Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 339/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Jaškom,

Advokátska kancelária, Falešníka 10, Prievidza, vo veci namietaného porušenia čl. 20

postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

spočívajúcim v neschválení právneho predpisu a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“) postupom Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) spočívajúcim v neschválení

právneho predpisu.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal trestné oznámenie na konkrétnu

obchodnú spoločnosť pre podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery z dôvodu, že

na základe uzatvorených zmlúv o tichom spoločenstve medzi sťažovateľom a obchodnou

spoločnosťou a poskytnutých vkladoch sťažovateľom obchodná spoločnosť ako

podnikateľský subjekt nevrátila v termínoch určených v zmluvách, resp. v dodatkoch

k zmluvám sťažovateľovi peniaze a ani nevyplatila vklady vložené sťažovateľom do

obchodnej spoločnosti.

2.1 Sťažovateľ zhrnul svoju sťažnosť do jedného odseku a uviedol, že Slovenská

republika v zastúpení ministerstvom porušila jeho základné práva garantované ,

konkrétne práva podľa . Sťažovateľ zastáva názor, že bolo plne v kompetencii

štátnych orgánov Slovenskej republiky, najmä ministerstva ako „ústredného orgánu štátnej

správy pre oblasť tvorby legislatívy prijať právnu normu, ktorá by činnosť podnikateľských

subjektov sľubujúcich vysoké a zároveň nereálne zhodnotenie vkladov občanov zakázala

resp. takej právnej normy, ktorá by ochránila majetok vkladateľov, nakoľko je zarážajúce,

že vzhľadom na škodu presahujúcu 8 miliónov eur, Slovenská republika neurobila žiadne

opatrenia, aby túto vysokú sumu zaistila pre účely náhrady škody poškodených

vkladateľov“.

3. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„Základné právo (...) upravené v Slovenskej

republiky, postupom Slovenskej republiky v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, bolo

porušené.

Sťažovateľovi (...) priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

20.000 €, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné vyplatiť sťažovateľovi do 15 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

Sťažovateľovi (...) priznáva trovy právneho zastúpenia

vo výške 303,16 €, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa(...) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

5. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

6. Bez potreby bližších doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam

sťažovateľa je potrebné konštatovať, že sťažnosť nie je argumentačne koncipovaná tak, aby

sa z nej dalo vyvodiť, akým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej

moci malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva.

6.1 Podľa návrh na začatie konania sa

ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,

prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ

(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

6.2 V sťažnosti absentuje minimálna argumentácia, relevantné námietky

a prezentovanie súvislostí k porušeniu ústavných práv rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom orgánu verejnej moci. Uvedené odôvodňuje záver ústavného súdu o odmietnutí

sťažnosti podľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

7. Ústavný súd už len na poli obiter dicta vzhľadom na (neurčité) vyhlásenia

sťažovateľa uvedené v sťažnosti k problematike vkladov pri uzatváraní zmlúv o tichom

spoločenstve konštatuje, že problematika zmlúv o tichom spoločenstve a s tým spojených

vkladov do tejto obchodnej spoločnosti upravuje v a nasl.

Jediným zákonodarným orgánom verejnej moci (t. j. s právomocou meniť a dopĺňať zákony

prijatím ich noviel) je v zmysle Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len

„národná rada“). Ministerstvo je oprávnené pripraviť návrh zákona, ktorý však do

legislatívneho procesu v národnej rade predloží subjekt so zákonodarnou iniciatívou, t. j.

výbory národnej rady, poslanci národnej rady a vláda Slovenskej republiky v zmysle čl. 87

ods. 1 . Sťažovateľovo označenie ministerstva ako orgánu „pre oblasť tvorby

legislatívy“ a na tomto základe jeho potenciálne označenie za odporcu z dôvodu neprijatia

„právnej normy“, ktorá by reglementovala „činnosť podnikateľských subjektov sľubujúcich

vysoké a zároveň nereálne zhodnotenie vkladov občanov“ pri uzatváraní zmlúv o tichom

spoločenstve (príp. iných zmlúv bežne uzatváraných v obchodnom styku, ktorých podstata

spočíva v poskytovaní finančných služieb a ktorých náležitosti sú upravené najmä

v či iných zákonoch), by preto bolo neopodstatnené.

