Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 246/2016
PDF · 230.79 KB
No categories available
I. ÚS 246/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom
Ďurmekom, Radlinského 678/1, Bánovce nad Bebravou, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 57/2011 a jeho uznesením z 25. novembra 2014, ako i postupom v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Nt 13/2015 a jeho uznesením z 3. júna 2015, postupom Krajského súdu v Trenčíne
v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 88/2015 a jeho uznesením zo 6. augusta 2015
a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 198/2014 z 12. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 57/2011 a jeho uznesením z 25. novembra 2014, postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Nt 13/2015 a jeho uznesením z 3. júna 2015, postupom Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 88/2015
a jeho uznesením zo 6. augusta 2015 a uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 198/2014
z 12. januára 2015.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol „... trestným rozkazom
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. 2T/57/2011-90 zo dňa 11.08.2011, právoplatným
dňa 13.09.2011... uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1
Trestného zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona. ... Za to som bol odsúdený podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38
ods. 4, § 37 písm. h), m) Trestného zákona k úhrnnému trestu odňatia slobody na 18
mesiacov, pričom výkon trestu mi bol podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného
zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov.
Právoplatným uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 2T/57/2011
zo dňa 25.11.2014 bolo podľa § 419 ods. 1, 4 Trestného poriadku, § 50 ods. 4 Trestného
zákona rozhodnuté tak, že som sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil
a uložený trest vo výmere 18 mesiacov mám vykonať.
Počas trestného konania som bol zo strany vyšetrovateľa ubezpečený, že v prípade
vyššie uvedeného incidentu sa bude jednať iba o priestupok a nie o trestný čin. Preto som
ani v súdnom štádiu trestného konania neriešil podanie odporu proti Trestnému rozkazu
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. 2T/57/2011-90 zo dňa 11.08.2011. Vedel som, že
žiadnu trestnú činnosť páchať nebudem, tak mi neprekážalo ani uloženie skúšobnej doby.
Nemal som však vedomosť o tom, že moje prekročenia rýchlosti na motorovom vozidle
spôsobí to, že súd rozhodne o mojom vykonaní trestu odňatia slobody vo výmere 18
mesiacov z dôvodu neosvedčenia sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. ...
Rozhodnutím súdu prvého stupňa o mojom neosvedčení sa v skúšobnej dobe je
porušením trestnoprávnej zásady ne bis in idem, pretože som potrestaný dvakrát (prvýkrát
uložením pokút, ktoré som všetky zaplatil a druhýkrát vyslovením neosvedčenia sa
a uložením povinnosti vykonať uložený trest). S týmito skutočnosťami sa súd prvého stupňa
žiadnym spôsobom nevysporiadal. ...
Dňa 24.03.2015 som podal na Okresný súd Bánovce nad Bebravou návrh na
povolenie obnovy konania proti trestnému rozkazu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
č. k. 2T/57/2011-90 zo dňa 11.08.2011, právoplatnému dňa 13.09.2011 v spojení
s uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. 2T/57/2011-92 zo dňa 31.08.2011
právoplatným dňa 13.09.2011.“.
3. Argumentujúc splnením podmienok obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), sťažovateľ opisuje skutkové okolnosti v jeho trestnej veci, ktoré podľa jeho
tvrdení vyšli najavo až po jeho právoplatnom odsúdení, a s ohľadom na uvedené
spochybňuje postup tak orgánov činných v trestnom konaní, ako aj samotného okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 57/2011.
4. Ako ďalej uvádza, okresný súd po viac ako dvoch mesiacoch od podania návrhu
na obnovu konania uznesením č. k. 3 Nt 13/2015-40 z 3. júna 2015 jeho návrh na povolenie
obnovy konania predčasne a bez vykonania navrhovaných dôkazov zamietol. Následne po
podaní sťažnosti zo strany sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tos 88/2015
zo 6. augusta 2015 sťažnosť v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietol.
Sťažovateľ s ohľadom na uvedené konanie okresného súdu, ako aj krajského súdu
zastáva názor, že „... postupom orgánov činných v trestnom konaní ako aj postupom
a rozhodnutím Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a Krajského súdu Trenčín
(odmietnutím môjho návrhu na povolenie obnovy konania) došlo k odopretiu práva na
spravodlivý proces a prístup k súdu a taktiež k prieťahom v konaní“.
5. V závere podanej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie a následné rozhodnutie nálezom:
„Okresný súd Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 2T/57/2011
a v konaní vedenom pod sp. zn. 3Nt/13/2015 a Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.
