Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 254/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TATRASVIT SVIT – SOCKS, a. s.,

Mierová 1, Svit, zastúpenej JUDr. Františkom Vavračom, Horná 106/51, Banská Bystrica,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 16. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TATRASVIT SVIT – SOCKS, a. s., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TATRASVIT SVIT – SOCKS, a. s. (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na ochranu

majetku podľa (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 16. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka, v právnom postavení

žalobkyne v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. , bola

účastníčkou konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. novembra 2011 a rozsudku Okresného

súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. januára 2008.

Generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) výlučne z dôvodu, že napadnutý rozsudok krajského

súdu, ako aj okresného súdu spočíval v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243f ods. 1

písm. c) ], ktoré videl v tom, že oba súdy nesprávne interpretovali ustanovenie

ods. 1 o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľka v úvode sťažnosti s poukazom na podrobne uvedené „nosné body“

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorým najvyšší súd mimoriadne dovolanie

sťažovateľky odmietol, formuluje základné sťažnostné námietky, v zmysle ktorých

„... napadnuté uznesenie NS SR rozhodlo procesne o odmietnutí mimoriadneho dovolania,

ktorý je štandardným spôsobom nápravy porušenia zákona a zároveň prostriedkom ochrany

práv a zákonom chránených záujmov... a... vykazuje... prvky svojvôle a prvky arbitrárnosti,

čo vyústilo k odňatiu spravodlivosti...

Ak dovolací súd postavil otázku, na ktorej založil prípustnosť mimoriadneho

dovolania len na rozdielnosti dvoch právnych názorov bez toho, aby sa relevantným

spôsobom vysporiadal s konkrétnou opozičnou argumentáciou sťažovateľa, nemal právo

predstaviť svoju argumentáciu ako rozhodujúcu, ak sa na primeranej úrovni nevysporiadal

s argumentáciou opozičnou..., lebo len táto mu otvorila dvere k právnemu posúdeniu,

na ktoré by mal odvolací súd nárok. Ak tento postup dodržaný nebol, tak tu došlo k výraznej

svojvôli zo strany odvolacieho súdu..., ktorá zakladá porušenie práva na spravodlivý proces

podľa SR...

Ďalšou otázkou pri argumentácii dovolacieho súdu je otázka stretu dvoch

základných práv, a to práva na spravodlivý súdny proces a zásadu právnej istoty. K tejto

otázke sa v odôvodnení poukazom na konkrétne skutkové zistenia a právne posúdenie

dovolací súd nevenoval, len formálne pripustil, že v takýchto prípadoch musí princíp

právnej istoty ustúpiť a iba výnimočne pri zistení úpravy základných vád alebo justičných

omylov... je dôvod na prelomenie tohto princípu...

... mimoriadne dovolanie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a slúži

na ochranu práv a právom chránených záujmov a skúmanie použiteľnosti je vždy viazané

na splnenie zákonných predpokladov použitia /využitia tohto inštitútu/. Nález ÚS SR sp. zn.

uviedol, že pokiaľ je právo na mimoriadne dovolanie zakotvené v ,

používa ústavnú ochranu vzhľadom na SR, ak za tejto situácie NS SR

zastaví konanie o mimoriadnom dovolaní /procesným ekvivalentom bez meritórneho

prejednania je aj odmietnutie dovolania/ podanom generálnym prokurátorom SR poruší

tým ústavne garantované právo dotknutého účastníka konania na riadny proces...

Znovu tu sťažovateľ musí namietať formálnosť posudzovania vhodnosti použitia

takejto ochrany, keď NS SR vylúčil vhodnosť bez posúdenia takých konkrétnych skutkových

a právnych dôvodov, ktoré by takýto záver odôvodňovali.“.

3. Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím porušil jej

, ako aj dohovorom zaručené práva (bod 1) tým, že ústavne nekonformne odmietol

mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom pre neprípustnosť, hoci prípustne

bolo.

V závere podanej sťažnosti s ohľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný

súd vyslovil porušenie v bode 1 uvedených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu, aby napadnuté rozhodnutie zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľke priznal úhradu trov konania.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

5. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

9. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

10. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

11. Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania (bod 10) súvisí

s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením

v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti

a nezmeniteľnosti. Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby

(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka

spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti

a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania

podaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus

vyjadrený v , kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného

generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy nevyplýva.

12. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde

k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP

je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa

judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet

konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku

rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.

Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená

žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla

znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný

prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy

fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99,

bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením

prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou

zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť

č. 20887/03, bod 29).

13. Ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že «v súvislosti

s aplikáciou predmetných ustanovení a ich ústavne konformným výkladom (

a nasl. , pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ

zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom

na ustanovenie , kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj

nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania

práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením

zákona rozumieť také porušenie procesného práva  zákona, ktoré v konečnom dôsledku

znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne

procesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti

s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje

podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo

spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by

de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok

dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,

do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania

s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení

by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne

základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov

konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,

odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva

otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako

takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,

z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych

názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».

14. Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to

predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom

reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať

mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité

zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady

res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.

„(...) Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in

disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je

dôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde

je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti

Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «(...) Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“

právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,

preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)

pochybení súdu(...), a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»

(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia

ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s.,

PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní

a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti

a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy

generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto

rozhodnutia ESĽP poukazuje tiež napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.

15. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce

stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“

16. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia) prijal

20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom

období (R 36/2008).

17. Nosné dôvody uvádzané v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu (na základe

ktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, pozn.)

spočívajú v názore najvyššieho súdu o neprípustnosti mimoriadneho dovolania podaného

generálnym prokurátorom v zmysle dikcie ustanovenia výlučne z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci rozsudkom krajského súdu, ako i okresného súdu

podľa .

V okolnostiach napadnutého rozhodnutia najvyšší súd, rozvíjajúc jeho právny záver

o neprípustnosti mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora, pomerne

podrobne poukazujúc na rozhodovaciu prax ESĽP, uvádza:

«... generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie podľa

výlučne z toho dôvodu, že napadnuté rozsudky okresného sudu a krajského súdu spočívajú

v nesprávnom právnom posúdení veci ( ), ktoré videl v tom, že

súdy nesprávne interpretovali ustanovenie ..

Pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní nemožno hrať na zreteľ len generálnym

prokurátorom namietané porušenie zákona, lebo je potrebné zachovať ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi právom na spravodlivé súdne konanie a ústavným princípom

právnej istoty. Právo na spravodlivý súdny proces treba pritom vnímať ako pravo, ktoré sa

netýka len jedného z účastníkov konania (jednej procesnej strany) a sleduje len jeho práva

a oprávnené záujmy; právo na spravodlivý súdny proces sa viaže na občianske súdne

konanie ako celok a právne postavenie všetkých jeho účastníkov rovnako...

Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej

republike... pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty,

s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti

právoplatných súdnych rozhodnutí z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej

podaním mimoriadneho dovolania.

Dovolací súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení o mimoriadnom

dovolaní a ich ústavne konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP

i judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca

odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom

na ustanovenie , kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil

aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania

práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona

rozumieť také porušenie procesného práva - zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená

zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho alebo prípadne procesného

charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel dovolací súd v spojitosti

s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje

podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo

spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by

de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok

dostal na úroveň ďalšieho odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,

do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania

s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení

by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne

základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov

konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,

odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva

otázky, či ide prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako

takej. Dovolací súd opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP..., z ktorej vyplýva,

že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov na vec nie je

dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci...

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že ustanovenie § 243e ods. 1

je potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu

vyjadreného v (nesprávne právne posúdenie) je potrebné

predovšetkým rozumieť závažne porušenie zákona procesného charakteru, pretože

v opačnom prípade by nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho

dovolania, a to požiadavka ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. Požiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti

meritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa

názoru dovolacieho súdu nie je legitímna v prípade, ak generálny prokurátor napriek

záveru o rešpektovaní všetkých relevantných procesných pravidiel všeobecným súdom

konajúcim o veci samej presadzuje využitím predmetného mimoriadneho opravného

prostriedku výlučne svoj odlišný právny názor na hmotno-právne posúdenie právoplatne

ukončenej kauzy. Totiž aj v prípade, ak by právny názor generálneho prokurátora

rešpektoval kritérium vecnej správnosti pri rozhodovaní v merite veci, „porušenie“ zákona

pričítateľné súdom nižšieho stupňa by nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého

procesu a v konečnom dôsledku by neznamenalo odoprenie práva na súdnu ochranu

v duchu , pretože absentuje podstatné (závažné) porušenie práv

účastníkov konania, ktorých ťažisko je v až .

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora ako neprípustné ( v spojení s ,

ods. 5 a ).»

18. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky

(mutatis mutandis ). Podľa názoru ústavného súdu v bode 17 uvedený výklad

najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal

sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ju ústavný súd

považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúcu a ústavne relevantnú.

19. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny

názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (), čo však,

ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka neuviedla

žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených

práv sťažovateľky.

20. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky

v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej

súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným

porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorých by ústavný súd mohol posúdiť až po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti v zmysle dikcie ustanovenia § 25

ods. 2 rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol v tejto

časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

22. Sťažovateľka v podanej sťažnosti v nadväznosti na napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súčasne namietala aj porušenie základného práva na ochranu majetku podľa

.

Pretože sťažovateľka, namietajúc porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1

, toto porušenie oprela o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedla v súvislosti

s namietaným porušením a dohovoru, bolo potrebné

odmietnuť jej sťažnosť i v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

23. Prijaté závery o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie

základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu ( ) a práva

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v celom rozsahu vzťahujú

aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k ďalšiemu označenému základnému

právu ( ), ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať.

Ak totiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom nemožno uvažovať ani o príčinnej súvislosti

medzi napadnutým rozhodnutím a porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 .

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016