Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 518/2016
PDF · 257.03 KB
No categories available
II. ÚS 518/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa,
prostredníctvom ktorej koná advokát JUDr. Tibor Timár, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky prípisom generálneho prokurátora Slovenskej republiky
č. k. XVI/2 Pz 60/15/1000-6 z 8. júla 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, prostredníctvom
ktorej koná advokát JUDr. Tibor Timár, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) prípisom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) č. k. XVI/2 Pz 60/15/1000-6 z 8. júla 2015 (ďalej len „napadnutý prípis“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že proti sťažovateľovi
bolo uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej
agentúry, špecializovaného tímu Bratislava (ďalej aj „vyšetrovateľ policajného zboru“)
ČVS: PPZ-619/NKA-FP-BA-2014 z 19. decembra 2014 vznesené obvinenie pre obzvlášť
závažný zločin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 239 ods. 1 a 4
písm. a) Trestného zákona (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia z 19. decembra
2014“) na tom skutkovom základe, že «dňa 10. marca 2006, v Bratislave, v postavení
riaditeľa štátneho podniku ... v rozpore s § 19 ods. 2 zákona...
o štátnom podniku... podpísal v mene so .. „Zmluvu
o prevádze “ (Vodná elektráreň ) na zmluvné obdobie 30 rokov, podľa
predmetu ktorej majú právo realizovať predaj elektriny a podporných služieb
produkovaných na trhu s elektrinou a zároveň zabezpečovať výkon prevádzky
vrátane opráv a údržby a uhrádzať všetky náklady s tým súvisiace s výškou ročného podielu
prevádzkovateľa na úhrnných výnosoch z predaja elektriny určenou 35 %
z výnosov realizovaných na na trhu s elektrickou energiou, ktorej jednou
z príloh je podľa bodu č. 8 Dohoda o usporiadaní majetkovoprávnych vzťahov , pričom
v čase podpisu „Zmluvy o prevádzke “ vedel, že už majú uznaný právny nárok
na náhradu za vysporiadanie majetkových práv k podľa čl. 4 „Dohody o usporiadaní
majetkových vzťahov “... zo dňa 24.03.2006 podpísanej medzi , ,
š. p... ... a Ministerstvom
hospodárstva SR... (ktorej účinnosť nastala splnením jednej z odkladacích podmienok –
dňom účinnosti zmluvy o prevádzke ), podľa Dohody poskytne v prospech
náhradu v sume rovnajúcej sa hodnote majetku ku koncu mesiaca
predchádzajúceho dňu, kedy Dohoda nadobudla účinnosť a táto predstavuje sumu
4 398 661 088 00 Sk a náhrada bude rozdelená na rovnaké ročné platby počas obdobia
30 rokov podľa zásad dohodnutých v Zmluve o prevádzke , ktorú uzatvorili
a Súčasne s touto dohodou sa , a vzdali akýchkoľvek
práv k majetku , získala právo zaradiť majetok do majetku štátu s ktorým
hospodári, pričom podľa čl. 6.1 predmetnej zmluvy poskytne v prospech
náhradu, sumu finančných prostriedkov rovnajúcu sa hodnote ku koncu mesiaca
predchádzajúceho dňu, kedy táto zmluva nadobudla účinnosť vo výške 4 398 661 088 Sk
2
a tento právny nárok vychádza z užívania majetku
v rokoch 1994-2006 na základe uznesenia vlády SR č. 901/1994,
vedel, že uvedené uznesenie vlády SR nemohlo vyvolať právne účinky vlastníctva
k technologickej časti , vedel, že právny stav založený týmto uznesením vlády,
kedy v rokoch 1994 – 2006 vykazujú vlastnícke právo k majetku na základe
uvedeného uznesenia vlády je v rozpore so Zmluvou medzi ČSSR a Maďarskou republikou
o výstavbe sústavy vodných diel z roku 1977 a vedel, že
majú Dohodu o vysporiadaní majetkových práv k právny nárok na sumu v nej uvedenú
ako kompenzáciu za užívanie majetku v rokoch 1994-2006, a teda bez akejkoľvek
právnej a ekonomickej opodstatnenosti umožnil prevádzkovať a získavať
ročný výnos vo výške 35 % z jej prevádzky v období od mesiaca apríl 2006 až doposiaľ, čím
týmto konaním porušil zákonne danú povinnosť spravovať a opatrovať cudzí majetok
a spôsobil škodu vo výške 253 402 151 €.» (citované z uznesenia vyšetrovateľa
policajného zboru o vznesení obvinenia z 19. decembra 2014, pozn.).
