Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 556/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

TARQUS, s. r. o., Imatra 2445/1, Zvolen, zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Krchňavou,

Advokátska kancelária, Rudlovská cesta 47, Banská Bystrica, pre namietané porušenie

a 5, , a , ako

aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Banská Bystrica a jeho uznesením č. k. z 23. mája 2014, postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením sp. zn.

zo 14. augusta 2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho

uznesením sp. zn. z 27. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti TARQUS, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2015

doručená sťažnosť spoločnosti TARQUS, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie a 5, , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením č. k. z 23. mája 2014,

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením

sp. zn. zo 14. augusta 2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn.

z 27. novembra 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. marca 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že na návrh spoločnosti Waldviertler Sparkasse Bank AG,

Sparkassenplatz 3, Zwettl, Rakúska republika (ďalej len „navrhovateľka“), bol uznesením

okresného súdu č. k. z 23. mája 2014 vyhlásený konkurz na majetok

sťažovateľky. Navrhovateľka v návrhu uviedla, že má voči sťažovateľke splatnú pohľadávku

vo výške 1 196 529,12 €, ako aj vo výške 1 808,88 Kč. Úpadok sťažovateľky preukazovala

existenciou ďalších veriteľov. Navrhovateľka tiež tvrdila, že jej pohľadávku sťažovateľka

uznala vykonateľnou notárskou zápisnicou sp. zn. N 181/2008, Nz 17440/2008, NCR1s

17266/2008 z 25. apríla 2008 (ďalej len „notárska zápisnica“), ktorú spísala notárka JUDr.

Anna Máčajová.

Sťažovateľka popierala nárok navrhovateľky ako svojho veriteľa, popierala účinnosť

notárskej zápisnice a namietala nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľky. Sťažovateľka

tvrdila, že navrhovateľka nie je jej veriteľkou a nemá voči nej tvrdené splatné pohľadávky.

Uvedená pohľadávka mala predstavovať nesplatenú časť úveru a úrokov poskytnutých

navrhovateľkou sťažovateľke na základe zmluvy o úvere zo 16. apríla 2008 v znení dvoch

dodatkov. Úver sa mal stať splatným na základe odstúpenia navrhovateľky od úverovej

zmluvy, k čomu malo dôjsť 28. mája 2010, avšak podľa názoru sťažovateľky odstúpením od

úverovej zmluvy táto nezanikla, pričom otázka trvania úverového zmluvného vzťahu je

predmetom konania vedeného Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. , kde

sťažovateľka žiada určiť, že zmluva o úvere trvá a nezanikla odstúpením navrhovateľky od

zmluvy 28. mája 2010.

2

Ďalej sťažovateľka tvrdí, že navrhovateľka nemá voči nej splatné pohľadávky

v uplatnených sumách. Pohľadávka vo výške 1 196 529,12 € mala predstavovať nesplatenú

časť úveru a úrokov poskytnutých sťažovateľke, pričom pohľadávka sa mala stať splatnou

odstúpením navrhovateľky od úverovej zmluvy s účinnosťou od 7. júna 2010. V konaní

vedenom Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. sa sťažovateľka domáha

určenia, že zmluva o úvere trvá a že odstúpením od zmluvy nezanikla.

V konaní o vyhlásenie konkurzu sťažovateľka tvrdila, že pohľadávka navrhovateľky

vyčíslená ku dňu odstúpenia od zmluvy nie je splatná, pretože odstúpenie navrhovateľky od

úverovej zmluvy je neplatné. Sťažovateľka v konaní namietala aj výšku pohľadávky

navrhovateľky. Preto spornou je tak výška pohľadávky, ako aj jej splatnosť. Sporná je aj

platnosť uznania dlhu na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica.

Uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. z 9. októbra 2012 bola zmietnutá

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe notárskej

zápisnice. Okresný súd Zvolen dospel k záveru, že uznanie dlhu obsiahnuté v notárskej

zápisnici nie je platným úkonom, čo viedlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia

exekútorovi. Toto uznesenie bolo uznesením krajského súdu sp. zn. z 20.

augusta 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, avšak toto ďalšie konanie bolo

zastavené z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok sťažovateľky.

Napriek načrtnutému stavu (ako to už bolo uvedené) okresný súd konkurz vyhlásil.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 226

z 23. mája 2014 odvolanie, v ktorom namietala nepreskúmateľnosť uznesenia, jeho rozpor

so zákonom a so zisteným skutkovým stavom, ale aj odňatie možnosti konať pred súdom.