23Tos/88/2015 porušil základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
článku 48 ods. 2 Ústavy SR, článku 50 ods. 5 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. 2T/57/2011-143 zo dňa
25.11.2014, Uznesenie Krajského súdu Trenčín č. 23Tos/198/2014-153 zo dňa 12.01.2015,
Uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. 3Nt/13/2015-40 zo dňa 03.06.2015
a Uznesenie Krajského súdu Trenčín č. 23Tos/88/2015-53 zo dňa 06.08.2015 sa zrušujú
a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 €...,
ktorú je povinný zaplatiť Okresný súd Bánovce nad Bebravou do 15 dní od doručenia tohto
nálezu na bankový účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 57/2011 a jeho uznesením z 25. novembra 2014
a uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 198/2014 z 12. januára 2015
8. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv (bod 1) uznesením okresného súdu
sp. zn. 2 T 57/2011 z 25. novembra 2014 (ktorým okresný súd sťažovateľovi nariadil
v zmysle ustanovenia § 419 ods. 1 a 4 Trestného poriadku a § 50 ods. 4 zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov vykonanie trestu odňatia slobody
vo výmere 18 mesiacov, keďže sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia
neosvedčil, pozn.) a následne i uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 198/2014
z 12. januára 2015 [ktorým krajský súd sťažnosť sťažovateľa voči uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 2 T 57/2011 z 25. novembra 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol, pretože nebola dôvodná, pozn.].
9. V kontexte napadnutých rozhodnutí (bod 8) sa ústavný súd v prvom rade zameral
na včasnosť podania ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľa.
10. Z obsahu sťažovateľom priložených príloh sťažnosti považoval ústavný súd za
preukázané, že ústavná sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal uznesenie okresného
súdu sp. zn. 2 T 57/2011 z 25. novembra 2014, ako i uznesenie krajského súdu sp. zn.
23 Tos 198/2014 z 12. januára 2015, bola podaná po lehote, keďže obe napadnuté
uznesenia (bod 8) nadobudli právoplatnosť 12. januára 2015.
11. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
12. Pretože sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnom súde po uplynutí 2-mesačnej
lehoty (bod 10), ústavný súd musel sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 13/2015 a jeho uznesením z 3. júna 2015
13. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
14. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Nt 13/2015 z 3. júna
2015, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto
rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj
využil), a preto ním podanú sťažnosť bolo v tejto jej časti potrebné odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 23 Tos 88/2015 a jeho uznesením zo 6. augusta 2015
15. V právomoci ústavného súdu zostalo následne posúdenie otázky, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu o sťažnosti
sťažovateľa (uznesením sp. zn. 23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015) sú zlučiteľné s limitmi
vyplývajúcimi zo sťažovateľom označeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Nt 13/2015 z 3. júna 2015
(ktorým okresný súd návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn.
2 T 57/2011 zamietol, pozn.) v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol, pretože nie je dôvodná.
16. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sp. zn.
23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015 uviedol, že «... na neverejnom zasadnutí podľa § 192
ods. 1 TP preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré
tomuto výroku predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná. ...
... k vytýkaným chybám v sťažnosti odsúdeného uvádza senát krajského súdu
nasledovné. Súd prvého stupňa nepochybil vo svojom procesnom postupe, pokiaľ nevyhovel
na verejnom zasadnutí návrhom odsúdeného na doplnenie dokazovania s výnimku ohliadky
predloženej kľučky Mercedesu 124. Tento svoj procesný postup súd prvého stupňa aj riadne
vo svojom rozhodnutí odôvodnil.
K postupu odsúdeného v pôvodnom konaní, keď nepodal odpor
proti odsudzujúcemu trestnému rozkazu, je potrebné uviesť, že v tomto smere „vyhováranie
sa“ na slová policajtov v prípravnom konaní neobstoja. Po doručení trestného rozkazu
odsúdenému už muselo byť zrejmé, že súd nekvalifikuje jeho „incident“ len ako priestupok,
ale ako dva úmyselné prečiny, pričom mu nebol ani uložený peňažný trest, ale trest odňatia
slobody s povolením podmienečného odkladu.
Napokon k samotnému vecnému zamietnutiu návrhu odsúdeného na povolenie
obnovy konania, pretože súd nezistil podmienky obnovy podľa § 394 TP nadriadený súd
uvádza, že súd prvého stupňa podrobne odôvodnil, prečo nevyhovel návrhu odsúdeného.
Okrem iného správne samosudca poukázal na to, že odsúdený sa už v pôvodnom
prípravnom konaní bránil tým, že poškodený mu počas jazdy mal trhať kľučku na jeho
vozidle.
Nad rámec písomného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, senát
krajského súdu uvádza, že po oboznámení sa so záznamom z kamerového systému na
predmetnej benzínovej pumpe (č. l. 10 - kópia č. l. 63-64) na neverejnom zasadnutí
Krajského súdu v Trenčíne je možné jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností aj bez
ďalšieho dokazovania rozhodnúť, že skutok sa nemohol stať tak, ako to uvádza v návrhu na
obnovu konania odsúdený. Práve naopak z uvedeného záznamu jednoznačne vyplýva, že
skutok sa stal tak, ako to uvádzal poškodený. Potom samozrejme nie je ani potrebné
doplnenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru zdravotníctva, keď z priameho
kamerového záznamu vyplýva len jedna verzia vzniku zranení poškodeného.».
17. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným
rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).
18. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové
a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov
a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne
aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).
19. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00,
20. V intenciách uvedenej judikatúry pristúpil ústavný súd k preskúmaniu
namietaného uznesenia krajského súdu sp. zn. 23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015, pričom
jeho úlohou nebolo odpovedať na otázku, či obnova konania vo veci sťažovateľa mala,
respektíve nemala byť povolená, ale jeho úloha spočívala v posúdení skutočnosti, či sa
záver konajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania opieral
o náležité prezentované dôvody ideovo zodpovedajúce zmyslu a podstate použitej právnej
úpravy.
21. S poukazom na relevantné ustanovenia trestno-procesného kódexu posúdil
krajský súd ako súd odvolací postup prvostupňového súdu, ktorý, aplikujúc citované
ustanovenia § 394 ods. 1 a § 399 ods. 2 Trestného poriadku, zamietol návrh sťažovateľa na
obnovu konania ako vecne správny a zákonný.
22. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu
sp. zn. 23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015 (taktiež aj v kontexte odôvodnenia uznesenia
okresného súdu sp. zn. 3 Nt 13/2015 z 3. júna 2015), je ústavný súd v prvom rade toho
názoru, že interpretáciou dotknutých ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku konajúce
súdy sťažovateľovi vysvetlili podmienky na povolenie obnovy konania, teda pojem nového
dôkazu a s ním súvisiaci rozsah dôkazného procesu v rámci konania o návrhu na povolenie
obnovy konania.
V konaní o povolenie obnovy konania nebolo povinnosťou konajúcich súdov a priori
prijať sťažovateľom ponúknuté dôkazy a osvojiť si ich vyhodnotenie z pohľadu
sťažovateľa, povinnosť konajúcich súdov sa obmedzovala na posúdenie závažnosti,
resp. kvality týchto dôkazov a následnú formuláciu odpovede, prečo tieto dôkazy súdy
nepovažovali za také, ktoré by spĺňali parametre tzv. nového dôkazu predvídaného
ustanovením § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
23. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím, s ktorým sa krajský súd ako s vecne správnym a zákonným
stotožnil, obsahuje vyčerpávajúcu interpretáciu relevantných ustanovení Trestného poriadku
týkajúcich podmienok na povolenie obnovy konania, s ktorou korešponduje logické
a náležité odôvodnenie rozhodnutia prezentované v rámci právnych úvah konajúcich súdov
a ktoré kvalifikuje ústavný súd ako dostačujúce a racionálne, nepopierajúce zmysel
a podstatu použitej právnej úpravy, tvoriace tak dostatočnú oporu výroku prijatého
rozhodnutia.
24. Uznesenie krajského súdu zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou
judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov a ústavný súd
preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
25. Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,
resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
26. Vychádzajúc zo svojich záverov, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 Tos 88/2015 a jeho uznesením zo 6. augusta 2015 odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.D K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 5 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 88/2015
a jeho uznesením zo 6. augusta 2015
27. Sťažovateľ v podanej sťažnosti v nadväznosti na napadnuté rozhodnutie
krajského súdu sp. zn. 23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015 súčasne namietal aj porušenie
základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 ústavy.
28. Pretože sťažovateľ, namietajúc porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 5
ústavy, toto porušenie oprel o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedol v súvislosti
s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné
odmietnuť jeho sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2
29. V nadväznosti na sťažovateľom namietané prieťahy v konaní krajského súdu
vedenom pod sp. zn. 23 Tos 88/2015 (ako i v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn.
3 Nt 13/2015), ako i na porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný
súd dodáva, že v čase podania ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní postupom tak
okresného súdu, ako aj krajského súdu v zmienených konaniach (5. októbra 2015, pozn.)
sťažovateľ mal vedomosť, že predmetné všeobecné súdy už v jeho právnej veci rozhodli,
a teda nemohli už žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať plynulosť priebehu
namietaných konaní vo veci samej, respektíve ani v nich spôsobovať prieťahy.
30. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už
k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
III.
31. Ústavný súd v závere opakovane, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákona
o ústavnom súde, zdôrazňuje, že hoci sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu
s návrhmi doručil i splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne len na zastupovanie
splnomocniteľa „... v konaniach pred ústavným súdom SR“.
Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť,
že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne
vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím
osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
Vyplývajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené
advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna náležitosť
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) vykazovalo vadu neurčitosti, pretože v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní
pred ústavným súdom) týka.
32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje i nedostatok
náležitostí predpísaných zákonom, a preto ju z uvedeného dôvodu mohol už pri jej
predbežnom prerokovaní odmietnuť i z tohto dôvodu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
33. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016