Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 537/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o.,

Šoltésovej 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. David Soukeník, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky, podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. z 9. apríla 2015 a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 28. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. David Soukeník, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu

Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. apríla 2015 a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. októbra

2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. o určenie, že vec patrí do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v procesnom postavení navrhovateľky. Okresný

súd rozsudkom sp. zn. z 9. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok

okresného súdu) žalobu zamietol (prvý výrok), odporcovi v I. rade náhradu trov konania

nepriznal (druhý výrok) a navrhovateľku (sťažovateľku) zaviazal na náhradu 100 % trov

odporkyni v III. rade (tretí výrok). Sťažovateľka podala proti prvému a tretiemu výroku

napadnutého rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 28. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu)

rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k jeho prvému výroku a „závislému“ druhému

výroku potvrdil, tretí výrok zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a odporcovi

v I. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Ako vyplynulo z konania pred uvedenými všeobecnými súdmi, meritom celého sporu

o určenie, že vec patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, sa stalo posúdenie, či

došlo k dovolaniu sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (Darovacej zmluvy) zo strany

Sťažovateľky, keďže Darovacou zmluvou došlo k prevodu vlastníckeho práva

k Nehnuteľnosti medzi Odporcom v 1. rade a Odporkyňou v 3. rade. V prípade, ak by došlo

k dovolaniu sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (resp. ak by súd I. alebo II. stupňa

rozhodol, že došlo k dovolaniu sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu) nepochybne by

došlo aj k rozhodnutiu vo veci samej, ktorým by sa žalobnému návrhu Sťažovateľky

vyhovelo a teda došlo by k určeniu, že Nehnuteľnosti patria do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, keďže v konaní bolo nesporné (ako uviedol aj Okresný súd

Piešťany a Krajský súd v Trnave), že Darovacia zmluva je relatívne neplatný právny úkon,

ktorého neplatnosti sa mala Sťažovateľka dovolať. Podľa nášho názoru, ktorý sme

prezentovali počas celého priebehu konania pred všeobecnými súdmi je nepochybne

a zrejmé, že Sťažovateľka sa relatívnej neplatnosti Darovacej zmluvy dovolala svojim

podaním zo dňa 23. 9. 2005, ktorým žiadala o rozšírenie návrhu o Odporkyňu v 3. rade, na

základe čoho malo dôjsť k určeniu, že Nehnuteľnosť patrí do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, čím by Sťažovateľke bola poskytnutá taká ochrana jej práv,

ktoré jej priznávajú tak hmotnoprávne ako aj procesnoprávne predpisy.“

Podľa názoru sťažovateľky:

„Porušenie práv Sťažovateľky Okresným súdom Piešťany a Krajským súdom

v Trnave spočíva najmä vtom, že tieto súdy neposkytli svojim postupom a rozhodnutiami

ochranu právam Sťažovateľky, pričom toto neposkytnutie ochrany vyplynulo z postupu

Okresného súdu Piešťany, ktorý neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktorý na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniami, a ktorého rozhodnutie

vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj z postupu Krajského súdu

v Trnave, ktorý na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,

a ktorého rozhodnutie rovnako vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci...“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta, že „súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností. Sťažovateľka týmto spôsobom namietala najmä na skutočnosť, že súd prvého

stupňa si počas celého priebehu konania nevyžiadal Darovaciu zmluvu (teda právny úkon,

ktorého neplatnosť posudzoval) a rovnako nevykonal výsluch Odporkyne v 3. rade, čím

došlo k porušeniu zásady ústnosti a zásady materiálnej pravdy konania. Nemožno sa

v tomto prípade stotožniť s argumentáciou odvolacieho súdu, ktorý Darovaciu zmluvu

nepovažoval za dôkaz, ktorý by mohol ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej alebo preukázať

rozhodujúce skutočnosti...“.

Vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania a k plynutiu premlčacej doby

poukazuje sťažovateľka na argumentáciu krajského súdu a uvádza:

„... argumentácia Krajského súdu v Trnave je podľa nášho nedostatočná,

nevyjadrujúca žiadny právny názor súdu a taktiež nekonzistentná s ohľadom na Rozsudok

Okresného súdu v Piešťanoch.“

Podľa názoru sťažovateľky „... Rozsudok Okresného súdu Piešťany vykazuje prvky

arbitrárnosti najmä z toho dôvodu, že vyžaduje také formálne náležitosti právneho úkonu,

ktoré nie sú žiadnym právnym predpisom vyžadované a opomína jasne a zreteľne vyjadrenú

vôľu Sťažovateľky, čím dochádza k nesúladu právnych záverov s vykonanými skutkovými

a právnymi zisteniami. Rozsudok Krajského súdu v Trnave vykazuje rovnaké nedostatky,

keďže vychádza z obdobných záverov ako Rozsudok Okresného súdu Piešťany, avšak naviac

je nedostatočne odôvodnený, keďže sa nevyjadruje k námietkam Sťažovateľky uvedeným

v Odvolaní, ktoré reagujú na dôvody uvedené v Rozsudku Okresného súdu Piešťany, pre

ktoré bol návrh Sťažovateľky zamietnutý.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu Piešťany,

Rozsudkom zo dňa 9. 4. 2015 č. k. -512, IČS: 2508899638 a rozhodnutím

Krajského súdu v Trnave, Rozsudkom zo dna 28. 10. 2015, č. k. -598, IČS:

2508899638 boli porušené základe ľudské práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , podľa bod 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Piešťany,

č. k. -512, IČS: 2508899638 zo dňa 9. 4. 2015 a Rozsudok Krajského súdu

v Trnave, č. k. -598, IČS: 2508899638 zo dňa 28. 10. 2015 zrušuje a vec

vracia Okresnému súdu Piešťany na ďalšie konanie.

Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy

konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 46 ods. 1

, a listiny, ako aj práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie označených základných práv podľa

a listiny a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom

okresného súdu, ktorým zamietol žalobu, odporcovi v I. rade náhradu trov konania

nepriznal a navrhovateľku (sťažovateľku) zaviazal na náhradu 100 % trov odporkyni

v III. rade.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu (v prvom a treťom výroku) odvolanie, o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Ústavný súd zistil, že krajský súd

v odvolacom konaní preskúmal všetky výroky napadnutého rozsudku okresného súdu,

keďže jeho druhý výrok, ktorý nebol napadnutý odvolaním, je výrokom „závislým“

vo vzťahu k prvému – zamietajúcemu výroku. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí

všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa listiny

(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy,

ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Z už uvedeného (pozri najmä I. časť tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa a

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej

okresný súd zamietol jej návrh na určenie, že vec patrí do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, a potvrdil tiež jeho súvisiaci výrok o nepriznaní náhrady trov konania odporcovi

v I. rade (prvý výrok napadnutého rozsudku), pričom zároveň tretí výrok rozsudku

okresného súdu týkajúci sa povinnosti sťažovateľky nahradiť odporkyni v III. rade 100 %

trov konania zrušil z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie (druhý výrok napadnutého rozsudku krajského súdu). Tretím

výrokom napadnutého rozsudku krajský súd nepriznal odporcovi v I. rade náhradu trov

odvolacieho konania.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorého úvodnej

časti odvolací súd charakterizuje inštitút relatívnej neplatnosti právneho úkonu a v tejto

súvislosti najmä uvádza:

„Právna podstata relatívnej neplatnosti právneho úkonu (§ 40a O. z.) spočíva v tom,

že právny úkon, pri ktorom je daný dôvod relatívnej neplatnosti, vznikol, od počiatku

existuje a považuje sa za platný, pokiaľ sa ten, na koho ochranu je relatívna neplatnosť

stanovená (oprávnený - dotknutý subjekt), neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Vo svojej

podstate ide o podmienenú platnosť právneho úkonu v tom zmysle, že sa ponecháva na

