Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 339/2016
PDF · 149.05 KB
No categories available
II. ÚS 339/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Jaškom,
Advokátska kancelária, Falešníka 10, Prievidza, vo veci namietaného porušenia čl. 20
Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
spočívajúcim v neschválení právneho predpisu a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) spočívajúcim v neschválení
právneho predpisu.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal trestné oznámenie na konkrétnu
obchodnú spoločnosť pre podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery z dôvodu, že
na základe uzatvorených zmlúv o tichom spoločenstve medzi sťažovateľom a obchodnou
spoločnosťou a poskytnutých vkladoch sťažovateľom obchodná spoločnosť ako
podnikateľský subjekt nevrátila v termínoch určených v zmluvách, resp. v dodatkoch
k zmluvám sťažovateľovi peniaze a ani nevyplatila vklady vložené sťažovateľom do
obchodnej spoločnosti.
2.1 Sťažovateľ zhrnul svoju sťažnosť do jedného odseku a uviedol, že Slovenská
republika v zastúpení ministerstvom porušila jeho základné práva garantované ústavou,
konkrétne práva podľa čl. 20 ústavy. Sťažovateľ zastáva názor, že bolo plne v kompetencii
štátnych orgánov Slovenskej republiky, najmä ministerstva ako „ústredného orgánu štátnej
správy pre oblasť tvorby legislatívy prijať právnu normu, ktorá by činnosť podnikateľských
subjektov sľubujúcich vysoké a zároveň nereálne zhodnotenie vkladov občanov zakázala
resp. takej právnej normy, ktorá by ochránila majetok vkladateľov, nakoľko je zarážajúce,
že vzhľadom na škodu presahujúcu 8 miliónov eur, Slovenská republika neurobila žiadne
opatrenia, aby túto vysokú sumu zaistila pre účely náhrady škody poškodených
vkladateľov“.
3. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„Základné právo (...) upravené v čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky, postupom Slovenskej republiky v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, bolo
porušené.
Sťažovateľovi (...) priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
20.000 €, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné vyplatiť sťažovateľovi do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).
Sťažovateľovi (...) priznáva trovy právneho zastúpenia
vo výške 303,16 €, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa(...) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
5. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
6. Bez potreby bližších doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam
sťažovateľa je potrebné konštatovať, že sťažnosť nie je argumentačne koncipovaná tak, aby
sa z nej dalo vyvodiť, akým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej
moci malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva.
6.1 Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
6.2 V sťažnosti absentuje minimálna argumentácia, relevantné námietky
a prezentovanie súvislostí k porušeniu ústavných práv rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom orgánu verejnej moci. Uvedené odôvodňuje záver ústavného súdu o odmietnutí
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
7. Ústavný súd už len na poli obiter dicta vzhľadom na (neurčité) vyhlásenia
sťažovateľa uvedené v sťažnosti k problematike vkladov pri uzatváraní zmlúv o tichom
spoločenstve konštatuje, že problematika zmlúv o tichom spoločenstve a s tým spojených
vkladov do tejto obchodnej spoločnosti upravuje Obchodný zákonník v § 673 a nasl.
Jediným zákonodarným orgánom verejnej moci (t. j. s právomocou meniť a dopĺňať zákony
prijatím ich noviel) je v zmysle čl. 72 ústavy Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len
„národná rada“). Ministerstvo je oprávnené pripraviť návrh zákona, ktorý však do
legislatívneho procesu v národnej rade predloží subjekt so zákonodarnou iniciatívou, t. j.
výbory národnej rady, poslanci národnej rady a vláda Slovenskej republiky v zmysle čl. 87
ods. 1 ústavy. Sťažovateľovo označenie ministerstva ako orgánu „pre oblasť tvorby
legislatívy“ a na tomto základe jeho potenciálne označenie za odporcu z dôvodu neprijatia
„právnej normy“, ktorá by reglementovala „činnosť podnikateľských subjektov sľubujúcich
vysoké a zároveň nereálne zhodnotenie vkladov občanov“ pri uzatváraní zmlúv o tichom
spoločenstve (príp. iných zmlúv bežne uzatváraných v obchodnom styku, ktorých podstata
spočíva v poskytovaní finančných služieb a ktorých náležitosti sú upravené najmä
v Obchodnom zákonníku či iných zákonoch), by preto bolo neopodstatnené.
7.1 Po ďalšie ústavný súd uvádza, že zo žiadneho základného práva a slobody
garantovaného ústavou nevyplýva právo na existenciu určitého zákona či podzákonného
právneho predpisu regulujúceho konkrétnu oblasť spoločenských vzťahov podľa želania
a presvedčenia občana. Čo sa týka neúplnosti právneho predpisu (predovšetkým zákona)
alebo absencie úpravy konkrétnej otázky v rámci legislatívy (predovšetkým na úrovni
zákonov) v konkrétnej oblasti spoločenských vzťahov, mohlo by ísť nanajvýš o tzv.
legislatívne opomenutie (legislative omission).
