potrebné poukázať na to, že okresný súd jednotlivé dôvody väzby
v napadnutom uznesení v tomto štádiu konania v dostatočnej miere odôvodnil, pričom
krajský súd sa s týmto odôvodnením stotožnil a v podrobnostiach naň poukazuje.
Pokiaľ ide o písomné sľuby obvinených..., ani krajský súd tieto v súčasnom štádiu
konania na nahradenie väzby nepovažoval za dostatočné a to vzhľadom na charakter
trestnej činnosti a konanie samotných obvinených pred ich vzatím do väzby (ovplyvňovanie
svedkov v priebehu daňových kontrol, prípadne pokračovanie v obdobnej trestnej činnosti).
Z rovnakého dôvodu nebolo možné nahradiť väzbu obvinených ani probačným dohľadom
nad ich správaním a prijať zloženie peňažných záruk obvinených...“.
Sťažovateľ v zásade v zhode s tým, čo namietal už v sťažnosti proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu, v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že v jeho veci
sa konajúce všeobecné súdy nevysporiadali s jeho námietkami poukazujúcimi na nesprávnu
právnu kvalifikáciu stíhaných skutkov uvedených v bodoch 6 až 20 uznesenia o vznesení
obvinenia. Poukazuje tiež na to, že aj okresný súd v napadnutom uznesení pripustil možnosť
zmeny právnej kvalifikácie stíhaných skutkov.
Sťažovateľ argumentuje tým, že neodvedením dane sa rozumie zadržanie splatnej
dane a jej neodvedenie určenému príjemcovi koho príjmom daň je, resp. kto ju spravuje.
Predpokladom trestnosti konania je, že daň bola reálne zrazená alebo vybratá podľa zákona.
Zrazenie alebo vybratie dane uskutočňuje platiteľ dane, ktorý zrazí alebo vyberie daň od
daňovníka a odvedie ju tomu, komu je daň určená.
Sťažovateľ poukazuje na rozdiely medzi tým, keď sa daň zráža a odvádza (napr. daň
zo závislej činnosti) a keď sa daň vyberá (daň z ubytovania), a formuluje na tomto základe
záver, že «Popis skutkov v bodoch 6 až 20, tak, ako je popísaný v uznesení o vznesení
obvinenia ČVS: PPZ-1018/NKA-FP-ST-2014, teda nemôže byť považovaný za konanie
Sťažovateľa naplňujúce znaky skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane
Pri dani z pridanej hodnoty nevzniká povinnosť daň odviesť ale vzniká povinnosť daň
zaplatiť, pričom táto povinnosť vzniká priamo daňovníkovi a teda daňovník je totožný
s platiteľom dane. Pri dani z pridanej hodnoty teda nemožno hovoriť o jej zadržaní
a neodvedení v zmysle, v akom ich definuje § 277 TZ. Daň z pridanej hodnoty sa neodvádza,
ale platí, pričom na určenie výšky, v ktorej je potrebné daň z pridanej hodnoty zaplatiť má
vplyv posúdenie a porovnanie zdaniteľných plnení na „vstupe“ a zdaniteľných plnení
na „výstupe“.
... Z právnej kvalifikácie trestného činu a popisov jednotlivých skutkov v uznesení
o vznesení obvinenia nie je zrejmé o akú objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného
činu pri jednotlivých skutkoch za jednotlivé zdaňovacie obdobia ide a preto nie je možné
určiť o kvalifikáciu akého trestného činu ide a zároveň je zrejmé, že toto konanie nie je
možné subsumovať pod ustanovenie § 277 TZ.
... Podľa názoru Sťažovateľa bolo porušené jeho základné právo na zachovanie
osobnej slobody, nakoľko ho Porušovateľ základného práva zbavil osobnej slobody
v rozpore s právnym poriadkom SR.».