úvahe, iniciatíve a návrhu dotknutého subjektu či sa neplatnosti právneho úkonu dovolá

alebo nie. Vzhľadom k menšej závažnosti nedostatku náležitostí právneho úkonu nie je

dôvod, aby v týchto prípadoch, na rozdiel od prípadov absolútnej neplatnosti právneho

úkonu, nastali v oblasti občianskeho práva ako práva zásadne dispozitívnej úpravy bez

ďalšieho (automaticky a absolútne ex offo) hneď od počiatku právne následky neplatnosti.

Ak sa dotknutý subjekt neplatnosti právneho úkonu nedovolá, zostane právny úkon, i keď

s vadou, platný so všetkými právnymi následkami, ktoré z právneho úkonu vyplývajú. Tento

právny stav sú povinné rešpektovať aj súdy a iné štátne orgány. Uvedené závery sa vzťahujú

aj na také právne úkony, na základe ktorých vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností

vecné právo. Ak sa oprávnený subjekt rozhodne dovolať relatívnej neplatností musí byť

z jeho dovolania ako výslovného prejavu vôle predovšetkým zrejmé, že túto relatívnu

neplatnosť právneho úkonu skutočne uplatňuje. Ďalej musí z neho oplývať v čom konkrétnu

vadu právneho úkonu, ktorá má za následok neplatnosť, vidí. K dovolaniu sa relatívnej

neplatnosti právneho úkonu nestačí len, že oprávnený subjekt je si vedomý tejto vady

právneho úkonu alebo že súd na neplatnosť právneho úkonu v súdnom konaní upozornil.

Dovolanie sa relatívnej neplatností právneho úkonu, ktoré predstavuje jednostranný

hmotnoprávny úkon, možno učiniť v súdnom konaní ako aj mimosúdne. V súdnom konaní

bude riešená relatívna neplatnosť právneho úkonu spravidla ako predbežná otázka za

predpokladu, že sa dotyčná oprávnená osoba tejto neplatnosti dovolá. Je potrebné tiež

zdôrazniť, že právne následky dovolania sa neplatnosti právneho úkonu sa stávajú

perfektnými až od doručenia druhému účastníkovi alebo ostatným účastníkom relatívne

neplatného právneho úkonu, prípadne ak sa neplatností dovoláva tretia osoba, všetkým

účastníkom právneho úkonu.“

Aplikujúc všeobecné východiská na vec sťažovateľky, odvolací súd v napadnutom

rozsudku ďalej uvádza:

«Medzi účastníkmi bolo nesporné, že v priebehu konania (v ktorom sa pôvodne

žalobkyňa domáhala neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou žalovaný 1/ nadobudol predmetnú

nehnuteľnosť do vlastníctva od pôvodne žalovaného právneho predchodcu), žalovaný 1/ bez

súhlasu žalobkyne (svojej manželky) uzatvoril darovaciu zmluvu so žalovanou 2/ (dcérou

účastníkov, ktorá predmetnú nehnuteľnosť nadobudla do svojho výlučného vlastníctva),

odôvodňujúc svoje vlastníctvo použitím výlučných finančných prostriedkov na úhradu

kúpnej ceny nehnuteľnosť (ktorú skutočnosť však súd prvého stupňa nemal za preukázanú

a vychádzal z použitia spoločných finančných prostriedkov manželov). Na základe

vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, keď žalobu

zamietol nazerajúc na právny úkon darovacej zmluvy ako na platný, z dôvodu nedovolania

sa jeho relatívnej neplatnosti žalobkyňou (ktorá tak učiniť mohla, keďže o relatívnu

neplatnosť právneho úkonu ide i v prípade, kedy len jeden z manželov bez súhlasu druhého

previedol darovacou zmluvou nehnuteľnosť patriacu do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov na tretiu osobu, podľa § 145 ods. 1 O. z.).

