Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 331/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , zastúpeného

JUDr. Ing. Norbertom Kášom, Námestie republiky 4, Lučenec, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , 2 a 5

a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),

ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 20. októbra 2015 a postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 1. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. decembra 2015 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Ing. Norbertom Kášom,

Námestie republiky 4, Lučenec, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

, 2 a 5 (ďalej len „“) a , 2 a 5

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1

písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. októbra 2015 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 1. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je spolu s ďalšími obvinenými

podozrivý zo spáchania pokračovacieho zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277

ods. 1 a 4 formou spolupáchateľstva.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 1. októbra 2015 bol sťažovateľ

(ako aj ďalší obvinení, pozn.) vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b)

a c) , pričom väzba mu začala plynúť 28. septembra 2015 o 6.05 h.

Okresný súd zároveň rozhodol o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa, neuložil mu

probačný dohľad a taktiež neprijal ani peňažnú záruku ako náhradu za väzbu.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ (rovnako aj ďalší

obvinení, pozn.) sťažnosť. Sťažnostné námietky sú v podstate identické s námietkami, ktoré

tvoria obsah sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 20. októbra 2015 podľa § 193 ods. 1

písm. c) sťažnosť sťažovateľa (ako aj ďalších obvinených, pozn.)

zamietol.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

«V súčasnom štádiu trestného konania doposiaľ zabezpečené dôkazy najmä výpovede

svedkov , , listinné dôkazy zaistené pri vykonanej

prehliadke nebytových priestorov patriacich do vlastníctva účtovnej spoločnosti

, listinné a vecné dôkazy

zabezpečené pri domovej prehliadke u obvineného ,

a listinné a vecné dôkazy zabezpečené pri prehliadke kancelárie , ktorú mal

užívať spolu s obvineným , ako aj kamerové záznamy zadovážené

na základe príkazu prokurátora, ktoré preukazovali výbery nemalých finančných

prostriedkov v hotovosti, a to obvineným , aj podľa krajského súdu

nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané,

v súčasnom štádiu trestného konania majú znaky trestného činu (zločinu) neodvedenia dane

a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i)

Tr. zák. a v prípade obvineného navyše aj zločinu neodvedenia dane

a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., pričom existuje dôvodné podozrenie, že ich

spáchali obvinení , , a .

V tomto smere sa krajský súd nestotožnil s argumentáciou obhajoby

a , podľa ktorých zadovážené dôkazy nenasvedčujú tomu, že bol

spáchaný skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie. Tieto tvrdenia obhajoby v tomto

štádiu konania musel aj krajský súd vyhodnotiť ako účelové, ktorých cieľom bolo dosiahnuť

prepustenie obvinených z väzby na slobodu. Opis konania obvinených v jednotlivých

skutkoch totiž v dostatočnej miere v tomto štádiu konania nasvedčuje tomu, že skutky,

za ktoré bolo začaté trestné stíhanie, majú znaky uvedených trestných činov a je dôvodné

podozrenie, že tieto skutky spáchali obvinení tak, ako je to uvedené v uznesení o vzatí

obvinených do väzby.

Rovnako pri skúmaní dôvodov väzby v zmysle sudca pre

prípravné konanie správne poukázal na väzby obvinených... na niektorého z doposiaľ

identifikovaných tzv. „bielych koní“ – teda osôb navonok zastupujúcich obchodné

spoločnosti a to , a , pričom

u každého z obvinených boli zaznamenané kolúzne aktivity priamo vo vzťahu k nimi

dosadeným a ovládaným osobám a to v priebehu aktuálne prebiehajúcich dňových konaní,

v rámci ktorých bolo pôsobené na svedka a ovládanou osobou bol aj svedok

.

... vykonávanie dôkazov pokračuje aj naďalej, podľa prokurátora majú byť vypočutí

dôležití svedkovia ako a ďalší celý rad svedkov polícii už známych. Preto

vzhľadom už ku skorším aktivitám obvinených v priebehu daňových kontrol aj krajský súd

musí dôvodne predpokladať, že obvinení by mohli takto postupovať aj pri doteraz

nevypočutých svedkoch. Navyše, pre úplnosť je potrebné konštatovať, že uvedený záver

podporujú aj záznamy operatívnych informácií v tomto štádiu doposiaľ neodtajnené.

