Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 133/2016
PDF · 198.09 KB
No categories available
III. ÚS 133/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a sudcu Rudolfa
Tkáčika v konaní o sťažnosti , zastúpeného
advokátkou JUDr. Nikoletou Sekerákovou, advokátska kancelária, 1. mája 18, Žilina,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 326/2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 326/2013 p o r u š e n é b o l o .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 800 € (slovom
osemsto eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 447,97 € (slovom štyristoštyridsaťsedem eur a deväťdesiatsedem centov) na účet
jeho právnej zástupkyne JUDr. Nikolety Sekerákovej, 1. mája 966/18, Žilina, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 133/2016-14 z 15. marca 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 326/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... žalobou zo dňa 21.10.2013, podanou na Okresný
súd Žilina dňa 23.10.2013 si ako žalobca uplatnil voči žalovanému ...
zaplatenie 23.164,96 EUR s prísl., konanie o ktorom je vedené na Okresnom súde Žilina
pod spis. zn. 4C 326/2013.
Napriek skutočnosti, že vo vyššie uvedenom žalobnom návrhu bolo uskutočnené dňa
13.03.2015 pojednávanie na okresnom súde, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, v zmysle
ktorého má žalovaný zaplatiť žalobcovi sumu 23.164,96 EUR a uhradiť trovy konania
a trovy právneho zastúpenia, do dnešného dňa nebol okresným súdom vyhotovený písomný
rozsudok a doručený účastníkom konania. Poukazujeme na skutočnosť, že 13.12.2015 už
uplynie 9 mesiacov od vyhlásenia rozsudku. Takouto nečinnosťou súdu nemôže sťažovateľ
ďalej uplatňovať svoje práva a dáva sa priestor žalovanému na prípadné špekulatívne
konanie.
Dňa 11.11.2015 podal sťažovateľ ako žalobca sťažnosť na prieťahy v konaní na
Okresný súd Žilina, avšak k dnešnému dňu okresný súd neodpovedal na sťažnosť, ani
nebolo vyhotovené rozhodnutie v konaní 4C/326/2013. ...
Sťažovateľ je toho názoru, že konaním Okresného súdu Žilina bolo porušené jeho
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň súd svojím
konaním zasiahol do sťažovateľovho práva na právnu istotu...
V zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomností a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom...
Citovanými článkami Ústavy SR, ako aj Dohovoru sa zaručuje právo na spravodlivé
konanie a spravodlivý súdny proces, ktoré podrobnejšie upravujú príslušné právne normy,
na základe ktorých dochádza, malo by dôjsť k reálnemu uskutočneniu výkonu týchto práv.
„Neskorá spravodlivosť je odopretá spravodlivosť.“ (Denegatio iustitiae) – citát
z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva.
Podľa právneho názoru sťažovateľa Okresný súd Žilina neoprávnene zdržiava
vyhotovenie rozhodnutia, čím zároveň vytvára zbytočné prieťahy v konaní vo veci
sťažovateľovho žalobného návrhu...
Vzhľadom na to, že konaním Okresného súdu Bratislava I (správne má byť
Okresného súdu Žilina, pozn.) je porušované základné právo sťažovateľa v zmysle čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a v danej veci neexistuje možnosť preskúmať toto konanie iným spôsobom,
je dostatočne preukázaná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky konať o tejto
ústavnej sťažnosti...»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
zaručené ustanovením článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní vedenom
na Okresnom súde Žilina, pod. spis. zn. 4C 326/2013 bolo porušené.
Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Žilina, aby v konaní vedenom pod spis. zn.
4C 326/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné
zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR, ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd Žilina
sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Ústavný súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnemu zástupcovi
sťažovateľa JUDr. Nikolete Sekerákovej, advokátke... vo výške 296,44 EUR.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd na vyjadrenie
sa k sťažnosti.
Podpredseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril podaním sp. zn. 1 SprS/187/2016
z 3. mája 2016, v ktorom uviedol, že pojednávanie vo veci sp. zn. 4 C 326/2013, na ktorom
bol vyhlásený rozsudok, sa konalo 13. marca 2015. V ďalšom uviedol:
«Vzhľadom na pretrvávajúci zdravotný stav, bolo opätovne rozhodnuté o predĺžení
lehoty na vyhotovenie rozsudku a to na základe žiadosti zo dňa 10.4.2015 1SprR/369/2015 -
do 12.5.2015, žiadosti zo dňa 12.5.2015 1SprR/491/2015 - do 12.6.2015, žiadosť o
predĺžení lehoty zo dňa 4.6.2015 - 1SprR/628/2015 - do 12.7.2015 a žiadosti o predĺžení
lehoty zo dňa 13.7.2015 - 1SprR/792/2015 - do 12.8.2015.