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval,

že podanie žalobkyne z 21. septembra 2005, doručené súdu prvého stupňa 23. septembra

2005, nemožno považovať za dovolanie sa neplatnosti darovacej zmluvy žalobkyňou, keďže

takýto prejav vôle z neho vôbec nevyplýval. Uvedené podanie ani minimálnym spôsobom

nevyjadruje skutočnosť, že ide o uplatnenie relatívnej neplatností (žalobkyňa netvrdí, že pre

vadu právneho úkonu nechce byť účinkami tohto úkonu viazaná) a ani túto vadu žiadnym

spôsobom nepomenúva. Z podania žalobkyne z 21. septembra 2005 výslovne vyplýva vôľa

vykonať procesný úkon rozšírenia okruhu účastníkov konania na strane žalovaného

o žalovanú 2/ podľa , ako aj vôľa k zmene žaloby (z pôvodného návrhu

na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy na určenie, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov) podľa 95 ods. 1 Dôvod ako aj motív uvedených

dispozitívnych úkonov žalobkyňa jednoznačne a výslovne v podaní vyjadrila a to

nevymožiteľnosťou jej nároku aj v prípade úspechu v konaní o pôvodnej žalobe o neplatnosť

kúpnej zmluvy, na vrátenie kúpnej ceny, v dôsledku likvidácie pôvodne žalovaného

právneho predchodcu nehnuteľnosti. Na darovaciu zmluvu uzavretú medzi žalovaným 1/

a žalovanou 2/ len upozornila (v dôsledku nadobudnutia tejto vedomosti), bez toho aby túto

zmluvu akýmkoľvek spôsobom spochybnila („využívam svoje dispozičné právo a návrh

rozširujem aj o žalovanú“). Tomu nasvedčuje aj ňou zvolený procesný úkon návrhu na

rozšírenie okruhu účastníkov konania o žalovanú 2/ (v tom čase žalovanú 3/) podľa § 92

ods. 1 a nie na zámenu účastníkov konania podľa (na základe

ktorého by žalovaná vstúpila do konania na miesto pôvodne žalovaného 2/, vo vzťahu ku

ktorému bolo neskôr konanie zastavené z dôvodu jeho výmazu z obchodného registra).

Pokiaľ žalobkyňa mala vôľu dovolať sa relatívnej neplatností predmetnej darovacej zmluvy,

mala a mohla svoju vôľu výslovne prejaviť. Dovolanie relatívnej neplatností sa uskutočňuje

len výslovným prejavom, z ktorého je jasná zrejmá vôľa dotknutej osoby dovolať sa

neplatnosti a preto je vylúčené dovolať sa jej konkludentne. Žalobkyňa však výslovný prejav

vôle neučinila. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou žalobkyne, že dovolať sa relatívnej

neplatnosti možno aj iným spôsobom ako výslovne (nevzbudzujúcim pochybností o tom čo

chcel účastník prejaviť).

Prejav vôle (učiniť hmotnoprávny úkon) preto nie je možné vyvodzovať ani z motívu

(namietať relatívnu neplatnosť; jej procesného návrhu rozšírenia okruhu účastníkov

o žalovanú 2/, ktorý podľa tvrdenia žalobkyne v odvolaní ako jediný ju mal k nemu viesť.

