Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 377/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom

JUDr. Milanom Fulcom, Živnostenská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. [pôvodne vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“)].

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že na okresnom súde „sa v roku 2003 začalo pod

sp. zn.: dedičské konanie po poručiteľke

... . V priebehu konania bolo

zistené, že poručiteľka zanechala závet, ktorý dvaja účastníci predmetného dedičského

konania - dedičia a namietli, tvrdiac, že ide o absolútne

neplatný právny úkon. S týmto názorom menovaných dedičov nesúhlasil sťažovateľ ako tretí

účastník dedičského konania. Na základe uvedeného skutkového stavu súd ustálil, že medzi

dedičmi existuje sporná skutočnosť, či je predmetný závet absolútne neplatný alebo nie.

Vzhľadom k skutočnosti, že túto spornú skutočnosť považoval súd za skutočnosť, od ktorej

závisí rozhodnutie o dedičstve, uznesením zo dňa 02.12.2003 predmetné dedičské konanie

prerušil a odkázal a , ako dedičov, ktorých dedičské právo

sa javilo ako menej pravdepodobné, na podanie žaloby na príslušnom súde.“.

Z uvedeného sťažovateľovi jednoznačne vyplýva, že okresný súd „odkázal

menovaných dedičov na podanie žaloby, ktorou sa mali domáhať absolútnej neplatnosti

predmetného závetu, nakoľko len v konaní o takejto žalobe by došlo k vyriešeniu spornej

skutočnosti, ktorú súd ustálil ako skutočnosť, od ktorej závisí rozhodnutie o dedičstve.

Dedičia a podali dňa 13.01.2004 na Okresnom súde

Pezinok žalobu, ktorou sa domáhali určenia relatívnej neplatnosti závetu, t.j. iného určenia,

ako im bolo uložené súdom.“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že žalobu o určenie neplatnosti závetu

z dôvodu jeho absolútnej neplatnosti je potrebné odlišovať od žaloby o určenie neplatnosti

závetu z dôvodu jeho relatívnej neplatnosti, a takto argumentuje: „Domáhať sa absolútnej

neplatnosti právneho úkonu možno len v prípade, ak ide o niektorý z dôvodov podľa § 37 až

40 . Naproti tomu relatívnej neplatnosti sa možno domáhať len

v prípadoch taxatívne vymedzených v . Absolútna a relatívna

neplatnosť právneho úkonu sa líšia aj vo svojich následkoch. Právne úkony postihnuté

absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností.

Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku

(ex tunc) voči každému. Toto právo sa nepremlčiava (na rozdiel o relatívnej neplatnosti) ani

nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú. Súd teda musí na túto

neplatnosť prihliadať ex officio, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu. Pri

relatívnej neplatnosti právnych úkonov naopak právne úkony majú za následok vznik,

zmenu alebo zánik právnych vzťahov, a to až dovtedy, kým sa oprávnená osoba relatívnej

neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Zákon presne vymedzuje, kto, u koho a akým

spôsobom sa môže relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolať. Na relatívnu neplatnosť

právneho úkonu súd nie je povinný prihliadať ex offico, a je povinný ju skúmať výlučne

v prípade, ak sa strana sporu takejto neplatnosti v konaní dovoláva. Súd by teda v konaní,

v ktorom sa strana domáha určenia neplatnosti právneho úkonu z dôvodu podľa § 37 až 40

, ale zároveň sa nedovoláva relatívnej neplatnosti právneho úkonu

z niektorého z dôvodov uvedených v , nemal dospieť k záveru,

že daný úkon je relatívne neplatný, a to aj v prípade, ak by bol dôvod relatívnej neplatnosti

objektívne daný.“

Z uvedených dôvodov je preto sťažovateľ toho názoru, že „dedičia

a nepodali žalobu v súlade s uznesením súdu zo dňa 02.12.2003“,

v dôsledku čoho márne uplynula lehota jedného mesiaca na podanie žaloby. Márnym

uplynutím tejto lehoty mal teda okresný súd v dedičskom konaní podľa sťažovateľa

pokračovať bez zreteľa na dedičov prichádzajúcich do úvahy zo zákona.