Podľa záznamov v programovom vybavení „Podateľňa – registre“, písomné znenie
rozsudku bolo prepísané 7.12.2015, uložené a evidované na server dňa 8.12.2015. Dňa
7.12.2015 bol rozsudok aj expedovaný. Pri doručovaní rozsudku boli závady v doručovaní,
pretože došlo k „strate doručenky“. Podľa správy Slovenskej pošty (reklamácia doručenky
od P2N č. UV 77150178), rozsudok bol prevzatý 16.12.2015 v úložnej lehote. Zásielka bola
uložená na pošte dňa 8.12.2015 po opätovnom vykonaní doručenia. Vyhotovenie písomného
znenia rozsudku bolo oznámené aj právnej zástupkyni sťažovateľa v odpovedi na jej
sťažnosť zo dňa 11.11.2015.
Právna zástupkyňa sťažovateľa si mala možnosť prevziať zásielku s doručovaným
rozsudkom ešte predtým, ako vyhotovila a odoslala sťažnosť. Preto v čase podania sťažnosti
už nejestvovalo reálne ohrozenie práva sťažovateľa.
Nepochybne, lehota v ktorej došlo k vyhotoveniu rozsudku nie je primeraná a došlo
k prieťahom v konaní. Tieto však podľa vyjadrenia sudkyne boli spôsobené jej zlým
zdravotným stavom a značnou zaneprázdnenosťou.»
Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bolo aj vyjadrenie vo veci konajúcej sudkyne,
ktorá uviedla:
„Vzhľadom však na vyššie uvedené skutočnosti ponechávam na úvahe ústavného
súdu, či skutočne došlo nevyhotovením písomného znenia rozsudku k zásahu do práv
sťažovateľa v takom rozsahu, že je nevyhnutné priznať finančné zadosťučinenie a nie je
dostatočné samotné konštatovanie porušenia práva. Nakoľko proti rozsudku nebol podaný
opravný prostriedok a rozsudok je právoplatný, mám za to, že nie je dôvod prikazovať súdu,
aby konal ďalej bez prieťahov.
Naviac mám za to, že nie je dôvod, aby prípadné prieťahy posudzoval a odškodňoval
Ústavný súd SR postupom podľa § 49 zák. č. 38/1993 Z. z„ nakoľko ak nie je naďalej
porušované právo sťažovateľa a nie je dôvod na zrušenie rozhodnutia, ktorým by došlo
k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa, pretože o takomto porušení
rozhoduje všeobecný súd podľa zákona č. 514/2003 Z. z..
Preto navrhujem Ústavnému súdu SR, aby sťažnosti nevyhovel. Pre prípad, ak
vzhliadne v postupe Okresného súdu Žilina neodôvodnené prieťahy v konaní, navrhujem,
aby výrok obmedzil na samostatné konštatovanie porušenia práva a rozhodnutia o náhrade
trov konania, neukladal súdu povinnosť ďalej konať bez prieťahov a nepriznal finančné
zadosťučinenie.“
Z obsahu sťažnosti a predloženého súdneho spisu okresného súdu
sp. zn. 4 C 326/2013 ústavný súd zistil takýto priebeh napadnutého konania:
- 13. marca 2015 sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie vo veci samej,
po ktorom bol vyhlásený rozsudok, na základe ktorého bol žalovaný povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 23 164,96 €.
- 10. apríla 2015 požiadala zákonná sudkyňa o predĺženie lehoty na vyhotovenie
a expedovanie rozsudku do 12. mája 2015, v čom jej bolo predsedom súdu vyhovené.
- 12. mája 2015 požiadala zákonná sudkyňa predsedu súdu o predĺženie lehoty na
vyhotovenie a expedovanie rozsudku do 12. júna 2015 z dôvodu jej plnej pracovnej
vyťaženosti, v čom jej bolo vyhovené.
