Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 552/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom

, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v

konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. [správne má byť sp. zn. ; tak to vyplýva

z vyžiadaného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2016, ktoré

okrem iného sťažovateľka k sťažnosti nepredložila, ako aj z bodu 2 jej návrhu

na rozhodnutie vo veci samej uvedenom na s. 5 sťažnosti, pozn. (ďalej len „napadnuté

konanie najvyššieho súdu“)].

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) bolo

vedené konanie o návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva pod sp. zn.

, v ktorom mala sťažovateľka postavenie odporkyne.

Okresný súd rozsudkom z 30. novembra 2010 zamietol návrh na zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

následne na základe podaného odvolania rozsudkom sp. zn. z 27. septembra

2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu z 30. novembra 2010

zmenil tak, že zrušil podielové spoluvlastníctvo, určil podielových spoluvlastníkov a uložil

povinnosť vyplatenia.

Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktoré neskôr ešte

doplnila. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 24. februára 2016 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“) dovolanie zamietol.

Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudok najvyššieho súdu „má právnu vadu,

a to z dôvodov uvedených v dovolaní a v doplnení dovolania, kedy podľa názoru

sťažovateľa sa porušovateľ právne nesprávne vysporiadal s otázkou dôvodov hodných

osobitného zreteľa, ktoré nedovoľujú rozhodnúť spôsobom tak, ako potvrdil porušovateľ. Je

mimo právneho rámca, pokiaľ porušovateľ potvrdil povinnosť finančného plnenia aj z

hodnoty nehnuteľnosti pochádzajúcej z nelegálnych prístavb, najmä za situácie, kedy

prístavby nemali byť predmetom dedičstva a teda následne vzniknutého podielového

spoluvlastníctva.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že , rod. spolu s

boli bezpodielovými spoluvlastníkmi v podiele 1/1 rodinného domu súpisné

č. v katastrálnom území , zapísaného na

pre katastrálne územie . zomrela ,

zomrel . Po prebehlo dedičské konanie

na notárskom úrade pod sp. zn. D 91/91, po pod sp. zn. D 1763/91

(obe rozhodnutia sú súčasťou spisu, pozn. sťažovateľky).

Predmetom dedičského konania po zomrelých bol rodinný dom súpisné č. , avšak

bez prístavby. Z dedičského konania podľa sťažovateľky vyplýva, že rodinný dom súpisné

č. bol dedený bez prístavby. Aby podľa sťažovateľky došlo k platnému a zákonnému

dedeniu nehnuteľnosti bez prístavby, musel by sa dom reálne rozdeliť na dve samostatné

nehnuteľnosti, a to na rodinný dom súpisné č. a prístavbu, ktorá by musela dostať

samostatné súpisné číslo, a to formou súdneho rozdelenia, prípadne dohodou, ktorá

by musela byť uzavretá písomne a registrovaná „býv. ŠN v “, keďže by išlo o právny

úkon týkajúci sa nehnuteľnosti, a to podľa § 47 ods. 2 a § 46 ods. 1 vtedy platného

.

Keďže v danom prípade nedošlo k reálnemu rozdeleniu domu súpisné č. ,

nemohlo podľa sťažovateľky dôjsť k právne platnému rozdeleniu pôvodného domu súpisné

č. na viac nehnuteľností tak, aby mohol byť rodinný dom súpisné č. predmetom

prevodu, resp. prechodu vlastníckeho práva ako samostatná vec bez prístavby.

Sťažovateľka zastáva názor, že keďže «k reálnemu rozdeleniu domu č. súpisné ,

ktorý sa skladal z pôvodnej časti rodinného domu a z prístavby, na rodinný dom č.

a na prístavbu so samostatným súpisným číslom, t. j. k reálnemu rozdeleniu na dve

samostatné veci právne nedošlo, a napriek tomu predmetom dedenia bola právne

neexistujúca nehnuteľnosť (rodinný dom súp. č. bez prístavby), išlo o právny úkon

neplatný v zmysle vtedy platného , podľa ktorého: „neplatný

je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza,

alebo sa prieči záujmom spoločnosti“».