Sťažovateľ podal proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru o vznesení
obvinenia z 19. decembra 2014 sťažnosť, ktorú špeciálny prokurátor Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej aj „špeciálny prokurátor
generálnej prokuratúry“) uznesením č. k. VII/1 Gv 74/14/1000-60 z 13. februára 2015
(ďalej len „uznesenie z 13. februára 2015“) zamietol ako nedôvodnú. Vzhľadom
na skutočnosť, že podľa sťažovateľa boli uznesenia vyšetrovateľa policajného zboru
o vznesení obvinenia z 19. decembra 2014 a špeciálneho prokurátora generálnej prokuratúry
z 13. februára 2015 nezákonnými rozhodnutiami v prípravnom konaní, podal podľa § 364
ods. 1 a 2 Trestného poriadku s poukazom na § 44 ods. 1 a § 363 ods. 1 Trestného poriadku
mimoriadny opravný prostriedok – návrh na zrušenie právoplatných rozhodnutí
v prípravnom konaní. Generálny prokurátor návrhu sťažovateľa nevyhovel, pričom
v napadnutom prípise „skonštatoval v závere, že nezistil potrebu zrušenia uznesenia
prokurátora a vyšetrovateľa“.
Sťažovateľ zastáva názor, že generálny prokurátor vôbec nereagoval na jeho
podstatné námietky, a tým porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa
Podľa sťažovateľa napadnutý prípis generálneho prokurátora „nedáva žiadnu
právnu ani inú odpoveď, ktorá by zodpovedala právu na súdnu a inú právnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, je potrebné poukázať na... záver generálneho prokurátora
uvedený v opatrení, v ktorom konštatuje porušenie ustanovenia § 176 ods. 2 Trestného
poriadku zo strany špeciálneho prokurátora, avšak sám žiadnu nápravu na základe
mimoriadne opravného prostriedku sťažovateľa nevykonal. Podstatu návrhu sťažovateľa na
zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní v podobe mimoriadneho
opravného prostriedku spočívala v tom, že sťažovateľ okrem iných skutočností namietal, že
uznesenie prokurátora je nepreskúmateľné a arbitrárne, keďže nedalo odpoveď v podstatnej
právnej rovine na ním v sťažnosti namietané právne a skutkové okolnosti. V tejto súvislosti
za najpodstatnejšiu okolnosť považoval sťažovateľ nedostatočné vysporiadanie sa
špeciálneho prokurátora s okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť podľa § 28 Trestného
zákona (výkon práv a povinností). Posúdením obsahu sťažnosti sťažovateľa voči vzneseniu
obvinenia ako aj obsahu mimoriadneho opravného prostriedku je nepochybné, že
sťažovateľ okrem domáhania sa toho, že je na mieste posúdenie konania obvineného
v statuse výkonu práv a povinností podľa § 28 Trestného zákona..., sa v rámci uvedených
podaní domáhal a uvádzal skutočnosti, ktoré dávajú skutkový a právny základ pre záver, že
skutok, pre ktorý má vznesené obvinenie sťažovateľ nie je trestným činom. Ani týmito
závermi, ktoré uvádzal a dôvodil sťažovateľ sa generálny prokurátor v rámci opatrenia
vôbec nezaoberal (rovnako ako sa nimi nezaoberal ani špeciálny prokurátor).“.
Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom vyšetrovateľa policajného zboru vyplývajúcim
z jeho uznesenia o vznesení obvinenia z 19. decembra 2014, podľa ktorého v prípade
ak rozhodnutie vlády Slovenskej republiky alebo rozhodnutie nadriadeného vydané v súlade
s týmto rozhodnutím vlády Slovenskej republiky je nezákonné, povinná osoba nesmie plniť
vtedy, ak vedela, že je nezákonné alebo ak bolo celkom zjavne nezákonné.
