Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 438/2016
PDF · 147.39 KB
No categories available
III. ÚS 438/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Klima - Teplo Consulting s. r. o.,
Pekárska 11, Trnava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN
Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, pre namietané porušenie jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Cob/51/2014-448 z 27. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Klima - Teplo Consulting s. r. o. o d m i e t a pre
neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Klima - Teplo Consulting s. r. o., Pekárska 11,
Trnava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 3 Cob/51/2014-448 z 27. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z napadnutého rozsudku, ktorý tvoril jej prílohu, vyplýva, že ním
krajský súd podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako vecne
správny potvrdil rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 3 Cb/54/2011-361 z 5. marca 2014, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa
proti (ďalej len „žalovaný“), domáhala
zaplatenia sumy 195 483,26 € s príslušenstvom z titulu prác vykonaných nad rámec zmluvy
o dielo č. 11/2010/2007 z 15. októbra 2007 a zmluvy o dielo č. 17/01/2008 z 10. januára
2008 (ďalej len „zmluvy“). Na základe zmlúv mala sťažovateľka ako zhotoviteľka vykonať
pre žalovaného ako objednávateľa stavebné práce na stavbe „Rekonštrukcia
administratívnej budovy – “. Po vykonaní dokazovania oboznámením obsahu
súdneho spisu, viacerými listinnými dokumentmi, ako aj výsluchom účastníkov okresný súd
dospel k názoru, že nárok sťažovateľky je nedôvodný. Poukázal pritom na skutočnosť, že
„žalobca v priebehu vykonávania diela vystavoval žalovanému faktúry. Celkom bolo
vystavených šesť faktúr od 7. 11. 2007 do 31. 3. 2008 na sumu 1.004.628,12 eur vrátane
DPH. Takto vyúčtovanú cenu diela aj žalovaný v celom rozsahu uhradil. V tomto konaní sa
žalobca domáhal proti žalovanému doplatenia ceny diela na základe faktúry č. 11/038,
vystavenej dňa 28. 4. 2011, na sumu 469.269,91 eur a z nej práce naviac mali predstavovať
sumu 195.483,26 eur.“. Vychádzajúc zo zmluvných dojednaní, podľa ktorých „všetky
zmeny a výkony požadované objednávateľom nad rámec plnenia i prípadné zmeny
v projektovej dokumentácii budú riešené dodatkami k zmluve... Dohodnutá cena sa nemôže
meniť jednostranne. Zmena ceny bude riešená dodatkom k zmluve... Zmena záväzkov tejto
zmluvy sa môže uskutočňovať len formou písomných dodatkov k zmluve...“, okresný súd
považoval za preukázané, že „okrem pôvodných zmlúv žiaden dodatok k ním v písomnej
podobe urobený nebol, čo nepopiera ani žalobca“. V tejto súvislosti okresný súd citujúc
„ustanovenie § 272 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka... prijal záver, že ak si zmluvné strany
pri podpise zmluvy dohodli jednou z podmienok, že všetky zmeny a dodatky k obom
zmluvám o dielo si budú môcť platne a účinne zmeniť iba formou dodatku, toto zmluvné
dojednanie sa stalo záväzným... Ak došlo k vykonaniu prác naviac zo strany žalobcu nad
rámec pôvodne uzavretej zmluvy a tú si žalobca neošetril formou dodatku k zmluve o dielo,
takýto nárok nemôže súd žalobcovi priznať. Súd mal za to, že nedostatok dohodnutej
písomnej formy cez dodatok k zmluve o dielo nemôže zhojiť ani návrh Dohody
o vysporiadaní zo dňa 17. 11. 2008. Súd neuveril zmene právneho hodnotenia zo strany
žalobcu v tom zmysle, že pri prácach naviac nešlo o práce naviac na základe pôvodných
zmlúv o dielo, že išlo o nové zmluvy, a to z dôvodu, že takéto tvrdenia a záver odporuje
dôkazom produkovaných žalobcom.“. Okresný súd taktiež dospel k záveru, že „ak
uskutočnil zhotoviteľ práce nad dohodnutý rozsah diela a nie sú dané podmienky podľa §
549 Obchodného zákonníka, pre vznik povinnosti objednávateľa zaplatiť zhotoviteľovi cenu
primerane zvýšenú nemôže zhotoviteľ hodnotu takýchto práv naviac požadovať z titulu
bezdôvodného obohatenia, pretože v takom prípade sa nenaplní žiadna zo skutkových
podstát bezdôvodného obohatenia upravená v § 451 a § 454 Občianskeho zákonníka.
V takomto prípade totiž nejde o plnenie bez právneho dôvodu, ale o plnenie na základe
zmluvy o dielo, u ktorého nebolo splnené podmienky na úhradu týchto prác.“.
Sťažovateľka v sťažnosti krajskému súdu vytýka, že sa zaoberal „len právnym
posúdením veci vo vzťahu ku následkom nedodržania písomnej zmeny zmluvy v zmysle §
272 ods. 2 Obchodného zákonníka, avšak žiadnym spôsobom nereagoval na námietky
sťažovateľa o tom, že... je možné posúdiť právny vzťah sťažovateľa a žalovaného ako
uzatváranie nových zmlúv o dielo alebo nárok z titulu bezdôvodného obohatenia“. Táto
skutočnosť podľa názoru sťažovateľky zakladá nepreskúmateľnosť odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu, čo v spojení s vnútornou rozpornosťou argumentácie
a zmätočnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj neumožnením sťažovateľke
preukázať rozhodujúce skutočnosti „ohľadom ústnej dohody o zmene písomnej zmluvy
o dielo“, vedie k odňatiu jej možnosti konať pred súdom [§ 237 ods. 1 písm. f) OSP], a tým
aj k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu
sťažovateľka „2. 4. 2015 prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala voči
predmetnému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, o ktorom však ešte dovolaní súd
ku dňu podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR nerozhodol“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob/51/2014-448 z 27. januára 2015 bolo
porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 355,70 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob/51/2014-448 z 27. januára 2015.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu
podala 2. apríla 2015 mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, o ktorom v čase
podania predmetnej sťažnosti ústavného súdu nebolo zo strany Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodnuté.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na túto skutočnosť musela byť sťažnosť
sťažovateľky odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých
porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd
dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu totiž navodzuje situáciu, keď
princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy síce vylučuje právomoc ústavného
súdu, ale iba do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá
aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010,
III. ÚS 199/2010, III. ÚS 7/2014 a iné), že v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom
o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo
sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol ako
neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016