Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 377/2016
PDF · 159.69 KB
No categories available
III. ÚS 377/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom
JUDr. Milanom Fulcom, Živnostenská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 920/2010 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 8 D 25/2003) a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 920/2010 [pôvodne vedenom pod sp. zn.
8 D 25/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“)].
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že na okresnom súde „sa v roku 2003 začalo pod
sp. zn.: 8D 25/2003 dedičské konanie po poručiteľke
... . V priebehu konania bolo
zistené, že poručiteľka zanechala závet, ktorý dvaja účastníci predmetného dedičského
konania - dedičia a namietli, tvrdiac, že ide o absolútne
neplatný právny úkon. S týmto názorom menovaných dedičov nesúhlasil sťažovateľ ako tretí
účastník dedičského konania. Na základe uvedeného skutkového stavu súd ustálil, že medzi
dedičmi existuje sporná skutočnosť, či je predmetný závet absolútne neplatný alebo nie.
Vzhľadom k skutočnosti, že túto spornú skutočnosť považoval súd za skutočnosť, od ktorej
závisí rozhodnutie o dedičstve, uznesením zo dňa 02.12.2003 predmetné dedičské konanie
prerušil a odkázal a , ako dedičov, ktorých dedičské právo
sa javilo ako menej pravdepodobné, na podanie žaloby na príslušnom súde.“.
Z uvedeného sťažovateľovi jednoznačne vyplýva, že okresný súd „odkázal
menovaných dedičov na podanie žaloby, ktorou sa mali domáhať absolútnej neplatnosti
predmetného závetu, nakoľko len v konaní o takejto žalobe by došlo k vyriešeniu spornej
skutočnosti, ktorú súd ustálil ako skutočnosť, od ktorej závisí rozhodnutie o dedičstve.
Dedičia a podali dňa 13.01.2004 na Okresnom súde
Pezinok žalobu, ktorou sa domáhali určenia relatívnej neplatnosti závetu, t.j. iného určenia,
ako im bolo uložené súdom.“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že žalobu o určenie neplatnosti závetu
z dôvodu jeho absolútnej neplatnosti je potrebné odlišovať od žaloby o určenie neplatnosti
závetu z dôvodu jeho relatívnej neplatnosti, a takto argumentuje: „Domáhať sa absolútnej
neplatnosti právneho úkonu možno len v prípade, ak ide o niektorý z dôvodov podľa § 37 až
40 Občianskeho zákonníka. Naproti tomu relatívnej neplatnosti sa možno domáhať len
v prípadoch taxatívne vymedzených v § 40a Občianskeho zákonníka. Absolútna a relatívna
neplatnosť právneho úkonu sa líšia aj vo svojich následkoch. Právne úkony postihnuté
absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností.
Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku
(ex tunc) voči každému. Toto právo sa nepremlčiava (na rozdiel o relatívnej neplatnosti) ani
nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú. Súd teda musí na túto
neplatnosť prihliadať ex officio, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu. Pri
relatívnej neplatnosti právnych úkonov naopak právne úkony majú za následok vznik,
zmenu alebo zánik právnych vzťahov, a to až dovtedy, kým sa oprávnená osoba relatívnej
neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Zákon presne vymedzuje, kto, u koho a akým
spôsobom sa môže relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolať. Na relatívnu neplatnosť
právneho úkonu súd nie je povinný prihliadať ex offico, a je povinný ju skúmať výlučne
v prípade, ak sa strana sporu takejto neplatnosti v konaní dovoláva. Súd by teda v konaní,
v ktorom sa strana domáha určenia neplatnosti právneho úkonu z dôvodu podľa § 37 až 40
Občianskeho zákonníka, ale zároveň sa nedovoláva relatívnej neplatnosti právneho úkonu
z niektorého z dôvodov uvedených v § 40a Občianskeho zákonníka, nemal dospieť k záveru,
že daný úkon je relatívne neplatný, a to aj v prípade, ak by bol dôvod relatívnej neplatnosti
objektívne daný.“
Z uvedených dôvodov je preto sťažovateľ toho názoru, že „dedičia
a nepodali žalobu v súlade s uznesením súdu zo dňa 02.12.2003“,
v dôsledku čoho márne uplynula lehota jedného mesiaca na podanie žaloby. Márnym
uplynutím tejto lehoty mal teda okresný súd v dedičskom konaní podľa sťažovateľa
pokračovať bez zreteľa na dedičov prichádzajúcich do úvahy zo zákona.
