Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 359/2016
PDF · 210.8 KB
No categories available
II. ÚS 359/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Trokanom, Advokátska
kancelária, Radlinského 1, Trnava, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 35
ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 125/2011 a jeho rozsudkom z 22. marca 2013,
ako aj rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 270/2013 z 2. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 125/2011 a jeho rozsudkom z 22. marca
2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ako aj postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 270/2013 z 2. júna 2014 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom
zamietol návrh sťažovateľa na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý
rozsudok okresného súdu.
3. Napadnutý rozsudok okresného súdu sťažovateľ považuje za zjavne
neodôvodnený, pretože v odôvodnení sa opiera o rozporuplné argumenty, nepodložené
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Z formulácií obsiahnutých v odôvodnení nie je
podľa sťažovateľa zrejmý názor okresného súdu, či kolektívna zmluva bola alebo nebola
zmenená. Táto skutočnosť bola pre posúdenie veci podľa názoru sťažovateľa podstatná,
pretože podstatou sporu bolo, či čerpal dovolenku podľa kolektívnej zmluvy, alebo sa
dopustil neospravedlnenej absencie v práci z dôvodu, že čerpanie dovolenky určené
kolektívnou zmluvou bolo zmenené. K tomu sťažovateľ uvádza, že okresný súd pri
rozhodovaní vychádzal zo svojho videnia, na základe ktorého zastáva nesprávny názor, že
k zmene písomnej kolektívnej zmluvy nie je nutná písomná forma, a nevychádzal
zo všeobecne záväzných právnych predpisov. Uvedené tvrdenia okresného súdu podľa
mienky sťažovateľa neposkytujú jasné a nespochybniteľné podklady pre výrok rozhodnutia,
keďže jeho tvrdenia sú navzájom rozporné a okresný súd evidentne nerozhodoval na
základe všeobecne záväzných právnych predpisov, čím podľa sťažovateľa došlo k porušeniu
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
3.1 Sťažovateľ ďalej uvádza, že okresný súd v konaní trvajúcom od 24. augusta 2011
do 22. marca 2013 (576 dní) dokazoval skutočnosti, ktoré mu boli známe od začiatku
[podľa sťažovateľa okresný súd zastáva názor, že kolektívna zmluva, ktorú mal k dispozícii
od začiatku konania, umožňovala aj nepísomné (ústne) zmeny], sťažovateľ nerozporoval, či
bol informovaný o zmene termínu dovolenky, táto mu nebola podľa jeho slov písomne
preukázaná, a preto všetky ďalšie úkony okresného súdu v konaní považuje za nadbytočné,
nezmyselne predlžujúce celé konanie. Zároveň sťažovateľ žiada priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 3 000 eur vzhľadom na to, že úkony okresného súdu (dokazovanie)
počas celého trvania takmer dvojročného sporu boli podľa jeho presvedčenia nezmyselné
a nemohli preukázať nič iné, ako bolo okresnému súdu zrejmé od začiatku.
3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ dôvodí, že vzhľadom na to, že krajský
súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, a teda svojím
rozhodnutím mu okrem iného nepriznal, resp. odňal mu možnosť dostať náhradu mzdy,
na ktorú by mal nárok v prípade, že by súdy (či už krajský súd, alebo okresný súd) jeho
návrhu vyhoveli, bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na to, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý
rozsudok okresného súdu, a teda svojím rozhodnutím sťažovateľovi odňal možnosť
vykonávať ďalej prácu, bolo podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo na prácu
podľa čl. 35 ods. 3 ústavy.
3.3 Sťažovateľ poukazuje, že krajský súd na strane 9 odôvodnenia napadnutého
rozsudku v treťom odseku uvádza, že z osvedčenia o zmene plánovaného termínu
dovolenky bolo zistené, že generálny riaditeľ informoval o potrebe zvýšenia plánovaného
objemu výroby. Ďalej sa v tomto odseku podľa parafrázovania sťažovateľa uvádza, že bolo
oznámené, že ak sa nepodarí zvýšený plán výroby naplniť, odporca zmení termín
plánovania a čerpania celozávodnej dovolenky stanovenej v kolektívnej zmluve. V ďalšom,
štvrtom odseku krajský súd podľa sťažovateľa vyvodil záver, že v tomto prípade išlo
o dohodu o zmene kolektívnej zmluvy, o čom svedčia tiež výpovede jednotlivých svedkov.
