Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
630/399345.ae22e7.pdf
PDF · 193.4 KB
No categories available
5Cdo/200/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 200/2013
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Sone Mesiarkinovej a sudcov JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Mariána Sluka
PhD., v právnej veci navrhovateľky M. H., bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. Magdou
Poliačikovou, advokátkou so sídlom v Ţiline, Národná 17, proti odporkyni 1/ E. P., bývajúcej
v H.H., 2/ Z. P., bývajúcemu v H., zákonne zastúpeným odporkyňou 1/, zastúpenými Mgr.
Tomášom Baláţom , advokátom so sídlom v Ţiline, Štúrova 1, o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. 13 C 118/2004,
o dovolaných účastníkov proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 27. septembra 2012 sp.zn.
10 Co 54/2011, takto
rozhodol:
Dovolania z a m i e t a .
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina rozsudkom z 30. novembra 2010 č.k. 13 C 118/2001-343 zamietol
návrh na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva účastníkov k rodinnému domu č. súp. 209,
postavenému na KN parc. č. 687 kat. úz. H., zapísaného na LV č. X.. Konštatoval, ţe
predmetný dom nie je reálne deliteľný. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe
v predmetnej veci sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 142
ods. 2 Občianskeho zákonníka, pre ktoré súd nepristúpi k zrušeniu a vyporiadaniu
podielového spoluvlastníctva. Za také povaţoval vek, zdravotný stav a celkovú sociálnu
situáciu odporcov 1/ a 2/. Vo vzťahu k odporkyni 1/ zdôraznil, ţe v dome ţije od 18 rokov,
t.j. po dobu 45 rokov, má k nemu silnú osobnú väzbu, na bývanie v ňom je odkázaná a nemá
prostriedky na zabezpečenie vlastného bývania. Zabezpečenie peňaţných prostriedkov, aj
na prípadnú výplatu navrhovateľky, prostredníctvom pána D. P., nepovaţoval okresný súd za
dostatočné a v konečnom dôsledku ohrozujúce samotných odporcov
Vo vzťahu k odporcovi 2/ zdôraznil jeho nepriaznivý zdravotný stav, keď je plne odkázaný
na osobnú starostlivosť odporkyne 2/ a nie je schopný sa samostatne ţiviť, pričom v spornom
dome ţije od narodenia. V prospech navrhovateľky svedčilo iba kritérium veľkosti
spoluvlastníckeho podielu. Okresný súd ďalej uviedol, ţe navrhovateľka bola výlučnou
vlastníčkou rodinného domu č. 202, kat. úz. H., tento ale krátko po začatí prebiehajúceho
konania darovala svojim deťom; teda sama sa bezodplatne zbavila vlastného bývania
a nevyuţila moţnosť ani len zriadiť pre seba vecné bremeno, spočívajúce v práve doţivotného
bývania. Uvedené okresný súd vyhodnotil ako prinajmenšom neobvyklé.
Pri rozhodovaní prihliadol tieţ na fakt, ţe navrhovateľka zdedila podiel k spornému domu
bez stavieb, na ktorých sa nijakým spôsobom ani nepodieľala. Rozhodnutie o náhrade trov
konania si ponechal na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 27. septembra 2012 sp.zn. 10 Co 54/2011, potom,
ako sám doplnil dokazovanie, rozsudok okresného súdu zmenil tak, ţe zrušil podielové
spoluvlastníctvo účastníkov k domu č. 209, postavenému na parc. č. 687, zapísanému na LV
č. X. kat. úz. H.. Určil, ţe podielovými spoluvlastníkmi označenej nehnuteľnosti sú
odporkyňa 1/ E. P., v podiele 4845/4928 a odporca 2/ Z. P., v podiele 83/4928. Odporkyni 1/
uloţil povinnosť titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva zaplatiť navrhovateľke
sumu 16.056,755 € v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Uviedol, ţe z geometrického plánu A. P. č. 35/2010 bolo zrejmé, ţe prístup
k spornému rodinnému domu je moţný len cez pozemok KN parc. č. 511, ktorý je vedený ako
výlučné vlastníctvo odporkyne 1/. Táto aj pred odvolacím súdom jednoznačne uviedla, ţe
navrhovateľku na svoj pozemok nevpustí, čo úplne vylučuje moţnosť navrhovateľky uţívať
predmet jej (spolu)vlastníctva. Súčasne navrhovateľka i odporkyňa 1/ zhodne potvrdili, ţe
