Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 253/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , ,

zastúpenej JUDr. Jozefom Čorbom, PhD., Žižkova 39, Košice, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. decembra 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. marca 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na ochranu zdravia podľa

Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 16. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka, v právnom postavení

žalobkyne v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. , bola

účastníčkou konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 10. mája 2012 a rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn.

z 21. decembra 2011.

V úvode podanej sťažnosti sťažovateľka s poukazom skutkové okolnosti

predchádzajúce iniciovaniu súdneho konania z jej strany (t. j. s poukazom na chybne

vykonanú plastiku vnútorného puzdra vnútorného ramenného kĺbu jej pravej hornej

končatiny v júli 1997 na ortopedicko-traumatologickej klinike Univerzitnej nemocnice

, pozn.) konštatuje tento priebeh súdneho konania v jej veci:

«... sťažovateľka podala na Okresný súd v Martine žalobu, ktorou žiadala, aby súd

zaviazal nemocnicu uhradiť jej: 39 000,00 Sk /1 294,56 €/ ako bolestné; 540 000,00 Sk /

17 924,71 €/ spolu s 13,6 % ročným úrokom z omeškania od 4. dňa nasledujúceho po dni

právoplatnosti rozhodnutia do zaplatenia ako náhradu za sťaženie spoločenského

uplatnenia; 250 384,00 Sk /8 311,23 €/ spolu s 15,6 % ročným úrokom z omeškania

od 27.04.2001 do zaplatenia titulom straty zárobku za obdobie od 27.04.1998

do 30.04.2004 a od 01.05.2004 do budúcna mesačne vo výške 2 660,00 Sk /88,30 €/

a 22 100,00 Sk /733,59 €/ spolu s 22 % ročným úrokom z omeškania odo dňa doručenia

žaloby do zaplatenia titulom opatery (ďalej len „žaloba“).

Okresný súd v Martine rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom sp. zn.

zo dňa 04.11.2004, ktorý bol na základe odvolania sťažovateľky uznesením Krajského súdu

v Žiline sp. zn. zo dňa 03.01.2006 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie

konanie za účelom doplnenia dokazovania.

Po doplnení dokazovania v intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v

Žiline rozhodol Okresný súd v Martine opakovane rozsudkom sp. zn. zo dňa

04.08.2010. Aj tento rozsudok Krajský súd v Žiline na základe podaného odvolania

sťažovateľky uznesením sp. zn. zo dňa 28.02.2011 zrušil a vec vrátil

Okresnému súdu v Martine opäť na ďalšie konanie.

Napokon po opätovnom doplnení dokazovania Okresný súd v Martine rozsudkom

č. k. -593 zo dňa 21.12.2011... rozhodol znova, a to tak, že žalobu sťažovateľky

v celom rozsahu zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania.

Okresný súd v tomto svojom ostatnom rozsudku uzavrel, že nemocnica sa zbavila

zodpovednosti za škodu na zdraví sťažovateľky, a to tým, že preukázala, že škodu

nezavinila.

Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Žiline... rozsudkom sp. zn.

zo dňa 10.05.2012... napadnutý ostatný rozsudok okresného súdu potvrdil.

Rozsudok Krajského súdu... nadobudol právoplatnosť dňa 16.05.2012...

Vzhľadom na vyššie uvedené podala sťažovateľka dňa 24.11.2012 generálnemu

prokurátorovi SR podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského

súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 10.05.2012 a rozsudku Okresného súdu v Martine

č. k. -593 zo dňa 21.12.2011..., v ktorom odôvodnila, v čom spočívalo porušenie

zákona a prečo vo veci konajúce súdy nesprávne vyhodnotili (ne)existenciu predpokladov

zodpovednosti za škodu zo strany nemocnice.

Generálny prokurátor SR sa s týmto podnetom na podanie mimoriadneho dovolania

stotožnil a dňa 07.05.2013 podal na Najvyšší súd SR mimoriadne dovolanie proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 10.05.2012 a rozsudku Okresného súdu

v Martine č. k. -593 zo dňa 21.12.2011 v celom ich rozsahu. Podanie

mimoriadneho dovolania generálny prokurátor SR odôvodnil tým, že... konanie bolo...

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci § 243f ods. 1

písm. b) .»

