Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 372/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpených advokátom

JUDr. Vladimírom Zvarom, SNP 1/A, Veľký Krtíš, vo veci namietaného porušenia ich

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -759 z 29. januára 2015 a uznesením Okresného

súdu Veľký Krtíš č. k. -671 z 26. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2016

doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -759 z 29. januára 2015 (ďalej len

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -671 z 26. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie

okresného súdu“) alebo alternatívne namietajú porušenie označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru len napadnutým uznesením krajského súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení odporcov

účastníkmi konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. , ktorého

predmetom bolo určiť, že navrhovateľ ako podielový spoluvlastník bude

výlučne sám pre vlastnú potrebu užívať nehnuteľnosti, ktoré sú zapísané na

a , ktorých podielovými spoluvlastníkmi sú aj sťažovatelia, za

náhradu, a zároveň žiadal vydať predbežné opatrenie, aby bolo dočasne upravené užívanie

týchto nehnuteľností.

Sťažovatelia následne 22. septembra 2005 podali vzájomný návrh, ktorým žiadali

rozhodnúť obdobne, ako to žiadal navrhovateľ, s tým rozdielom, aby okresný súd dal

nehnuteľnosti do užívania im a zároveň ich zaviazal platiť za užívanie protistrane, teda

pôvodnému navrhovateľovi.

Keďže navrhovateľ neskôr vzal svoj návrh späť z dôvodu, že v inom konaní sa stal

výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností z titulu zrušenia a vyporiadania

podielového spoluvlastníctva, okresný súd 30. júla 2009 uznesením č. k. -669

konanie zastavil. Sťažovatelia podali na okresnom súde návrh na náhradu ujmy, ktorá im

vznikla za obdobie, keď na základe predbežného opatrenia nehnuteľnosti užíval navrhovateľ

a konečné rozhodnutie vo veci nebolo vydané pre späťvzatie návrhu navrhovateľa. Okresný

súd ich návrh na náhradu ujmy vylúčil z konania vedeného pod sp. zn.

na samostatné konanie, pričom toto samostatné konanie prebiehalo pod sp. zn.

.

Predmetom konania vedeného pod sp. zn. bola náhrada ujmy, ktorá

sťažovateľom vznikla v období od 10. septembra 2002 do 10. novembra 2006 v dôsledku

2

predbežného opatrenia nariadeného krajským súdom, ktorým im bolo znemožnené užívať

ako spoluvlastníkom predmetné nehnuteľnosti.

Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľov zamietol a odporcovi

priznal náhradu trov konania vo výške 100 % potrebných na účelné bránenie práva. Proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie. Krajský súd však

napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu potvrdil a odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

Keďže proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nebolo možné podať dovolanie,

sťažovatelia sa podnetom na podanie mimoriadneho dovolania z 13. mája 2015 obrátili na

Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), ktorá ho

odstúpila na vybavenie Krajskej prokuratúre v . Krajskou prokuratúrou

v však boli prípisom z 15. januára 2016 upovedomení, že ich podnetu

vyhovené nebolo. Následne sa sťažovatelia 1. februára 2016 opätovne s podnetom obrátili

na generálnu prokuratúru. Tento podnet však generálna prokuratúra, ako uvádzajú

sťažovatelia, vybavila prípisom zo 4. marca 2016 (sťažovateľom bol doručený 9. marca

2016) v tom zmysle, že nevzhliadla dôvod na podanie mimoriadneho dovolania.

Sťažovatelia zastávajú názor, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo

porušené ich základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa

a právo podľa čl. 6 ods.1 dohovoru. Vzhľadom na už uvedené sťažovatelia lehotu na

podanie sťažnosti ústavnému súdu počítajú od doručenia prípisu z generálnej prokuratúry,

t. j. od 9. marca 2016.

Sťažovatelia namietajú, že krajský súd ani v jednom prípade nenariadil pojednávanie,

čím im bola odňatá možnosť konať pred súdom. V napadnutom konaní tak podľa

sťažovateľov došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, ktorý zahŕňa aj právo na

verejné prerokovanie veci.

Sťažovatelia namietajú, že napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne,

nedostatočne presvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého

výsledkom by podľa sťažovateľov mali byť jednoznačné rozhodnutia pre účastníkov

konania. Krajský súd sa podľa sťažovateľov „obmedzoval na konštatáciu výsledkov bez

logického vysvetlenia, produkoval rôzne nelogické právne úvahy s použitím rôznych

právnych ustanovení.

