Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 518/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa,

prostredníctvom ktorej koná advokát JUDr. Tibor Timár, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

prípisom generálneho prokurátora Slovenskej republiky

č. k. XVI/2 Pz 60/15/1000-6 z 8. júla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, prostredníctvom

ktorej koná advokát JUDr. Tibor Timár, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) prípisom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) č. k. XVI/2 Pz 60/15/1000-6 z 8. júla 2015 (ďalej len „napadnutý prípis“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že proti sťažovateľovi

bolo uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej

agentúry, špecializovaného tímu Bratislava (ďalej aj „vyšetrovateľ policajného zboru“)

ČVS: PPZ-619/NKA-FP-BA-2014 z 19. decembra 2014 vznesené obvinenie pre obzvlášť

závažný zločin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 239 ods. 1 a 4

písm. a) (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia z 19. decembra

2014“) na tom skutkovom základe, že «dňa 10. marca 2006, v Bratislave, v postavení

riaditeľa štátneho podniku ... v rozpore s § 19 ods. 2 zákona...

o štátnom podniku... podpísal v mene so .. „Zmluvu

o prevádze “ (Vodná elektráreň ) na zmluvné obdobie 30 rokov, podľa

predmetu ktorej majú právo realizovať predaj elektriny a podporných služieb

produkovaných na trhu s elektrinou a zároveň zabezpečovať výkon prevádzky

vrátane opráv a údržby a uhrádzať všetky náklady s tým súvisiace s výškou ročného podielu

prevádzkovateľa na úhrnných výnosoch z predaja elektriny určenou 35 %

z výnosov realizovaných na na trhu s elektrickou energiou, ktorej jednou

z príloh je podľa bodu č. 8 Dohoda o usporiadaní majetkovoprávnych vzťahov , pričom

v čase podpisu „Zmluvy o prevádzke “ vedel, že už majú uznaný právny nárok

na náhradu za vysporiadanie majetkových práv k podľa čl. 4 „Dohody o usporiadaní

majetkových vzťahov “... zo dňa 24.03.2006 podpísanej medzi , ,

š. p... ... a Ministerstvom

hospodárstva SR... (ktorej účinnosť nastala splnením jednej z odkladacích podmienok –

dňom účinnosti zmluvy o prevádzke ), podľa Dohody poskytne v prospech

náhradu v sume rovnajúcej sa hodnote majetku ku koncu mesiaca

predchádzajúceho dňu, kedy Dohoda nadobudla účinnosť a táto predstavuje sumu

4 398 661 088 00 Sk a náhrada bude rozdelená na rovnaké ročné platby počas obdobia

30 rokov podľa zásad dohodnutých v Zmluve o prevádzke , ktorú uzatvorili

a Súčasne s touto dohodou sa , a vzdali akýchkoľvek

práv k majetku , získala právo zaradiť majetok do majetku štátu s ktorým

hospodári, pričom podľa čl. 6.1 predmetnej zmluvy poskytne v prospech

náhradu, sumu finančných prostriedkov rovnajúcu sa hodnote ku koncu mesiaca

predchádzajúceho dňu, kedy táto zmluva nadobudla účinnosť vo výške 4 398 661 088 Sk

2

a tento právny nárok vychádza z užívania majetku

v rokoch 1994-2006 na základe uznesenia vlády SR č. 901/1994,

vedel, že uvedené uznesenie vlády SR nemohlo vyvolať právne účinky vlastníctva

k technologickej časti , vedel, že právny stav založený týmto uznesením vlády,

kedy v rokoch 1994 – 2006 vykazujú vlastnícke právo k majetku na základe

uvedeného uznesenia vlády je v rozpore so Zmluvou medzi ČSSR a Maďarskou republikou

o výstavbe sústavy vodných diel z roku 1977 a vedel, že

majú Dohodu o vysporiadaní majetkových práv k právny nárok na sumu v nej uvedenú

ako kompenzáciu za užívanie majetku v rokoch 1994-2006, a teda bez akejkoľvek

právnej a ekonomickej opodstatnenosti umožnil prevádzkovať a získavať

ročný výnos vo výške 35 % z jej prevádzky v období od mesiaca apríl 2006 až doposiaľ, čím

týmto konaním porušil zákonne danú povinnosť spravovať a opatrovať cudzí majetok

a spôsobil škodu vo výške 253 402 151 €.» (citované z uznesenia vyšetrovateľa

policajného zboru o vznesení obvinenia z 19. decembra 2014, pozn.).