Sudca pre prípravné konanie konštatoval aj existenciu dôvodu väzby v zmysle § 71

ods. 1 písm. c) u všetkých obvinených... Dôvodnosť tohto záveru je nutné vzhliadnuť

v konaní obvinených pred ich vzatím do väzby. Predovšetkým je potrebné uviesť, že

obvinení mali páchať trestnú činnosť po dlhší čas, a to v najmenej 18-tich po sebe idúcich

zdaňovacích obdobiach od októbra 2013 do marca 2015, tak ako je to uvedené

v napadnutom uznesení. Na rozdiel od obhajoby všetkých obvinených krajský súd nemôže

vyhodnotiť konanie obžalovaných tak ako je uvedené v jednotlivých skutkoch len ako

všeobecné, keďže zo spôsobu, akým mali obvinení páchať trestnú činnosť a jej opakovania,

v súčasnom štádiu trestného konania je možné dôvodne predpokladať, že pri prepustení

obvinených na slobodu, by mohli pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Vzhľadom na ich

sofistikované konanie je možné dôvodne predpokladať, že by im v tom nemuseli zabrániť ani

chýbajúce doklady, ktoré im boli orgánmi činnými v trestnom konaní zadržané. ...»

Na základe citovaného sa krajský súd nemohol „stotožniť so sťažnostnými

námietkami všetkých obvinených vzhľadom na doteraz zadovážené dôkazy vrátane doposiaľ

neodtajnených výsledkov nasadených ITP.

V danom prípade boli splnené aj formálne podmienky rozhodovania o väzbe. Všetci

obvinení boli procesným spôsobom obvinení, v zákonnej lehote boli predvedení pred sudcu

pre prípravné konanie, ktorým boli v zákonnej lehote vypočutí.

Pre úplnosť je potrebné poukázať na to, že okresný súd jednotlivé dôvody väzby

v napadnutom uznesení v tomto štádiu konania v dostatočnej miere odôvodnil, pričom

krajský súd sa s týmto odôvodnením stotožnil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Pokiaľ ide o písomné sľuby obvinených..., ani krajský súd tieto v súčasnom štádiu

konania na nahradenie väzby nepovažoval za dostatočné a to vzhľadom na charakter

trestnej činnosti a konanie samotných obvinených pred ich vzatím do väzby (ovplyvňovanie

svedkov v priebehu daňových kontrol, prípadne pokračovanie v obdobnej trestnej činnosti).

Z rovnakého dôvodu nebolo možné nahradiť väzbu obvinených ani probačným dohľadom

nad ich správaním a prijať zloženie peňažných záruk obvinených...“.

Sťažovateľ v zásade v zhode s tým, čo namietal už v sťažnosti proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu, v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že v jeho veci

sa konajúce všeobecné súdy nevysporiadali s jeho námietkami poukazujúcimi na nesprávnu

právnu kvalifikáciu stíhaných skutkov uvedených v bodoch 6 až 20 uznesenia o vznesení

obvinenia. Poukazuje tiež na to, že aj okresný súd v napadnutom uznesení pripustil možnosť

zmeny právnej kvalifikácie stíhaných skutkov.

Sťažovateľ argumentuje tým, že neodvedením dane sa rozumie zadržanie splatnej

dane a jej neodvedenie určenému príjemcovi koho príjmom daň je, resp. kto ju spravuje.

Predpokladom trestnosti konania je, že daň bola reálne zrazená alebo vybratá podľa zákona.

Zrazenie alebo vybratie dane uskutočňuje platiteľ dane, ktorý zrazí alebo vyberie daň od

daňovníka a odvedie ju tomu, komu je daň určená.

Sťažovateľ poukazuje na rozdiely medzi tým, keď sa daň zráža a odvádza (napr. daň

zo závislej činnosti) a keď sa daň vyberá (daň z ubytovania), a formuluje na tomto základe

záver, že «Popis skutkov v bodoch 6 až 20, tak, ako je popísaný v uznesení o vznesení

obvinenia ČVS: PPZ-1018/NKA-FP-ST-2014, teda nemôže byť považovaný za konanie

Sťažovateľa naplňujúce znaky skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane

a poistného podľa ...

Pri dani z pridanej hodnoty nevzniká povinnosť daň odviesť ale vzniká povinnosť daň

zaplatiť, pričom táto povinnosť vzniká priamo daňovníkovi a teda daňovník je totožný

s platiteľom dane. Pri dani z pridanej hodnoty teda nemožno hovoriť o jej zadržaní

a neodvedení v zmysle, v akom ich definuje . Daň z pridanej hodnoty sa neodvádza,

ale platí, pričom na určenie výšky, v ktorej je potrebné daň z pridanej hodnoty zaplatiť má

vplyv posúdenie a porovnanie zdaniteľných plnení na „vstupe“ a zdaniteľných plnení

na „výstupe“.

