Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 501/2016
PDF · 222.42 KB
No categories available
II. ÚS 501/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti MARIANI GROUP, a. s., Púpavová 28, Bratislava, zastúpenej GHS Legal,
s. r. o., Lazaretská 3/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Pavol Horňák, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 31 Cb 241/2012 z 22. júna 2015 a uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 238/2015 z 30. októbra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MARIANI GROUP, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MARIANI GROUP, a. s., Púpavová 28,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej GHS Legal,
s. r. o., Lazaretská 3/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Pavol Horňák, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 31 Cb 241/2012 z 22. júna 2015 a uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 238/2015 z 30. októbra 2015.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania o určenie
neplatnosti právneho úkonu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 31 Cb 241/2012
v procesnom postavení žalobkyne. Sťažovateľka sa návrhom z 30. januára 2015 domáhala
prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“). Okresný súd uznesením sp. zn. 31 Cb 241/2012 z 22. júna 2015 (ďalej len
„napadnuté uznesenie okresného súdu“) návrh sťažovateľky na prerušenie konania zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd
uznesením sp. zn. 3 Cob 238/2015 z 30. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie
krajského súdu“) napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky „... bolo uznesením okresného súdu v spojení s
uznesením krajského súdu jednoznačne porušené základné právo sťažovateľa na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia a tým aj právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú
právnu ochranu garantovanú v čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie v
zmysle čl. 6 ods.1 Dohovoru“.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Okresný súd Bratislava I napriek mnohým vyjadreniam účastníkov konania... sa
obmedzil len na strohé konštatovanie určitých skutočností (aj to nesprávne zistených)
a sťažovateľovi reálne odňal možnosť oboznámiť sa s tým, ako sa súd vysporiadal s ním
uvádzanými relevantnými dôvodmi pre prerušenie konania. Z tohto pohľadu je Uznesenie
nielen celkom nepresvedčivé, ale najmä v žiadnom prípade nenapĺňa ústavnú požiadavku
dostatočného odôvodnenia, tak aby sa žalobca dokázal stotožniť s prijatými závermi alebo
čo i len spoznať právne alebo skutkové závery súdu...
Okresný súd Bratislava I sa nielenže s argumentáciou sťažovateľa nevysporiadal, ale
ani neuviedol dôvody prečo tak neurobil, k čomu bol podľa ustanovenia § 157 ods. 2
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
ako „OSP“) povinný.»
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje:
«Sťažovateľ sa legitímne spoliehal, že uznesenie okresného súdu, ktoré očividne
porušuje základné ľudské právo sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, zruší
odvolací súd, resp. aspoň doplní jeho odôvodnenie tak, aby zodpovedalo štandardom
a požiadavkám odôvodnenia rozhodnutia v demokratickom a právnom štáte. Paradoxne
však Krajský súd v Bratislave, aj napriek tomu, že ho sťažovateľ na nedostatočné
odôvodnenie uznesenia okresného súdu upozorňoval priamo vo svojom odvolaní, na túto
skutočnosť vôbec nereagoval a vo svojom uznesení bol ešte strohejší ako Okresný súd
Bratislava I, pričom iba konštatoval: „vecnú správnosť napadnutého uznesenia“ a odkázal
na jeho „odôvodnenie“. Pre úplnosť musíme uviesť aj to, že uznesenie krajského súdu,
ktoré potvrdzuje uznesenie okresného súdu obsahuje aj krátke doplnenie, ktoré však taktiež
nemožno v právnom štáte považovať za dostatočné.
Takéto strohé odôvodňovanie rozhodnutí spôsobuje ich nepreskúmateľnosť
a sťažovateľ nie je voči strohým odôvodneniam schopný argumentovať vecne, čím je mu
zabránené hájiť svoje práva v súdnom konaní. Súd je oprávnený dôvodiť, že argumenty
účastníka konania sú irelevantné alebo nesprávne, avšak k takémuto konštatovaniu by
musel dostatočne vysvetliť, z akého dôvodu tieto argumenty účastníka za irelevantné alebo
nesprávne považuje...»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa - spoločnosti MARIANI GROUP, a. s., so sídlom
Púpavová 28, 841 04 Bratislava, IČO: 35 854 057, na súdnu a inú právnu ochranu
zaručené čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie zaručené čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 06. 2015, č. k. 31 Cb/241/2012-615
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 10. 2015,
č. k. 3 Cob/238/2015-639 porušené.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 10. 2015, č. k. 3 Cob/238/2015-
639 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava I je spoločne a nerozdielne s Krajským súdom v Bratislave
povinný nahradiť sťažovateľovi - spoločnosti MARIANI GROUP, a. s... náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 363,79 EUR s DPH (za 2 úkony právnej služby v sume 2 x
143,-EUR - príprava a prevzatie zastúpenia a písomné podanie/ústavná sťažnosť + 2 x
režijný paušál 2 x 8,58 EUR + 20% DPH), na účet právneho zástupcu sťažovateľa
-advokátskej kancelárie GHS Legal, s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, ktorým zamietol jej návrh na
prerušenie konania.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje
za potrebné vzhľadom na svojej ústavné postavenie poukázať na svoju ustálenú judikatúru,
v ktorej opakovane uvádza, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie
je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnuté uznesenie
nedostatočne odôvodnil, pričom „absolútne nebral do úvahy väčšinu argumentov
sťažovateľa“, a vyjadruje názor, že „takéto strohé odôvodňovanie rozhodnutí spôsobuje ich
nepreskúmateľnosť“.