V priebehu konania prebiehali medzi sporovými stranami mimosúdne rokovania, v rámci

ktorých odznel aj návrh na ďalší prevod nehnuteľnosti (jednej polovice) zo žalovanej 2/ na

jej sestru. Naviac procesný úkon učinila žalobkyňa v zastúpení právnym zástupcom,

prostredníctvom ktorého sa pôvodnou žalobou domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy

o prevode nehnuteľností na žalovaného 1/ (následne tvrdiac, že vec patrí do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov). Ak by mal súd dôvodiť úkon dovolania sa relatívnej neplatnosti

zo spojitosti žalovanej 2/ s daným konaním a jediného správneho dôvodu, pre ktorý by

žalobkyňa žiadala o vstup žalovanej 2/ do konania, musel by prezumovať správnosť

procesných a hmotnoprávnych úkonov v prospech žalobkyne, čo by bolo v rozpore

so zásadou rovnosti strán v konaní ako aj s nestrannosťou súdu. Samotný procesný návrh

na pripustenie žalovanej 2/ do konania a na zmenu žaloby nenahrádza hmotnoprávny úkon

dovolania sa relatívnej neplatnosti žalobkyňou, pričom na dovolanie sa relatívnej

neplatnosti nestačí len vedomosť oprávneného subjektu o vade právneho úkonu, ako ani

upozornenie na takúto neplatnosť. Vyplýva to zo samotnej podstaty relatívnej neplatnosti

právneho úkonu, v prípade ktorej sa prezumuje platnosť právneho úkonu, pokiaľ sa

neplatnosti právneho úkonu oprávnenej subjekt nedovolá (a ak následne odpadne aj táto

vada právneho úkonu, uplynutím trojročnej premlčacej lehoty sa tento nedostatok sa zhojí,

t. j. konvaliduje, v dôsledku čoho neplatnosti právneho úkonu sa už nemožno dovolať).

Oprávnený subjekt svoju slobodnú a vážnu vôľu musí výslovne prejaviť tak, že túto

neplatnosť právneho úkonu si skutočne uplatňuje. Ustálená súdna prax nevylučuje, aby za

dovolanie sa relatívnej neplatností bola považovaná aj námietka oprávneného subjektu

obsiahnutá v návrhu na zmenu žaloby a rozšírenie účastníkov konania, avšak len ak je ním

prejavená vôľa zneplatniť a napadnúť právny úkon (vôľa namietať), čo nebol daný prípad.»

V ďalšej časti napadnutého rozsudku krajský súd argumentuje takto:

„Akceptovaním argumentácie žalobkyne v odvolaní by súd posudzoval a prihliadal

na relatívnu neplatnosť právneho úkonu rovnako ako pri absolútnej neplatností právneho

úkonu, na ktorú súd prihliada zo zákona (ex lége) bez ohľadu na to, či sa tejto neplatností

niekto dovolal. Pretože absolútna neplatnosť právneho úkonu vzniká priamo zo zákona a

nie na základe správania sa účastníka občiansko-právneho vzťahu, nemôže tento dôsledok

nastať rovnako aj v prípade relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Dôvodom je verejný

záujem na prihliadame absolútnej neplatnosti právneho úkonu na rozdiel od individuálnych

súkromných záujmov subjektov občiansko-právneho vzťahu, kde sa ponecháva iniciatíva

dotknutému subjektu, na ochranu ktorého je relatívna neplatnosť stanovená, či prejaví vôľu

dovolať sa relatívnej neplatnosti alebo nie.

Skutočná vôľa toho, kto právny úkon učinil, môže byť pri jeho výklade relevantná len

za predpokladu, že nie je v rozpore s jeho jednoznačným jazykovým prejavom vyjadreným

písomne. Už učinený písomný prejav vôle je však neprípustné doplňovať, meniť či dokonca

nahradzovať, pokiaľ aj účastník vôľu mal ale ju neprejavil. Výklad vôle podľa § 35 ods. 1

a 2 O. z. prichádza po dovolaní sa relatívnej neplatnosti do úvahy len vtedy, ak bol tento

jednostranný hmotnoprávny úkon učinený. Ak učinený nebol, nemožno dovolanie sa

relatívnej neplatnosti nahradiť (substituovať) výkladom podľa § 35 ods. 2 O. z. (súd nemôže

