Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 247/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti GU SLOVENSKO, s. r. o.,

Priemyselný park Nitra – sever, Dolné Hony 24/1085, Lužianky, zastúpenej advokátom

JUDr. Martinom Jánskym, advokátska kancelária, Štúrova 13, Nitra, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. z 21. mája 2013,

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 15. augusta 2013 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. septembra 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti GU SLOVENSKO, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. decembra 2015 faxom a 15. decembra 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej

spoločnosti GU SLOVENSKO, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv vlastniť majetok podľa

(ďalej len „“), na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami

Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 21. mája 2013, Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. augusta 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 29. septembra 2015 (ďalej len „namietané uznesenie

okresného súdu a krajského súdu“ a „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka sa na okresnom súde domáhala proti dlžníkovi (inej obchodnej

spoločnosti) zaplatenia sumy 16 584,21 € s prísl. Okresný súd vydal 26. apríla 2011

platobný rozkaz sp. zn. , ktorým uložil dlžníkovi povinnosť zaplatiť

sťažovateľke požadovanú sumu. Dňa 28. júna 2011 vstúpil dlžník (povinný)

do reštrukturalizácie. Toto reštrukturalizačné konanie bolo uznesením Okresného súdu

Trenčín (právoplatným 3. marca 2012) skončené a reštrukturalizačný plán dlžníka bol

schválený.

3. Okresný súd na návrh sťažovateľky následne poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na vymoženie dlžnej čiastky. Povinný podal v marci 2013 proti

exekúcii námietky a žiadal zastaviť exekučné konanie z dôvodu, že sťažovateľka si mala

svoju pohľadávku uplatniť v už spomenutom reštrukturalizačnom konaní. Sťažovateľka

vo svojom vyjadrení k námietkam dlžníka poukazovala na desaťročnú premlčaciu lehotu

na podanie návrhu na výkon rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 110 ods. 1 prvej vety

, poukazujúc pritom na to, že reštrukturalizácia nemá vplyv na zánik

exekučného titulu, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť ešte pred začatím

reštrukturalizačného konania.

4. Okresný súd namietaným uznesením námietkam dlžníka vyhovel a exekučné

konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil a následne jej

dovolanie odmietol aj najvyšší súd namietaným uznesením. Ku dňu podania sťažnosti je už

na majetok povinného vyhlásený konkurz.

5. Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv (pozri bod 1)

namietanými uzneseniami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu

pre nedôvodné popieranie súdnej ochrany pri domáhaní sa jej práv, čo priamo zapríčinilo

zmenšenie jej majetku, a pre arbitrárnosť a svojvôľu rozhodnutia krajského súdu v spojení

s rozhodnutím okresného súdu potvrdeného rozhodnutím najvyššieho súdu, a z dôvodu, že

«právna úprava reštrukturalizácie je zjavne parciálnou procesnoprávnou úpravou

špecifického konania, pričom [o konkurze a reštrukturalizácii o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konkurze“), pozn.] sa z hľadiska prípadnej kolízie, alebo nevyriešeného vzťahu jeho

ustanovení nijakým spôsobom (záverečnými a prechodnými ustanoveniami) nevysporiadal

s ostatnými všeobecnými právnymi predpismi».

6. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje aj na nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 3. februára 2000 (N 18/17 SbNU 127) podľa ktorého

„nemôže byť pochybnosť o tom, že lehota na podanie prihlášok pohľadávok veriteľov

do reštrukturalizácie je lehotou procesnoprávnou. Jej nestihnutie nemôže mať za následok

hmotnoprávny zánik pohľadávky, ale spôsobuje iba obmedzenie veriteľa v tom, že sa

nemôže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky v tejto reštrukturalizácii...

Uvedený postup Krajského súdu v Trenčíne svojim potvrdzujúcim rozsudkom zvyšuje

mieru arbitrárnosti rozhodovania v tomto prípade za únosnú mieru. V prípade rozhodnutia

Krajského súdu v Trenčíne je potrebné uvažovať aj o porušení čl. 13 Dohovoru - právo

na účinný opravný prostriedok vzhľadom na to, že sa Krajský súd v Trenčíne nijako

nezaoberal argumentmi sťažovateľa v podanom odvolaní, čím arbitrárne ukrátil

sťažovateľa na jeho právach, najmä čo sa účinnosti opravného prostriedku týka, a zároveň

sťažovateľovi taktiež arbitrárnym spôsobom odňal právo podať dovolanie podľa § 236

v spojení s , čo skonštatoval aj Najvyšší súd SR...

V poslednom rade poukazujem na porušenie práva sťažovateľa vlastniť majetok

podľa SR. Uvedené porušenie priamo súvisí s pochybeniami súdu, ktoré majú

za následok nemožnosť vymáhania nároku sťažovateľa.

... ku dňu podania tejto sťažnosti je na majetok povinného vyhlásený konkurz.

Ku dnešnému dňu sa teda sťažovateľ v zmysle platnej právnej úpravy nemôže domáhať

svojho nároku v exekučnom konaní...