... konštruoval skutkový stav tak, aby v záverečnom rozhodnutí jeho rozhodnutiu

predchádzalo zamietavé stanovisko I. stupňového súdu, ktoré v konečnom dôsledku potom

potvrdil.“.

Sťažovatelia sa domnievajú, že ak by okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

meritórne rozhodol, súčasťou výroku o užívaní spoločnej časti nehnuteľností

by bolo aj rozhodnutie o protiplnení, teda o čiastke, ktorú by im mal navrhovateľ uhradiť za

to, že na základe predbežného opatrenia užíval ich podiel. „Samotný priebeh súdneho sporu

mal iný charakter a z nepochopiteľných dôvodov súd nebol spôsobilý niekoľko rokov

v podstate jednoduchú záležitosť ukončiť ani do okamihu, keď už výlučným vlastníkom

všetkých nehnuteľností bola protistrana...

Sťažovatelia sa nikdy nevzdali práva na protiplnenie za užívanie ich

spoluvlastníckeho podielu. Toto užívanie trvalo od okamihu nariadenia predbežného

opatrenia do právoplatnosti rozsudku o zrušení podielového spoluvlastníctva, teda

od 16.10.2002 do 16.4.2007.

Naše podanie do veci zo dňa 2.1.2006, ktoré bolo neskôr zastavené malo

charakter vzájomného návrhu a smerovalo k tomu, že súd nám prizná právo dočasného

užívania spoluvlastníckeho podielu protistrany. Ak došlo z našej strany k späťvzatiu tohto

vzájomného návrhu, nemožno si to vysvetľovať, ako to mylne vykladá aj Generálna

prokuratúra, že sme sa vzdali našich nárokov na plnenie z titulu užívania nášho

spoluvlastníckeho podielu protistranou.“ Podľa sťažovateľov uznesenie okresného súdu

č. k. -669 z 30. júla 2009, ktorým bolo konanie zastavené, potvrdzuje, že z ich

strany „nedošlo k vzdaniu sa nárokov na priznanie ujmy, pretože v pôvodnom konaní nám

prináležala... náhrada za užívanie, ktorá potom keď zanikol právny dôvod sa zmenila

na nárok na náhradu ujmy v zmysle , a ktorú musí oprávnená strana

procesným postupom uplatniť.

4

Toto sme v rámci späťvzatia vzájomného návrhu urobili a súd túto vec vylúčil

na samostatné konanie. Ide o procesnú záležitosť o ktorej si rozhoduje súd ako taký.“.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že najviac ich poburuje tvrdenie okresného súdu v jeho

napadnutom uznesení, že „cieľ, ktorý sledoval podaním návrhu v konaní

bol dosiahnutý v inom konaní tým, že v súbežne vedenom konaní pod spis.

značkou (v ktorom sa domáhal zrušenia a vyporiadania

podielového spoluvlastníctva k tým istým nehnuteľnostiam, aby im ju súd prikázal do BSM

a manželky ) bolo právoplatne rozhodnuté, že sa stávajú výlučnými

vlastníkmi. Je to mylná argumentácia, lebo v tomto konaní nadobudlo vlastnícke právo

a nám právo na užívanie priestorov ako primárne právo z tohto titulu zaniklo, teda preto, že

sme prestali byť vlastníkmi.“. Z uvedeného podľa sťažovateľov vyplýva, že okresný súd

oprel svoje rozhodnutie o výsledky konania vedeného na tomto súde pod sp. zn.

napriek tomu, že odvolací súd vo svojom predošlom rozhodnutí uviedol, že na

ne nemá prihliadať.

Sťažovatelia uvádzajú, že «priam poburujúce je stanovisko súdu, že „z ustanovenia

, teda potom vyplýva, že s manželkou právo na náhradu

ujmy nevzniká, keďže právo bolo uspokojené“.

V tejto súvislosti dávame do úvahy, že právo na to, aby užíval

celú nehnuteľnosť nebolo uspokojené, ale toto právo mu vzniklo okamihom právoplatnosti

a vykonateľnosti rozhodnutia súdu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva

a to tým, že celú nehnuteľnosť mu súd prikázal do vlastníctva. Do tohto momentu existovalo

podielové spoluvlastníctvo a bolo treba vychádzať z režimu ustanovenia § 139 a 137

. Po skončení konania právo užívať je dané iným

ustanovením - .