... Z právnej kvalifikácie trestného činu a popisov jednotlivých skutkov v uznesení

o vznesení obvinenia nie je zrejmé o akú objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného

činu pri jednotlivých skutkoch za jednotlivé zdaňovacie obdobia ide a preto nie je možné

určiť o kvalifikáciu akého trestného činu ide a zároveň je zrejmé, že toto konanie nie je

možné subsumovať pod ustanovenie .

... Podľa názoru Sťažovateľa bolo porušené jeho základné právo na zachovanie

osobnej slobody, nakoľko ho Porušovateľ základného práva zbavil osobnej slobody

v rozpore s právnym poriadkom SR.».

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

vydal tento nález:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. z 20. 10. 2015

v časti týkajúcej sa obvineného porušil základné právo podľa

a 5 a podľa a 5 Listiny základných

práv a slobôd a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 20. 10. 2015

v časti týkajúcej sa obvineného zrušuje.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

okresného súdu sp. zn. z 1. októbra 2015 a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu

Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol (okrem iného) o vzatí sťažovateľa

do väzby.

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe

subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, mohol sťažovateľ podať riadny opravný prostriedok ˗sťažnosť (čo aj využil),

o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu

rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný preto túto časť sťažnosti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

krajského súdu sp. zn. z 20. októbra 2015 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

V súvislosti s preskúmavaním tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné

poukázať tiež na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je vzhľadom na svoje

ústavné postavenie oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (,

m. m. , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľa je založená

na argumentácii, podľa ktorej skutky, pre ktoré je trestne stíhaný, nezodpovedajú právnej

kvalifikácii podľa , a teda jeho konanie nemôže byť posudzované

ako trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa .

Uznesením Národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície,

expozitúry Stred ČVS: PPZ-1018/NKA-FP-ST-2014 z 28. septembra 2015 bolo

sťažovateľovi a ďalším obvineným vznesené obvinenie na základe podozrenia zo spáchania

viacerých skutkov právne kvalifikovaných ako pokračovací zločin neodvedenia dane

a poistného podľa , a spáchaný závažnejším

spôsobom konania s poukazom na . Ide o skutky v bodoch 6

až 20 predmetného uznesenia o vznesení obvinenia.

Proti označenému uzneseniu o vznesení obvinenia sťažovateľ podal sťažnosť,

o ktorej rozhodla Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“)

uznesením sp. zn. Kv 30/15/6600 z 21. októbra 2015 tak, že ju ako nedôvodnú zamietla.

V označenom uznesení krajskej prokuratúry sa okrem iného uvádza:

„Na rozdiel od argumentácie prezentovanej v sťažnosti podporenej viacerými

príkladmi zastávam názor, že vo všeobecnosti spáchanie trestného činu neodvedenia dane

a poistného je možné aj vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty. V tomto konkrétnom prípade

bola nutne predbežne posudzovaná otázka či bola DPH vybratá, v akom rozsahu a či sa má

táto platiť alebo odvádzať správcovi dane. Pri posúdení predbežných otázok treba

vychádzať nielen z príslušných ustanovení zákona o platiteľovi dane ale tiež z faktického

stavu veci. Platiteľ dane, čiže i platiteľ DPH daň zráža, vyberá od daňovníka, odvádza

splatnú alebo zrazenú daň správcovi dane a majetkovo za ňu zodpovedá. Čiže, pokiaľ

platiteľ dane DPH vyberie od daňovníka, vybratú DPH odvádza. Pokiaľ ale platiteľ dane

DPH nevyberie ale napriek tomu mu podľa príslušných hmotnoprávnych daňových

predpisov, najmä podľa zákona o DPH vznikne daňová povinnosť na DPH, vtedy daň platí.

Ak mal teda platiteľ dane v príslušnom zdaňovacom období povinnosť vybratú DPH odviesť

a splatnú DPH neodviedol, je možné v tejto súvislosti hovoriť o trestnom čine neodvedenia

dane a poistného podľa § 277 Tr. zákona. Pokiaľ by mal platiteľ dane povinnosť DPH platiť

a splatnú DPH by správcovi dane nezaplatil naplnil by zákonné znaky trestného činu

nezaplatenia dane podľa § 278 Tr. zákona.

Keďže dôkazy obsiahnuté v spise pred vydaním posudzovaného uznesenia, na ktoré

v jeho odôvodnení poukazuje aj vyšetrovateľ, svedčia o tom, že platiteľ dane v príslušných

identifikovaných daňových obdobiach všetku DPH od konkrétneho odberateľa vybral, čiže

mu bolo za všetky vyšetrované zdaniteľné plnenia odberateľom riadne zaplatené (viď

príslušná fakturácia a výpisy z účtov) vznikla mu podľa príslušných ustanovení zákona

o DPH daňová povinnosť na DPH uskutočnením zdaniteľného plnenia, a to povinnosť DPH

odviesť v rozsahu v akom DPH vybral. To, že sa v podávaných daňových priznaniach

na DPH za spoločnosť objavujú iné priznané, nízke vlastné

daňové povinnosti, prípadne nadmerné odpočty rádovo v stovkách euro, je naďalej

predmetom dokazovania, pričom vyšetrovateľ je povinný sa vysporiadať so všetkými

zistenými skutočnosťami.