Podľa sťažovateľky „súd nemohol platne zrušiť a vyporiadať podielové

spoluvlastníctvo k predmetnému rodinnému domu, nakoľko tento nebol platne v rámci

dedičského konania prejednaný. Z uvedeného dôvodu odporkyňa podala žalobu o určenie,

že predmetný rodinný dom patrí do dedičstva po a

tak, aby sa odstránila právna vada, ktorá vznikla prejednaním dedičstva tým, že v

dedičskom konaní bol prejednaný rodinný dom bez prístavby ako neexistujúca vec, nakoľko

prístavba musela byť imanentnou súčasťou rodinného domu.“.

Sťažovateľka uvádza, že toto uviedla aj v doplnení dovolania zo 14. júla 2015,

najvyšší súd sa však podľa nej týmto vo svojom rozsudku nezaoberal.

Sťažovateľka je preto toho názoru, že v konaní najvyššieho súdu došlo a stále

dochádza k porušovaniu jej základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd SR postupom v konaní vedenom pod sp. zn.:

(správne sp. zn. , pozn.) porušil tieto základné práva sťažovateľa:

• právo na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd;

• právo zákonom ustanoveným postupom domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde − právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky;

• právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

;

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 24. 2. 2016 a Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje, aby vo veci opätovne

konal.

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,16 EUR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Jedným z dôvodov, pre ktoré môže ústavný súd návrh na začatie konania pri jeho

predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa ,

je nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Podľa návrh na začatie konania musí obsahovať,

akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia

sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy...

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,

že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa návrh (sťažnosť) okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie:

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa sa k návrhu pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a následne žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu

a najvyššiemu súdu prikázal, aby vo veci opätovne konal. V odôvodnení sťažnosti

sťažovateľka uvádza, že rozsudok najvyššieho súdu má právne vady z dôvodov, ktoré

uviedla vo svojom dovolaní a v doplnení dovolania, pričom najvyšší súd sa vôbec

nezaoberal predovšetkým dôvodmi, ktoré predniesla v doplnení svojho dovolania. Zároveň

napriek tomu, že sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

, v odôvodnení jej sťažnosti absentuje akékoľvek zdôvodnenie porušenia tohto

základného práva.

Sťažovateľka predložila sťažnosť ústavnému súdu prostredníctvom kvalifikovaného

právneho zástupcu, napriek tomu k sťažnosti nepripojila splnomocnenie na jej zastupovanie

advokátom v konaní pred ústavným súdom ani rozsudok najvyššieho súdu, ktorého zrušenie

žiada. Keďže sťažovateľka k sťažnosti nepripojila rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd

sa nemohol relevantným spôsobom zaoberať jej sťažnosťou. Zároveň ústavný súd dospel

k záveru, že ani odôvodnenie sťažnosti sťažovateľkou nezodpovedá § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, ktorý upravuje všeobecné náležitosti každého návrhu, o ktorom

má ústavný súd konať.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je povinný

odstraňovať nedostatky zákonom predpísaných náležitostí z úradnej povinnosti. Na taký

postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.

, , ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,

ktorými začína konanie pred ústavným súdom. (napr. , ,

, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky, ktorá

je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavky kvalifikovanej

sťažnosti, ktoré by zodpovedali požiadavkám obsiahnutým v § 20 a § 50 zákona o ústavnom

súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky podľa

odmietol už pri predbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Vo vzťahu k odôvodneniu sťažnosti sťažovateľkou, v ktorom odkazuje na dovolanie

a doplnenie dovolania a v ktorom napokon absentuje aj akékoľvek zdôvodnenie porušenia

jej základného práva podľa , ústavný súd poukazuje na to,

že nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa je aj vznesenie relevantných námietok

zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho

základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou

aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,

územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.), ktoré signalizujú porušenie práv

označených sťažovateľom.

Aj z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základných práv podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľka nedostatočne odôvodnila svoju sťažnosť,

čo viedlo ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní k záveru, že nepreukázala príčinnú

súvislosť medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením jej

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru a preto sťažnosť odmietol podľa aj ako

zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ).

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uplatnenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2016