- 4. júna 2015 požiadala zákonná sudkyňa predsedu súdu o predĺženie lehoty na
vyhotovenie a expedovanie rozsudku do 12. júla 2015 z dôvodu pracovnej vyťaženosti,
v čom jej bolo vyhovené.
- 13. júla 2015 požiadala zákonná sudkyňa predsedu súdu o predĺženie lehoty
na vyhotovenie a expedovanie rozsudku do 12. augusta 2015 z dôvodu pracovnej
vyťaženosti, v čom jej bolo vyhovené.
- 7. decembra 2015 bol daný pokyn kancelárii na doručenie rozsudku – doručenky sa
v spise nenachádzajú.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná. Podľa § 158 ods. 5 OSP ak
predseda súdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak, rozsudok sa vyhotoví a odošle do
30 dní odo dňa jeho vyhlásenia; vo veciach týkajúcich sa maloletých detí sa rozsudok
vyhotoví a odošle do desiatich dní odo dňa jeho vyhlásenia.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že táto nebola
príčinou „odkladania“ písomného vyhotovenia rozsudku. Z prehľadu úkonov v namietanej
veci jednoznačne vyplýva, že zákonná sudkyňa 4-krát nežiadala o predĺženie lehoty na
písomné vyhotovenie rozsudku z dôvodu zložitosti veci, ale len z dôvodu pracovnej
vyťaženosti.
Ústavný súd zdôrazňuje, že týmto argumentom nemožno ospravedlniť okresný súd
za stav konania v čase rozhodovania o sťažnosti ústavným súdom a zbaviť ho
zodpovednosti za to, že rozsudok bol písomne vyhotovený až 9 mesiacov po jeho vyhlásení.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri
posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Pri hodnotení
správania sťažovateľa v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by
mala byť zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a zistil, že konanie na okresnom súde v namietanom konaní bolo skončené rozsudkom
13. marca 2015. Písomný rozsudok však okresný súd vyhotovil až o 9 mesiacov.
Skutočnosťou, na ktorú vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukázal okresný súd
(vyťaženosť zákonnej sudkyne), nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť nečinnosť
v napadnutom konaní. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04,
II. ÚS 311/06) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj
skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní.
Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je možné stotožniť sa s „bagatelizujúcim“ tvrdením
okresného súdu, že „v čase podania sťažnosti už nejestvovalo reálne ohrozenie práva
sťažovateľa“, naopak, ústavný súd zhodne so sťažovateľom konštatuje, že každé
odďaľovanie písomného vyhotovenia rozsudku prispievalo k ťažšiemu faktickému
vymoženiu sťažovateľovej pohľadávky od odporcu. Napokon listinným dôkazom (kópiou
podacieho hárku pošty z 9. decembra 2015 sťažovateľ vyvrátil tvrdenie okresného súdu
o tom, že rozsudok bol expedovaný 7. decembra 2015 a „právna zástupkyňa sťažovateľa si
mala možnosť prevziať zásielku s doručovaným rozsudkom ešte predtým, ako vyhotovila
a odoslala sťažnosť“. Rozsudok z 13. marca 2015 prevzala právna zástupkyňa sťažovateľa
aj podľa tvrdenia okresného súdu 16. decembra 2015 a sťažnosť ústavnému súdu doručil
sťažovateľ v zastúpení právnej zástupkyne 14. decembra 2015. Ústavný súd pripomína, že
samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 22/2016). K nastoleniu
právnej istoty sťažovateľa došlo až 16. decembra 2015.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Keďže rozsudok, prieťahy v doručovaní ktorého sťažovateľ namietal, bol jeho
právnej zástupkyni doručený 16. decembra 2015, stratila jeho sťažnosť opodstatnenosť.
Z toho dôvodu neprikázal konať okresnému súdu, ako to požadoval v petite svojej sťažnosti.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume
5 000 €.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu.
S prihliadnutím na všetky okolnosti veci ústavný súd považoval priznanie sumy
800 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátkou
JUDr. Nikoletou Sekerákovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015
(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a
ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané
v roku 2015 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 8,39 €) sumu 296,44 €. Za jeden
úkon vykonaný v roku 2016 (vyjadrenie z 20. mája 2016) priznal ústavný súd úhradu 143 €
a k tomu paušál 8,53 €. Trovy právneho zastúpenia boli priznané v celkovej sume 447,97 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016