Na viacerých miestach sme podrobne rozviedli a upozorňovali sme súd na to,

že v konaní, ktoré sa vedie podľa § 139 O. Z. a o ktoré ustanovenie

opieral svoje požiadavky súd, predovšetkým rozhoduje o užívaní a užívanie je na roveň

hospodárenia, teda rozhoduje o užívaní...

Nie je rozhodujúca suma, ktorú navrhol ako náhradu . Naše

podania v tomto smere, kde sme navyšovali v návrhu uvedenú sumu, bolo potrebné

kvalifikovať nie ako vzájomný návrh, ale len ako námietku. Nešlo v danom prípade o nový

návrh, ani o protinávrh, ani o obranu.

Myslíme si, že táto otázka nie je problémom vo výklade práv.

Je pravdou, že sme podali vzájomný návrh, avšak ten smeroval k tomu, aby súd

rozhodol, že nehnuteľnosti prikáže do nášho užívania s tým, že my uhradíme

primeranú náhradu za užívanie.

Vo všeobecnosti platí taktiež výklad, že návrhu navrhovateľa nie je vyhovené nielen

zamietajúcim návrhom súdu vo veci samej, ale aj tým, že navrhovateľ vezme návrh na

začatie konania v celom rozsahu späť a súd konanie zastaví, a pod.

V danom prípade potom nastali podmienky uvedené v spočívajúce

v tom, že predbežné opatrenie zaniklo z dôvodu, že nebolo návrhu vo veci samej vyhovené.».

V ďalšej časti sťažnosti citujú komentár k .

Následne uzatvárajú, že „odvolací súd nesprávne právne posúdil vec tým, že sa úplne vyhol

konkrétnej právnej argumentácii prečo uznesenie I. stupňového súdu ako vecne správne

potvrdil. Odvolací súd nielenže nereparoval krátenie našich vlastníckych práv I. stupňovým

súdom, ale sa k tomuto názoru aj pripojil, keď uviedol, že okresný súd dospel rovnako, ako

aj súd odvolací na strane 11 svojho rozhodnutia zo dňa 15.5.2012

k záveru, že naše právo na náhradu ujmy zaniklo, lebo výsledky konania , kde

sa snažil dosiahnuť výlučné užívanie skončilo v prospech

a jeho cieľ bol dosiahnutý a súbežne v konaní bolo zrušené pôvodné

podielové spoluvlastníctvo. Právo navrhovateľa bolo uspokojené čo my síce nepopierame,

ale kým v rámci uspokojenia nároku na plné vlastníctvo nám musel poukázať odporca

protiplnenie, tak za užívame, ktorého sa domáhal v spore nám mal poskytnúť

primeranú finančnú náhradu a keďže k meritórnemu rozhodnutiu nedošlo, potom nám mal

nahradiť ujmu, ktorá nám vznikla, lebo v konečnom dôsledku stav, ktorý bol vyvolaný až do

právoplatného skončenia sporu bol stavom bez právneho základu a bez právnej opory...“.

Podľa sťažovateľov krajský súd aj okresný súd v neskoršom štádiu konania

nesprávne vyhodnotili skutkový stav týkajúci sa uspokojenia práv protistrany, pretože kým

6

sa nestali výlučnými vlastníkmi, užívali časť nehnuteľností nad rámec svojho vlastníckeho

práva a na ich úkor.

V dôsledku arbitrárneho postoja súdov k návrhom sťažovateľov malo byť zasiahnuté

do ich základného práva na spravodlivé súdne konanie, pretože tieto súdy im neposkytli

primeranú ochranu, ktorej sa domáhali aspoň vo forme priznania náhrady ujmy satisfakcie

za to, že hoci boli podieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností, nemohli ich užívať.

Sťažovatelia síce vzhľadom na vydané predbežné opatrenie do istej miery rešpektujú, že

boli obmedzení v užívaní týchto nehnuteľností, no nerešpektujú podľa nich arbitrárne

stanovisko súdov, že im žiadna náhrada nepatrí.