7.1 Po ďalšie ústavný súd uvádza, že zo žiadneho základného práva a slobody

garantovaného nevyplýva právo na existenciu určitého zákona či podzákonného

právneho predpisu regulujúceho konkrétnu oblasť spoločenských vzťahov podľa želania

a presvedčenia občana. Čo sa týka neúplnosti právneho predpisu (predovšetkým zákona)

alebo absencie úpravy konkrétnej otázky v rámci legislatívy (predovšetkým na úrovni

zákonov) v konkrétnej oblasti spoločenských vzťahov, mohlo by ísť nanajvýš o tzv.

legislatívne opomenutie (legislative omission).

7.2 Možno rozlíšiť absolútne a relatívne opomenutie. Absolútne opomenutie sa

vyznačuje absenciou normatívneho právneho aktu, ktorý mal byť prijatý na účely

dosiahnutia aplikácie alebo ako vykonávací právny predpis určitého ustanovenia

(Brewer-Carías, Allan R. Constitutional courts as positive legislators in comparative

law. General report. XVIII International Congress of Comparative Law, International

Academy of Comparative Law, Washington, July 26-30, 2010). Relatívne opomenutie

charakterizuje situácia, keď je normatívny právny akt prijatý, avšak obsahovo nekompletný

a nedostatočný z pohľadu ústavných požiadaviek (ibid.).

7.3 Diskrécia ústavných súdov v prípade namietaného legislatívneho opomenutia je

rozličná. Napríklad Ústavný súd Portugalska disponuje právomocou v zmysle čl. 283

Portugalska (1976) „preskúmať a overiť akékoľvek nesplnenie ústavných

požiadaviek spočívajúce v opomenutí legislatívnych opatrení potrebných na vykonanie

ústavných pravidiel. ... Kedykoľvek Ústavný súd rozhodne o existencii neústavnosti

opomenutia, oznámi to príslušným legislatívnym orgánom podľa tejto .“.

7.4 Ústavný súd, vychádzajúc z modernej konštitucionalistiky, rozlišuje medzi

legislatívnym opomenutím a legislatívnou nečinnosťou (porov. ). Legislatívna

nečinnosť (legislative non-action, zaniechanie ustawodawce, nepravá medzera v práve)

znamená, že daná oblasť spoločenských vzťahov je zákonodarcom vedome ponechaná

úplne mimo právnej regulácie. Tento druh medzery spravidla nebýva objektom skúmania

ústavných súdov. Legislatívne opomenutie je stavom, keď zákonodarca, pozitívne

upravujúc určitú oblasť spoločenských vzťahov, opomenul niektoré významné prvky tejto

právnej úpravy. Zákonodarca teda pri legislatívnom opomenutí reguluje určitú oblasť

nekompletne či fragmentárne, opomínajúc právny komponent, ktorý je želateľný z hľadiska

integrity daného inštitútu, resp. ústavnosti. Ústavný súd by za určitých okolností mohol

riešiť situáciu legislatívneho opomenutia buď derogáciou z pozície negatívneho

zákonodarcu, alebo ústavne konformným výkladom, avšak vždy pôjde o konanie o súlade

právnych predpisov (t. j. nie v rámci konania o sťažnosti), kde by bolo možné konštatovať,

že ide o legislatívne opomenutie, a eventuálne ho riešiť derogačným apelom na

zákonodarcu. Môže však taktiež (rovnako v konaní o súlade právnych predpisov), využijúc

aj perspektívu všeobecného súdu aplikujúceho dané ustanovenia, vykonať záväzný ústavne

konformný výklad (porov. ). Ústavný súd zároveň dopĺňa, že zrušenie

ustanovenia kvôli protiústavnosti legislatívneho opomenutia je právnym nástrojom

aplikovateľným len voči extrémnej nesúladnosti s .

7.5 Inak povedané, aj keby ústavný súd vyčítal zo sťažnosti určité argumenty

sťažovateľa (čo však nebolo vzhľadom na obsah sťažnosti možné) týkajúce sa absencie či

nedostatočnosti právnej úpravy v oblasti vkladov tichého spoločníka do obchodnej

spoločnosti (upravené v a nasl. ), na vec by mohol potenciálne

nazerať perspektívou legislatívneho opomenutia v konaní o súlade právnych predpisov na

základe kvalifikovaného návrhu aktívne legitimovaných subjektov. Nemožno však uvedené

otázky akcentovať v konaní o sťažnosti na základe sťažovateľom podanej sťažnosti, keďže,

ako už ústavný súd uviedol, zo žiadneho základného práva a slobody garantovaného

nevyplýva právo na existenciu určitého zákona regulujúceho konkrétnu oblasť

spoločenských vzťahov podľa želania a presvedčenia sťažovateľa, a navyše konanie

o sťažnosti nie je pôdorysom pre zaoberanie sa otázkou legislatívneho opomenutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2016