Podaním z 28. októbra 2015 adresovaným predsedovi okresného súdu namietal

sťažovateľ prieťahy v napadnutom konaní. Toto podanie bolo vybavené podpredsedom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý vo svojom prípise

z 15. decembra 2015 oznámil sťažovateľovi, že jeho sťažnosť považuje za nedôvodnú,

pretože konanie je prerušené z dôvodu, že prebieha konanie o neplatnosť závetu vedené

okresným súdom pod sp. zn. .

Keďže sťažovateľ nebol s odpoveďou spokojný, obrátil sa podaním z 22. decembra

2015 na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

so žiadosťou o prešetrenie vybavenia sťažnosti podpredsedom krajského súdu. Listom

z 27. januára 2016 mu bolo oznámené, že v predmetnej veci nedochádza k prieťahom,

keďže konanie je prerušené a bude možné v ňom pokračovať až po právoplatnom

rozhodnutí v konaní o neplatnosť závetu vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

. Z toho dôvodu považovalo ministerstvo sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú

v plnom rozsahu a nevzhliadlo žiadne pochybenie podpredsedu krajského súdu pri

vybavovaní sťažnosti sťažovateľa. Ani ministerstvo sa podľa sťažovateľa „vo svojom

oznámení o prešetrení vybavenia sťažnosti nijakým spôsobom nevysporiadalo

s argumentáciou sťažovateľa svedčiacou v prospech existencie prieťahov v danom konaní“.

Sťažovateľ je toho názoru, že od márneho uplynutia lehoty na podanie žaloby

v súlade s uznesením okresného súdu sp. zn. , z 2. decembra

2003 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu o prerušení dedičského konania“), „t. j. od roku

2004, je Okresný súd Pezinok neopodstatnene a svojvoľne nečinný. Je pritom nepodstatné,

či je nečinný z dôvodu, že je toho názoru, že dedičia a

podali žalobu v súlade s jeho uznesením, alebo z iného dôvodu“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a priznal mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 12 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,

ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietala, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa,

podľa ktorého postupom okresného súdu v napadnutom konaní mali vzniknúť zbytočné

prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie jeho

záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo sťažnosti, ako aj súvisiaceho spisového materiálu okresného súdu, ktorý si

ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal, vyplýva, že okresný

súd uznesením č. k. -55 z 2. decembra 2003 konanie o dedičstve po poručiteľke

, , , so zanechaním

závetu prerušil a uložil a (ďalej len „plnoletí

potomkovia poručiteľa“), aby „do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto uznesenia podali

na príslušnom Okresnom súde žalobu proti závetnému dedičovi ...

na určenie, že závet zo dňa 11. mája 1992, spísaný v notárskej zápisnici N 341/92,

Nz 324/92 štátnou notárkou JUDr. Elenou Jankovou, je neplatný“. Plnoletí potomkovia

poručiteľa tak urobili, pričom konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. .

Ku dňu podania sťažnosti nebolo právoplatne skončené, pričom okresným súdom bol

nariadený termín pojednávania na 28. jún 2016.

Skutočnosť, že podali žalobu o určenie relatívnej neplatnosti závetu poručiteľky,

a nie na určenie jeho absolútnej neplatnosti (tak ako to mal na mysli sťažovateľ), nemení nič

na tom, že dedičské konanie je právoplatne prerušené až do právoplatného skončenia

konania o neplatnosť závetu.

V súvislosti s prerušením konania ústavný súd poukazuje na to, že podľa konštantnej

judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania

(napr. ). Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(m. m. ) konštatuje, že prerušenie konania možno považovať za prekážku

konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným

zákonom, nemožno v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce

k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v (čo platí

aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd preto nečinnosť všeobecného súdu

v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy

v konaní (m. m. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa , ako aj práva podľa

dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa

na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2016