Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 823/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, ,

- vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20, čl. 46 a čl. 48

ods. 2 , práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Policajného zboru Slovenskej

republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru

boja proti organizovanej kriminalite Bratislava, oddelenia vyšetrovania Bratislava

a Národnej kriminálnej agentúry v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-23/BOK-BA-I-2004

a v súvisiacich konaniach a postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII Gv 174/04 a v súvisiacich

konaniach a

- vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky v spojení s porušením a 2 postupom

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky spočívajúcim v neschválení právneho

predpisu a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2015

faxom, 1. apríla 2015 a 8. marca 2016 poštou doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

- vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20, čl. 46 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“), práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Policajného zboru Slovenskej republiky,

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru boja

proti organizovanej kriminalite Bratislava, oddelenia vyšetrovania Bratislava a Národnej

kriminálnej agentúry (ďalej len „polícia“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-23/BOK-BA-I-

2004 a v súvisiacich konaniach a postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom

pod sp. zn. VII Gv 174/04 a v súvisiacich konaniach a

- vo veci namietaného porušenia základného práva podľa v spojení

s porušením a 2 postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) spočívajúcim v neschválení právneho

predpisu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel v dňoch 1. októbra 1997,

23. októbra 1998 a 18. novembra 1998 zmluvy o tichom spoločenstve s obchodnou

spoločnosťou , (ďalej len „ “). Na základe uvedených

zmlúv odovzdal , celkovo sumu 687 000 Sk s tým, že okrem vrátenia tejto

sumy mal získať paušálny podiel na zisku vo výške 474 198 Sk. V nasledujúcom období

, nesplnila svoje záväzky a 24. júna 2004 bola vymazaná z obchodného

registra.

Sťažovateľ sa domáhal špecifikovaných peňažných prostriedkov prostredníctvom

polície, kde podal trestné oznámenie a uplatnil si náhradu škody. Vo veci bolo vedené

trestné konanie proti obvineným – , a

. Sťažovateľ poukazuje na to, že vyšetrovanie „sa viedlo na rôznych oddeleniach

policajného zboru, ale najmä na Prezídiume policajného zboru, úrad boja proti

organizovanej kriminalite, odbor boja proti organizovanej kriminalite Bratislava, oddelenie

vyšetrovania Bratislava pod spisovou značkou ČVS: PPZ-23/BOK-BA-I-2004 a dozorované

rôzne, ale najmä Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR, pod spisovou

značkou VII Gv 174/04.

... Dôležitou skutočnosťou je i to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovel

návrhu generálneho prokurátora a dňa 22. 6. 2006 v konaní zn. rozhodol

o nepripustení účasti poškodených v trestnom konaní, (podrobnejšie list GP SR zo dňa

26. 1. 2015 v prílohe) Odvtedy som stratil postavenie poškodenej osoby v trestnom konaní

a s tým súvisiace procesné práva.

... Vyšetrenie činu som okrem iných podaní urgoval i listami zo dňa 12. 08. 1999

a 16. 11. 1999 u prezidenta policajného zboru, listom zo dňa 18. 03. 2003 na Okresnej

prokuratúre Bratislava V, listom zo dňa 27. 09. 2004 na Ministerstve vnútra Slovenskej

republiky. Následne som listami zo dňa 16. 01. 2008, 03. 09. 2004, 11. 10. 2004 vec

viackrát urgoval na Generálnu prokuratúru SR.

... Naposledy som sa obrátil na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky dňa 21. 01. 2015, odkiaľ som dostal odpoveď zo dňa 26. 01. 2015.

Z odpovede som sa dozvedel, že trestné stíhanie neskončilo v primeranej dobe. Konanie

proti malo byť 7. 4. 2009 zastavené z dôvodu, že trest, ktorý mu

mohol byť uložený v mojej veci je celkom bez významu (popri treste, ktorý mu bol uložený).

Na ďalších dvoch obvinených a je vydaný medzinárodný

zatykač a po vypátraní ich pobytu (alebo prihlásení sa na polícii) bude konanie

pokračovať.“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že nemohol podať žalobu o náhradu škody, keďže nemá

vedomosť o tom, kto škodu spôsobil, keďže vec nebola doteraz vyšetrená a obvinení

nie sú členmi štatutárneho orgánu

Sťažovateľ uvádza, že vyšetrovatelia mu poskytli informácie, podľa ktorých

v predmetnom trestnom konaní neboli zistené žiadne finančné prostriedky, prípadne žiaden

majetok nebankového subjektu Rovnaká informácia vyplynula aj z listu

špeciálnej prokuratúry z 26. januára 2015.

