Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 347/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou Mgr. Monikou Martonovou,

Vajnorská 8/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. novembra 2015,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2016

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Monikou Martonovou, Vajnorská 8/A,

Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ oznámil v súlade

s a nasl. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii“) na základe potvrdeného reštrukturalizačného plánu dlžníka (obchodná

spoločnosť ) zavedenie dozornej správy nad dlžníkom.

Oznámenie o zavedení dozornej správy z 3. mája 2011 bolo zverejnené v Obchodnom

vestníku z 10. mája 2011 s účinkami od 11. mája 2011. Na návrh veriteľa

(obchodná spoločnosť ) bolo uznesením Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. augusta 2014 začaté

konkurzné konanie na majetok dlžníka. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 19. septembra 2014 bola do funkcie predbežného správcu ustanovená obchodná

spoločnosť (ďalej aj „predbežný správca“).

Sťažovateľ v právnom postavení dozorného správcu dlžníka podal okresnému súdu

žiadosť o postup v súlade s § 165 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, „z ktorého

možno vyvodiť, že postup konkurzného súdu, ktorý bol v prípade odôvodnenej potreby zistiť

majetnosť, resp. nemajetnosť Dlžníka povinný ustanoviť predbežného správcu náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov, možno považovať za právne

konformný len za predpokladu, že v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok Dlžníka sa

správcom pre konkurzné konanie Dlžníka (tzv. správcom konkurznej podstaty) stane

dozorný správca...“.

V Obchodnom vestníku bolo 11. novembra 2014 zverejnené uznesenie okresného

súdu sp. zn. z 5. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie z 5. novembra 2014“),

ktorým okresný súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcu ustanovil

predbežného správcu. Proti uzneseniu okresného súdu z 5. novembra 2014 podal sťažovateľ

odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. f) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h)

(ďalej aj „OSP“), v ktorom žiadal, aby odvolací súd zmenil

uznesenie okresného súdu z 5. novembra 2014 v časti „jeho druhej výrokovej vety

a ustanovil do funkcie správcu dozorného správcu, teda Sťažovateľa“. Odvolanie

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 5. novembra 2014 bolo Krajským súdom

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. augusta 2015 (ďalej len

„uznesenie z 31. augusta 2015“) odmietnuté z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou

osobou podľa § 19 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v spojení s § 218 ods. 1

písm. b) . Proti uzneseniu krajského súdu z 31. augusta 2015 podal sťažovateľ

dovolanie, podanie a prípustnosť ktorého „odôvodnil dôvodom vyplývajúcim z ust. § 237

písm. f) , nakoľko postupom prvostupňového súdu, ako aj postupom odvolacieho

súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a žiadal, aby dovolací súd zmenil

uznesenie odvolacieho súdu tak, že ním zmení uznesenie súdu prvého stupňa a ustanoví ho

do funkcie správcu“. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol

z dôvodu, že dovolanie je neprípustné podľa § 198 ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii v spojení s a .

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje prílišnou

formálnosťou pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania najvyšším súdom, ako aj

arbitrárnosťou napadnutého uznesenia.

Arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa sťažovateľa spočíva

v tom, že dovolací súd sa «pri skúmaní prípustnosti dovolania vôbec nevysporiadal

s argumentáciou Sťažovateľa ani s judikatúrou, na ktorú Sťažovateľ v predmetnom dovolaní

poukázal (ods. 14-19). V zmysle právnej vety uznesenia Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. zo dňa 25. 11. 1999 „... bezdůvodné opomenutí rozhodnutí Nejvyššího

soudu může mýt rysy „jurisdikční libovůle“, proto může být protiústavní, pokud se obecné

soudy odchýlí od ustálené rozhodovací praxe, nadto usměrněné opakovanými rozhodnutími

Nejvyššího soudu ČR, aniž by dostatečným ůsobem vyložili důvody, pro ktoré ustálenou

rozhodovací praxí odmítají...».

Najvyšší súd podľa sťažovateľa prílišným formalizmom pri skúmaní prípustnosti

dovolania „nenaplnil svoju ústavnú povinnosť poskytnúť Sťažovateľovi svojím rozhodnutím

súdnu ochranu... a spravodlivé súdne konania..., ktorej sa domáhal v dôsledku zjavného

zlyhania prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 9. apríla 2008, podľa ktorého je potrebné podmienky prípustnosti

dovolania vykladať tak, aby bola „naplnená ustanovená povinnosť súdov

poskytovať jednotlivcovi ochranu základných práv (a to v prvom rade) aj účel daného typu

dovolacieho konania, a to v rámci jednotného občianskeho súdneho konania v organizácii

všeobecných súdov, ktorý musí tvoriť celok prístupný účastníkom až do svojho najvyššieho