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
vydal tento nález:
„1. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 2 Tpo/31/2015 z 20. 10. 2015
v časti týkajúcej sa obvineného porušil základné právo podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných
práv a slobôd a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 Tpo/31/2015 z 20. 10. 2015
v časti týkajúcej sa obvineného zrušuje.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 163/2015 z 1. októbra 2015 a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu
Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol (okrem iného) o vzatí sťažovateľa
do väzby.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe
subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, mohol sťažovateľ podať riadny opravný prostriedok ˗sťažnosť (čo aj využil),
o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu
rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 31/2015 z 20. októbra 2015 a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
V súvislosti s preskúmavaním tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné
poukázať tiež na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je vzhľadom na svoje
ústavné postavenie oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00,
m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľa je založená
na argumentácii, podľa ktorej skutky, pre ktoré je trestne stíhaný, nezodpovedajú právnej
kvalifikácii podľa § 277 Trestného zákona, a teda jeho konanie nemôže byť posudzované
ako trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Trestného zákona.
Uznesením Národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície,
expozitúry Stred ČVS: PPZ-1018/NKA-FP-ST-2014 z 28. septembra 2015 bolo
sťažovateľovi a ďalším obvineným vznesené obvinenie na základe podozrenia zo spáchania
viacerých skutkov právne kvalifikovaných ako pokračovací zločin neodvedenia dane
a poistného podľa § 277 ods. 1, 2 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona spáchaný závažnejším
spôsobom konania s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona. Ide o skutky v bodoch 6
až 20 predmetného uznesenia o vznesení obvinenia.
Proti označenému uzneseniu o vznesení obvinenia sťažovateľ podal sťažnosť,
o ktorej rozhodla Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“)
uznesením sp. zn. Kv 30/15/6600 z 21. októbra 2015 tak, že ju ako nedôvodnú zamietla.
V označenom uznesení krajskej prokuratúry sa okrem iného uvádza:
„Na rozdiel od argumentácie prezentovanej v sťažnosti podporenej viacerými
príkladmi zastávam názor, že vo všeobecnosti spáchanie trestného činu neodvedenia dane
a poistného je možné aj vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty. V tomto konkrétnom prípade
bola nutne predbežne posudzovaná otázka či bola DPH vybratá, v akom rozsahu a či sa má
táto platiť alebo odvádzať správcovi dane. Pri posúdení predbežných otázok treba
vychádzať nielen z príslušných ustanovení zákona o platiteľovi dane ale tiež z faktického
stavu veci. Platiteľ dane, čiže i platiteľ DPH daň zráža, vyberá od daňovníka, odvádza
splatnú alebo zrazenú daň správcovi dane a majetkovo za ňu zodpovedá. Čiže, pokiaľ
platiteľ dane DPH vyberie od daňovníka, vybratú DPH odvádza. Pokiaľ ale platiteľ dane
DPH nevyberie ale napriek tomu mu podľa príslušných hmotnoprávnych daňových
predpisov, najmä podľa zákona o DPH vznikne daňová povinnosť na DPH, vtedy daň platí.
Ak mal teda platiteľ dane v príslušnom zdaňovacom období povinnosť vybratú DPH odviesť
a splatnú DPH neodviedol, je možné v tejto súvislosti hovoriť o trestnom čine neodvedenia
dane a poistného podľa § 277 Tr. zákona. Pokiaľ by mal platiteľ dane povinnosť DPH platiť
a splatnú DPH by správcovi dane nezaplatil naplnil by zákonné znaky trestného činu
nezaplatenia dane podľa § 278 Tr. zákona.
Keďže dôkazy obsiahnuté v spise pred vydaním posudzovaného uznesenia, na ktoré
v jeho odôvodnení poukazuje aj vyšetrovateľ, svedčia o tom, že platiteľ dane v príslušných
identifikovaných daňových obdobiach všetku DPH od konkrétneho odberateľa vybral, čiže
mu bolo za všetky vyšetrované zdaniteľné plnenia odberateľom riadne zaplatené (viď
príslušná fakturácia a výpisy z účtov) vznikla mu podľa príslušných ustanovení zákona
o DPH daňová povinnosť na DPH uskutočnením zdaniteľného plnenia, a to povinnosť DPH
odviesť v rozsahu v akom DPH vybral. To, že sa v podávaných daňových priznaniach
na DPH za spoločnosť objavujú iné priznané, nízke vlastné
daňové povinnosti, prípadne nadmerné odpočty rádovo v stovkách euro, je naďalej
predmetom dokazovania, pričom vyšetrovateľ je povinný sa vysporiadať so všetkými
zistenými skutočnosťami.