Arbitrárnosť v postupe krajského súdu vidia sťažovatelia aj v tom, že im svojím

konaním a rozhodovaním odňal možnosť domôcť sa ich práv prostredníctvom dovolania

napriek tomu, že podľa ich názoru ide v tomto prípade o riešenie právnej otázky zásadného

významu.

Na základe uvedeného navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie

konanie a následne vydal tento nález:

„1/ Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z článku

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 46 ods. l

SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici -759 zo dňa 29.1.2015

a uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš -671 zo dňa 26.3.2014 porušené

bolo.

2/ Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici -759 zo dňa

29.1.2015 a uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš -671 zo dňa 26.3.2014 sa

zrušuje a vec sa Okresnému súdu Veľký Krtíš vracia na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu SR zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľom spoločne

a nerozdielne vo výške 15.000,- €, slovom pätnásťtisíc euro na účet právneho zástupcu.

4/ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne

a nerozdielne trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho

zástupcu.“

Alternatívne navrhujú ústavnému súdu vydať tento nález:

„1/ Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z článku

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

lánku 46 ods. 1 SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici 43

-759 zo dňa 29.1.2015 porušené bolo.

2/ Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici -759 zo dňa

29.1.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu SR zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľom spoločne

a nerozdielne vo výške 15.000,- €. slovom pätnásťtisíc euro na účet právneho zástupcu.

4/ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne

a nerozdielne trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho

zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

8

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo podľa sťažovateľov

dôjsť buď napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením okresného

súdu, alebo alternatívne len napadnutým uznesením krajského súdu. Sťažovatelia zastávajú

názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie okresného súdu sú

nezákonné a arbitrárne.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu

Z princípu subsidiarity, ktorý je zakotvený v , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného

práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu

(napr. , , , , ).

Keďže proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný

prostriedok, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov vo vzťahu

k okresnému súdu mal krajský súd v rámci opravného konania. Sťažovatelia proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie podali a krajský súd o ich odvolaní

riadne rozhodol.

Ústavný súd preto nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti, ktorá smeruje

proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v .

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosť

podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok

ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , , ,

). Nedodržanie tejto lehoty je preto zákonom ustanoveným dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej ( ).

Krajský súd napadnutým uznesením z 29. januára 2015 potvrdil uznesenie okresného

súdu z 26. marca 2014 a zároveň nepriznal odporcovi náhradu trov odvolacieho konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali návrh na podanie mimoriadneho dovolania

na generálnej prokuratúre, ktorá ich podania odstúpila na vybavenie Krajskej prokuratúre

10

v . Krajskou prokuratúrou v však boli prípisom

z 15. januára 2016 upovedomení, že ich podnetu vyhovené nebolo. Následne sa sťažovatelia

1. februára 2016 opätovne s podnetom obrátili na generálnu prokuratúru. Tento podnet však

generálna prokuratúra vybavila prípisom zo 4. marca 2016, doručený bol sťažovateľom

9. marca 2016, v tom zmysle, že nevzhliadla dôvod na podanie mimoriadneho dovolania.

Sťažovatelia lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu preto počítajú od doručenia

prípisu z generálnej prokuratúry, t. j. od 9. marca 2016.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej

mimoriadne opravné prostriedky, ktoré pisateľ podnetu nemôže uplatniť osobne, nie je pred

podaním podnetu na ústavný súd potrebné vyčerpať, keďže ich nemožno považovať za

účinné právne prostriedky nápravy priamo dostupné navrhovateľovi (napr. ,

). Preto návrh na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi

Slovenskej republiky nemožno považovať za účinný právny prostriedok nápravy, keďže

tento bol dokonca zo strany prokuratúry odmietnutý ako nedôvodný.

Ústavný súd preto pri posudzovaní, či bola dodržaná lehota na podanie sťažnosti § 53

ods. 3 , neprihliadal na sťažovateľmi podaný návrh na podanie

mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky.

Ústavný súd vlastnou činnosťou zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu

nadobudlo právoplatnosť 11. marca 2015, sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu

doručená 8. apríla 2016, pričom na poštovú prepravu bola daná 6. apríla 2016, teda je

zjavné, že bola podaná po lehote podľa , preto je

potrebné túto sťažnosť považovať za oneskorene podanú.

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty zákon

o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr.

).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa

ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016

12