Sťažovateľ podal proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru o vznesení

obvinenia z 19. decembra 2014 sťažnosť, ktorú špeciálny prokurátor Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej aj „špeciálny prokurátor

generálnej prokuratúry“) uznesením č. k. VII/1 Gv 74/14/1000-60 z 13. februára 2015

(ďalej len „uznesenie z 13. februára 2015“) zamietol ako nedôvodnú. Vzhľadom

na skutočnosť, že podľa sťažovateľa boli uznesenia vyšetrovateľa policajného zboru

o vznesení obvinenia z 19. decembra 2014 a špeciálneho prokurátora generálnej prokuratúry

z 13. februára 2015 nezákonnými rozhodnutiami v prípravnom konaní, podal podľa § 364

ods. 1 a 2 s poukazom na a

mimoriadny opravný prostriedok – návrh na zrušenie právoplatných rozhodnutí

v prípravnom konaní. Generálny prokurátor návrhu sťažovateľa nevyhovel, pričom

v napadnutom prípise „skonštatoval v závere, že nezistil potrebu zrušenia uznesenia

prokurátora a vyšetrovateľa“.

Sťažovateľ zastáva názor, že generálny prokurátor vôbec nereagoval na jeho

podstatné námietky, a tým porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

.

Podľa sťažovateľa napadnutý prípis generálneho prokurátora „nedáva žiadnu

právnu ani inú odpoveď, ktorá by zodpovedala právu na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle , je potrebné poukázať na... záver generálneho prokurátora

uvedený v opatrení, v ktorom konštatuje porušenie ustanovenia § 176 ods. 2 Trestného

poriadku zo strany špeciálneho prokurátora, avšak sám žiadnu nápravu na základe

mimoriadne opravného prostriedku sťažovateľa nevykonal. Podstatu návrhu sťažovateľa na

zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní v podobe mimoriadneho

opravného prostriedku spočívala v tom, že sťažovateľ okrem iných skutočností namietal, že

uznesenie prokurátora je nepreskúmateľné a arbitrárne, keďže nedalo odpoveď v podstatnej

právnej rovine na ním v sťažnosti namietané právne a skutkové okolnosti. V tejto súvislosti

za najpodstatnejšiu okolnosť považoval sťažovateľ nedostatočné vysporiadanie sa

špeciálneho prokurátora s okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť podľa § 28 Trestného

zákona (výkon práv a povinností). Posúdením obsahu sťažnosti sťažovateľa voči vzneseniu

obvinenia ako aj obsahu mimoriadneho opravného prostriedku je nepochybné, že

sťažovateľ okrem domáhania sa toho, že je na mieste posúdenie konania obvineného

v statuse výkonu práv a povinností podľa ..., sa v rámci uvedených

podaní domáhal a uvádzal skutočnosti, ktoré dávajú skutkový a právny základ pre záver, že

skutok, pre ktorý má vznesené obvinenie sťažovateľ nie je trestným činom. Ani týmito

závermi, ktoré uvádzal a dôvodil sťažovateľ sa generálny prokurátor v rámci opatrenia

vôbec nezaoberal (rovnako ako sa nimi nezaoberal ani špeciálny prokurátor).“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom vyšetrovateľa policajného zboru vyplývajúcim

z jeho uznesenia o vznesení obvinenia z 19. decembra 2014, podľa ktorého v prípade

ak rozhodnutie vlády Slovenskej republiky alebo rozhodnutie nadriadeného vydané v súlade

s týmto rozhodnutím vlády Slovenskej republiky je nezákonné, povinná osoba nesmie plniť

vtedy, ak vedela, že je nezákonné alebo ak bolo celkom zjavne nezákonné.