Naproti tomu v prípade, ak by rozhodnutím súdu prvého, ako aj druhého stupňa,

nebolo exekučné konanie zastavené a NS SR tieto rozhodnutia potvrdené, je potrebné

vychádzať z toho, že povinný majetok mal, nakoľko v tomto čase riadne fungoval (v rokoch

2012 až 2015 nebolo na majetok povinného vedené žiadne vyrovnacie konanie).

... Odhliadnuc od teoretickej výšky uspokojenia z výťažku v konkurze (výťažok pritom

nie je vôbec istý) je potrebné sa zaoberať samotnou existenciou spoločnosti. Po skončení

konkurzu dôjde k výmazu povinného z ORSR, čoho následkom je úplné znemožnenie

vymáhania nároku sťažovateľa, keďže povinný zanikne.“.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, na súdnu ochranu,

ako i právo vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., čl.. 20 a čl. 46 ods. 1

SR Uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 29.9.2015, sp. zn. -71

v spojení s Uznesením Krajského súdu...zo dňa 15.8.2013, sp. zn. -49

a Uznesením Okresného súd... zo dňa 21.5.2013, sp. zn. -30 porušené bolo.

... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.9.2015, sp. zn.

-71, Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15.8.2013, sp. zn.

-49 a Uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 21.5.2013,

sp. zn. -30 sa zrušujú a vec sa Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou

vracia na ďalšie konanie.

... Najvyšší súd... spolu s Krajským súdom... a Okresným súdom... sú povinní

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu.. spoločne a nerozdielne

zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 16.584,21 EUR...

... Najvyšší súd... spolu s Krajským súdom... a Okresným súdom... sú povinní

nahradiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy konania...“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne.

II.A

12. K namietanému porušeniu základných práv a práv sťažovateľky podľa

označených článkov a dohovoru uznesením okresného súdu

13. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

14. V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti uzneseniu okresného

súdu odvolanie, čo aj urobila, keď ho podala v júni 2013, ako to vyplýva z príloh

k sťažnosti, a krajský súd o tomto odvolaní svojím uznesením aj rozhodol. Z toho vyplýva,

že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,

o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

15. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv uznesením okresného súdu

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B

16. K namietanému porušeniu označených práv podľa a dohovoru

uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu

17. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky (body 5 až 7) konštatuje, že

sťažnosť vo vzťahu k namietaným uzneseniam krajského súdu a najvyššieho súdu treba

považovať za zjavne neopodstatnenú (pozri bod 10).

18. Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu, vyplýva, že okrem opísania skutkových a právnych záverov

okresného súdu vo veci vyhovenia námietkam povinného proti exekúcii vedenej proti nemu

(s. 1 až s. 3), podstaty odvolacích námietok sťažovateľky a vyjadrenia povinného (záver s. 3

a s. 4) je zrejmé, že krajský súd sa iba stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu,

ale na druhej strane mu to procesný kódex výslovne umožňoval (§ 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku). Hoci je pravdou, že krajský súd nedal priame odpovede sťažovateľke

na jej odvolacie námietky vznesené v odvolaní, závery krajského súdu nie sú podľa

ústavného súdu ešte arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, ako sa domnieva sťažovateľka.

Podľa názoru ústavného súdu nosná argumentácia sťažovateľky je stavaná skôr „de lege

ferenda“, a v podstate vyčíta neústavnosť tých ustanovení zákona o konkurze (najmä § 120

ods. 1, ale predovšetkým § 155 ods. 2, podľa ktorého „zverejnením uznesenia o potvrdení

plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona

neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi“), na čo však nie je

sťažovateľka oprávnená. Jadro jej námietok teda smerovalo k neústavnosti všeobecnými

súdmi odôvodňujúcich zákonných ustanovení zákona o konkurze, pričom tieto by bolo

možné preskúmať iba v konaní podľa , ktoré však sťažovateľka nie je

oprávnená vyvolať.

19. Vo vzťahu k napádanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vo svojej

sťažnosti neuviedla v podstate žiadnu ústavne významnú argumentáciu, a teda sťažnosť

v tejto časti nespĺňa zákonom predpísané náležitosti ( ).

Neušlo pozornosti ústavného súdu, že splnomocnenie pre advokáta navyše vykazuje

formálne nedostatky (je udelené iba vo vzťahu k dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu,

a nie aj proti uzneseniu okresného súdu a uzneseniu krajského súdu, a teda nespĺňa

podmienky ustanovené v ). Nad rámec už uvedeného

možno preto uzavrieť, že ani napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je svojvoľné a jeho

závery sú z ústavného hľadiska akceptovateľné (predovšetkým s. 4 až s. 7). Okrem toho

odôvodnenie sťažnosti (týkajúce sa porušenia čl. 13 dohovoru) nie je premietnuté v petite

sťažnosti ( ), hoci sťažovateľka je kvalifikovane

zastúpená advokátom.

20. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v posudzovanej veci

argumentácia sťažovateľky vyjadruje iba odlišný právny názor na preukázaný skutkový

stav, avšak bez toho, aby indikovala relevantný ústavnoprávny rozmer, t. j. vecnú súvislosť

jej námietok s namietaným porušením označených práv podľa a dohovoru. Ústavný

súd preto jej sťažnosť odmietol v tejto časti podľa

nielen ako zjavne neopodstatnenú, ale aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný

súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016