Podaním z 28. októbra 2015 adresovaným predsedovi okresného súdu namietal
sťažovateľ prieťahy v napadnutom konaní. Toto podanie bolo vybavené podpredsedom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý vo svojom prípise
z 15. decembra 2015 oznámil sťažovateľovi, že jeho sťažnosť považuje za nedôvodnú,
pretože konanie je prerušené z dôvodu, že prebieha konanie o neplatnosť závetu vedené
okresným súdom pod sp. zn. 4 C 930/2008.
Keďže sťažovateľ nebol s odpoveďou spokojný, obrátil sa podaním z 22. decembra
2015 na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)
so žiadosťou o prešetrenie vybavenia sťažnosti podpredsedom krajského súdu. Listom
z 27. januára 2016 mu bolo oznámené, že v predmetnej veci nedochádza k prieťahom,
keďže konanie je prerušené a bude možné v ňom pokračovať až po právoplatnom
rozhodnutí v konaní o neplatnosť závetu vedenom na okresnom súde pod sp. zn.
4 C 930/2008. Z toho dôvodu považovalo ministerstvo sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú
v plnom rozsahu a nevzhliadlo žiadne pochybenie podpredsedu krajského súdu pri
vybavovaní sťažnosti sťažovateľa. Ani ministerstvo sa podľa sťažovateľa „vo svojom
oznámení o prešetrení vybavenia sťažnosti nijakým spôsobom nevysporiadalo
s argumentáciou sťažovateľa svedčiacou v prospech existencie prieťahov v danom konaní“.
Sťažovateľ je toho názoru, že od márneho uplynutia lehoty na podanie žaloby
v súlade s uznesením okresného súdu sp. zn. 8 D 25/2003, Dnot 23/2003 z 2. decembra
2003 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu o prerušení dedičského konania“), „t. j. od roku
2004, je Okresný súd Pezinok neopodstatnene a svojvoľne nečinný. Je pritom nepodstatné,
či je nečinný z dôvodu, že je toho názoru, že dedičia a
podali žalobu v súlade s jeho uznesením, alebo z iného dôvodu“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a priznal mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 12 000 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietala, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa,
podľa ktorého postupom okresného súdu v napadnutom konaní mali vzniknúť zbytočné
prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho
záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo sťažnosti, ako aj súvisiaceho spisového materiálu okresného súdu, ktorý si
ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal, vyplýva, že okresný
súd uznesením č. k. 8 D 25/2003-55 z 2. decembra 2003 konanie o dedičstve po poručiteľke
, , , so zanechaním
závetu prerušil a uložil a (ďalej len „plnoletí
potomkovia poručiteľa“), aby „do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto uznesenia podali
na príslušnom Okresnom súde žalobu proti závetnému dedičovi ...
na určenie, že závet zo dňa 11. mája 1992, spísaný v notárskej zápisnici N 341/92,
Nz 324/92 štátnou notárkou JUDr. Elenou Jankovou, je neplatný“. Plnoletí potomkovia
poručiteľa tak urobili, pričom konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 C 930/2008.
Ku dňu podania sťažnosti nebolo právoplatne skončené, pričom okresným súdom bol
nariadený termín pojednávania na 28. jún 2016.
Skutočnosť, že podali žalobu o určenie relatívnej neplatnosti závetu poručiteľky,
a nie na určenie jeho absolútnej neplatnosti (tak ako to mal na mysli sťažovateľ), nemení nič
na tom, že dedičské konanie je právoplatne prerušené až do právoplatného skončenia
konania o neplatnosť závetu.
V súvislosti s prerušením konania ústavný súd poukazuje na to, že podľa konštantnej
judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania
(napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(m. m. I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania možno považovať za prekážku
konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným
zákonom, nemožno v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce
k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí
aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd preto nečinnosť všeobecného súdu
v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy
v konaní (m. m. II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa
na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2016