Ústavný súd pri skúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal zo svojho
ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 250/09).
Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uvádza:
„Súd v danom prípade posúdil návrh žalobcu na prerušenie konania a zistil, že tento
nie je dôvodný. Prejudiciálnosť podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP znamená podmienenie
určitej právnej otázky, od vyriešenia ktorej je priamo závislý výsledok sporu, vyriešením
inej právnej otázky. V danej právnej veci podmienenosť výsledku tohto konania výsledkom
trestného konania, sp. zn: ČVS: KRP-93/2-VYS-BA-2014, nie je daná. Z obsahu
predložených uznesení vydaných v rámci trestného konania ČVS: KRP-93/2-VYS-BA-2014
súd zistil, že trestných činov porušenia povinností pri správe cudzieho majetku
a poškodzovania veriteľa sa mal pán dopustiť nie tým, že uzavrel kúpnu zmluvu ale
tým, akým spôsobom následne finančné prostriedky, ktoré predstavovali kúpnu cenu za
kúpu nehnuteľností, použil. V danom prípade chýba reálna väzba medzi sporovým konaním
31 Cb/241/2012 a výsledkom trestného konania, sp. zn. ČVS: KRP-93/2-VYS-BA-2014.
Na to aby bol daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, písm. b) OSP
musí ísť o otázku, bez vyriešenia ktorej súd nemôže vo veci rozhodnúť a zároveň musí byť
splnená podmienka, že túto otázku si súd nie je oprávnený vyriešiť sám. Predmetom sporu
vo veci 31 Cb/241/2012 je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a to pre jej rozpor s dobrými
mravmi. Výsledok trestného konania vo veci sp. zn. ČVS: KRP-93/2-VYS-BA-2014, má byť
jedným z viacerých dôvodov pre určenie neplatnosti napadnutej kúpnej zmluvy, čo uviedol
samotný žalobca vo svojom návrhu na prerušenie konania. Nakoľko sa jedná len o jeden
z viacerých dôvodov pre požadované určenie, nie sú splnené podmienky na prerušenie
konania. V predmetnej veci súd môže rozhodnúť na základe posúdenia ostatných
namietaných dôvodov, ktoré majú zakladať neplatnosť zmluvy bez toho, aby boli poškodené
oprávnené záujmy žalobcu. V danom prípade má výsledok trestného konania len podporný
charakter a rozhodnutie súdu od neho nie je závislé.
Súd prihliadol aj na zásadu hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania, pričom má
za to, že v konaní môže pokračovať aj bez vyčkania na právoplatné skončenie trestného
konania vedeného Krajským riaditeľstvom policajného zboru v Bratislave pod sp. zn.
ČVS: KRP-93/2-VYS-BA-2014 a preto návrh žalobcu zo dňa 30. 01. 2015 zamietol.“
Krajský súd v posudzovanom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec prerokoval bez nariadenia pojednávania
v súlade s § 214 ods. 2 OSP.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na
relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa okrem
iného uvádza:
„Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého uznesenia a odkazuje na
jeho odôvodnenie. K odvolaniu žalobcu odvolací súd dopĺňa, že za danej procesnej situácie,
ak konanie o neplatnosť právneho úkonu prebieha viac ako 2 roky, je prerušenie tohto
konania podľa O. s. p. do právoplatného skončenia trestného konania sp. zn.
ČVS: KRP-93/2-VYS-BA-2014, spomedzi iných možných opatrení (vyriešenie tzv.
predbežnej otázky) najzdĺhavejším opatrením v postupe súdu pri vedení konania, pretože
ochrana práv účastníkov tohto súdneho konania by sa mohla reálne napĺňať až po
právoplatnom skončení trestného konania. Naviac výsledky trestného konania nie sú
jedinou možnosťou, ako dospieť k záveru, či kúpna zmluva o prevode nehnuteľností je
absolútne neplatná a či boli poškodené oprávnené záujmy žalobcu. Na základe vyššie
uvedeného je zrejmé sledujúc zásadu hospodárnosti, že prerušenie konania nie je dôvodné.
Prvostupňový súd dostatočne zohľadnil požiadavku rýchlej a účinnej ochrany práv
účastníkov konania vyplývajúcu z § 6 O. s. p. ako i možnosť iných procesných opatrení
týkajúcich sa vedenia tohto súdneho konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ust. § 219
ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“
Z citovaných častí napadnutého uznesenia okresného súdu i krajského súdu možno
vyvodiť, že všeobecné súdy svoj záver, že návrh na prerušenie konania nie je dôvodný,
založili na skúmaní podmienok, či ide o otázku, bez vyriešenia ktorej súd nemôže vo veci
rozhodnúť, a zároveň či túto otázku nie je oprávnený vyriešiť sám. I keď možno dať za
pravdu sťažovateľke, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí súdov je stručné, prihliadajúc
na ich povahu a okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor, že dostatočne,
zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodňuje prijatý právny záver
o nesplnení podmienok pre obligatórne prerušenie konania.
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označeným
základným právom podľa ústavy a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016