Podľa názoru sťažovateľky sa okresný súd jej námietkami nezaoberal vrátane námietky

nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľky a námietky spornosti pohľadávky.

Z uznesenia nevyplýva, prečo bola pohľadávka navrhovateľky považovaná za nespornú a jej

aktívna legitimácia považovaná za preukázanú.

Nepreskúmateľnosť uznesenia sama osebe znamená odňatie práva účastníka konať

pred súdom. K odňatiu možnosti konať pred súdom však došlo aj tým, že okresný súd

vychádzal z dôkazov, ktoré navrhovateľka predložila po poslednom pojednávaní konanom

3. marca 2014, a to bez toho, aby sťažovateľku s týmito dôkazmi oboznámil. Pritom

uznesením okresného súdu vyhláseným na tomto pojednávaní bolo pojednávanie odročené

na účely „vykonania dokazovania dotazom na Daňový úrad Zvolen za účelom zistenia

splatnosti pohľadávky úpadcu k dátumu podania návrhu a následne vytýči termín pre účely

ďalšieho overovania platobnej schopnosti úpadcu“. Z uvedeného dôvodu sťažovateľka

nenahliadla do spisu, či neboli doručené nejaké ďalšie dôkazy, a dôvodne očakávala

predvolanie na ústne pojednávanie, ktoré však okresný súd nezvolal a po doručení dokladov

z Daňového úradu Zvolen vo veci rozhodol bez toho, aby s týmito dôkazmi oboznámil

sťažovateľku tak, aby sa k nim mohla vyjadriť ešte pred rozhodnutím.

Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 14. augusta 2014 bolo

uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa krajského súdu navrhovateľka preukázala svoje

oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu, pretože sťažovateľka nebola schopná platiť

dlh z úverovej zmluvy. Základ aj výšku pohľadávky preukázala navrhovateľka notárskou

zápisnicou a v nej obsiahnutým písomným uznaním dlhu. Krajský súd považoval

navrhovateľku za veriteľa sťažovateľky v deklarovanej výške, preto aj v prípade započítania

mimoriadnych splátok sťažovateľky by tieto postačovali na úhradu splátok len približne na

dva roky, avšak nepokryli by dlh v takom rozsahu, ktorý by postačoval na to, aby sa

sťažovateľka nedostala do omeškania viac ako 30 dní po lehote splatnosti. Prebiehajúci spor

o určenie trvania úverového zmluvného vzťahu nemá podľa krajského súdu podstatnejší

vplyv, čo sa týka tvrdenia sťažovateľky o neexistencii pohľadávky navrhovateľky.

Nestotožnil sa ani s námietkou nepreukázania splatnosti a výšky pohľadávky s tým, že

v konkurznom konaní nie je možné vykonávať dokazovanie, či pohľadávka veriteľa

skutočne existuje, a že nie je sporná. K námietke odňatia možnosti konať pred súdom

krajský súd uviedol, že všetky rozhodnutia Daňového úradu Zvolen boli sťažovateľke

doručené, musela mať vedomosť o všetkých pohľadávkach tohto subjektu bez toho, aby

o tom musela byť opätovne informovaná súdom. 4

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. novembra 2014 bolo

dovolanie sťažovateľky odmietnuté ako neprípustné s poukazom na ustanovenie § 198 ods. 1

o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o konkurze“), podľa ktorého proti uzneseniu vydanému v konaní podľa zákona o

konkurze nie je dovolanie, ale ani mimoriadne dovolanie prípustné. Najvyšší súd teda

dovolanie odmietol bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou uznesenia krajského súdu.

Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu, ktoré má len pár riadkov, je nedostatočné

a nepresvedčivé, čím takisto došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý súdny

proces.

Sťažovateľka napokon uviedla, že právo byť oboznámený so všetkými dôkazmi

a právo vyjadriť sa k nim je základným procesným právom účastníka konania, pričom nie je

podstatné, či účastník konania mohol mať alebo mal mať o takomto dôkaze vedomosť.

Vykonaním dokazovania bez vedomia sťažovateľky došlo k situácii, že okresný súd

akceptoval niektoré tvrdenia navrhovateľky ako nesporné, čím nezistil úplne a správne

skutkový stav.

V rámci prebiehajúceho konkurzného konania uznesením okresného súdu sp. zn.

z 22. októbra 2014 bol správcovi konkurznej podstaty udelený záväzný pokyn

na speňaženie majetku sťažovateľky. Realizáciou toho pokynu dôjde k nezvratným

dôsledkom.

