Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 353/2016
PDF · 225.51 KB
No categories available
II. ÚS 353/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 6605/2015, Rvp 6606/2015, Rvp 6607/2015, Rvp 6608/2015, Rvp 6609/2015,
Rvp 6610/2015, Rvp 6611/2015, Rvp 6612/2015, Rvp 6613/2015, Rvp 6614/2015,
Rvp 6615/2015, Rvp 6616/2015, Rvp 6617/2015, Rvp 6618/2015, Rvp 6619/2015,
Rvp 6620/2015, Rvp 6621/2015, Rvp 6622/2015, Rvp 6623/2015, Rvp 6624/2015,
Rvp 6625/2015, Rvp 6626/2015, Rvp 6627/2015, Rvp 6628/2015, Rvp 6629/2015,
Rvp 6630/2015, Rvp 6631/2015, Rvp 6632/2015, Rvp 6633/2015, Rvp 6634/2015,
Rvp 6635/2015, Rvp 6636/2015, Rvp 6637/2015, Rvp 6638/2015, Rvp 6639/2015,
Rvp 6640/2015, Rvp 6641/2015, Rvp 6642/2015, Rvp 6643/2015, Rvp 6644/2015,
Rvp 6645/2015, Rvp 6646/2015 a Rvp 6647/2015 vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 19 Co 230/2014 z 10. februára 2015 (Rvp 6605/2015), sp. zn.
20 Co 172/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 6606/2015), sp. zn. 3 Co 172/2014
zo 14. januára 2015 (Rvp 6607/2015), sp. zn. 3 Co 171/2014 zo 14. januára 2015
(Rvp 6608/2015), sp. zn. 4 Co 172/2014 z 28. januára 2015 (Rvp 6609/2015), sp. zn.
7 Co 349/2014 z 29. januára 2015 (Rvp 6610/2015), sp. zn. 1 Co 266/2014 z 11. februára
2015 (Rvp 6611/2015), sp. zn. 1 Co 265/2014 z 11. februára 2015 (Rvp 6612/2015), sp. zn.
15 Co 11/2015 z 18. februára 2015 (Rvp 6613/2015), sp. zn. 20 Co 132/2014
z 27. novembra 2015 (Rvp 6614/2015), sp. zn. 8 Co 285/2014 z 29. januára 2015
(Rvp 6615/2015), sp. zn. 5 Co 213/2014 z 29. januára 2015 (Rvp 6616/2015), sp. zn.
5 Co 192/2014 z 29. januára 2015 (Rvp 6617/2015), sp. zn. 7 Co 222/2014 z 29. januára
2015 (Rvp 6618/2015), sp. zn. 2 Co 230/2014 z 9. februára 2015 (Rvp 6619/2015), sp. zn.
21 Co 241/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 6620/2015), sp. zn. 8 Co 288/2014 z 29. januára
2015 (Rvp 6621/2015), sp. zn. 8 Co 284/2014 z 29. januára 2015 (Rvp 6622/2015), sp. zn.
21 Co 238/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 6623/2015), sp. zn. 8 Co 287/2014 z 29. januára
2015 (Rvp 6624/2015), sp. zn. 8 Co 348/2014 z 29. januára 2015 (Rvp 6625/2015), sp. zn.
15 Co 101/2014 z 21. januára 2015 (Rvp 6626/2015), sp. zn. 8 Co 1/2015 z 29. januára
2015 (Rvp 6627/2015), sp. zn. 8 Co 2/2015 z 29. januára 2015 (Rvp 6628/2015), sp. zn.
9 Co 21/2015 z 28. januára 2015 (Rvp 6629/2015), sp. zn. 1 Co 262/2014 z 11. februára
2015 (Rvp 6630/2015), sp. zn. 21 Co 261/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 6631/2015), sp. zn.
21 Co 205/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 6632/2015), sp. zn. 21 Co 231/2014 z 22. januára
2015 (Rvp 6633/2015), sp. zn. 8 Co 308/2014 z 29. januára 2015 (Rvp 6634/2015), sp. zn.
14 Co 106/2014 z 29. januára 2015 (Rvp 6635/2015), sp. zn. 21 Co 239/2014 z 22. januára
2015 (Rvp 6636/2015), sp. zn. 15 Co 16/2015 z 18. februára 2015 (Rvp 6637/2015), sp. zn.
20 Co 79/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 6638/2015), sp. zn. 15 Co 15/2015 z 18. februára
2015 (Rvp 6639/2015), sp. zn. 15 Co 109/2014 z 21. januára 2015 (Rvp 6640/2015), sp. zn.