3. Ako ďalej sťažovateľka uvádza, «... najvyšší súd SR... vyššie uvedené nedostatky

predchádzajúcich rozhodnutí neskúmal a uznesením sp. zn. zo dňa

16.12.2015... mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR odmietol, a to výlučne

z toho dôvodu, že sťažovateľka nevyužila všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne

opravné prostriedky - v danom prípade dovolanie podľa a nasl. . Najvyšší súd SR

mal za to, že zo spisu nevyplýva, že by sťažovateľka sama náležite chránila svoje práva

a konala dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Keďže nevyužila dostupný

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý bol potencionálne spôsobilý podstatne ovplyvniť

rozhodnutie v merite veci, je podľa Najvyššieho súdu SR mimoriadne dovolanie procesné

neprípustné ( v spojení s ustanoveniami a

písm. c) ).

Najvyšší súd SR sa zaoberal aj pochybnosťami ohľadne ústavnosti inštitútu

mimoriadne dovolania poukazujúc na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva

(„ESĽP“)... proti Slovenskej republike, ale opomenul, že ESĽP napokon neuzavrel, že by

takýto inštitút mal byť bez ďalšieho neprípustný. Najvyšší súd SR akoby nerešpektoval, že

ide stále o legálny prostriedok ochrany procesných práv v občianskom súdnom konaní, ak

sú na jeho použitie splnené prísne zákonné podmienky.».

4. Sťažovateľka s ohľadom na uvedené zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým

rozhodnutím porušil jej práva zaručené , ako i dohovorom (bod 1) tým, že ústavne

nekonformným výkladom ustanovení a nasl. Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odmietol mimoriadne

dovolanie podané generálnym prokurátorom pre neprípustnosť, hoci prípustne bolo.

K otázke procesnej neprípustnosti mimoriadneho dovolania sťažovateľka

s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia uvádza, že

„... vzhľadom na potrebu chrániť nielen svoje práva, ale aj záujem spoločnosti na riadnom

a spravodlivom skúmaní zodpovednosti za škodu zdravotníckych zariadení sa sťažovateľka

rozhodla využiť inštitút mimoriadneho dovolania - s vhodnosťou a procesnou prípustnosťou

mimoriadneho dovolania sa napokon stotožnil aj generálny prokurátor SR.

Zákon nepojednáva nič o tom, že by pred podaním mimoriadneho dovolania účastník

konania musel využiť inštitút dovolania. Práve naopak - mimoriadne dovolanie proti

rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o dovolaní nie je prípustné (§ 243f ods. 2 písm. c)

)!

Dovolanie, aj mimoriadne dovolanie sú mimoriadnymi opravnými prostriedkami

využiteľnými vtedy, ak je rozhodnutie súdu, proti ktorému smerujú, právoplatné. Zákon

nestanovuje medzi nimi žiadnu hierarchiu, ale stanovuje rozdielne predpoklady pre ich

využitie...

V danom prípade sťažovateľka mienila napadnúť potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu, takže v zmysle predpisov o prípustnosti dovolania, by ho mohla napadnúť, iba ak by

bol daný niektorý z dôvodov podľa . Žiadny takýto dôvod daný nebol, čo potvrdil

v podstate aj generálny prokurátor, keď rozsudok odvolacieho súdu napádal nie z dôvodu

podľa , ale z dôvodu podľa , že

rozhodnutie trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Najvyšší súd SR ako dovolací súd sa teda mýli, ak tvrdí, že sťažovateľka mala

k dispozícii dovolanie ako dostupný mimoriadny opravný prostriedok... Vzhľadom

na citované zákonné ustanovenia je zrejmé, že v danom prípade dovolanie nebolo

prístupným prostriedkom na bránenie práva pre sťažovateľku, ale jediným prístupným

prostriedkom bolo mimoriadne dovolanie, čo generálny prokurátor potvrdil, ak

v mimoriadnom dovolaní uviedol, že sťažovateľka nemala k dispozícii iné právne

prostriedky.“.

5. Sťažovateľka následne s poukazom na stanovisko občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky ako stanovisko R 36/2008 najvyššiemu súdu vytýka odmietnutie

mimoriadneho dovolania v jej veci z formálneho procesného dôvodu, ktorý nemá oporu

v zákone a ktorý v konečnom dôsledku spôsobil porušenie jej základných práv

zaručených a , ako aj práva zaručeného dohovoru.

V závere podanej sťažnosti preto sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil

porušenie v bode 1 uvedených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu následne zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konania a sťažovateľke priznal úhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Podľa každý má právo na ochranu zdravia...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

11. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

12. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade

s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , ,

).

13. Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania (bod 12) súvisí

s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením

v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti

a nezmeniteľnosti. Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby

(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka

spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti

a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania

podaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus

vyjadrený v , kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného

generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy nevyplýva.

14. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde

k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP

je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa

judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet

konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku

rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.

Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená

žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla

znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný

prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy

fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99,

bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením

prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou

zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť

č. 20887/03, bod 29).

15. Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to

predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom

reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať

mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité

zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady

res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.

„(...) Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in

disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je

dôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde

je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti

Rusku, rozsudok z 23.7 2009, bod 33). «(...) Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“

právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,

preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)

pochybení súdu(...), a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»

(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18.1.2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia

ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s.,

PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní

a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti

a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy

generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto

rozhodnutia ESĽP poukazuje tiež napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.

16. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce

stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“

17. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia) prijal

20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“. Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom

období (R 36/2008).

18. Nosné dôvody uvádzané v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe

ktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom,

spočívajú – zjednodušene povedané – v názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veci

generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný

prostriedok (dovolanie) podľa a nasl. , „ktorý mala k dispozícii a ktorý bol

potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak

sťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ ( in fine ), v dôsledku

čoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie.

V okolnostiach napadnutého rozhodnutia najvyšší súd nad rámec už uvedeného, resp.

rozvíjajúc už uvedené, konštatoval:

«... povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho

účinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok

z roku 1980). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až

po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať, že ten-ktorý

opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má je (aspoň) potenciálne spôsobilý

podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť

alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc

vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý

rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Vzhľadom na nejednotnosť súdneho rozhodovania, ktorá sa prejavila v zaujímaní

odlišných právnych názorov obsiahnutých v rozhodnutiach senátov občianskoprávneho

kolégia a obchodnoprávneho kolégia pri posudzovaní procesnej prípustnosti mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora, prijali občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu

a obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu spoločné zjednocujúce stanovisko

k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle až , ktoré bolo

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

(ďalej len „Zbierka“) ako spoločné stanovisko pod č. 94/2015. Právna veta tohto

stanoviska znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet

účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám

neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné

prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.

Predmetné stanovisko vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho

konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním

alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali

potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade

„nech si každý chráni svoje práva“. Táto zásada zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka

vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas

a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych

práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita

generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná

a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v až .

Dovolací súd s poukazom na hore uvedené dospel k záveru, že v danom prípade

prebehlo dvojstupňové konanie, v ktorom mala žalobkyňa možnosť realizovať svoje

procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sama náležité chránila svoje práva a

konala dostatočne predvídavo. starostlivo a obozretne. Žalobkyňa nepodala dovolanie proti

rozsudku odvolacieho súdu. Nevyužila preto dostupný mimoriadny opravný prostriedok,

ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie

v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej žalobkyne pri včasnej ochrane jej práv je

procesné neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním

mimoriadneho dovolania podnecovaného žalobkyňou.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora ako procesné neprípustné ( v spojení s ustanoveniami

ods. 5 a ).»

19. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis

mutandis ). Podľa názoru ústavného súdu v bode 18 uvedený výklad

najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal

sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ju ústavný súd

považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúcu a ústavne relevantnú.

20. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny

názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (), čo však,

ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka neuviedla

žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených

práv sťažovateľky.

21. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky

v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej

súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným

porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorých by

ústavný súd mohol posúdiť až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti v zmysle dikcie ustanovenia § 25

ods. 2 rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

23. Sťažovateľka v podanej sťažnosti v nadväznosti na napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu súčasne namietala aj porušenie jej základného práva na ochranu zdravia

podľa .

Pretože sťažovateľka, namietajúc porušenie jej základného práva podľa ,

toto porušenie oprela o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedla v súvislosti

s namietaným porušením a dohovoru, bolo potrebné

odmietnuť jej sťažnosť i v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

24. Prijaté závery o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie

základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu ( ) a práva

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v celom rozsahu vzťahujú

aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k ďalšiemu označenému základnému

právu ( ), ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž

najvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom nemožno uvažovať ani o príčinnej súvislosti medzi

napadnutým rozhodnutím a porušením základného práva sťažovateľky podľa .

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016