Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 246/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom

Ďurmekom, Radlinského 678/1, Bánovce nad Bebravou, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. novembra 2014, ako i postupom v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 3. júna 2015, postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta 2015

a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 12. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. novembra 2014, postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. júna 2015, postupom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 6. augusta 2015 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 12. januára 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol „... trestným rozkazom

Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. -90 zo dňa 11.08.2011, právoplatným

dňa 13.09.2011... uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1

v súbehu s prečinom výtržníctva podľa Trestného

zákona. ... Za to som bol odsúdený podľa s použitím

ods. 4, , k úhrnnému trestu odňatia slobody na 18

mesiacov, pričom výkon trestu mi bol podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného

zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov.

Právoplatným uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn.

zo dňa 25.11.2014 bolo podľa , , Trestného

zákona rozhodnuté tak, že som sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil

a uložený trest vo výmere 18 mesiacov mám vykonať.

Počas trestného konania som bol zo strany vyšetrovateľa ubezpečený, že v prípade

vyššie uvedeného incidentu sa bude jednať iba o priestupok a nie o trestný čin. Preto som

ani v súdnom štádiu trestného konania neriešil podanie odporu proti Trestnému rozkazu

Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. -90 zo dňa 11.08.2011. Vedel som, že

žiadnu trestnú činnosť páchať nebudem, tak mi neprekážalo ani uloženie skúšobnej doby.

Nemal som však vedomosť o tom, že moje prekročenia rýchlosti na motorovom vozidle

spôsobí to, že súd rozhodne o mojom vykonaní trestu odňatia slobody vo výmere 18

mesiacov z dôvodu neosvedčenia sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. ...

Rozhodnutím súdu prvého stupňa o mojom neosvedčení sa v skúšobnej dobe je

porušením trestnoprávnej zásady ne bis in idem, pretože som potrestaný dvakrát (prvýkrát

uložením pokút, ktoré som všetky zaplatil a druhýkrát vyslovením neosvedčenia sa

a uložením povinnosti vykonať uložený trest). S týmito skutočnosťami sa súd prvého stupňa

žiadnym spôsobom nevysporiadal. ...

Dňa 24.03.2015 som podal na Okresný súd Bánovce nad Bebravou návrh na

povolenie obnovy konania proti trestnému rozkazu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou

č. k. -90 zo dňa 11.08.2011, právoplatnému dňa 13.09.2011 v spojení

s uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. -92 zo dňa 31.08.2011

právoplatným dňa 13.09.2011.“.

3. Argumentujúc splnením podmienok obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), sťažovateľ opisuje skutkové okolnosti v jeho trestnej veci, ktoré podľa jeho

tvrdení vyšli najavo až po jeho právoplatnom odsúdení, a s ohľadom na uvedené

spochybňuje postup tak orgánov činných v trestnom konaní, ako aj samotného okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

4. Ako ďalej uvádza, okresný súd po viac ako dvoch mesiacoch od podania návrhu

na obnovu konania uznesením č. k. -40 z 3. júna 2015 jeho návrh na povolenie

obnovy konania predčasne a bez vykonania navrhovaných dôkazov zamietol. Následne po

podaní sťažnosti zo strany sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn.

zo 6. augusta 2015 sťažnosť v zmysle ustanovenia

zamietol.

Sťažovateľ s ohľadom na uvedené konanie okresného súdu, ako aj krajského súdu

zastáva názor, že „... postupom orgánov činných v trestnom konaní ako aj postupom

a rozhodnutím Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a Krajského súdu Trenčín

(odmietnutím môjho návrhu na povolenie obnovy konania) došlo k odopretiu práva na

spravodlivý proces a prístup k súdu a taktiež k prieťahom v konaní“.

5. V závere podanej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie a následné rozhodnutie nálezom:

„Okresný súd Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn.

a v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 SR,

článku 48 ods. 2 SR, článku 50 ods. 5 SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. -143 zo dňa

25.11.2014, Uznesenie Krajského súdu Trenčín č. -153 zo dňa 12.01.2015,

Uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. -40 zo dňa 03.06.2015

a Uznesenie Krajského súdu Trenčín č. -53 zo dňa 06.08.2015 sa zrušujú

a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 €...,

ktorú je povinný zaplatiť Okresný súd Bánovce nad Bebravou do 15 dní od doručenia tohto

nálezu na bankový účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. novembra 2014

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. januára 2015

8. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv (bod 1) uznesením okresného súdu

sp. zn. z 25. novembra 2014 (ktorým okresný súd sťažovateľovi nariadil

v zmysle ustanovenia a a

Z. z. v znení neskorších predpisov vykonanie trestu odňatia slobody

vo výmere 18 mesiacov, keďže sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia

neosvedčil, pozn.) a následne i uznesením krajského súdu sp. zn.

z 12. januára 2015 [ktorým krajský súd sťažnosť sťažovateľa voči uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 25. novembra 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol, pretože nebola dôvodná, pozn.].