7.2 Možno rozlíšiť absolútne a relatívne opomenutie. Absolútne opomenutie sa
vyznačuje absenciou normatívneho právneho aktu, ktorý mal byť prijatý na účely
dosiahnutia aplikácie ústavy alebo ako vykonávací právny predpis určitého ustanovenia
ústavy (Brewer-Carías, Allan R. Constitutional courts as positive legislators in comparative
law. General report. XVIII International Congress of Comparative Law, International
Academy of Comparative Law, Washington, July 26-30, 2010). Relatívne opomenutie
charakterizuje situácia, keď je normatívny právny akt prijatý, avšak obsahovo nekompletný
a nedostatočný z pohľadu ústavných požiadaviek (ibid.).
7.3 Diskrécia ústavných súdov v prípade namietaného legislatívneho opomenutia je
rozličná. Napríklad Ústavný súd Portugalska disponuje právomocou v zmysle čl. 283
Ústavy Portugalska (1976) „preskúmať a overiť akékoľvek nesplnenie ústavných
požiadaviek spočívajúce v opomenutí legislatívnych opatrení potrebných na vykonanie
ústavných pravidiel. ... Kedykoľvek Ústavný súd rozhodne o existencii neústavnosti
opomenutia, oznámi to príslušným legislatívnym orgánom podľa tejto ústavy.“.
7.4 Ústavný súd, vychádzajúc z modernej konštitucionalistiky, rozlišuje medzi
legislatívnym opomenutím a legislatívnou nečinnosťou (porov. PL. ÚS 23/05). Legislatívna
nečinnosť (legislative non-action, zaniechanie ustawodawce, nepravá medzera v práve)
znamená, že daná oblasť spoločenských vzťahov je zákonodarcom vedome ponechaná
úplne mimo právnej regulácie. Tento druh medzery spravidla nebýva objektom skúmania
ústavných súdov. Legislatívne opomenutie je stavom, keď zákonodarca, pozitívne
upravujúc určitú oblasť spoločenských vzťahov, opomenul niektoré významné prvky tejto
právnej úpravy. Zákonodarca teda pri legislatívnom opomenutí reguluje určitú oblasť
nekompletne či fragmentárne, opomínajúc právny komponent, ktorý je želateľný z hľadiska
integrity daného inštitútu, resp. ústavnosti. Ústavný súd by za určitých okolností mohol
riešiť situáciu legislatívneho opomenutia buď derogáciou z pozície negatívneho
zákonodarcu, alebo ústavne konformným výkladom, avšak vždy pôjde o konanie o súlade
právnych predpisov (t. j. nie v rámci konania o sťažnosti), kde by bolo možné konštatovať,
že ide o legislatívne opomenutie, a eventuálne ho riešiť derogačným apelom na
zákonodarcu. Môže však taktiež (rovnako v konaní o súlade právnych predpisov), využijúc
aj perspektívu všeobecného súdu aplikujúceho dané ustanovenia, vykonať záväzný ústavne
konformný výklad (porov. PL. ÚS 23/05). Ústavný súd zároveň dopĺňa, že zrušenie
ustanovenia kvôli protiústavnosti legislatívneho opomenutia je právnym nástrojom
aplikovateľným len voči extrémnej nesúladnosti s ústavou.
7.5 Inak povedané, aj keby ústavný súd vyčítal zo sťažnosti určité argumenty
sťažovateľa (čo však nebolo vzhľadom na obsah sťažnosti možné) týkajúce sa absencie či
nedostatočnosti právnej úpravy v oblasti vkladov tichého spoločníka do obchodnej
spoločnosti (upravené v § 673 a nasl. Obchodného zákonníka), na vec by mohol potenciálne
nazerať perspektívou legislatívneho opomenutia v konaní o súlade právnych predpisov na
základe kvalifikovaného návrhu aktívne legitimovaných subjektov. Nemožno však uvedené
otázky akcentovať v konaní o sťažnosti na základe sťažovateľom podanej sťažnosti, keďže,
ako už ústavný súd uviedol, zo žiadneho základného práva a slobody garantovaného
ústavou nevyplýva právo na existenciu určitého zákona regulujúceho konkrétnu oblasť
spoločenských vzťahov podľa želania a presvedčenia sťažovateľa, a navyše konanie
o sťažnosti nie je pôdorysom pre zaoberanie sa otázkou legislatívneho opomenutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2016