Podľa sťažovateľa jeho práva porušili štátne orgány Slovenskej republiky, ktoré

„napriek tomu, že sa jednalo o trestnú činnosť v rozsahu stoviek miliónov slovenských

korún neboli schopné zabezpečiť žiaden majetok pre poškodených“. V dôsledku tohto

postupu nemožno reálne podať žalobu o náhradu škody, keďže nebol zistený žiaden majetok

a , zanikol výmazom z obchodného registra.

Sťažovateľ sa domnieva, že „polícia a prokuratúra v prípravnom konaní

nedostatočne riešila uvedený prípad..., o čom svedčia i ich písomné oznámenia, podľa

ktorých preberali spis rôzni vyšetrovatelia, ktorí sa nevedeli riadne zorientovať a preto

vyšetrovanie trvalo neúmerne dlho... Dalo by sa povedať, že neexistuje žiaden výsledok

16 ročného trestného konania, ktorý by sa realizoval... Ako poškodený som vlastne ani

nemal možnosť odvtedy, čo Najvyšší súd SR rozhodol o nepripustení poškodených

do konania, nejakým spôsobom sledovať uvedené konanie, takže prípadný dohľad

poškodených nad účinnosťou a efektívnosťou konania bol nulový.“.

Sťažovateľ v sťažnosti cituje čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

až 4, a , a dohovoru, dodatkového

protokolu a taktiež § 2 ods. 7, § 18 ods. 1, § 50 ods. 1 až 6, § 55 ods. 3, § 209 ods. 2 a 3

a v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Štátne orgány nezabezpečili ochranu môjho majetku pohľadávky voči dlžníkovi.

Neposkytli mu rovnakú ochranu ako štátnemu, keď uprednostnili exekúciu vedenú štátnym

orgánom a nezabezpečili majetok obvinených.

... nemal som možnosť sa vyjadriť k návrhu generálnej prokuratúry na nepripustenie

účasti v trestnom konaní (fakticky zrejme vylúčení z účasti) a na odvolanie proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu

... nemal k uplatneniu práv v trestnom konaní ako poškodený a moje práva nikto

nehájil

... vec sa neprejednávala v mojej prítomnosti, práva nahliadnuť do spisu som stratil,

vyšetrovanie prebiehalo neprimerane dlho. Nakoniec ani nebol naplnený proklamovaný

zámer trestného konania o potrestaní páchateľov. Nedostal som ani morálnu satisfakciu.

... nemal som účinný prostriedok nápravy na pozbavenie na mojich práv v trestnom

konaní (rozhodnutie NS SR z 22. 6. 2006 sp. zn. , ktoré neprikladám, lebo mi

nikdy doručené nebolo)...“

K zachovaniu lehoty podľa sťažovateľ uvádza:

„Oznámenie Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky zo dňa 26. 01. 2015 som mohol prevziať najskôr 27. 01. 2015. S prihliadnutím

na dvojmesačnú lehotu na podanie ústavnej sťažnosti je táto zachovaná do 27. 03. 2015.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na majetok a jeho ochranu podľa článku 20, právo

na spravodlivé konanie podľa článku 46, právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa článku 48 odsek 2 ; a právo na spravodlivý

proces podľa článku 6 odsek 1 a právo na účinný prostriedok nápravy podľa článku

13 Dohovoru...; a právo na majetok a jeho ochranu podľa článku 1 Dodatkového

protokolu... konaním Policajného zboru Slovenskej republiky, Prezídia policajného zboru,

úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru boja proti organizovanej kriminalite

Bratislava, oddelenie vyšetrovania Bratislava, neskôr Národnej kriminálnej agentúry

vo veci vedenej pod sp. zn.: ČVS: PPZ-23/BOK-BA-I-2004 (a v konaniach súvisiacich)

a konaním Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky, v konaní vedenom pod sp. zn. VII Gv 174/04 (a v konaniach súvisiacich), bolo

porušené.