Posudzovaná trestná činnosť sa však netýka jednej osoby, ale všetkých

identifikovaných páchateľov na nej sa rôznymi zistenými úlohami podieľajúcich.

Dodávam, že právna kvalifikácia nemusí byť v tomto štádiu trestného konania

konečná a táto môže byť kedykoľvek v priebehu vyšetrovania upravená po vyhodnotení

zadovážených dôkazov, samozrejme pri zachovaní totožnosti skutku resp. skutkov, pre ktoré

sa trestné stíhanie vedie. Prípadná zmena právnej kvalifikácie je legitímnou možnosťou

orgánov činných v trestnom konaní. Takýto procesný krok je priamo predpokladaný

vo viacerých ustanoveniach ( ,

).“

V napadnutom uznesení okresného súdu, ktorým tento súd rozhodol o vzatí

sťažovateľa do väzby, sa okrem iného uvádza:

„Pokiaľ ide o materiálne podmienky sudca pre prípravné konanie konštatuje, že

doteraz zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú záver, že skutok, za ktorý sú obvinení

stíhaní sa stal, má znaky trestného činu a sú tu tiež dôvody, ktoré nasvedčujú tomu, že bol

spáchaný obvinenými. Skutok bol správne právne kvalifikovaný, aj keď je možné pripustiť

zmenu, avšak pri zachovaní totožnosti skutku, pričom však prípadná zmena alebo úprava

kvalifikácie je v tomto štádiu konania plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní.

Dôvodnosť trestného stíhania obvinených je zrejmá z vykonaných dôkazov, ktoré

preukazujú skutočnosť, že obvinení podvodným konaním prostredníctvom tretích osôb (tzv.

bielych koní) vykonávali a uplatňovali si odpočítanie dane z pridanej hodnoty, pričom tretie

osoby boli len formálnymi štatutárnymi orgánmi obchodných spoločností

( ), ( ), (neb. )

a ( ). Cieľom konania obvinených bolo ukrátiť štát

v tom smere, aby neuhradili splatnú daň z pridanej hodnoty. Tzv. bielym koňom pritom

vyplácali odmeny, ak tieto osoby vykonávali právne úkony v mene uvedených obchodných

spoločností. Používali a využívali ich aj na výbery z účtov v bankomatoch alebo hotovostné

výbery, resp. tieto osoby poskytovali karty svojich spoločností obvineným, predovšetkým

, ktorý poväčšine predmetné výbery vykonával.“

Z citovaného vyplýva, že okresný súd sa v uznesení o vzatí sťažovateľa do väzby

ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s existenciou materiálnych podmienok

väzby, ako aj dôvodnosťou obvinenia sťažovateľa (a ďalších spoluobvinených)

z vyšetrovanej trestnej činnosti. Platnej zákonnej úprave zodpovedá aj to, že okresný súd

pripustil v napadnutom uznesení možnosť odlišnej právnej kvalifikácie stíhaných skutkov.

Navyše treba vziať do úvahy, že predmetná trestná vec sťažovateľa je v počiatočnom štádiu

vyšetrovania, pričom po doplnení dokazovania sa situácia vrátane právnej kvalifikácie môže

meniť. Za týchto okolností krajský súd podľa názoru ústavného súdu nemal dôvod

korigovať závery okresného súdu.

V súvislosti so sťažnostnými námietkami ústavný súd poukazuje aj na citovanú časť

odvodnenia uznesenia krajskej prokuratúry, ktorá sa podrobne venuje rozlíšeniu medzi

trestným činom neodvedenia dane a poistného podľa a trestným

činom nezaplatenia dane a poistného podľa .

Citované závery vyjadrené v napadnutých uzneseniach okresného súdu, krajského

súdu, ako aj krajskej prokuratúry považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné, a preto

zastáva názor, že nimi nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv

vyplývajúcich z , listiny a dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

táto časť sťažnosti je zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25

ods. 2 .

Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na svoj

ustálený právny názor, podľa ktorého trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec

procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov

činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov

naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich

štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania

možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci,

ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch

spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v (,

m. m. tiež , , , ). Aplikácia uvedeného

právneho názoru na vec sťažovateľa totiž zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti

aj ako neprípustnej.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2016