Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 373/2016
PDF · 111.51 KB
No categories available
I. ÚS 373/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 49678/2015-61/D/610 a jeho
upovedomením z 22. apríla 2016 a postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom
pod sp. zn. 0 T 112/2014 a jeho rozsudkom z 8. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2016
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) v konaní vedenom pod sp. zn. 49678/2015-
61/D/610 a jeho upovedomením z 22. apríla 2016 a postupom Okresného súdu Prievidza
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 112/2014 a jeho rozsudkom
z 8. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ opätovne podal sťažnosť, ktorú
ústavný súd odložil podľa § 23a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v konaní
vedenom pod sp. zn. Rvp 5878/2016. Sťažovateľ v novopodanej sťažnosti rozsiahlo
polemizuje s uvedeným postupom ústavného súdu, ktorý považuje v danej veci za
nesprávny.
Z príloh sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 0 T 112/2014
z 8. decembra 2014 uznal sťažovateľa vinným z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej
látky podľa § 289 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a odsúdil ho podľa § 348 ods. 1 Trestného zákona
s použitím § 42 ods. 1, § 41 ods. 1, § 36 písm. l), § 37 písm. h) a m) a § 38 ods. 4 Trestného
zákona na trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov nepodmienečne so zaradením
do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a súčasne mu podľa § 61 ods. 3
Trestného zákona uložil trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá všetkého druhu
v trvaní šiestich rokov. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona okresný súd zrušil výrok o
treste trestného rozkazu okresného súdu sp. zn. 3 T 228/2013. Sťažovateľ sa vzdal práva
podať odvolanie, a preto rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 8. decembra
2014. Následne sa sťažovateľ podnetom obrátil na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) vo veci žiadosti o podanie dovolania
ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) podľa
§ 369 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“) z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Upovedomením ministerstva spravodlivosti č. 49678/2015-61/D/610 z 22. apríla 2016 bolo
sťažovateľovi oznámené odloženie jeho podnetu na podanie dovolania prostredníctvom
ministra spravodlivosti s odôvodnením, že nevyužil podanie riadneho opravného
prostriedku.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti rozporuje tak postup ministerstva spravodlivosti
v konaní vedenom pod sp. zn. 49678/2015-61/D/610 a odôvodnenie jeho upovedomenia
z 22. apríla 2016, ako aj postup okresného súdu a ním vydané napadnuté rozhodnutie
a zastáva názor, že zo strany ministerstva spravodlivosti, ako aj okresného súdu došlo
k porušeniu ním označených základných práv garantovaných ústavou, ako aj dohovorom.
S poukazom na skutkové okolnosti prípadu sťažovateľ vyvodzuje, že ustanovenie § 369
ods. 1 Trestného poriadku neumožňuje voľnú úvahu ministra spravodlivosti, či podá, resp.
nepodá dovolanie, a že minister spravodlivosti nie je oprávnený meritórne preskúmavať
naplnenie dovolacích dôvodov v rozsahu, v akom ich preskúmava príslušný dovolací súd.
V nadväznosti na sťažnosťou napadnutý postup okresného súdu a jeho napadnuté
rozhodnutie sťažovateľ konštatuje, že okresný súd pri vyhlásení rozsudku neuviedol popis
skutku v skutkovej vete a tento nie je ani súčasťou rozhodnutia. Uvedené je dôvodom
zmätočnosti napadnutého rozhodnutia a zakladá podľa jeho názoru dovolací dôvod.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním
označených práv postupom ministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn.
49678/2015-61/D/610 a jeho upovedomením z 22. apríla 2016, ako aj postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 112/2014 a jeho rozsudkom z 8. decembra 2014,
aby upovedomenie ministerstva spravodlivosti z 22. apríla 2016 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €.
Zároveň žiada ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov
na podanie ústavnej sťažnosti a na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti v prvom rade namieta postup ministerstva
spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn. 49678/2015-61/D/610 a jeho upovedomenie
z 22. apríla 2016, ktorým mu bol oznámený konečný záver o tom, že jeho podnet na
podanie dovolania sa odkladá.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368 a nasl.
Trestného poriadku), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú
mu priamo dostupné (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07). Podnet na podanie dovolania
podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného
práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako
oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne
dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá povinnosť (nevzniká
právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť
a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetu podá
alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné
podmienky na podanie dovolania sú splnené). Podanie podnetu na podanie dovolania
nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (m. m.
II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).
Z tohto dôvodu ministerstvo spravodlivosti nemohlo odložením takéhoto podania,
t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť namietané porušenie označených základných práv
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a),
b) a c) dohovoru. Sťažovateľ (v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby sa
minister spravodlivosti jeho podnetom zaoberal, náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe
jeho vybavenia ho vyrozumel, k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť
za arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný (napr. III. ÚS 214/2010).
V dôsledku uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
V nadväznosti na druhú časť sťažnosti sťažovateľa, a to napadnutý postup okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 112/2014 a jeho rozsudkom z 8. decembra 2014, sa
ústavný súd v prvom rade zameral na overenie včasnosti podania ústavnej sťažnosti
zo strany sťažovateľa.
Sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 0 T 112/2014 z 8. decembra
2014 nadobudol právoplatnosť 8. decembra 2014. Keďže sťažovateľ podal sťažnosť na
ústavnom súde 2. júna 2016, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty, ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) stotožňujúc sa s dôvodmi uvedenými v odložení sťažnosti sp. zn. Rvp 5878/2016
z 10. mája 2016, ktorá bola ústavnému súdu doručená 6. mája 2016.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. júna 2016