v danom prípade výkladom podľa § 35 ods. 2 chýbajúci prejav vôle nahradiť svojim

rozhodnutím). Uvedenému záveru nasvedčuje aj celkové správanie sa žalobkyne v priebehu

konania, keďže ani neskôr v priebehu konania prejav vôle smerujúci k dovolaniu sa

relatívnej neplatnosti nikdy neučinila, ako ani na neho nepoukázala. Vo svojej výpovedi na

súdnom pojednávaní dňa 9. marca 2010 len uviedla, že nehnuteľnosť bola prevedená bez jej

vedomia (čo možno považovať za vedomosť o vade právneho úkonu, nie však odmietnutie

byť viazaný účinkami tohto právneho úkonu). V priebehu celého konania tak neučinil ani

právny zástupca žalobkyne, ktorý reagoval až na argumentáciu protistrany, týkajúcu sa

absencie námietky relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy na súdnom pojednávaní

19. marca 2015, poukazujúc na možnosť uplatnenia námietky relatívnej neplatnosti

v občianskom súdnom konaní žalobou, resp. zmenou žaloby (t. j. podaním žalobkyne

z 21. septembra 2005).

Možno preto len súhlasiť s odvolacím argumentom žalobkyne, že súdy v občianskom

súdnom konaní nemajú poskytovať formalistický výklad práva, ale ten, ktorý predstavuje

materiálnu ochranu zákonnosti, s cieľom zabezpečiť spravodlivú ochranu práv

a oprávnených záujmov účastníka. V danom prípade to znamená neakceptovanie

formálneho a účelového výkladu opomenutia uplatnenia námietky relatívnej neplatností

právneho úkonu zo strany žalobkyne, zastúpenej právnym zástupcom, ktorá mala plné právo

tak učiniť v priebehu súdneho konania a nepripustenie nahradenia dovolania sa neplatností

právneho úkonu interpretáciou procesného podania žalobkyne, ktorá by bola aj v rozpore

so zásadou rovností strán v konaní. Súd je povinný aplikovať právne normy a aplikáciou

relevantných metód výkladu poskytovať ochranu práv a oprávnených záujmov všetkým

účastníkov konania, nielen žalujúcej strane. Žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že

dovolanie sa relatívnej neplatnosti možno urobiť v akejkoľvek forme a bez špeciálnych

obsahových náležitostí (ktoré zákon nevyžaduje), pričom správne konštatovala, že musí

spĺňať náležitosti podľa § 34 O. z., teda musí ísť o prejav vôle, ktorá v danom prípade

prejavená nebola.

Dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu je adresovaným právnym

úkonom, teda jeho právne účinky nastávajú dôjdením tohto prejavu vôle všetkým subjektom

relatívne neplatného právneho úkonu. Z obsahu spisového materiálu nebolo preukázané ani

doručenie námietky relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy, obsahujúce dovolanie sa tejto

neplatností, v akejkoľvek forme t. j. dôjdenie do dispozičnej sféry všetkých účastníkov

právneho úkonu (žalovaných 1 / a 2/).

Relatívna neplatnosť právneho úkonu je v súdnom konaní riešená ako predbežná

otázka len za predpokladu, ak sa jej oprávnená osoba dovolá, čo v danom prípade

preukázané nebolo. V dôsledku toho súd prvého stupňa správne nahliadal na predmetnú

darovaciu zmluvu uzavretú medzi žalovanými 1/ a 2/ ako na právny úkon platný (i keď

s vadou) so všetkými právnymi následkami, ktoré z tohto právneho úkonu vyplývajú. Preto

i v prípade, že predmetná nehnuteľnosť bola nadobudnutá do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, v čase vyhlásenia rozsudku (ktorý stav je pre súd rozhodujúci

podľa ) už do neho nepatrila, v dôsledku uzavretej darovacej zmluvy medzi

žalovanými 1/ a 2/. Žalobe tak nebolo možné vyhovieť.“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa ,

podľa ktorého ak ide o právo medzi manželmi, premlčacia doba nemôže začať plynúť ani