Podľa sťažovateľa „obvinený konal... na základe záväzných rozhodnutí nadriadeného, ktoré
4
boli dané rozhodnutiami vlády SR, a preto ak tieto boli nezákonné, potom obvinený konal
beztrestne, keďže jeho konaniu je nutné pripísať status výkonu práv a povinností podľa § 28
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky opatrením generálneho prokurátora SR zo dňa 08. 07. 2015,
č. k. XVI/2 Pz 60/15/1000-6 porušené bolo.
2. Opatrenie generálneho prokurátora SR zo dňa 08. 07. 2015,
č. k. XVI/2 Pz 60/15/1000-6 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenie v sume 338,38 €...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým prípisom generálneho prokurátora došlo
k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy tým, že generálny prokurátor sa nezaoberal „odôvodnením“ uvádzaným
sťažovateľom v jeho sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru o vznesení
obvinenia z 19. decembra 2014. V sťažnosti pritom mal uvádzať dôležité skutočnosti, ktoré
dávajú skutkový a právny základ na záver o tom, že tu existuje okolnosť vylučujúca
protiprávnosť podľa § 28 Trestného zákona, ako aj na záver, že skutok, pre ktorý bolo
vznesené obvinenie sťažovateľovi, nie je trestným činom, pričom „Ani týmito závermi,
ktoré uvádzal a dôvodil sťažovateľ sa generálny prokurátor v rámci opatrenia vôbec
nezaoberal.“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,
ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
6
Z obsahu napadnutého prípisu vyplýva, že generálny prokurátor (v zastúpení)
preskúmal na vec sa vzťahujúci vyšetrovací spis Prezídia Policajného zboru, Národnej
kriminálnej agentúry, špecializovaného tímu Bratislava ČVS: PPZ-619/NKA-FP-BA-2014
a dozorový spis Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
sp. zn. VII/1 Gv 74/14/1000 a na ich základe konštatoval správnosť a zákonnosť uznesenia
vyšetrovateľa policajného zboru z 19. decembra 2014 a aj nadväzujúceho uznesenia
špeciálneho prokurátora generálnej prokuratúry z 13. februára 2015, pritom okrem iného
uviedol:
«Rovnako ako vyšetrovateľ PZ a špeciálny prokurátor som dospel k záveru, že boli
splnené všetky zákonné podmienky na to, aby bolo podľa § 206
ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného
zákona. O vznesení obvinenia rozhodol vyšetrovateľ PZ najmä
na základe zadovážených listinných dôkazov, ktoré sú podrobne uvedené v odôvodnení jeho
uznesenia sp. zn. ČVS: PPZ-619/NKA-FP-BA-2014 z 19. decembra 2014. Skutočnosti, ktoré
vyplývajú z uvedených dôkazov dostatočne odôvodňujú podozrenie, že obvinený
sa dopustil skutku kladeného mu za vinu, uvedeného vo výroku
uznesenia, a svojím konaním naplnil zákonné znaky obzvlášť závažného zločinu
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a/
Trestného zákona po stránke objektívnej a subjektívnej. Okrem toho, že vyšetrovateľ PZ pri
zadovažovaní dôkazov postupoval v súlade s ustanovením § 2 ods. 6, ods. 10 Trestného
poriadku, a to spôsobom a v rozsahu uvedenom v § 119 Trestného poriadku, možno
v súvislosti s obsahom Vášho návrhu len zdôrazniť, že v zmysle platnej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj ustálenej justičnej praxe a napokon aj
samotného znenia ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní
vyšetrovateľa a prokurátora o vznesení obvinenia sa nevyžaduje úplná istota, ale len vyšší
stupeň pravdepodobnosti, že sa trestného činu dopustila určitá osoba, ktorý sa neskôr na
základe ďalšieho vykonaného dokazovania potvrdí alebo vyvráti. Úlohou ďalšieho
vyšetrovania bude zabezpečiť vykonanie ďalších dôkazov, ktorú sú potrebné na zistenie
skutkového stavu tak, ako to ukladá ustanovenie § 2 ods. 10 Trestného poriadku, a až po ich
vykonaní a vyhodnotení v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku, bude
možné v trestnej veci rozhodnúť v súlade so zákonom, a to aj o prípadnej trestnoprávnej
zodpovednosti ďalších osôb. Návrh, ktorý ste podali v zastúpení obvineného
možno považovať za dôvodný len v časti, v ktorej namietate, že špeciálny prokurátor
sa v odôvodnení uznesenia sp. zn.
