Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 501/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti MARIANI GROUP, a. s., Púpavová 28, Bratislava, zastúpenej GHS Legal,

s. r. o., Lazaretská 3/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Pavol Horňák, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 22. júna 2015 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MARIANI GROUP, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MARIANI GROUP, a. s., Púpavová 28,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej GHS Legal,

s. r. o., Lazaretská 3/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Pavol Horňák, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 22. júna 2015 a uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. októbra 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania o určenie

neplatnosti právneho úkonu vedeného okresným súdom pod sp. zn.

v procesnom postavení žalobkyne. Sťažovateľka sa návrhom z 30. januára 2015 domáhala

prerušenia konania podľa (ďalej aj

„OSP“). Okresný súd uznesením sp. zn. z 22. júna 2015 (ďalej len

„napadnuté uznesenie okresného súdu“) návrh sťažovateľky na prerušenie konania zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 30. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie

krajského súdu“) napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky „... bolo uznesením okresného súdu v spojení s

uznesením krajského súdu jednoznačne porušené základné právo sťažovateľa na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia a tým aj právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú

právnu ochranu garantovanú v a práva na spravodlivé súdne konanie v

zmysle čl. 6 ods.1 Dohovoru“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Okresný súd Bratislava I napriek mnohým vyjadreniam účastníkov konania... sa

obmedzil len na strohé konštatovanie určitých skutočností (aj to nesprávne zistených)

a sťažovateľovi reálne odňal možnosť oboznámiť sa s tým, ako sa súd vysporiadal s ním

uvádzanými relevantnými dôvodmi pre prerušenie konania. Z tohto pohľadu je Uznesenie

nielen celkom nepresvedčivé, ale najmä v žiadnom prípade nenapĺňa ústavnú požiadavku

dostatočného odôvodnenia, tak aby sa žalobca dokázal stotožniť s prijatými závermi alebo

čo i len spoznať právne alebo skutkové závery súdu...

Okresný súd Bratislava I sa nielenže s argumentáciou sťažovateľa nevysporiadal, ale

ani neuviedol dôvody prečo tak neurobil, k čomu bol podľa ustanovenia § 157 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len

ako „OSP“) povinný.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje:

«Sťažovateľ sa legitímne spoliehal, že uznesenie okresného súdu, ktoré očividne

porušuje základné ľudské právo sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, zruší

odvolací súd, resp. aspoň doplní jeho odôvodnenie tak, aby zodpovedalo štandardom

a požiadavkám odôvodnenia rozhodnutia v demokratickom a právnom štáte. Paradoxne

však Krajský súd v Bratislave, aj napriek tomu, že ho sťažovateľ na nedostatočné

odôvodnenie uznesenia okresného súdu upozorňoval priamo vo svojom odvolaní, na túto

skutočnosť vôbec nereagoval a vo svojom uznesení bol ešte strohejší ako Okresný súd

Bratislava I, pričom iba konštatoval: „vecnú správnosť napadnutého uznesenia“ a odkázal

na jeho „odôvodnenie“. Pre úplnosť musíme uviesť aj to, že uznesenie krajského súdu,

ktoré potvrdzuje uznesenie okresného súdu obsahuje aj krátke doplnenie, ktoré však taktiež

nemožno v právnom štáte považovať za dostatočné.

Takéto strohé odôvodňovanie rozhodnutí spôsobuje ich nepreskúmateľnosť

a sťažovateľ nie je voči strohým odôvodneniam schopný argumentovať vecne, čím je mu

zabránené hájiť svoje práva v súdnom konaní. Súd je oprávnený dôvodiť, že argumenty

účastníka konania sú irelevantné alebo nesprávne, avšak k takémuto konštatovaniu by

musel dostatočne vysvetliť, z akého dôvodu tieto argumenty účastníka za irelevantné alebo

nesprávne považuje...»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa - spoločnosti MARIANI GROUP, a. s., so sídlom

Púpavová 28, 841 04 Bratislava, IČO: 35 854 057, na súdnu a inú právnu ochranu

zaručené , resp. právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 06. 2015, č. k. -615

v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 10. 2015,

č. k. -639 porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 10. 2015, č. k.

639 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I je spoločne a nerozdielne s Krajským súdom v Bratislave

povinný nahradiť sťažovateľovi - spoločnosti MARIANI GROUP, a. s... náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 363,79 EUR s DPH (za 2 úkony právnej služby v sume 2 x

143,-EUR - príprava a prevzatie zastúpenia a písomné podanie/ústavná sťažnosť + 2 x

režijný paušál 2 x 8,58 EUR + 20% DPH), na účet právneho zástupcu sťažovateľa

-advokátskej kancelárie GHS Legal, s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, ktorým zamietol jej návrh na

prerušenie konania.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje

za potrebné vzhľadom na svojej ústavné postavenie poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

v ktorej opakovane uvádza, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie

je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnuté uznesenie

nedostatočne odôvodnil, pričom „absolútne nebral do úvahy väčšinu argumentov

sťažovateľa“, a vyjadruje názor, že „takéto strohé odôvodňovanie rozhodnutí spôsobuje ich

nepreskúmateľnosť“.