9. V kontexte napadnutých rozhodnutí (bod 8) sa ústavný súd v prvom rade zameral

na včasnosť podania ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľa.

10. Z obsahu sťažovateľom priložených príloh sťažnosti považoval ústavný súd za

preukázané, že ústavná sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal uznesenie okresného

súdu sp. zn. z 25. novembra 2014, ako i uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 12. januára 2015, bola podaná po lehote, keďže obe napadnuté

uznesenia (bod 8) nadobudli právoplatnosť 12. januára 2015.

11. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

12. Pretože sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnom súde po uplynutí 2-mesačnej

lehoty (bod 10), ústavný súd musel sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú

( ).

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. júna 2015

13. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

14. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. z 3. júna

2015, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto

rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj

využil), a preto ním podanú sťažnosť bolo v tejto jej časti potrebné odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

III.C K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta 2015

15. V právomoci ústavného súdu zostalo následne posúdenie otázky, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu o sťažnosti

sťažovateľa (uznesením sp. zn. zo 6. augusta 2015) sú zlučiteľné s limitmi

vyplývajúcimi zo sťažovateľom označeného a dohovoru.

Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. zo 6. augusta 2015

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 3. júna 2015

(ktorým okresný súd návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn.

zamietol, pozn.) v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol, pretože nie je dôvodná.

16. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sp. zn.

zo 6. augusta 2015 uviedol, že «... na neverejnom zasadnutí podľa § 192

ods. 1 preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré

tomuto výroku predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná. ...

... k vytýkaným chybám v sťažnosti odsúdeného uvádza senát krajského súdu

nasledovné. Súd prvého stupňa nepochybil vo svojom procesnom postupe, pokiaľ nevyhovel

na verejnom zasadnutí návrhom odsúdeného na doplnenie dokazovania s výnimku ohliadky

predloženej kľučky Mercedesu 124. Tento svoj procesný postup súd prvého stupňa aj riadne

vo svojom rozhodnutí odôvodnil.

K postupu odsúdeného v pôvodnom konaní, keď nepodal odpor

proti odsudzujúcemu trestnému rozkazu, je potrebné uviesť, že v tomto smere „vyhováranie

sa“ na slová policajtov v prípravnom konaní neobstoja. Po doručení trestného rozkazu

odsúdenému už muselo byť zrejmé, že súd nekvalifikuje jeho „incident“ len ako priestupok,

ale ako dva úmyselné prečiny, pričom mu nebol ani uložený peňažný trest, ale trest odňatia

slobody s povolením podmienečného odkladu.

Napokon k samotnému vecnému zamietnutiu návrhu odsúdeného na povolenie

obnovy konania, pretože súd nezistil podmienky obnovy podľa nadriadený súd

uvádza, že súd prvého stupňa podrobne odôvodnil, prečo nevyhovel návrhu odsúdeného.

Okrem iného správne samosudca poukázal na to, že odsúdený sa už v pôvodnom

prípravnom konaní bránil tým, že poškodený mu počas jazdy mal trhať kľučku na jeho

vozidle.

Nad rámec písomného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, senát

krajského súdu uvádza, že po oboznámení sa so záznamom z kamerového systému na

predmetnej benzínovej pumpe (č. l. 10 - kópia č. l. 63-64) na neverejnom zasadnutí

Krajského súdu v Trenčíne je možné jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností aj bez

ďalšieho dokazovania rozhodnúť, že skutok sa nemohol stať tak, ako to uvádza v návrhu na

obnovu konania odsúdený. Práve naopak z uvedeného záznamu jednoznačne vyplýva, že

skutok sa stal tak, ako to uvádzal poškodený. Potom samozrejme nie je ani potrebné

doplnenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru zdravotníctva, keď z priameho

kamerového záznamu vyplýva len jedna verzia vzniku zranení poškodeného.».

17. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným

rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. ).

18. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové

a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov

a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne

aj , , , , ).

19. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ,

, ).

20. V intenciách uvedenej judikatúry pristúpil ústavný súd k preskúmaniu

namietaného uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 6. augusta 2015, pričom

jeho úlohou nebolo odpovedať na otázku, či obnova konania vo veci sťažovateľa mala,

respektíve nemala byť povolená, ale jeho úloha spočívala v posúdení skutočnosti, či sa

záver konajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania opieral

o náležité prezentované dôvody ideovo zodpovedajúce zmyslu a podstate použitej právnej

úpravy.

21. S poukazom na relevantné ustanovenia trestno-procesného kódexu posúdil

krajský súd ako súd odvolací postup prvostupňového súdu, ktorý, aplikujúc citované

ustanovenia a , zamietol návrh sťažovateľa na

obnovu konania ako vecne správny a zákonný.

22. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu

sp. zn. zo 6. augusta 2015 (taktiež aj v kontexte odôvodnenia uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 3. júna 2015), je ústavný súd v prvom rade toho

názoru, že interpretáciou dotknutých ustanovení konajúce

súdy sťažovateľovi vysvetlili podmienky na povolenie obnovy konania, teda pojem nového

dôkazu a s ním súvisiaci rozsah dôkazného procesu v rámci konania o návrhu na povolenie

obnovy konania.

V konaní o povolenie obnovy konania nebolo povinnosťou konajúcich súdov a priori

prijať sťažovateľom ponúknuté dôkazy a osvojiť si ich vyhodnotenie z pohľadu

sťažovateľa, povinnosť konajúcich súdov sa obmedzovala na posúdenie závažnosti,

resp. kvality týchto dôkazov a následnú formuláciu odpovede, prečo tieto dôkazy súdy

nepovažovali za také, ktoré by spĺňali parametre tzv. nového dôkazu predvídaného

ustanovením .

23. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím, s ktorým sa krajský súd ako s vecne správnym a zákonným

stotožnil, obsahuje vyčerpávajúcu interpretáciu relevantných ustanovení

týkajúcich podmienok na povolenie obnovy konania, s ktorou korešponduje logické

a náležité odôvodnenie rozhodnutia prezentované v rámci právnych úvah konajúcich súdov

a ktoré kvalifikuje ústavný súd ako dostačujúce a racionálne, nepopierajúce zmysel

a podstatu použitej právnej úpravy, tvoriace tak dostatočnú oporu výroku prijatého

rozhodnutia.

24. Uznesenie krajského súdu zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov a ústavný súd

preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom a

ods. 1 dohovoru.

25. Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

26. Vychádzajúc zo svojich záverov, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta 2015 odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.D K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 5 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 6. augusta 2015

27. Sťažovateľ v podanej sťažnosti v nadväznosti na napadnuté rozhodnutie

krajského súdu sp. zn. zo 6. augusta 2015 súčasne namietal aj porušenie

základných práv podľa a .

28. Pretože sťažovateľ, namietajúc porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 5

, toto porušenie oprel o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedol v súvislosti

s namietaným porušením a dohovoru, bolo potrebné

odmietnuť jeho sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

29. V nadväznosti na sťažovateľom namietané prieťahy v konaní krajského súdu

vedenom pod sp. zn. (ako i v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn.

), ako i na porušenie jeho základného práva podľa ústavný

súd dodáva, že v čase podania ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní postupom tak

okresného súdu, ako aj krajského súdu v zmienených konaniach (5. októbra 2015, pozn.)

sťažovateľ mal vedomosť, že predmetné všeobecné súdy už v jeho právnej veci rozhodli,

a teda nemohli už žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať plynulosť priebehu

namietaných konaní vo veci samej, respektíve ani v nich spôsobovať prieťahy.

30. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už

k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť ( ).

III.

31. Ústavný súd v závere opakovane, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákona

o ústavnom súde, zdôrazňuje, že hoci sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu

s návrhmi doručil i splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným

súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne len na zastupovanie

splnomocniteľa „... v konaniach pred ústavným súdom SR“.

Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť,

že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne

vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím

osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

Vyplývajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené

advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna náležitosť

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom

súde) vykazovalo vadu neurčitosti, pretože v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní

pred ústavným súdom) týka.

32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje i nedostatok

náležitostí predpísaných zákonom, a preto ju z uvedeného dôvodu mohol už pri jej

predbežnom prerokovaní odmietnuť i z tohto dôvodu ( ).

33. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016