Keďže uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 11. februára 2015,

podľa názoru sťažovateľky treba považovať sťažnosť za včas podanú.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva spoločnosti TARQUS s.r.o.(...) garantované čl. 20 ods. 1/, 5/,

/, v / a / SR v spojení s Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 23.5.2014, č. k. , postupom a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.8.2014, č. k. a postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.11.2014, č. k.

, porušené boli.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa

23.5.2014, č. k. , uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

14.8.2014, č. k. a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

27.11.2014, č. k. a vec vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti TARQUS s. r. o. Zvolen priznáva úhradu trov právneho zastupovania

vo výške 355,74 €, ktoré sú Okresný súd v Banskej Bystrici, Krajský súd v Banskej Bystrici

a Najvyšší súd SR povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi v lehote 2 mesiacov

odo dňa právoplatnosti nálezu.

4. Spoločnosti TARQUS s.r.o. Zvolen priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

1.500, €, ktoré sú Okresný súd v Banskej Bystrici, Krajský súd v Banskej Bystrici

a Najvyšší súd SR povinní spoločne nerozdielne uhradiť sťažovateľovi v lehote 2 mesiacov

odo dňa právoplatnosti nálezu.“

Napokon sťažovateľka žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia

okresného súdu č. k. z 23. mája 2014 v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 14. augusta 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. novembra 2014, a to až do rozhodnutia vo veci samej.

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. z 23. mája 2014 vyplýva, že ním

bol vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľky, pričom do funkcie správcu konkurznej

podstaty bola ustanovená . Zároveň boli veritelia vyzvaní prihlásiť

svoje pohľadávky v lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu.

6

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 14. augusta 2014 vyplýva,

že ním bolo potvrdené rozhodnutie (správne má byť uznesenie) okresného súdu č. k.

z 23. mája 2014.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 27. novembra 2014 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu č. k.

337 zo 14. augusta 2014. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie treba

považovať za neprípustné. Dovolaním totiž možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

Podľa ustanovenia § 196 zákona o konkurze na začatie konkurzného konania, na konkurzné

konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a na konanie

o oddlžení sa primerane použijú ustanovenia , ak zákon

o konkurze neustanovuje inak. Podľa ustanovenia § 198 ods. 1 druhej vety zákona

o konkurze dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa

zákona o konkurze nie je prípustné. Dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu bolo

vydané v konkurznom konaní podľa § 19 zákona o konkurze, a preto podľa ustanovenia

§ 19 ods. 1 zákona o konkurze nie je proti nemu prípustný mimoriadny opravný prostriedok.

Preto bolo dovolanie ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c)

odmietnuté bez toho, aby sa najvyšší súd zaoberal vecnou

správnosťou uznesenia krajského súdu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu a jeho uzneseniu č. k.

z 23. mája 2014 v spojení s postupom a uznesením krajského súdu pod

sp. zn. zo 14. augusta 2014 treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavnému súdu nie je známe, kedy presne nadobudlo uznesenie krajského súdu

sp. zn. zo 14. augusta 2014 právoplatnosť, avšak rozhodne sa tak muselo

stať ešte pred 27. novembrom 2014, kedy najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.

odmietol dovolanie proti uzneseniu krajského súdu. Najvyšší súd by totiž

nemohol preskúmavať v dovolacom konaní neprávoplatné uznesenie krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 31. marca 2015 bola podaná

dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

8

Treba tiež dodať, že v danom prípade podanie dovolania nemohlo spôsobiť odklad

začatia plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu do momentu doručenia

dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, keďže dovolanie bolo v danom prípade

explicitne vylúčené ustanovením § 198 ods. 1 druhej vety zákona o konkurze. Bolo teda od

prvého okamihu celkom nepochybné, že ide o neprípustné dovolanie.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu najvyššieho súdu a jeho uzneseniu sp. zn.

z 27. novembra 2014 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 198 ods. 1 druhej vety zákona o konkurze

dospel k názoru, že proti uzneseniu vydanému v konaní podľa zákona o konkurze nie je

dovolanie, ale ani mimoriadne dovolanie prípustné. Sťažovateľka uvedený právny záver

najvyššieho súdu nijako konkrétne nespochybňuje, no napriek tomu najvyššiemu súdu

vytýka, že sa vecne nezaoberal jej námietkami uvedenými v dovolaní.

Podľa názoru ústavného súdu treba stanovisko najvyššieho súdu považovať za

dostatočné a presvedčivé. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec iný názor,

neznamená bez ďalšieho porušenie označených práv. Najvyšší súd v prípade neprípustnosti

dovolania nemal dôvod vecne sa vysporiadavať s dovolacími námietkami.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015

10