VII/1 Gv 74/14/1000-60 z 13. februára 2015 v dostatočnej miere nezaoberal všetkými
skutočnosťami, ktoré ste uviedli v odôvodnení sťažnosti obvineného
z 12. januára 2015. Je nepochybné, že odôvodnenie neobsahuje všetky skutočnosti v zmysle
ustanovenia § 176 ods. 2 Trestného poriadku, avšak uvedené porušenie zákona nemožno
považovať za „podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci“ tak, ako
to vyžaduje zákon v ustanovení § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Vzhľadom na to, že
v trestnej veci... som nezistil porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo zrušenie
namietaného uznesenia vyšetrovateľa PZ... a ani nadväzujúceho uznesenia špeciálneho
prokurátora... za použitia mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je zrušenie
právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku,
Vášmu návrhu som nevyhovel, o čom Vás upovedomujem v súlade s § 365 ods. 1 Trestného
poriadku.»
Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci a vzhľadom na kľúčový
argument sťažovateľa, podľa ktorého sa tak generálny prokurátor, ako aj špeciálny
prokurátor generálnej prokuratúry nezaoberali okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť podľa
§ 28 Trestného zákona, ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť
uznesenia vyšetrovateľa policajného zboru o vznesení obvinenia z 19. decembra 2014
(špeciálny prokurátor generálnej prokuratúry sa s ňou v uznesení z 13. februára 2015
stotožnil, pozn.), v ktorej sa najmä uvádza:
«V prípade do úvahy prichádzajúceho posudzovania konania obvineného ako
okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu (výkon práv a povinností v zmysle § 28 Trestného
zákona), ten výkon práv a povinností upravuje nasledovne: „Čin inak trestný nie je trestným
činom, ak ide o výkon práva alebo povinnosti vyplývajúcich zo všeobecne záväzného
právneho predpisu, z rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci, z plnenia
pracovných či iných úloh alebo zo zmluvy, ktorá neodporuje všeobecne záväznému
právnemu predpisu ani ho neobchádza, spôsob výkonu práva a povinnosti nesmie
8
odporovať všeobecne záväznému právnemu predpisu. Vyšetrovateľ, v súlade s dosiahnutým
stavom poznania právnej teórie a vedy konštatuje, že rozhodnutie vlády alebo rozhodnutie
nadriadeného v súlade s takýmto rozhodnutím vlády, nesmie povinná osoba plniť vtedy,
ak vedela, že je nezákonne alebo ak bolo zjavne nezákonne; ak aj napriek tomu povinná
osoba povinnosti za takýchto rozhodnutí plnila a v súvislosti s tým sa dopustila trestného
činu, je za tento trestný čin zodpovedná. Ak má osoba podliehajúca zákonnej povinnosti
plniť rozhodnutia vlády alebo rozhodnutie nadriadeného v súlade s takýmto rozhodnutím
vlády vedomosť, že rozhodnutie vlády je nezákonné, alebo ak rozhodnutie vlády bolo zjavne
nezákonne, tak úlohy z nich vyplývajúce nesmie splniť. Ak by takáto osoba úlohy z takýchto
rozhodnutí vlády za týchto podmienok plnila a v súvislosti s tým by sa dopustila trestného
činu, nemôže sa dovolávať okolnosti vylučujúcej protiprávnosť na základe výkonu práva
a povinnosti. Táto osoba bude zodpovedná za trestný čin.»
Podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku ak je na podklade trestného oznámenia alebo
zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný
čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré
ihneď oznámi obvinenému a doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi a ak je obvineným
súdny exekútor, notár, znalec, tlmočník alebo prekladateľ, aj ministrovi spravodlivosti,
a ak je obvineným advokát, aj Slovenskej advokátskej komore; o tomto úkone upovedomí
bez meškania oznamovateľa a poškodeného. Ak bolo uznesenie o vznesení obvinenia
oznámené jeho vyhlásením, je policajt povinný vydať obvinenému rovnopis tohto uznesenia
bez meškania.
Z napadnutého prípisu vyplýva, že generálny prokurátor akceptoval nielen záver
špeciálneho prokurátora generálnej prokuratúry vyjadrený v jeho uznesení z 13. februára
2015, v ktorom vyhodnotil postup a uznesenie vyšetrovateľa policajného zboru o vznesení
obvinenia z 19. decembra 2014 ako správne, ale aj uznesenie vyšetrovateľa policajného
zboru o vznesení obvinenia, ktoré je podľa jeho názoru dostatočne odôvodnené zistenými
skutočnosťami. Pokiaľ aj generálny prokurátor vytkol špeciálnemu prokurátorovi generálnej
prokuratúry nedostatky jeho rozhodnutia z 13. februára 2015 (že sa nezaoberal všetkými
skutočnosťami, ktoré vyplývali zo sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného
zboru o vznesení obvinenia, pozn.), uviedol, že tieto nebolo možné považovať
za «„podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci“ tak, ako to
vyžaduje zákon v ustanovení § 363 ods. 1 Trestného poriadku».
Z relevantnej časti napadnutého prípisu vyplýva, že generálny prokurátor sa
implicitne stotožnil s odôvodnením vyplývajúcim z uznesenia špeciálneho prokurátora
z 13. februára 2015, v ktorom špeciálny prokurátor generálnej prokuratúry zdôraznil,
že vyšetrovateľ policajného zboru sa dôsledne vysporiadal aj „s otázkou záväznosti
uznesenia vlády SR č. 901/1994 vo vzťahu k obvinenému“, v súvislosti s ktorým bola
sťažovateľom namietaná existencia okolnosti vylučujúcej protiprávnosť v súlade s § 28
Vychádzajúc z citovaných častí napadnutého prípisu v spojení s citovanými časťami
uznesenia vyšetrovateľa policajného zboru o vznesení obvinenia z 19. decembra 2014,
ústavný súd zastáva názor, že v ňom obsiahnuté názory generálneho prokurátora nemožno
považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnymi názormi generálneho prokurátora nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov generálnou prokuratúrou (generálnym prokurátorom, pozn.) by bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných
zákonných ustanovení, že by sa tým zásadne poprel ich účel a význam. Ústavný súd nezistil,
že by napadnutému prípisu z 8. júla 2015 bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by
zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti
ako zjavne neopodstatnenej.
Ústavný súd zároveň považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v danom
prípade sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd na základe ním namietaných pochybení
orgánov činných v trestnom konaní už v počiatočnom štádiu trestného stíhania vyslovil
porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
10
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc
rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu,
z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie, ústavný súd vo svojej konštantnej
judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec
procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov
činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov
naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich
štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania
možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci,
ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch
spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010,
m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právna
úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi aj v ďalšom štádiu trestného konania
(po podaní obžaloby) ako obžalovanému v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne
účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd, ku ktorým malo
podľa jeho názoru dôjsť v dôsledku protiprávneho postupu vyšetrovateľa policajného zboru
a špeciálneho prokurátora generálnej prokuratúry, ako aj generálneho prokurátora
v predmetnej trestnej veci. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude (je) oprávnený konať
a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, aj odvolací súd v prípade podania odvolania
v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie
všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti
a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľa v štádiu
trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05,
III. ÚS 109/05 alebo II. ÚS 294/06). Uvedené skutočnosti zakladajú aj dôvod
na odmietnutie sťažnosti ako neprípustnej.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
ako aj z dôvodu jej neprípustnosti.
Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval
o ďalších návrhoch sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2016
12