ďalej neplynie, krajský súd uvádza, že „... uvedená úvaha nebola náležitá, keďže

o premlčaní práva dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu možno uvažovať len ak

takéto právo bolo už uplatnené, k čomu nedošlo. Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti sa

síce premlčuje v trojročnej premlčacej lehote, jej plynutím alebo neplynutím sa možno

zaoberať len ak právo dovolať sa relatívnej neplatnosti bolo uplatnené (premlčacia doba

začína plynúť od okamihu, kedy právo mohlo byť vykonané po prvý raz). Obdobne námietka

premlčania práva dovolať sa relatívnej neplatnosti je právne významná, len ak právo

dovolať sa relatívnej neplatnosti bolo uplatnené. S poukazom na vyššie uvedený záver

nedovolania sa relatívnej neplatnosti zo strany žalobkyne, nebol daný dôvod zaoberať sa

námietkou premlčania, ako ani plynutím premlčacej doby vrátane prerušenia alebo

nezačatia plynutia premlčacej lehoty.“.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že všeobecný súd neúplne zistil skutkový stav

veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností

(sťažovateľka týmto spôsobom namietala najmä skutočnosť, že súd prvého stupňa si počas

celého priebehu konania nevyžiadal darovaciu zmluvu, teda právny úkon, ktorého

neplatnosť posudzoval, a rovnako nevykonal výsluch odporkyne v 3. rade), poukazuje

ústavný súd na tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa

uvádza:

„Odvolací súd sa nestotožnil ani s poslednou odvolacou námietkou žalobkyne

o nevykonaní dôkazu výsluchom žalovanej 2/ a listinou darovacou zmluvou. Účastníci

konania a to ani prostredníctvom svojich právnych zástupcov (žalovaný 1/ prostredníctvom

opatrovníka) tieto dôkazné návrhy nevzniesli. Po poučení súdom prvého stupňa právni

zástupcovia žalobkyne a žalovanej 2/ výslovne uviedli, že dôkazné návrhy nevznášajú.

Ustanovenie taxatívne určuje prípady, v ktorých sú odvolacím dôvodom

dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa (ak sa týkajú podmienok konania,

vecnej príslušností súdu, vylúčenia sudcu, obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že

v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

odvolateľ nebol riadne poučený podľa alebo ak ich účastník konania

bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa). Keďže

sa nejedná o žiaden takýto prípad (žalobkyňa to ani netvrdí), odvolací súd bol viazaný

skutkovými zisteniami súdom prvého stupňa a nebol daný dôvod na žalobkyňou v odvolaní

uvádzané dôkazy prihliadať.

Sporové konanie sa spravuje prejednacou zásadou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie

skutočností a navrhovanie dôkazov ich preukazujúcich je zásadne vecou účastníkov

konania. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží na účastníkoch, pričom súd vykoná

navrhované dôkazy ak ich uzná za právne relevantné. Len výnimočne súd môže vykonať aj

iné než navrhnuté dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Námietku nevykonania nevyhnutného dôkazu možno prijať, len ak by uvedené malo za

následok, že zistený skutkový stav neobstojí. V konaní bolo nesporné uzavretie darovacej

zmluvy medzi žalovanými 1/ a 2/, vrátane vkladu vlastníckeho práva žalovanej 2/ a jeho

zápisu na list vlastníctva v katastri nehnuteľnosti. V konaní, v ktorom sa žalobkyňa

domáhala určenia vlastníctva, bola sporná rozhodujúca skutočnosť či žalobkyňa sa

relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy dovolala. Vykonanie dôkazu výsluchom žalovanej 2/

a listinou darovacou zmluvou nebolo však spôsobilé preukázať uvedenú spornú skutočnosť.