... Policajnému zboru Slovenskej republiky, Prezídiu policajného zboru, Národnej

kriminálnej agentúre v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.: PPZ-23/BOK-BA-I-2004...

prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

... Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.: VII Gv 174/04 Ústavný súd Slovenskej republiky

prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

... Policajný zbor Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru SR, Národná

kriminálna agentúra a Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR, sú povinné

uhradiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne úhradu majetkovej ujmy vo výške 38 544,71 €

spolu so 17,6 %-ými úrokmi z omeškania p. a., od 19. 11. 1999 až do zaplatenia, a náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 € spolu s trovami konania a právneho zastúpenia

vo výške 355,73 € na účet advokáta... lehote 60 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

K návrhu na náhradu škody a na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

sťažovateľ uvádza:

„... Požadujem priznanie majetkovej ujmy z dôvodu, že vzhľadom k vyššie uvedenému

postupu som nemal prístup k spravodlivosti a tým mi bolo de facto znemožnené uplatniť

si reálne i moje práva v občianskoprávnom konaní. Nevedel som a neviem kto je páchateľ

nakoľko nikto nebol odsúdený a nebol zaistený žiaden majetok na možnú náhradu

škody. Nemal som možnosť získať tieto informácie zo spisu a najmä trestná vec nie je

dodnes pre účely zistenia páchateľa ukončená i keď uplynulo už 16 rokov od spáchania

činu.

Uplatňujem si priamu škodu vo výške môjho vkladu − 22 804,22 € (687.000 Sk).

Nepriamu škodu na nevyplatených podieloch vo výške 15 740,49 € (474.198 SK). Spolu

38 544,71 € (1 161 198 SK). Škodu na úrokoch z omeškania vo výške zákonných úrokov

z omeškania 17,6 % p. a. od 19. 11. 1999 do zaplatenia. To je výška škody, ktorú by som

si mohol uplatniť voči škodcovi páchateľovi ak by vyšetrovanie riadne prebehlo.

Som dôchodca a už ťažko znášam stesy spojené s finančnými komplikáciami osobitne

mojimi. Celý čas od podania trestného oznámenia sa trápim, či ešte svoje celoživotné

úspory uvidím. Tento stav neistoty na mňa negatívne vplýva. Nemám tiež riadne prostriedky

na to, aby som si mohol užiť starobu tak ako by som si za celoživotnú prácu zaslúžil. Takýto

stav trvá už od začatia trestného stíhania, 16 rokov. Preto pokladám za primerané finančné

zadosťučinenie ako náhradu mojej nemajetkovej ujmy sumu 10.000 €.“

Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 8. marca 2016 podanie, v ktorom uvádza:

„Táto sťažnosť dopĺňa podanie sťažovateľa zo dňa 02. 04. 2015 zaslaná na Ústavný

súd SR spolu s prílohami.

Sťažnosť smeruje proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky...“

V predmetnom podaní sťažovateľ opakovane poukazuje na skutkové okolnosti

týkajúce sa uzatvárania zmlúv o tichom spoločenstve podľa § 673 a nasl. Obchodného

zákonníka s , a následne uvádza:

„V priebehu trestného konania bolo zistené, že poškodených tichých spoločníkov

je viac ako 2 400. Prevažná časť 1 429 z nich bola vypočutá, ostatní sa nehlásili. Celková

výška ktorú členovia podnikateľského subjektu spôsobili tichým spoločníkom je vo výške

246 764 339,90 Sk, t. j. 8 191 075,48 Eur.

Trestné stíhanie voči jednému členovi bolo v zmysle ust. § 244 odst. 1 písm. d § 215

ods. 2 písm. a zastavené a vo vzťahu k ďalším dvom členom bolo trestné

stíhanie prerušené, nakoľko sú doposiaľ na neznámom mieste a bol na nich vydaný

medzinárodný zatýkací rozkaz. V priebehu trestného konania nebol zistený žiaden majetok

podnikateľského subjektu.“

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že k porušeniu označených práv došlo tým,

že ministerstvo spravodlivosti neprijalo právnu normu, ktorá by zakazovala činnosť

subjektov sľubujúcich zhodnotenie vkladov. V tejto súvislosti argumentuje:

„Bolo plne v kompetencii štátnych orgánov SR, najmä Ministerstva spravodlivosti SR

ako ústredného orgánu štátnej správy pre oblasť tvorby legislatívy prijať právnu normu,

ktorá by činnosť subjektov sľubujúcich zhodnotenie vkladov občanov zakázala, respektíve

takej právnej normy, ktorá by ochránila majetok vkladateľov, nakoľko je zarážajúce,

že vzhľadom na škodu presahujúcu 8 miliónov Eur, Slovenská republika neurobila žiadne

opatrenia, aby túto vysokú sumu zaistila pre účely náhrady poškodených vkladateľov.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 17, Nič sa v tomto

dohovore nemôže vykladať tak, akoby dávala štátu, skupine alebo jednotlivcovi

akékoľvek právo vyvíjať činnosť, alebo dopúšťať sa činov zameraných tu priznaných práv

a slobôd.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«... Základné právo (sťažovateľa, pozn.)... upravené v Ústave SR vo svojom čl. 1

ods. 1 výslovne deklaruje, že Slovenská republika je „demokratický a právny štát“. Zároveň

sa v ods. 2 citovaného článku zaväzuje, že uznáva a dodržuje všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky. Toto všetko bolo porušené Slovenskou republikou. Taktiež základné

právo upravené v , postupom Slovenskej republiky

v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, bolo porušené.