Posudzovaná trestná činnosť sa však netýka jednej osoby, ale všetkých
identifikovaných páchateľov na nej sa rôznymi zistenými úlohami podieľajúcich.
Dodávam, že právna kvalifikácia nemusí byť v tomto štádiu trestného konania
konečná a táto môže byť kedykoľvek v priebehu vyšetrovania upravená po vyhodnotení
zadovážených dôkazov, samozrejme pri zachovaní totožnosti skutku resp. skutkov, pre ktoré
sa trestné stíhanie vedie. Prípadná zmena právnej kvalifikácie je legitímnou možnosťou
orgánov činných v trestnom konaní. Takýto procesný krok je priamo predpokladaný
vo viacerých ustanoveniach Trestného poriadku (§ 206 ods. 6 Tr. por., § 234 ods. 2
Tr. por.).“
V napadnutom uznesení okresného súdu, ktorým tento súd rozhodol o vzatí
sťažovateľa do väzby, sa okrem iného uvádza:
„Pokiaľ ide o materiálne podmienky sudca pre prípravné konanie konštatuje, že
doteraz zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú záver, že skutok, za ktorý sú obvinení
stíhaní sa stal, má znaky trestného činu a sú tu tiež dôvody, ktoré nasvedčujú tomu, že bol
spáchaný obvinenými. Skutok bol správne právne kvalifikovaný, aj keď je možné pripustiť
zmenu, avšak pri zachovaní totožnosti skutku, pričom však prípadná zmena alebo úprava
kvalifikácie je v tomto štádiu konania plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní.
Dôvodnosť trestného stíhania obvinených je zrejmá z vykonaných dôkazov, ktoré
preukazujú skutočnosť, že obvinení podvodným konaním prostredníctvom tretích osôb (tzv.
bielych koní) vykonávali a uplatňovali si odpočítanie dane z pridanej hodnoty, pričom tretie
osoby boli len formálnymi štatutárnymi orgánmi obchodných spoločností
( ), ( ), (neb. )
a ( ). Cieľom konania obvinených bolo ukrátiť štát
v tom smere, aby neuhradili splatnú daň z pridanej hodnoty. Tzv. bielym koňom pritom
vyplácali odmeny, ak tieto osoby vykonávali právne úkony v mene uvedených obchodných
spoločností. Používali a využívali ich aj na výbery z účtov v bankomatoch alebo hotovostné
výbery, resp. tieto osoby poskytovali karty svojich spoločností obvineným, predovšetkým
, ktorý poväčšine predmetné výbery vykonával.“
Z citovaného vyplýva, že okresný súd sa v uznesení o vzatí sťažovateľa do väzby
ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s existenciou materiálnych podmienok
väzby, ako aj dôvodnosťou obvinenia sťažovateľa (a ďalších spoluobvinených)
z vyšetrovanej trestnej činnosti. Platnej zákonnej úprave zodpovedá aj to, že okresný súd
pripustil v napadnutom uznesení možnosť odlišnej právnej kvalifikácie stíhaných skutkov.
Navyše treba vziať do úvahy, že predmetná trestná vec sťažovateľa je v počiatočnom štádiu
vyšetrovania, pričom po doplnení dokazovania sa situácia vrátane právnej kvalifikácie môže
meniť. Za týchto okolností krajský súd podľa názoru ústavného súdu nemal dôvod
korigovať závery okresného súdu.
V súvislosti so sťažnostnými námietkami ústavný súd poukazuje aj na citovanú časť
odvodnenia uznesenia krajskej prokuratúry, ktorá sa podrobne venuje rozlíšeniu medzi
trestným činom neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Trestného zákona a trestným
činom nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 Trestného zákona.
Citované závery vyjadrené v napadnutých uzneseniach okresného súdu, krajského
súdu, ako aj krajskej prokuratúry považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné, a preto
zastáva názor, že nimi nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv
vyplývajúcich z ústavy, listiny a dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
táto časť sťažnosti je zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na svoj
ustálený právny názor, podľa ktorého trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec
procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov
činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov
naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich
štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania
možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci,
ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch
spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010,
m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07). Aplikácia uvedeného
právneho názoru na vec sťažovateľa totiž zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti
aj ako neprípustnej.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2016