Podľa sťažovateľa „obvinený konal... na základe záväzných rozhodnutí nadriadeného, ktoré

4

boli dané rozhodnutiami vlády SR, a preto ak tieto boli nezákonné, potom obvinený konal

beztrestne, keďže jeho konaniu je nutné pripísať status výkonu práv a povinností podľa § 28

“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

opatrením generálneho prokurátora SR zo dňa 08. 07. 2015,

č. k. XVI/2 Pz 60/15/1000-6 porušené bolo.

2. Opatrenie generálneho prokurátora SR zo dňa 08. 07. 2015,

č. k. XVI/2 Pz 60/15/1000-6 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenie v sume 338,38 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým prípisom generálneho prokurátora došlo

k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

tým, že generálny prokurátor sa nezaoberal „odôvodnením“ uvádzaným

sťažovateľom v jeho sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru o vznesení

obvinenia z 19. decembra 2014. V sťažnosti pritom mal uvádzať dôležité skutočnosti, ktoré

dávajú skutkový a právny základ na záver o tom, že tu existuje okolnosť vylučujúca

protiprávnosť podľa , ako aj na záver, že skutok, pre ktorý bolo

vznesené obvinenie sťažovateľovi, nie je trestným činom, pričom „Ani týmito závermi,

ktoré uvádzal a dôvodil sťažovateľ sa generálny prokurátor v rámci opatrenia vôbec

nezaoberal.“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ( tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

6

Z obsahu napadnutého prípisu vyplýva, že generálny prokurátor (v zastúpení)

preskúmal na vec sa vzťahujúci vyšetrovací spis Prezídia Policajného zboru, Národnej

kriminálnej agentúry, špecializovaného tímu Bratislava ČVS: PPZ-619/NKA-FP-BA-2014

a dozorový spis Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

sp. zn. VII/1 Gv 74/14/1000 a na ich základe konštatoval správnosť a zákonnosť uznesenia

vyšetrovateľa policajného zboru z 19. decembra 2014 a aj nadväzujúceho uznesenia

špeciálneho prokurátora generálnej prokuratúry z 13. februára 2015, pritom okrem iného

uviedol:

«Rovnako ako vyšetrovateľ PZ a špeciálny prokurátor som dospel k záveru, že boli

splnené všetky zákonné podmienky na to, aby bolo podľa § 206

ods. 1 vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin porušovania

povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného

zákona. O vznesení obvinenia rozhodol vyšetrovateľ PZ najmä

na základe zadovážených listinných dôkazov, ktoré sú podrobne uvedené v odôvodnení jeho

uznesenia sp. zn. ČVS: PPZ-619/NKA-FP-BA-2014 z 19. decembra 2014. Skutočnosti, ktoré

vyplývajú z uvedených dôkazov dostatočne odôvodňujú podozrenie, že obvinený

sa dopustil skutku kladeného mu za vinu, uvedeného vo výroku

uznesenia, a svojím konaním naplnil zákonné znaky obzvlášť závažného zločinu

porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a/

po stránke objektívnej a subjektívnej. Okrem toho, že vyšetrovateľ PZ pri

zadovažovaní dôkazov postupoval v súlade s ustanovením § 2 ods. 6, ods. 10 Trestného

poriadku, a to spôsobom a v rozsahu uvedenom v , možno

v súvislosti s obsahom Vášho návrhu len zdôrazniť, že v zmysle platnej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj ustálenej justičnej praxe a napokon aj

samotného znenia ustanovenia , pri rozhodovaní

vyšetrovateľa a prokurátora o vznesení obvinenia sa nevyžaduje úplná istota, ale len vyšší

stupeň pravdepodobnosti, že sa trestného činu dopustila určitá osoba, ktorý sa neskôr na

základe ďalšieho vykonaného dokazovania potvrdí alebo vyvráti. Úlohou ďalšieho

vyšetrovania bude zabezpečiť vykonanie ďalších dôkazov, ktorú sú potrebné na zistenie

skutkového stavu tak, ako to ukladá ustanovenie , a až po ich

vykonaní a vyhodnotení v súlade s ustanovením , bude

možné v trestnej veci rozhodnúť v súlade so zákonom, a to aj o prípadnej trestnoprávnej

zodpovednosti ďalších osôb. Návrh, ktorý ste podali v zastúpení obvineného

možno považovať za dôvodný len v časti, v ktorej namietate, že špeciálny prokurátor

sa v odôvodnení uznesenia sp. zn.