Možno preto konštatovať, že to bolo zrejme dôvodom pre absenciu dôkazného návrhu

v uvedenom smere ako aj nevykonanie dôkazu súdom aj bez návrhu (ani v odvolaní

žalobkyňa neuviedla žiadnu konkrétnu relevantnú skutočnosť, ktorá by mohla byť

preukázaná týmito dvoma dôkaznými prostriedkami). Podľa ustálenej súdnej praxe nie je

potrebné vykonať dôkazy nadbytočné, nespôsobné preukázať právne významnú skutočnosť.

Skutkový stav veci je treba odlíšiť od skutočného stavu veci, ktorý vyjadroval

povinnosť súdu aj bez súčinnosti účastníkov dokonale zistiť skutočný stav veci a táto

povinnosť bola jediným spoľahlivým základom pre spravodlivé rozhodnutie súdu (zásada

materiálnej pravdy, ktorá sa v súčasných spoločensko-ekonomických podmienkach stala

neudržateľnou). Na rozdiel od uvedeného požiadavka na zistenie skutkového stavu veci

( ) vyjadruje, že základom pre rozhodnutie súdu sú také skutočnosti,

ktoré boli v konaní zistené procesné regulérnym spôsobom po vykonávaní dokazovania

(a čo vyšlo za konania inak najavo). Súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov

dostatočne zistil skutkový stav, ktorý umožňoval posúdiť relevantné sporné skutočnosti

potrebné pre meritórne rozhodnutie súdu.

Výsluch účastníka konania (ktorý má subjektívny charakter, vzhľadom na záujem

účastníka na výsledku sporu) je len jedným z dôkazných prostriedkov ( ),

pričom procesné pravidlá neukladajú obligatórnu povinnosť vykonania tohto dôkazu (§ 131

ods. 1 ). Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho posúdenia veci, ku ktorému súd

dospel na základe vykonaných dôkazov, nebol daný dôvod na vykonanie ďalšieho

dokazovania (výsluchom žalovanej 2/ a darovacou zmluvou), keďže to nebolo potrebné pre

úplné zistenie skutkového stavu veci, umožňujúceho súdu správne rozhodnúť vo veci samej.

Vyjadrením zásady ústnosti súdneho konania je ustanovenie , podľa

ktorého veci patriace do civilnej právomoci súdu sa zásadne (okrem zákonom stanovených

výnimiek) prejednávajú na pojednávaní (na ktoré súd predvolá účastníkov konania

a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, čo bolo v konaní pred súdom prvého stupňa

splnené). Zo strany súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu zásady ústnosti, pričom

zásada materiálnej pravdy konania bola vyššie uvedeným spôsobom prelomená.

Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu

na úplné zistenie skutkového stavu veci a vec správne právne posúdil, odvolací súd podľa

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, potvrdil.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaných častí napadnutého rozsudku, ústavný súd

konštatuje, že krajský súd sa v ňom podrobne, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľky, s ktorého argumentáciou sa nestotožnil,

a preto odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny

(v prvom a súvisiacom druhom výroku), pričom tretí výrok týkajúci sa povinnosti

sťažovateľky nahradiť odporkyni v III. rade 100 % trov konania zrušil z dôvodu jeho

nedostatočného odôvodnenia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Napadnutý

rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne

neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch,

ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných

ustanovení (vo vzťahu k otázke posudzovania relatívnej neplatnosti

právnych úkonov a premlčaniu práva medzi manželmi) a

(vo vzťahu k posudzovaniu procesného úkonu rozšírenia okruhu účastníkov konania na

strane odporcu a náhrady trov konania). Ústavný súd preto považuje spôsob interpretácie

a aplikácie uvedených právnych predpisov za ústavne konformný a nesignalizujúci

porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa , listiny a práva podľa

dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a základnými právami podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na

skutočnosť, že ich porušenie sťažovateľka namieta v spojení, resp. ako dôsledok

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu nemohlo dôjsť, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa

a listiny a práva podľa dodatkového protokolu.

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2016