Sťažovateľovi... priznáva finančné vyrovnanie vo výške 25 507 Eur, ktoré

je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (nálezu), poštovou poukážkou na adresu sťažovateľa.

Sťažovateľovi... priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 303,16 Eur, ktoré

je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...

do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).»

Sťažovateľ požaduje „finančné vyrovnanie“, „nakoľko Slovenská republika

v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR mi svojou nečinnosťou spôsobila škodu a ujmu

na mojich ústavných právach“. Úrok z omeškania si sťažovateľ uplatňuje z dôvodu,

„že medzi účastníkmi zmluvného vzťahu bolo dojednané, že vklad vrátane výnosu budú

splatené ku ukončeniu každej zmluvy, preto oprávnene požadujem i úrok z omeškania

v zmysle § 369 ods. 1 v spojení s § 502 Obch. zák.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že

sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Sťažovateľ v podaní z 2. marca 2016 doručenom ústavnému súdu 8. marca 2016

uvádza, že v konaní je zastúpený advokátom

„na základe plnomocenstva zo dňa 19. 01. 2016“. Sťažovateľ však

splnomocnenie na zastupovanie právnym zástupcom nepredložil. Zároveň pre absenciu

plnomocenstva, prípadne iného dôkazu o tom, že uvedený právny zástupca prijal

plnomocenstvo v zmysle tvrdenia sťažovateľa v jeho podaní z 2. marca 2016, ústavný súd

nepovažoval sťažovateľa za zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom. Vzhľadom

na výsledok predbežného prerokovania sťažnosti a na dôvody odmietnutia sťažnosti, ktoré

by nemohol zvrátiť ani kvalifikovaný právny zástupca, ústavný súd nevyzýval sťažovateľa

na predloženie splnomocnenia.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20, čl. 46 a čl. 48

ods. 2 , práv podľa a dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu postupom polície v špecifikovaných konaniach a postupom

špeciálnej prokuratúry v špecifikovaných konaniach

V tejto časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa ,

dohovoru a dodatkového protokolu postupom polície a postupom špeciálnej prokuratúry

v trestnom konaní týkajúcom sa činnosti

V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) uznesením z 22. júna 2006 vyhovel návrhu generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a rozhodol o nepripustení účasti

poškodených v trestnom konaní. Sťažovateľ uvádza, že predmetné uznesenie mu nebolo

doručené, nemal možnosť sa vyjadriť k návrhu generálneho prokurátora a nemal možnosť

podať odvolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu.

Sťažovateľ ďalej namieta, že vyšetrovanie v predmetnom trestnom konaní bolo

vedené neefektívne a neskončilo v primeranej lehote. Poukazuje na to, že orgány činné

v trestnom konaní nezaistili žiadne finančné prostriedky, ktoré by mohli byť vrátené

poškodeným – tichým spoločníkom. Rovnako tak tým, že vec nie je riadne vyšetrená,

nemôže podať ani žalobu o náhradu škody, keďže nemožno určiť, kto je za škodu

zodpovedný.

K námietke sťažovateľa o nedoručení uznesenia najvyššieho súdu z 22. júna 2006

ústavný súd poukazuje na to, že podľa poslednej vety

ak návrh generálneho prokurátora (na nepripustenie účasti poškodených v trestnom konaní,

pozn.) nebol zamietnutý, generálny prokurátor zabezpečí, aby bolo uznesenie vhodným

spôsobom zverejnené. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že generálny prokurátor nemá

povinnosť uznesenie najvyššieho súdu doručiť poškodeným, ale vzhľadom na ich vyšší

počet zákon vyžaduje len vhodný spôsob zverejnenia uznesenia – napr. prostredníctvom

tlače, internetu a pod. Takto nedoručenie uznesenia najvyššieho súdu z 22. júna 2006

nesignalizuje možnosť porušenia označených práv sťažovateľa.

