Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 368/2016
PDF · 115.9 KB
No categories available
I. ÚS 368/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júna 2016 predbežne
prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Beátou Pitorákovou, Kováčska 7, Košice, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
6 CoPr 2/2015 zo 16. marca 2015 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I
č. k. 19 Cpr 4/2013-250 zo 7. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 CoPr 2/2015-289 zo 16. marca 2015 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 19 Cpr 4/2013-250 zo 7. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).
2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že okresný súd a krajský súd
rozhodovali arbitrárne, pretože okresný súd zamietol jej žalobu, ktorou sa domáhala
neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. Krajský súd svojím
rozsudkom potvrdil vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia. Sťažovateľka proti
rozhodnutiu krajského súdu podala opakovane podnet na mimoriadne dovolanie Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), ktorý bol odložený
Krajskou prokuratúrou v Bratislave z dôvodu, že v postupe súdov nezistili pochybenia,
a následne aj generálnou prokuratúrou. Zároveň poukázala na plynutie lehoty na podanie
ústavnej sťažnosti od prevzatia oznámenia (29. marca 2016) generálnej prokuratúry
o odložení podnetu na mimoriadne dovolanie bez opatrení prokurátora.
3. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka sa nestotožňuje so skutkovými
a právnymi závermi oboch súdov. Rozhodnutia sú podľa nej v extrémnom rozpore
so zisteným skutkovým a právnym stavom, odklonili sa od doterajšej judikatúry bez toho,
aby dostatočne odôvodnili dôvod, pre ktorý nerozhodli v súlade so skoršími rozhodnutiami
súdov v skutkovo obdobných veciach. Napokon aj hodnotenie dôkazov je vykonané
bez akéhokoľvek racionálneho základu.
4. Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd
rozhodol tak, že bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského
súdu a rozsudkom okresného súdu. Súčasne navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté
rozhodnutia, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a aby zaviazal
krajský súd na úhradu finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 € a náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
5. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
6. Ústavný súd v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namietala porušenie v bode 1
označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu zo 7. októbra 2014 a rozsudkom
krajského súdu zo 16. marca 2015, ktorý jej bol doručený 30. marca 2015.
8. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej
podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podobne aj I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04,
9. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 109/06).
10. Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo
obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum
právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu, ktorý ústavný súd osobitne neskúmal, pretože ho
mal prima facie preukázaný časom, kedy sťažovateľka podávala podnet na podanie
mimoriadneho dovolania generálnej prokuratúre (2. apríla 2015), považoval ústavný súd
za dostatočne preukázané podanie sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 315/05, III. ÚS 81/06, I. ÚS 20/2015).
11. Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti vychádza v prípade plynutia lehoty na podanie
ústavnej sťažnosti zo skutočnosti, že po doručení napadnutého rozsudku podávala
opakovane podnet na podanie mimoriadneho dovolania, a teda lehota sa má
počítať od ostatného oznámenia generálnej prokuratúry, ústavný súd takúto úvahu
nemôže akceptovať. Podanie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania
adresované generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky nezakladá podnecovateľovi
(v danom prípade sťažovateľke) právny nárok na podanie mimoriadneho dovolania
generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, a preto ho nemožno podľa názoru
ústavného súdu považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu. Z toho zároveň vyplýva, že lehota na podanie sťažnosti proti
napadnutému rozsudku krajského súdu a okresného súdu začala plynúť nadobudnutím ich
právoplatnosti. Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť,
ústavný súd sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
12. Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že
sťažovateľka, ktorá je kvalifikovane zastúpená advokátkou (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom
súde), namietala v sťažnosti aj postup Krajskej prokuratúry v Bratislave a generálnej
prokuratúry v súvislosti s jej opakovaným podnetom na podanie mimoriadneho dovolania,
avšak sťažovateľka ho nepremietla v petite sťažnosti (podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom
súde je pritom ústavný súd petitom viazaný), čo zakladá ďalší dôvod na odmietnutie jej
sťažnosti v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, s poukazom na skutočnosť, že ústavný súd môže rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavnému
súdu napokon neušli pozornosti ani nedostatky predloženej plnej moci, v ktorej nie je
uvedené, akej veci sa týka (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. júna 2016