navrhovateľka fakticky od úmrtia jej otca A. P. – 29.8.1991 – sporný dom vôbec neuţívala. Z
pripojených dedičských spisov po menovanom (sp.zn. D 1736/91 bývalého Štátneho notárstva
Ţilina a následne i Okresného súdu Ţilina) i po matke navrhovateľky Z. P. (sp.zn. D 91/91
bývalého Štátneho notárstva Ţilina) vyplynulo, ţe do masy dedičstva v týchto konaniach bol
zaradený len tzv. pôvodný rodinný dom č. súp. 209 bez prístavieb, ktoré boli postavené bez
stavebného povolenia, v dedičskom konaní po Z. P. aj bez verandy, v konaní po A... P. uţ
veranda bola (vychádzajúc predovšetkým z hodnoty tejto poloţky dedičstva a zo znaleckého
ocenenia dotknutého domu) vo vzťahu k domu č. 209 súčasťou predmetu dedenia. Zároveň
z potvrdenia Mesta Bytča z 11. júla 1991 bolo zrejmé, ţe rodinný dom č. súp. 209 je
evidovaný ako celok a má pridelené iba jedno súpisné číslo. V rozhodnutí odvolacieho súdu –
uznesenie Krajského súdu v Ţiline sp.zn. 9 Co 411/1998 z 28. júna 1999 (vo veci po A... P.) –
bol výslovne konštatovaný právny záver, ţe prístavba (bez toho, aby vznikla samostatná
bytová jednotka) je len súčasťou hlavnej veci; toto rozhodnutie bolo doručené všetkým
účastníkom prebiehajúceho konania. Z vkladných kniţiek predloţených
na pojednávaní odvolacieho súdu mal krajský súd preukázané, ţe tak navrhovateľka, ako aj
odporkyňa 1/ disponujú dostatočnými finančnými prostriedkami na vyplatenie protistrany‚
v prípade zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, a to ohľadne hodnoty
„celého“ sporného domu, t.j. vrátane aktuálne stojacich prístavieb. Odvolací súd uviedol, ţe
i keď dôvody vymedzené okresným súdom ako dôvody hodné osobitného zreteľa sú
vo všeobecnosti z hľadiska aplikácie § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka akceptovateľné,
v konkrétnostiach predmetnej veci neobstáli. Krajský súd dospel k záveru, ţe nezrušenie
spoluvlastníctva (osobitne spoluvlastníctva navrhovateľky a odporkyne 1/) nerieši dlhodobý
faktický stav, ktorý vo svojich dôsledkoch majoritnú (a to v značnej miere podiel – viac ako
4/5) spoluvlastníčku – navrhovateľku v podstate vylučuje z moţnosti reálne uţívať predmet
jej (spolu)vlastníctva. Vzhľadom na to, ţe odporkyňa 1/ je výlučnou vlastníčkou pozemku,
na ktorom nielen čiastočne stojí predmet sporu, ale ktorý predovšetkým predstavuje jediný
prístup k rodinnému domu č. súp. 209, pričom odporkyňa 1/ rezolútne odmietla (dobrovoľne
resp. na základe dohody) umoţniť vstup navrhovateľky na tento pozemok, javilo sa čisto
hypotetickým aj eventuálne uplatňovanie spoluvlastníckych práv prostredníctvom konania
o hospodárení so spoločnou vecou. Odvolací súd z rozhodovacej činnosti (§ 121 O.s.p.) mal
tieţ osvedčené, ţe konanie o návrhu navrhovateľky na určenie, ţe „prístupový pozemok patrí
do dedičstva“ bol v štádiu konania pred súdom prvého stupňa, pričom jeho právoplatné
vyriešenie bolo moţné v relatívne krátkodobom (niekoľko mesiacov) horizonte povaţovať
za nepravdepodobné. Predovšetkým však bolo nepochybné, ţe predmet sporu cca 20 rokov
nebol uţívaný spôsobom, ktorý by rešpektoval spoluvlastnícke oprávnenia jednotlivých
účastníkov a ďalšie zachovávanie takéhoto stavu odporovalo účelu a významu inštitútu
spoluvlastníctva a v nemalej miere zasahovalo aj do základného/ústavného práva (najmä)
navrhovateľky vlastniť majetok. Na základe popísaných východísk krajský súd rozhodol
o zrušení spoluvlastníctva účastníkov k predmetu sporu. Ďalej v rozhodnutí uviedol, ţe
rodinný dom č. súp. 209 nie je reálne deliteľný. Uvedené bolo zrejmé zo znaleckého posudku
vypracovaného vo veci, vrátane jeho príloh (najmä s prihliadnutím na pôdorysné riešenie),
osobitne s poukazom na veľkosť spoluvlastníckych podielov účastníkov. Aj v prípade, ţeby
osobitne neprihliadol súd na úplne minoritný podiel odporcu 2/, ani vo vzťahu len medzi
navrhovateľkou a odporkyňou 1/ by nebolo moţné, pri rešpektovaní rozsahu ich
spoluvlastníckych podielov, reálne rozdeliť predmet sporu tak, aby novovzniknuté samostatné
