Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 382/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

advokátom , , pre namietané porušenie

základného práva podľa Slovenskej postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. a jeho uznesením

č. k. -37 z 29. januára 2016.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky, ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, je postup

krajského súdu, ktorý uznesením č. k. -37 z 29. januára 2016 zamietol návrh

sťažovateľky, ktorým sa domáhala ochrany proti nečinnosti orgánu verejnej správy –

Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície vo veci jej žiadosti

o vydanie dokladu o pobyte podľa o pobyte

cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o pobyte cudzincov“).

Sťažovateľka sa na krajský súd obrátila s návrhom podľa § 250t a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku z dôvodu, že jej oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru

Bratislava odmietlo vydať doklad o pobyte s odôvodnením, že bolo prerušené správne

konanie o jej žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas, a tiež preto, že ani

nadriadený orgán tohto správneho orgánu (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície) nevyhovel žiadosti

o vydanie dokladu o trvalom pobyte a elektronického čipu. Sťažovateľka sa podanou

žalobou domáhala vydania uznesenia, ktorým by príslušnému správnemu orgánu uložil

povinnosť vydať žalobkyni doklad o pobyte v súlade s ustanovením § 73 ods. 1 písm. c)

zákona o pobyte cudzincov. Dôvodom prerušenia konania o udelenie pobytu

na neobmedzený čas bola skutočnosť, že voči sťažovateľke je vedené trestné konanie,

a to až do jeho právoplatného skončenia.

Krajský súd označeným uznesením návrh sťažovateľky zamietol z dôvodu, že

„nebola naplnená skutková podstata vymedzená v , v zmysle ktorej by

sa navrhovateľka mohla domáhať voči odporcovi uloženia mu navrhovanej povinnosti.

Postup zvolený navrhovateľkou by bol možný iba v prípade zjavnej odporcovej nečinnosti,

t. j. ak by nijakým adekvátnym spôsobom na jej podanú žiadosť nereagoval, čo však

v danom prípade nenastalo. V danom prípade však odporca posudzoval žiadosť

navrhovateľky o vydanie dokladu o pobyte v komplexe jej podania, ktoré mu bolo doručené

26. 05. 2015 a následne vydal písomnosť vo veci žiadosti o udelenie trvalého pobytu

a vydanie dokladu o trvalom pobyte - vrátenie podania zo dňa 15. 06. 2015 pod číslom

PPZ-HCP-BA6-262-1/2015-PA. V obsahu tejto písomnosti odôvodňuje svoj postoj

k navrhovateľkinej žiadosti s tým, že jej podanie nebolo vykonané v súlade s § 44 ods. 1

a nasl. zákona o pobyte cudzincov s tým, že jej podanie vykonané na jeho podateľni nemôže

akceptovať ako prijatie žiadosti o udelenie trvalého pobytu na 5 rokov a preto kompletné

podanie jej zaslal späť. Predmetnú písomnosť navrhovateľka osobne prevzala 24. 06. 2015,

čo vyplýva z pripojenej doručenky.“. Odpoveď správneho orgánu krajský súd posúdil

ako rozhodnutie podliehajúce prieskumu zákonnosti súdmi v správnom súdnictve. Dodal,

že „Písomnosť (vrátenie podania z 15.06.2015) síce nemalo formálne náležitosti

rozhodnutia stanovené správnym poriadkom (malo sa podľa neho postupovať), nakoľko

v nej absentoval výrok a poučenie o opravnom prostriedku, jedná sa však o spôsobilý

predmet súdneho prieskumu v zmysle ustálenej súdnej praxe, podľa ktorej sa považujú

aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právno-

aplikačné akty správnych orgánov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. ).“.

S týmto právnym záverom krajského súdu sa sťažovateľka nestotožnila namietajúc,

že „predmetom podanej žaloby na nečinnosť bolo uloženie povinnosti vydať doklad

o pobyte cudzinca, ktorý slúži na identifikáciu danej osoby, k čomu doposiaľ nedošlo“.

Je toho názoru, že v danom prípade jej správny orgán mohol a mal vydať doklad o pobyte

cudzinca a v údaji o dobe platnosti povolenia mal uviesť „bez obmedzenia“ (§ 47 ods. 7

zákona o pobyte cudzincov). Dodala, že v dôsledku nevydania dokladu sa ocitla v situácii,

kedy je jej pobyt na území Slovenskej republiky de facto legálne na čas neobmedzený, lebo

nemožno presne určiť, kedy bude možné rozhodnúť o danej predbežnej otázke v správnom

konaní podľa zákona o pobyte cudzincov. Teda, podľa ustanovenia § 73 ods. 1 písm. c)

zákona o pobyte cudzincov jej policajný útvar mal vydať ako štátnemu príslušníkovi tretej

krajiny doklad o pobyte, a to do 30 dní od podania žiadosti o vydanie dokladu o pobyte.