článku“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „vzhľadom k tomu, že

o konkurze a reštrukturalizácii neupravuje situáciu, keď v konkurznom konaní na majetok

Dlžníka, ktorému je zavedená dozorná správa, súd ustanoví predbežného správcu

na zistenie majetnosti, resp. nemajetnosti dlžníka a v prípade vyhlásenia konkurzu, či má

postupovať v zmysle alebo a do funkcie správcu

konkurznej podstaty ustanoviť ustanoveného predbežného správcu alebo dozorného správcu

a tiež k tomu, že za súčasnej právnej úpravy nemá dozorný správca účinný právny

prostriedok ochrany svojich práv v tejto zákonom nepredvídateľnej situácii, bolo

podľa názoru Sťažovateľa v záujme spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov

( ) za súčasného reflektovania zákazu denegatio iustitiae potrebné starostlivejšie

preskúmanie prípustnosti dovolania. Nezabezpečenia ochrany subjektívnych práv

Sťažovateľa zo strany všeobecných súdov spôsobilo to, že v súčasnosti má Sťažovateľ

poslednú, krajnú možnosť ochrany svojho práva – a to inštitút ústavnej sťažnosti.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. 11.

2015 porušené bolo.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30. 11. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy

konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet

jeho právnej zástupkyne...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ považuje uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2015, ktorým bolo jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu

z 31. augusta 2015 odmietnuté v súlade s § 198 ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii v spojení s a ako neprípustné,

za príliš formálne a arbitrárne, teda porušujúce jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno posudzovať

spoločne.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, ústavný súd v rámci predbežného

prerokovania rámcovo preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu na účely

posúdenia, či sťažnosť sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení s poukazom na § 198 ods. 1 druhú vetu zákona

o konkurze a reštrukturalizácii dospel k názoru, že proti uzneseniu vydanému v konaní

podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je dovolanie, ale ani mimoriadne dovolanie

prípustné. Sťažovateľ uvedený právny záver najvyššieho súdu nijako konkrétne

nespochybňuje, ale napriek tomu dovolaciemu súdu vytýka, že sa vecne nezaoberal jeho

dovolacími námietkami.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej dovolací súd s poukazom na § 198 ods. 1

zákona o konkurze a reštrukturalizácii a zdôrazňuje, že „mimoriadne

opravné prostriedky ako také sú v konkurznom konaní, reštrukturalizačnom konaní, ako aj

v konaní o oddlžení vylúčené. Vylúčené je preto dovolanie aj mimoriadne dovolanie.

Rovnako vykonateľnosť rozhodnutí vydaných v konkurznom konaní, reštrukturalizačnom

konaní, ako aj v konaní o oddlženie nie je možné odložiť. Vyplýva to z ust. § 197 ods. 4

. Ustanovenie o odložení vykonateľnosti jednotlivých

rozhodnutí sa z toho dôvodu nepoužije. Dovolací súd dospel k záveru, že s poukazom na ust.

je dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave neprípustné.

Preto dovolanie dozorného správcu podľa v spojení s

písm. c/ bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého uznesenia odvolacieho

súdu, odmietol.“.

Právny názor najvyššieho súdu vyslovený v napadnutom uznesení je v zhode s jeho

ustálenou judikatúrou, v ktorej opakovane uvádza, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii

neobsahuje komplexnú úpravu konkurzného procesu, a preto jeho § 196 ustanovuje

primerané subsidiárne použitie , pokiaľ zákon o konkurze

a reštrukturalizácii neustanovuje inak. Zásadne odlišná je však úprava mimoriadnych

opravných prostriedkov, keďže § 198 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii

ustanovuje, že dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa citovaného zákona nie

je prípustné (porovnaj napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 23. apríla

2008 a sp. zn. z 13. októbra 2010).

Keďže neprípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v konaní

podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii bránila tomu, aby sa najvyšší súd

vysporiadaval s dovolacími námietkami sťažovateľa vecne, je podľa názoru ústavného súdu

odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení najvyššieho súdu dostatočné a presvedčivé

(m. m. ). Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd

nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy

v občianskoprávnom konaní (m. m. ). Takýmto predpisom je v konkrétnych

podmienkach prerokúvanej veci zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa a dohovoru. Samotná skutočnosť,

že sťažovateľ má na vec iný názor, nemôže bez ďalšieho znamenať, že k porušeniu týchto

práv skutočne aj došlo.

Vychádzajúc zo všetkých dosiaľ uvedených skutočností, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti už nebol právny dôvod zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016