Dokazovanie existencie (písomnej) dohody o zmene písomnej kolektívnej zmluvy ústnymi
výpoveďami považuje sťažovateľ za nedostatočné, keďže táto skutočnosť, ak by existovala,
by z dôvodu právnej istoty musela byť podľa názoru sťažovateľa preukázaná písomne.
Krajský súd na strane 10 odôvodnenia napadnutého rozsudku v prvom odseku podľa
sťažovateľa uvádza, že mal za riadne preukázané, že navrhovateľ (sťažovateľ) vedel, že
došlo k zmene plánovaného termínu dovolenky, a že je teda nesporné, že došlo k zmene
plánovaného termínu. Táto skutočnosť však podľa sťažovateľa vôbec z vykonaného
dokazovania nevyplýva. Sťažovateľ v sťažnosti dopĺňa, že je pravdou, že bol informovaný
o zmene plánovaného čerpania dovolenky, avšak túto zmenu mu nikto z kompetentných
nepreukázal, a preto sa dožadoval preukázania písomnej zmeny kolektívnej zmluvy.
3.4 Krajský súd podľa sťažovateľa v jeho veci sp. zn. 23 Co 270/2013 rozhodoval
o veci právne analogickej (podľa sťažovateľovho nášho názoru až zhodnej okrem
účastníkov na strane navrhovateľa) s vecou, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol ten
istý súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoPr 1/2013 rozsudkom zo 4. septembra 2013.
Krajský súd rozsudkom vo veci sp. zn. 10 CoPr 1/2013 podľa sťažovateľa určil, že okamžité
skončenia pracovných pomerov oboch žalobcov žalovanou sú neplatné, a svoje rozhodnutie
aj náležite a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi odôvodnil. Sťažovateľ
v konaní vedenom na krajskom súde ešte počas konania, a to konkrétne listom
z 13. februára 2014 doručeným krajskému súdu 13. februára 2014, poukázal na existenciu
právoplatného rozhodnutia vo veci sp. zn. 10 CoPr 1/2013. Podľa sťažovateľa však krajský
súd existenciu tohto právoplatného rozhodnutia nielenže ignoroval, ale v odôvodnení
napadnutého rozsudku sa o jeho existencii ani nezmienil, nie to ešte aby vysvetlil
a odôvodnil svoj protichodný právny záver. Sťažovateľ zastáva názor, že v týchto dvoch
analogických veciach ide o absolútny nesúlad právnych názorov krajského súdu, a tento nie
je žiadnym spôsobom odôvodnený. Vzhľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že
konaním (neodôvodnením odlišného právneho názoru v analogickej právoplatne skončenej
veci) krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
3.5 Sťažovateľ v závere uvádza, že v spise krajského súdu sp. zn. 23 Co 270/2013 sa
na čísle listu 249 nachádza zápisnica o porade a hlasovaní, ktorá predchádza číslovaním
vydaný rozsudok. Táto zápisnica o porade hlasovaní je tvorená podľa neho jedným listom
papiera z jednej strany je na ňom nevyplnená zápisnica o porade a hlasovaní
s predtlačenými kolónkami, z druhej strany tri podpisy na prázdnej strane, pravdepodobne
členov senátu, ktorý rozhodoval vo veci. Z uvedeného podľa názoru sťažovateľa nevyplýva,
ako a či nejaká porada a hlasovanie členov senátu prebehli. Práve naopak, táto listina podľa
mienky sťažovateľa vzbudzuje dôvodnú obavu, že žiadna porada a hlasovanie členov senátu
neprebehlo a napadnutý rozsudok súdu bol vydaný bez tejto náležitosti.
4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky bolo porušené rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 22.03.2013; spisová
značka: 14C/125/2011.
Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky bolo porušené rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 22.03.2013; spisová
značka: 14C/125/2011
Základné právo sťažovateľa na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy SR bolo porušené
rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 22.03.2013; spisová značka: 14C/125/2011.
Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR bolo porušené postupom Okresného súdu Trnava vo veci vedenej
pod spisovou značkou 14C/125/2011.
Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné zadosťučinenie
v sume 3 000, €, ktoré je Okresný súd povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet právneho
zástupcu...
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa
22.03.2013; spisová značka: 14C/125/2011.
Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 02.06.2014; spisová
značka: 23Co/270/2013.
Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 02.06.2014; spisová
značka: 23Co/270/2013.
Základné právo sťažovateľa na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy SR bolo porušené
rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 02.06.2014; spisová značka: 23Co/270/2013.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa
02.06.2014; spisová značka: 23Co/270/2013.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania
v sume 340,90 €, ktoré je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom okresného súdu
7. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
7.1 Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis
II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
7.2 Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
7.3 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému
rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade
nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku okresného súdu,
keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľa
vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
8. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu, je potrebné
upozorniť, že účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (pozri II. ÚS 26/95).
8.1 Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu v čase, keď bolo konanie pred
okresným súdom, ale aj krajským súdom právoplatne skončené napadnutými rozsudkami,
a teda právna neistota sťažovateľa bola v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
odstránená.
8.2 V tomto smere bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu
9. Bez potreby bližších doktrinálnych záverov k namietaným ústavným právam
sťažovateľa je potrebné konštatovať, že sťažnosť nespĺňa zákonom o ústavnom súde
predpísané náležitosti.
9.1 Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
9.2 V prvom rade je potrebné konštatovať, že sťažovateľ je zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátom. Sťažovateľ napriek tomu nepriložil
k sťažnosti kópiu právoplatného napadnutého rozsudku krajského súdu (požiadavka
vyplývajúca z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
9.3 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ústavný súd ani z obsahu sťažnosti
nezistil, ktoré konkrétne právne závery krajského súdu sťažovateľ napáda (sťažovateľ
necituje z napadnutého rozsudku krajského súdu a ak parafrázuje, tak len stroho a kuso), nie
je mu známe odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorého ústavnú
udržateľnosť by mohol ústavný súd potenciálne preskúmať (tzn. sťažnosť nedáva jasnú
odpoveď na otázku, akej veci sa týka; požiadavka vyplývajúca z § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde).
9.4 Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
9.5 Ako obiter dictum ústavný súd dopĺňa, že napadnutý rozsudok krajského súdu
získal vlastnou činnosťou a zistil, že krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil
vyčerpávajúco a riadne, pričom na nariadenom odvolacom pojednávaní krajský súd vypočul
svedkov, vykonal listinné dôkazy a svoje závery uviedol na s. 4 až 10 napadnutého
rozsudku, kde reagoval aj na kľúčovú skutočnosť prerokúvanej veci, keď uviedol, že „to že
nedošlo k zmene termínu dovolenky písomne priamo v Kolektívnej zmluve však neznamená,
že nemal navrhovateľ požiadať o dovolenku. Navrhovateľ požiadal o dovolenku v termíne
od 25.07.2011 do 29.07.2011 ako to vyplýva z listinného dôkazu vypísania dovolenkového
lístku, žiadosti o poskytnutie dovolenky. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že tento
dovolenkový lístok vypisoval majster E. Ten vypovedal, že je zvykom, že pokiaľ je určená
hromadná dovolenka, tak tieto dovolenkové lístky zamestnancom vypisujú majstri. Je
potrebné, aby si zamestnanci v iných prípadoch sami požiadali o dovolenku a sami si lístok
vypísali. Navrhovateľ mal v tomto období žiadosť o poskytnutie dovolenky u odporcu iba od
25.07.2011 do 29.07.2011 až kým odporca súhlasil, a so žiadosťou o poskytnutie tejto
dovolenky je prejavený súhlas práve podpisom na tomto dovolenkovom lístku. Skutočnosť,
že navrhovateľ vedel o zmene čerpania hromadnej dovolenky potvrdil aj vo svojej výpovedi
pred súdom prvého stupňa. Bolo to teda preukázané aj jeho výpoveďou, nie len výpoveďami
svedkov. Napriek tejto skutočnosti mal žiadosť o poskytnutie dovolenky len od 05.07.2011
do 29.07.2011, ale v týždni od 18.07.2011 do 22.07.2011 nechodil do práce, nepožiadal
o dovolenku, nebol práceneschopný, nemal žiadnu inú prekážku v práci, ktorá by mu
bránila vykonávať si úlohy. V zmysle ust. § 81 písm. b)Zákonníka práce porušil svoje
základné povinnosti tam uvedené.“. Z tohto pohľadu by aj v prípade splnenia zákonom
o ústavnom súde predpísaných náležitostí ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pre
zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016