Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 254/2016
PDF · 271.8 KB
No categories available
I. ÚS 254/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TATRASVIT SVIT – SOCKS, a. s.,
Mierová 1, Svit, zastúpenej JUDr. Františkom Vavračom, Horná 106/51, Banská Bystrica,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 MCdo 1/2013 zo 16. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti TATRASVIT SVIT – SOCKS, a. s., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TATRASVIT SVIT – SOCKS, a. s. (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na ochranu
majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 MCdo 1/2013 zo 16. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka, v právnom postavení
žalobkyne v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 5 MCdo 1/2013, bola
účastníčkou konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 277/2011 z 8. novembra 2011 a rozsudku Okresného
súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 41/2003 z 18. januára 2008.
Generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) výlučne z dôvodu, že napadnutý rozsudok krajského
súdu, ako aj okresného súdu spočíval v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243f ods. 1
písm. c) OSP], ktoré videl v tom, že oba súdy nesprávne interpretovali ustanovenie § 18
ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Sťažovateľka v úvode sťažnosti s poukazom na podrobne uvedené „nosné body“
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorým najvyšší súd mimoriadne dovolanie
sťažovateľky odmietol, formuluje základné sťažnostné námietky, v zmysle ktorých
„... napadnuté uznesenie NS SR rozhodlo procesne o odmietnutí mimoriadneho dovolania,
ktorý je štandardným spôsobom nápravy porušenia zákona a zároveň prostriedkom ochrany
práv a zákonom chránených záujmov... a... vykazuje... prvky svojvôle a prvky arbitrárnosti,
čo vyústilo k odňatiu spravodlivosti...
Ak dovolací súd postavil otázku, na ktorej založil prípustnosť mimoriadneho
dovolania len na rozdielnosti dvoch právnych názorov bez toho, aby sa relevantným
spôsobom vysporiadal s konkrétnou opozičnou argumentáciou sťažovateľa, nemal právo
predstaviť svoju argumentáciu ako rozhodujúcu, ak sa na primeranej úrovni nevysporiadal
s argumentáciou opozičnou..., lebo len táto mu otvorila dvere k právnemu posúdeniu,
na ktoré by mal odvolací súd nárok. Ak tento postup dodržaný nebol, tak tu došlo k výraznej
svojvôli zo strany odvolacieho súdu..., ktorá zakladá porušenie práva na spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...
Ďalšou otázkou pri argumentácii dovolacieho súdu je otázka stretu dvoch
základných práv, a to práva na spravodlivý súdny proces a zásadu právnej istoty. K tejto
otázke sa v odôvodnení poukazom na konkrétne skutkové zistenia a právne posúdenie
dovolací súd nevenoval, len formálne pripustil, že v takýchto prípadoch musí princíp
právnej istoty ustúpiť a iba výnimočne pri zistení úpravy základných vád alebo justičných
omylov... je dôvod na prelomenie tohto princípu...
... mimoriadne dovolanie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a slúži
na ochranu práv a právom chránených záujmov a skúmanie použiteľnosti je vždy viazané
na splnenie zákonných predpokladov použitia /využitia tohto inštitútu/. Nález ÚS SR sp. zn.
I. ÚS 178/2008 uviedol, že pokiaľ je právo na mimoriadne dovolanie zakotvené v OSP,
používa ústavnú ochranu vzhľadom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ak za tejto situácie NS SR
zastaví konanie o mimoriadnom dovolaní /procesným ekvivalentom bez meritórneho
prejednania je aj odmietnutie dovolania/ podanom generálnym prokurátorom SR poruší
tým ústavne garantované právo dotknutého účastníka konania na riadny proces...
Znovu tu sťažovateľ musí namietať formálnosť posudzovania vhodnosti použitia
takejto ochrany, keď NS SR vylúčil vhodnosť bez posúdenia takých konkrétnych skutkových
a právnych dôvodov, ktoré by takýto záver odôvodňovali.“.
3. Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím porušil jej
ústavou, ako aj dohovorom zaručené práva (bod 1) tým, že ústavne nekonformne odmietol
mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom pre neprípustnosť, hoci prípustne
bolo.
V závere podanej sťažnosti s ohľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný
súd vyslovil porušenie v bode 1 uvedených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu, aby napadnuté rozhodnutie zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a sťažovateľke priznal úhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
5. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
9. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
10. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
11. Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania (bod 10) súvisí
s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením
v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti
a nezmeniteľnosti. Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby
(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka
spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti
a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania
podaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus
vyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného
generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy nevyplýva.
12. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde
k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne k vyneseniu
rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP
je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím
vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,
ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa
judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet
konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku
rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.
Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená
žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla
znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný
prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy
fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99,
bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením
prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou
zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť
č. 20887/03, bod 29).
13. Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti
s aplikáciou predmetných ustanovení OSP a ich ústavne konformným výkladom (§ 243e
a nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ
zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom
na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj
nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania
práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením
zákona rozumieť také porušenie procesného práva zákona, ktoré v konečnom dôsledku
znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne
procesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti
s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje
podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo
spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by
de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok
dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,
do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania
s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne
základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov
konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,
odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva
otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako
takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,
z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych
názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».
14. Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti
mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to
predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom
reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať
mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité
zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady
res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.
„(...) Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in
disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je
dôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde
je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti
Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «(...) Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“
právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,
preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)
pochybení súdu(...), a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»
(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia
ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s.,
PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní
a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti
a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy
generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto
rozhodnutia ESĽP poukazuje tiež napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.
15. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce
stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania
všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,
ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov.“
16. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia) prijal
20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,
že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené
riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre
neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba
odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom
období (R 36/2008).
17. Nosné dôvody uvádzané v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu (na základe
ktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, pozn.)
spočívajú v názore najvyššieho súdu o neprípustnosti mimoriadneho dovolania podaného
generálnym prokurátorom v zmysle dikcie ustanovenia § 243e ods. 1 OSP výlučne z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci rozsudkom krajského súdu, ako i okresného súdu
podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP.
V okolnostiach napadnutého rozhodnutia najvyšší súd, rozvíjajúc jeho právny záver
o neprípustnosti mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora, pomerne
podrobne poukazujúc na rozhodovaciu prax ESĽP, uvádza:
«... generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie podľa§ 243e ods. 1 OSP
výlučne z toho dôvodu, že napadnuté rozsudky okresného sudu a krajského súdu spočívajú
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ OSP), ktoré videl v tom, že
súdy nesprávne interpretovali ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb...
Pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní nemožno hrať na zreteľ len generálnym
prokurátorom namietané porušenie zákona, lebo je potrebné zachovať ústavnoprávne
relevantnú rovnováhu medzi právom na spravodlivé súdne konanie a ústavným princípom
právnej istoty. Právo na spravodlivý súdny proces treba pritom vnímať ako pravo, ktoré sa
netýka len jedného z účastníkov konania (jednej procesnej strany) a sleduje len jeho práva
a oprávnené záujmy; právo na spravodlivý súdny proces sa viaže na občianske súdne
konanie ako celok a právne postavenie všetkých jeho účastníkov rovnako...
Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej
republike... pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty,
s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti
právoplatných súdnych rozhodnutí z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej
podaním mimoriadneho dovolania.
Dovolací súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení OSP o mimoriadnom
dovolaní a ich ústavne konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP
i judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca
odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom
na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil
aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania
práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona
rozumieť také porušenie procesného práva - zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená
zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho alebo prípadne procesného
charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel dovolací súd v spojitosti
s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje
podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo
spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by
de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok
dostal na úroveň ďalšieho odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,
do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania
s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne
základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov
konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,
odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva
otázky, či ide prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako
takej. Dovolací súd opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP..., z ktorej vyplýva,
že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov na vec nie je
dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci...
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že ustanovenie § 243e ods. 1
OSP je potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu
vyjadreného v § 243f ods. 1 písm. c/ OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné
predovšetkým rozumieť závažne porušenie zákona procesného charakteru, pretože
v opačnom prípade by nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho
dovolania, a to požiadavka ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. Požiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti
meritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa
názoru dovolacieho súdu nie je legitímna v prípade, ak generálny prokurátor napriek
záveru o rešpektovaní všetkých relevantných procesných pravidiel všeobecným súdom
konajúcim o veci samej presadzuje využitím predmetného mimoriadneho opravného
prostriedku výlučne svoj odlišný právny názor na hmotno-právne posúdenie právoplatne
ukončenej kauzy. Totiž aj v prípade, ak by právny názor generálneho prokurátora
rešpektoval kritérium vecnej správnosti pri rozhodovaní v merite veci, „porušenie“ zákona
pričítateľné súdom nižšieho stupňa by nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého
procesu a v konečnom dôsledku by neznamenalo odoprenie práva na súdnu ochranu
v duchu čl. 46 ods. 1 Ústavy, pretože absentuje podstatné (závažné) porušenie práv
účastníkov konania, ktorých ťažisko je v čl. 46 až čl. 50 Ústavy.
Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora ako neprípustné (§ 243e ods. 1 OSP v spojení s § 243i ods. 2 OSP, § 243b
ods. 5 OSP a § 218 ods. 1 písm. c/ OSP).»
18. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky
(mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu v bode 17 uvedený výklad
najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd
zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal
sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ju ústavný súd
považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúcu a ústavne relevantnú.
19. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu
je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny
názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však,
ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka neuviedla
žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených
práv sťažovateľky.
20. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky
v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej
súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným
porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorých by ústavný súd mohol posúdiť až po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti v zmysle dikcie ustanovenia § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol v tejto
časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
22. Sťažovateľka v podanej sťažnosti v nadväznosti na napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súčasne namietala aj porušenie základného práva na ochranu majetku podľa
Pretože sťažovateľka, namietajúc porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, toto porušenie oprela o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedla v súvislosti
s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné
odmietnuť jej sťažnosť i v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2
23. Prijaté závery o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie
základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva
na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v celom rozsahu vzťahujú
aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k ďalšiemu označenému základnému
právu (čl. 20 ods. 1 ústavy), ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať.
Ak totiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom nemožno uvažovať ani o príčinnej súvislosti
medzi napadnutým rozhodnutím a porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 ústavy.
24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016