Sťažovateľka ďalej namietla porušenie svojho základného práva na súkromie

podľa a práva podľa dohovoru, ktoré malo spočívať

v nesprávnom procesnom postupe vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru,

odboru kriminálnej polície v Trnave a prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave.

Postup – nečinnosť oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava,

Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej

polície, Prezídia Policajného zboru, ktorá podľa sťažovateľky spočíva v tom, že vzhľadom

na súčasné právne postavenie sťažovateľky jej nie je možné vydať doklad o pobyte,

sťažovateľka označila za porušujúci . Toto stanovisko potvrdil

aj nadriadený správny orgán, ktorým je Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia

Policajného zboru. S týmto stanoviskom sa sťažovateľka nestotožňuje a domáha sa vydania

dokladu o pobyte a elektronického čipu podľa § 73 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte

cudzincov.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a následne prijal nález, v ktorom vysloví:

„1.) Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , uznesením Krajského súdu v Bratislave,

sp. zn. -37 zo dňa 29. 01. 2016, porušené bolo.

2.) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. -37 zo dňa

29. 01. 2016 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto orgánu na ďalšie konanie.

3.) Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 363,79 Eur

na účet jeho právneho zástupcu č. ú: 179046497/0900, vedený v Slovenskej sporiteľni a.s.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka označila viaceré porušenia svojich základných práv

a slobôd garantovaných , resp. ľudských práv a základných slobôd v zmysle

dohovoru. Ústavný súd je, čo sa týka rozsahu preskúmavania možnosti porušenia

označených práv sťažovateľky, viazaný jej konečným návrhom (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde). V tu prejednávanej sťažnosti je tak predmet konania pred ústavným

súdom obmedzený na porušenie základného práva sťažovateľky na verejné prerokovanie

jej veci bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom ( ) v konaní vedenom na krajskom súde

pod sp. zn. o žalobe na nečinnosť správneho orgánu.

Ústavný súd zistil, že v sťažnosti absentuje uvedenie spôsobu, ktorým sa krajský súd

mal označeného zásahu do práv sťažovateľky dopustiť. Sťažovateľka argumentovala

pochybeniami správnych orgánov v ich konaní, ktoré boli predmetom súdneho konania pred

krajským súdom, ako aj pochybeniami súdu konajúceho v trestnom konaní proti nej

vedenom. Žiaden z nich však relevantným spôsobom neobjasňuje, v čom mal pochybiť

krajský súd v konaní o veci sťažovateľky vedenom pod sp. zn. a uznesením

č. k. -37 z 29. januára 2016.

Samo tvrdenie o nestotožnení sa s právnymi závermi krajského súdu nie je

dostačujúcim odôvodnením, na základe ktorého by ústavný súd mal a mohol svojou

vlastnou činnosťou zasiahnuť do rozhodovacieho procesu krajského súdu.

Keďže sťažovateľka v sťažnosti vôbec nezdôvodnila, v čom vidí porušenie svojho

základného práva podľa krajským súdom, ústavný súd súc v zmysle

viazaný návrhom na začatie konania nemohol tvrdené

porušenie garantovaného práva preskúmať.

Petit sťažnosti, ako aj jej argumentačné odôvodnenie boli koncipované

kvalifikovaným právnym zástupcom. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva,

že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania (, , , ).

Povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady ().

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu dostatočné

a zrozumiteľné. Krajský súd dostačujúco vysvetlil, prečo žalobu sťažovateľky

proti nečinnosti správneho orgánu zamietol, pričom jeho závery možno považovať

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Namietané rozhodnutie krajského

súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd teda nie je

oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o porušení alebo odňatí jej práva na verejné prejednania veci

podľa a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným.

Samo skonštatovanie, že sťažovateľka nesúhlasí so závermi krajského súdu bez toho,

aby tvrdila iné procesné pochybenie krajského súdu, ktoré by zakladalo možnosť porušenia

jej základných práv a slobôd, nie je dostatočné. Ako ústavný súd uviedol, nie je oprávnený

a povinný preskúmavať právny názor všeobecného súdu alebo tento nahrádzať. Najmä však

absencia skutočností, v ktorých sťažovateľka vidí porušenie zo strany

krajského súdu, bráni ústavnému súdu v ďalšom posúdení sťažnosti.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti – uvedenia, akým

postupom krajského súdu malo k porušeniu jej základných práv a slobôd podľa čl. 48 ods. 2

dôjsť. Následne sa nezaoberal ďalšími jej návrhmi závislými od posúdenia jej návrhu

vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2016