Pokiaľ ide o námietku, že sťažovateľ nemal možnosť podať proti uzneseniu

najvyššieho súdu odvolanie (čím mal sťažovateľ zrejme na mysli sťažnosť, pozn.), táto

námietka je neopodstatnená vzhľadom na to, že proti uzneseniu najvyššieho súdu sťažnosť

nebola prípustná (porovnaj druhú vetu ).

K námietke sťažovateľa o nemožnosti vyjadriť sa k návrhu generálneho prokurátora

a k samotnému nepripusteniu účasti poškodených v trestnom konaní ústavný súd poukazuje

na to, že o tomto procesnom postupe sa sťažovateľ musel dozvedieť už doručením prípisu

špeciálnej prokuratúry z 21. februára 2008, ktorý priložil k svojej sťažnosti, pričom túto

skutočnosť namieta v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 27. marca 2015, preto v tejto

časti je sťažnosť sťažovateľa podaná oneskorene, t. j. zjavne po uplynutí lehoty dvoch

mesiacov podľa .

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom polície a špeciálnej prokuratúry v špecifikovaných

konaniach je potrebné poukázať na to, že najvyšší súd uznesením z 22. júna 2006 rozhodol

o nepripustení účasti poškodených v trestnom konaní. Z formálno-právneho hľadiska

sťažovateľ teda prestal disponovať základnými právami a slobodami zaručenými

účastníkovi pre uvedené konanie (m. m. ). V konaní podľa čl. 127 ods. 1

pritom môže namietať porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy len účastník

dotknutého konania. Z uvedeného vyplýva, že v tejto časti je sťažovateľ osobou, ktorá

zjavne nie je oprávnená na podanie sťažnosti, preto je potrebné sťažnosť odmietnuť podľa

.

Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že obdobný právny názor vyslovil

aj najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 20. decembra 2004 [vychádzajúc

z ustanovení vtedy platného a účinného o trestnom konaní súdnom

(), pozn.], v ktorom uviedol, že „[r]ozhodnutie najvyššieho súdu podľa

ods. 3 o nepripustení účasti poškodených v trestnom konaní mení

postavenie poškodených v zmysle veta prvá tak, že títo

poškodení už nemôžu v priebehu trestného konania vykonávať práva poškodených uvedené

v a s výnimkou práva vyjadriť sa, či súhlasia s trestným

stíhaním podľa , resp. práva vziať takýto súhlas späť

( ). Povinnosť generálneho prokurátora v zmysle

ods. 3 posledná veta zabezpečiť, aby také uznesenie bolo vhodným

spôsobom zverejnené, má právny význam, lebo odo dňa jeho zverejnenia plynú premlčacie

lehoty ohľadom uplatnených nárokov poškodených na náhradu škody v občianskoprávnom

konaní.“.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa v spojení

s porušením a 2 postupom ministerstva spravodlivosti spočívajúcim

v neschválení právneho predpisu

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 20

v spojení s porušením a 2 postupom ministerstva spravodlivosti

spočívajúcim v neschválení právneho predpisu, ktorý by zakázal „činnosť subjektov

sľubujúcich zhodnotenie vkladov občanov“.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ už skoršou sťažnosťou namietal

porušenie základného práva podľa postupom ministerstva spravodlivosti

spočívajúcim v neschválení právneho predpisu, ktorý by upravoval „činnosť

podnikateľských subjektov sľubujúcich vysoké a zároveň nereálne zhodnotenie vkladov

občanov“. O tejto sťažnosti rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn.

zo 14. apríla 2016 tak, že ju odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

V uznesení zo 14. apríla 2016 ústavný súd dospel k záveru, že v „sťažnosti absentuje

minimálna argumentácia, relevantné námietky a prezentovanie súvislostí k porušeniu

ústavných práv rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci“.

Vychádzajúc z toho, že v aktuálne prerokúvanej sťažnosti je v tejto časti takmer

identická argumentácia ako v skoršej sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd s poukazom

na citovaný právny záver z uznesenia zo 14. apríla 2016 odmietol sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Ústavný súd v uznesení sp. zn. zo 14. apríla 2016 vyslovil nad

rámec veci právny názor k podstate sťažovateľovej námietky, a to, že neprijatím

špecifikovaného právneho predpisu ministerstvom spravodlivosti malo byť porušené jeho

základné právo podľa . Tento právny názor je rovnako relevantný aj vo vzťahu

k tejto časti aktuálne prerokúvanej sťažnosti sťažovateľa, preto ústavný súd tiež poukazuje

na príslušnú časť odôvodnenia uznesenia ústavného súdu zo 14. apríla 2016.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2016