Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 388/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou Mgr. Evou Belicovou, Jilemnického 68, Sučany, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 4. septembra 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 4. septembra 2014 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva:

„Sťažovateľ sa na Okresnom súde Martin (okresný súd) v konaní

zo dňa 26.05.2010 domáha neplatnosti právneho úkonu prevodu podielov odporcu v rade

22/ vo veľkosti spolu 17/48 a podielov odporkyne v rade 23/ vo veľkosti spolu 1/12

na odporcov v rade 1/ až 21/..., pre porušenie ust.

a to tým, že odporcovia 22/ a 23/ nedali pred prevodom podielov sťažovateľovi

ako spoluvlastníkovi s podielom 11/24, ponuky na prevádzané podiely (spolu 1/48)

v nadväznosti na ..., v dôsledku čoho si sťažovateľ nemohol

uplatniť predkupné právo spoluvlastníka na prevádzané podiely.

Okresný súd vydal v poradí prvý rozsudok -176 zo dňa 21.10.2010,

s opravným uznesením zo dňa 30.11.2011 a s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 07.12.2011

(rozsudok č. 1), v ktorom vyhovel časti návrhu (40 % právnych úkonov)... V ostatnej časti

(60 % právnych úkonov) okresný súd návrh zamietol. ...

Odvolací Krajský súd Žilina uznesením zo dňa 21.06.2012 napadnutú

časť rozsudku č. 1 okresného súdu zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku a vrátil vec na ďalšie konanie.

Okresný súd vydal v poradí druhý rozsudok zo dňa 09.04.2013

(rozsudok č. 2) v ktorom ostatok návrhu druhý raz zamietol.

Krajský súd uznesením zo dňa 05.09.2013 rozsudok č. 2 okresného

súdu podľa ust. , zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Krajský

súd vyslovil právny názor, či postup odporcov 22/ a 23/ považoval (okresný súd) za plnenie

ponukovej povinnosti voči sťažovateľovi.

Okresný súd vydal v poradí tretí rozsudok -418 dňa 07.02.2014

(rozsudok č.3) v ktorom ostatok návrhu tretí raz zamietol. O trovách konania súd rozhodol

osobitne.

Krajský súd rozsudkom zo dňa 04.09.2014 rozsudok č. 3 okresného

súdu potvrdil.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie dňa 10.12.2014, ktoré

Najvyšší súd SR (NS SR) uznesením zo dňa 10.12.2015 (právoplatnosť

27.02.2016) odmietol z dôvodu, že dovolanie je neprípustné. ...

Porušovateľ základného práva sťažovateľa krajský súd ako odvolací súd rozsudok

č. 3 okresného súdu potvrdil rozsudkom zo dňa 04.09.2014 s odôvodnením,

že sa v celom rozsahu stotožnil z dôvodmi okresného súdu, ktoré nie je potrebné

opakovať. ...

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv právoplatným rozsudkom

Krajského súdu v Žiline zo dňa 04.08.2014, ktorým sa potvrdzuje rozsudok

Okresného súdu v Martine sp. zn. , a to porušenia základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa ... v súvislosti s

ods. 4 a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ...

Krajský súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím, ktorým potvrdil rozsudok

Okresného súdu založený na nesprávnom právnom posúdení veci, porušil základné právo

sťažovateľ na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, čo podľa názoru sťažovateľa

vedie k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami, porušenie ktorých sťažovateľ

namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu, ktorý mu predchádzal. ...

Krajský súd pred rozhodnutím nevykonal spoľahlivé zistenie skutkového stavu

dokazovaním zodpovedajúcom garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd sa nevysporiadal jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom

so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci

podstatné a právne významné. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu

je arbitrárne a nepreskúmateľné z dôvodu jeho nenáležitého odôvodnenia spočívajúceho

v nesprávnom vyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu a nesprávnej interpretácii

a aplikácii relevantnej právnej úpravy a to ust. . ...

Nakoľko voči rozsudku Najvyššieho súdu, v konaní vedenom pod sp. zn.

, nie je prípustný opravný prostriedok, právomoc zrušiť toto rozhodnutie

z dôvodu, že ním bolo porušené základné právo sťažovateľa môže v zmysle a

SR len Ústavný súd.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom a rozsudkom Krajského súdu

porušené.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa

14. septembra 2014 (správne má byť 4. septembra 2014, pozn.) a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

3. ... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume

303,- €..., ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokátky Mgr. Evy Belicovej...,

a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Okresný súd Martin (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -418

zo 7. februára 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa,

ktorým sa domáhal neplatnosti kúpnej zmluvy. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku

okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného

súdu potvrdil.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Krajský súd sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu stotožnil a v relevantnej

časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol:

«Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne

posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2

), keďže ani zo strany odvolateľa v priebehu odvolacieho konania neboli uvedené

také skutočnosti, ktoré by nevyhodnotil prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia.

Navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne nové skutočnosti,

a preto ani odvolaciemu súdu neprislúchalo hodnotiť vykonané dokazovanie inak, než ho

vyhodnotil prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia.

Tak ako to napokon správne konštatuje i prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého

rozhodnutia, navrhovateľovi ako spoluvlastníkovi sporných nehnuteľností musela byť

zrejmá výška podielov odporcov v rade 22/ a 23/ a tomu zodpovedajúca výmera ponúkaná

na odpredaj z ich strany.

Náležitosti ponuky ako jednostranného právneho úkonu je vždy potrebné posudzovať

s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu (s prihliadnutím na predmet predkupného

práva, vlastnícke vzťahy a podobne). Z jeho obsahu by malo byť účastníkom zrejmé, čo je

predmetom predaja a cena, tak aby v tomto smere nemohli vzniknúť vážnejšie pochybnosti.

Iné náležitosti si preto bude vyžadovať zriadenie zmluvného predkupného práva, t. j.

v prípade kedy kupujúci nie je spoluvlastníkom predmetu prevodu a iné v prípade, ak sa

jedná o predkupné právo, vyplývajúce priamo zo zákona, ako tomu bolo v prejednávanej

veci.

S prihliadnutím na okolnosti tohto konkrétneho prípadu, kedy navrhovateľovi musela

byť zrejmá výška podielov odporcov v rade 22/ a 23/, ako i charakter nehnuteľností

a lokalita, v ktorej sa tieto nehnuteľnosti nachádzajú, dospel i odvolací súd v súlade

s názorom prvostupňového súdu k presvedčeniu, že ponuka zo strany odporcov spĺňala

všetky zákonom predpokladané náležitosti, a preto rozhodnutie prvostupňového súdu,

tak ako je to už i vyššie uvedené, ako vecne správne potvrdil.

Pokiaľ i ponuka obsahovala podiely v rôznych nehnuteľnostiach s uvedením celkovej

výmery, takýto postup zo strany odporcov nemožno považovať za neprimeraný vzhľadom

na vlastnícke a užívacie vzťahy k sporným nehnuteľnostiam, ako i na rozsah predmetu

prevodu, a preto ani na túto námietku odvolací súd neprihliadol. Navrhovateľovi

nič nebránilo uplatniť si svoje predkupné právo ku konkrétnym podielom v konkrétnych

nehnuteľnostiach, čo napokon urobil i vo vzťahu k odporkyni v rade 23/, a preto i jeho

tvrdenie, podľa ktorého bola ponuka formulovaná formou tzv. „balíka“ považoval súd

za účelové.»

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ v sťažnosti v podstate iba opakuje námietky,

ktoré už boli predmetom preskúmavania krajským súdom, na základe ním podaného

odvolania proti rozsudku okresného súdu, teda sťažnosť je vlastne iba pokračujúcou

polemikou s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľ tak stavia

ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď požaduje,

aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho právnym názorom. Ústavný súd

v súvislosti s takto koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Citovaný rozsudok krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych

záverov, z ktorých je jednoznačne zrejmé, že krajský súd sa sťažovateľovými námietkami

obsiahnutými v odvolaní, ktoré sú v podstate totožné s námietkami obsiahnutými

v sťažnosti, zaoberal a s týmito sa vysporiadal. Ústavný súd konštatuje, že závery,

ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietaný

rozsudok nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

V závere považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že zo sťažnosti a z k nej

pripojených príloh jednoznačne vyplýva, že sťažovateľovi bola ponuka na využitie jeho

predkupného práva doručená. Pokiaľ aj ponuka obsahovala menšie formálne chyby,

na ktoré sťažovateľ v návrhu na začatie konania, v odvolaní proti rozsudku okresného súdu

a aj v sťažnosti poukazuje, za rozhodujúcu považuje ústavný súd skutočnosť,

že sťažovateľovi muselo byť zrejmé, že ostatní podieloví spoluvlastníci chcú previesť svoje

spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnosti, ktorých spoluvlastníkom je aj sťažovateľ. Účelom

ponukovej povinnosti je dať možnosť ostatným spoluvlastníkom využiť ich predkupné

právo. Ústavný súd konštatuje, že ponuka, ktorá bola sťažovateľovi doručená, tento účel

splnila. Ak by sťažovateľ mal skutočne záujem využiť svoje predkupné právo, nič mu

nebránilo, aby na ponuku reagoval, a v prípade, ak mal pochybnosti o obsahu ponuky,

požiadal o jej bližšie objasnenie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľom požadované prísne formalistické

posúdenie obsahu ponuky na využitie predkupného práva by v okolnostiach jeho veci bolo

nesúladné s ústavnými princípmi spravodlivého procesu a viedlo by k porušeniu základných

práv ostatných účastníkov konania.

S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016