Ústavný súd pri skúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal zo svojho

ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uvádza:

„Súd v danom prípade posúdil návrh žalobcu na prerušenie konania a zistil, že tento

nie je dôvodný. Prejudiciálnosť podľa znamená podmienenie

určitej právnej otázky, od vyriešenia ktorej je priamo závislý výsledok sporu, vyriešením

inej právnej otázky. V danej právnej veci podmienenosť výsledku tohto konania výsledkom

trestného konania, sp. zn: ČVS: KRP-93/2-VYS-BA-2014, nie je daná. Z obsahu

predložených uznesení vydaných v rámci trestného konania ČVS: KRP-93/2-VYS-BA-2014

súd zistil, že trestných činov porušenia povinností pri správe cudzieho majetku

a poškodzovania veriteľa sa mal pán dopustiť nie tým, že uzavrel kúpnu zmluvu ale

tým, akým spôsobom následne finančné prostriedky, ktoré predstavovali kúpnu cenu za

kúpu nehnuteľností, použil. V danom prípade chýba reálna väzba medzi sporovým konaním

a výsledkom trestného konania, sp. zn. ČVS: KRP-93/2-VYS-BA-2014.

Na to aby bol daný dôvod na prerušenie konania podľa ,

musí ísť o otázku, bez vyriešenia ktorej súd nemôže vo veci rozhodnúť a zároveň musí byť

splnená podmienka, že túto otázku si súd nie je oprávnený vyriešiť sám. Predmetom sporu

vo veci je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a to pre jej rozpor s dobrými

mravmi. Výsledok trestného konania vo veci sp. zn. ČVS: KRP-93/2-VYS-BA-2014, má byť

jedným z viacerých dôvodov pre určenie neplatnosti napadnutej kúpnej zmluvy, čo uviedol

samotný žalobca vo svojom návrhu na prerušenie konania. Nakoľko sa jedná len o jeden

z viacerých dôvodov pre požadované určenie, nie sú splnené podmienky na prerušenie

konania. V predmetnej veci súd môže rozhodnúť na základe posúdenia ostatných

namietaných dôvodov, ktoré majú zakladať neplatnosť zmluvy bez toho, aby boli poškodené

oprávnené záujmy žalobcu. V danom prípade má výsledok trestného konania len podporný

charakter a rozhodnutie súdu od neho nie je závislé.

Súd prihliadol aj na zásadu hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania, pričom má

za to, že v konaní môže pokračovať aj bez vyčkania na právoplatné skončenie trestného

konania vedeného Krajským riaditeľstvom policajného zboru v Bratislave pod sp. zn.

ČVS: KRP-93/2-VYS-BA-2014 a preto návrh žalobcu zo dňa 30. 01. 2015 zamietol.“

Krajský súd v posudzovanom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 ods. 1

preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec prerokoval bez nariadenia pojednávania

v súlade s .

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na

relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa okrem

iného uvádza:

„Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého uznesenia a odkazuje na

jeho odôvodnenie. K odvolaniu žalobcu odvolací súd dopĺňa, že za danej procesnej situácie,

ak konanie o neplatnosť právneho úkonu prebieha viac ako 2 roky, je prerušenie tohto

konania podľa do právoplatného skončenia trestného konania sp. zn.

ČVS: KRP-93/2-VYS-BA-2014, spomedzi iných možných opatrení (vyriešenie tzv.

predbežnej otázky) najzdĺhavejším opatrením v postupe súdu pri vedení konania, pretože

ochrana práv účastníkov tohto súdneho konania by sa mohla reálne napĺňať až po

právoplatnom skončení trestného konania. Naviac výsledky trestného konania nie sú

jedinou možnosťou, ako dospieť k záveru, či kúpna zmluva o prevode nehnuteľností je

absolútne neplatná a či boli poškodené oprávnené záujmy žalobcu. Na základe vyššie

uvedeného je zrejmé sledujúc zásadu hospodárnosti, že prerušenie konania nie je dôvodné.

Prvostupňový súd dostatočne zohľadnil požiadavku rýchlej a účinnej ochrany práv

účastníkov konania vyplývajúcu z ako i možnosť iných procesných opatrení

týkajúcich sa vedenia tohto súdneho konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ust. § 219

ods. 1 ako vecne správne potvrdil.“

Z citovaných častí napadnutého uznesenia okresného súdu i krajského súdu možno

vyvodiť, že všeobecné súdy svoj záver, že návrh na prerušenie konania nie je dôvodný,

založili na skúmaní podmienok, či ide o otázku, bez vyriešenia ktorej súd nemôže vo veci

rozhodnúť, a zároveň či túto otázku nie je oprávnený vyriešiť sám. I keď možno dať za

pravdu sťažovateľke, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí súdov je stručné, prihliadajúc

na ich povahu a okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor, že dostatočne,

zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodňuje prijatý právny záver

o nesplnení podmienok pre obligatórne prerušenie konania.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označeným

základným právom podľa a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016