VII/1 Gv 74/14/1000-60 z 13. februára 2015 v dostatočnej miere nezaoberal všetkými

skutočnosťami, ktoré ste uviedli v odôvodnení sťažnosti obvineného

z 12. januára 2015. Je nepochybné, že odôvodnenie neobsahuje všetky skutočnosti v zmysle

ustanovenia , avšak uvedené porušenie zákona nemožno

považovať za „podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci“ tak, ako

to vyžaduje zákon v ustanovení . Vzhľadom na to, že

v trestnej veci... som nezistil porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo zrušenie

namietaného uznesenia vyšetrovateľa PZ... a ani nadväzujúceho uznesenia špeciálneho

prokurátora... za použitia mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je zrušenie

právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa a nasl. ,

Vášmu návrhu som nevyhovel, o čom Vás upovedomujem v súlade s § 365 ods. 1 Trestného

poriadku.»

Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci a vzhľadom na kľúčový

argument sťažovateľa, podľa ktorého sa tak generálny prokurátor, ako aj špeciálny

prokurátor generálnej prokuratúry nezaoberali okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť podľa

, ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť

uznesenia vyšetrovateľa policajného zboru o vznesení obvinenia z 19. decembra 2014

(špeciálny prokurátor generálnej prokuratúry sa s ňou v uznesení z 13. februára 2015

stotožnil, pozn.), v ktorej sa najmä uvádza:

«V prípade do úvahy prichádzajúceho posudzovania konania obvineného ako

okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu (výkon práv a povinností v zmysle § 28 Trestného

zákona), ten výkon práv a povinností upravuje nasledovne: „Čin inak trestný nie je trestným

činom, ak ide o výkon práva alebo povinnosti vyplývajúcich zo všeobecne záväzného

právneho predpisu, z rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci, z plnenia

pracovných či iných úloh alebo zo zmluvy, ktorá neodporuje všeobecne záväznému

právnemu predpisu ani ho neobchádza, spôsob výkonu práva a povinnosti nesmie

8

odporovať všeobecne záväznému právnemu predpisu. Vyšetrovateľ, v súlade s dosiahnutým

stavom poznania právnej teórie a vedy konštatuje, že rozhodnutie vlády alebo rozhodnutie

nadriadeného v súlade s takýmto rozhodnutím vlády, nesmie povinná osoba plniť vtedy,

ak vedela, že je nezákonne alebo ak bolo zjavne nezákonne; ak aj napriek tomu povinná

osoba povinnosti za takýchto rozhodnutí plnila a v súvislosti s tým sa dopustila trestného

činu, je za tento trestný čin zodpovedná. Ak má osoba podliehajúca zákonnej povinnosti

plniť rozhodnutia vlády alebo rozhodnutie nadriadeného v súlade s takýmto rozhodnutím

vlády vedomosť, že rozhodnutie vlády je nezákonné, alebo ak rozhodnutie vlády bolo zjavne

nezákonne, tak úlohy z nich vyplývajúce nesmie splniť. Ak by takáto osoba úlohy z takýchto

rozhodnutí vlády za týchto podmienok plnila a v súvislosti s tým by sa dopustila trestného

činu, nemôže sa dovolávať okolnosti vylučujúcej protiprávnosť na základe výkonu práva

a povinnosti. Táto osoba bude zodpovedná za trestný čin.»