15 Co 56/2014 z 21. januára 2015 (Rvp 6641/2015), sp. zn. 15 Co 1/2015 z 28. januára
2015 (Rvp 6642/2015), sp. zn. 17 Co 286/2014 z 20. januára 2015 (Rvp 6643/2015), sp. zn.
17 Co 285/2014 z 20. januára 2015 (Rvp 6644/2015), sp. zn. 1 Co 285/2014 z 11. februára
2015 (Rvp 6645/2015), sp. zn. 8 Co 349/2014 z 29. januára 2015 (Rvp 6646/2015) a sp. zn.
7 Co 350/2014 z 29. januára 2015 (Rvp 6647/2015), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 6605/2015, Rvp 6606/2015, Rvp 6607/2015, Rvp 6608/2015,
Rvp 6609/2015, Rvp 6610/2015, Rvp 6611/2015, Rvp 6612/2015, Rvp 6613/2015,
Rvp 6614/2015, Rvp 6615/2015, Rvp 6616/2015, Rvp 6617/2015, Rvp 6618/2015,
Rvp 6619/2015, Rvp 6620/2015, Rvp 6621/2015, Rvp 6622/2015, Rvp 6623/2015,
2
Rvp 6624/2015, Rvp 6625/2015, Rvp 6626/2015, Rvp 6627/2015, Rvp 6628/2015,
Rvp 6629/2015, Rvp 6630/2015, Rvp 6631/2015, Rvp 6632/2015, Rvp 6633/2015,
Rvp 6634/2015, Rvp 6635/2015, Rvp 6636/2015, Rvp 6637/2015, Rvp 6638/2015,
Rvp 6639/2015, Rvp 6640/2015, Rvp 6641/2015, Rvp 6642/2015, Rvp 6643/2015,
Rvp 6644/2015, Rvp 6645/2015, Rvp 6646/2015 a Rvp 6647/2015 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 6605/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. mája 2015
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (spolu ďalej
len „napadnuté rozsudky krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňa
v konaniach vedených Okresným súdom Stará Ľubovňa, Okresným súdom Kežmarok,
Okresným súdom Prešov, Okresným súdom Poprad, Okresným súdom Svidník a Okresným
súdom Humenné (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej
žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú
súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu
zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti predmetným
rozsudkom okresných súdov podala sťažovateľka odvolania, o ktorých rozhodol krajský súd
napadnutými rozsudkami tak, že odvolaniami sťažovateľky napadnuté rozhodnutia
okresných súdov potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky odvolacie súdy „spôsobili“ porušenie jej základných
práv, „osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na
súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:
„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho
prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako
sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú
všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu.
Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami,
ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15
OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje
vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych
argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie vo svoj prospech...
4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu
v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho
konania.“
4
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského
súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší,
veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna
a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter
rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutí
žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušenie
konania a náhradu trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Ústavný súd v súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky poukazuje na
svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj
vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv
6
a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú
dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv
a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že
orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,
nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu
takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť
nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na
rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická
osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,
ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
8
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o veciach
sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:
1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,
2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne
prekvapivými,
3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,
4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,
5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku
o zamietnutí prerušenia súdneho konania.
Ústavný súd z obsahu napadnutých rozsudkov zistil, že krajský súd v nich zhodne
dospel k záveru, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa osobitne
zaoberal skutočnosťou, či postupom príslušných okresných súdov v namietaných
exekučných konaniach mohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný
základ pre priznanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnako sa
zaoberal aj námietkou sťažovateľky, podľa ktorej vo veci rozhodol vylúčený sudca, ako aj
námietkou týkajúcou sa odňatia jej možnosti konať pred súdom a námietkou týkajúcou sa
nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých
rozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto
predmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia
odôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa
názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,
ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003
Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej Rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
10
Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú
„rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený
právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru
všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20
ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj
právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného
aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že
nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď
sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za
následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd vo vzťahu
k napadnutým rozsudkom krajského súdu prejavy svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti
nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby
len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
V týchto súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnou udržateľnosťou
právnych záverov krajských súdov ako odvolacích súdov vo vzťahu k námietkam
sťažovateľky, ktoré formuluje sťažovateľka paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnosti
prípadu, sa ústavný súd podrobne vysporiadal v celom rade svojich predchádzajúcich
rozhodnutí (pozri napr. rozhodnutia vo veciach IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014,
I. ÚS 369/2014), s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na
argumentáciu uvedenú v týchto rozhodnutiach.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petitoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016
12