Podľa ak je na podklade trestného oznámenia alebo

zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný

čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré

ihneď oznámi obvinenému a doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi a ak je obvineným

súdny exekútor, notár, znalec, tlmočník alebo prekladateľ, aj ministrovi spravodlivosti,

a ak je obvineným advokát, aj Slovenskej advokátskej komore; o tomto úkone upovedomí

bez meškania oznamovateľa a poškodeného. Ak bolo uznesenie o vznesení obvinenia

oznámené jeho vyhlásením, je policajt povinný vydať obvinenému rovnopis tohto uznesenia

bez meškania.

Z napadnutého prípisu vyplýva, že generálny prokurátor akceptoval nielen záver

špeciálneho prokurátora generálnej prokuratúry vyjadrený v jeho uznesení z 13. februára

2015, v ktorom vyhodnotil postup a uznesenie vyšetrovateľa policajného zboru o vznesení

obvinenia z 19. decembra 2014 ako správne, ale aj uznesenie vyšetrovateľa policajného

zboru o vznesení obvinenia, ktoré je podľa jeho názoru dostatočne odôvodnené zistenými

skutočnosťami. Pokiaľ aj generálny prokurátor vytkol špeciálnemu prokurátorovi generálnej

prokuratúry nedostatky jeho rozhodnutia z 13. februára 2015 (že sa nezaoberal všetkými

skutočnosťami, ktoré vyplývali zo sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného

zboru o vznesení obvinenia, pozn.), uviedol, že tieto nebolo možné považovať

za «„podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci“ tak, ako to

vyžaduje zákon v ustanovení ».

Z relevantnej časti napadnutého prípisu vyplýva, že generálny prokurátor sa

implicitne stotožnil s odôvodnením vyplývajúcim z uznesenia špeciálneho prokurátora

z 13. februára 2015, v ktorom špeciálny prokurátor generálnej prokuratúry zdôraznil,

že vyšetrovateľ policajného zboru sa dôsledne vysporiadal aj „s otázkou záväznosti

uznesenia vlády SR č. 901/1994 vo vzťahu k obvinenému“, v súvislosti s ktorým bola

sťažovateľom namietaná existencia okolnosti vylučujúcej protiprávnosť v súlade s § 28

.

Vychádzajúc z citovaných častí napadnutého prípisu v spojení s citovanými časťami

uznesenia vyšetrovateľa policajného zboru o vznesení obvinenia z 19. decembra 2014,

ústavný súd zastáva názor, že v ňom obsiahnuté názory generálneho prokurátora nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnymi názormi generálneho prokurátora nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov generálnou prokuratúrou (generálnym prokurátorom, pozn.) by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných

zákonných ustanovení, že by sa tým zásadne poprel ich účel a význam. Ústavný súd nezistil,

že by napadnutému prípisu z 8. júla 2015 bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by

zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich

účelu, podstaty a zmyslu. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti

ako zjavne neopodstatnenej.

Ústavný súd zároveň považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v danom

prípade sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd na základe ním namietaných pochybení

orgánov činných v trestnom konaní už v počiatočnom štádiu trestného stíhania vyslovil

porušenie jeho základného práva podľa .

10

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc

rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe subsidiarity.

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu,

z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu

ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (podobne , , , ).

Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie, ústavný súd vo svojej konštantnej

judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec

procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov

činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov

naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich

štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania

možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci,

ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch

spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v (,

m. m. tiež , , , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právna

úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi aj v ďalšom štádiu trestného konania

(po podaní obžaloby) ako obžalovanému v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne

účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd, ku ktorým malo

podľa jeho názoru dôjsť v dôsledku protiprávneho postupu vyšetrovateľa policajného zboru

a špeciálneho prokurátora generálnej prokuratúry, ako aj generálneho prokurátora

v predmetnej trestnej veci. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude (je) oprávnený konať

a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, aj odvolací súd v prípade podania odvolania

v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie

všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti

a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľa v štádiu

trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. ,

alebo ). Uvedené skutočnosti zakladajú aj dôvod

na odmietnutie sťažnosti ako neprípustnej.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

ako aj z dôvodu jej neprípustnosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval

o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2016

12