veci boli spôsobilé byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako (samostatné) nehnuteľné
veci – rodinné domy. Odvolací súd poukázal aj na to, ţe nebolo moţné prehliadať ani výrazné
dlhodobé napätie vo vzťahu medzi navrhovateľkou a odporkyňou 1/, ktoré by v prípade
vykonania reálnej deľby s veľkou pravdepodobnosťou ešte viac eskalovalo. Z uvedených
dôvodov krajský súd uzavrel, ţe bolo nutné zaoberať sa (druhým) spôsobom vyporiadania
podielového spoluvlastníctva, t.j. prikázaním veci za primeranú náhradu jednému alebo
viacerým spoluvlastníkom. Ako sám uviedol s „ určitou dávkou zjednodušenia“, v podstate
išlo o výber osoby medzi navrhovateľkou a odporkyňou 1/, ktorá sa stane výlučnou
vlastníčkou, resp. v dominantnej miere majoritnou spoluvlastníčkou a bude povinná
protistrane vyplatiť primeranú náhradu. U oboch dotknutých účastníčok bolo moţné ustáliť
existenciu osobnej/citovej väzby k spornému domu. Navrhovateľka v ňom vyrástla a neskôr
doopatrovala oboch rodičov, odporkyňa 1/ v ňom nepretrţite ţije od svojich 18. rokov
a vychovala v ňom všetkých desať detí. Krajský súd uviedol, ţe i keď bez ďalšieho nebolo
moţné vysloviť úplný záver o účelovosti prevodu (vlastného) rodinného domu č. súp. 202
navrhovateľkou na jej deti, a tým zbavenie sa moţnosti bývania v predmete svojho
vlastníctva, súhlasil s okresným súdom, ţe takéto správanie bez zriadenia vecného bremena,
resp. odplatného plnenia spočívajúceho v doopatrovaní, sa javilo ako „prinajmenšom
neobvyklé“. Odporkyňa 1/ naopak nemala reálnu alternatívu bývania, ako v spornej
nehnuteľnosti. Vzhľadom na dlhodobý (nielen od úmrtia rodičov navrhovateľky - svokrovcov
odporkyne 1/, ale od jej nasťahovania sa do sporného domu po vydaji za D. P. – brata
navrhovateľky) stav a vykonanie prístavieb, hoci opakovane bez stavebného povolenia,
odporkyňa 1/ z vnútorného hľadiska nikdy neuvaţovala o inom riešení vlastnej bytovej
otázky, ako bývaním v rodinnom dome č. súp. 209. Krajský súd konštatoval, ţe rozsah
odkázanosti na bývanie v dotknutej nehnuteľnosti je vyšší u odporkyne 1/ ako
u navrhovateľky. Do určitej miery mimo rámec porovnania a hodnotenia pomerov medzi
týmito účastníčkami stojí odporca 2/. Bolo nepochybné, ţe Z. P., ako osoba pozbavená
spôsobilosti na právne úkony z titulu duševnej poruchy, je výslovne odkázaný
na bývanie v spornom rodinnom dome. Vlastnými prostriedkami nie je spôsobilý zabezpečiť
si iné bývanie, a to ani v uţšom význame (s poukazom na jeho minimálne finančné zdroje),
ani v širšom zmysle (vzhľadom na neschopnosť vlastnými úkonmi – nielen právnymi – riešiť
čo i len základné zásadné ţivotné situácie). Nakoľko odporkyňa 1/ je zároveň súdom
ustanoveným (hmotnoprávnym) opatrovníkom menovaného, bolo nevyhnutné
pri vyhodnocovaní pomerov medzi ňou a navrhovateľkou zohľadniť i tento fakt, t.j. povinnosť
zabezpečiť nesvojprávnemu Z. P. primeranú starostlivosť, zahrňujúcu i náleţité
uspokojovanie jeho bytovej potreby. V danej súvislosti krajský súd dodal, ţe zachovanie
prirodzeného prostredia, na ktoré je osoba postihnutá duševnou poruchou dlhodobo
navyknutá, je jednoznačne vhodnejšie aj z hľadiska jej celkového preţívania, neţ prípadná
(zásadná) zmena bytových pomerov, v ktorých ţil počas celého svojho doterajšieho ţivota.
V nadväznosti na uvedené, krajský súd dospel k záveru, ţe je ţiadúce, aby odporcovi 2/
zostalo zachované spoluvlastnícke právo k spornému domu. V tomto riešení videl odvolací
súd na jednej strane vyššiu istotu jeho oprávnenia bývať v dotknutom rodinnom dome, ktorá
predstavuje pre neho výrazne vyššiu „hodnotu“ ako – vzhľadom na jeho skutočne minoritný
podiel – len nepatrná (necelých 300 eur) primeraná náhrada. Na strane druhej s poukazom
na jeho právny status i reálne finančné moţnosti bolo nevhodné, aby bol zaťaţovaný, hoci len
čiastočne, povinnosťou poskytovať primeranú náhradu inému spoluvlastníkovi. Preto krajský
súd v rámci vyporiadania spoluvlastníctva „zachoval“ spoluvlastníctvo nesvojprávneho Z. P.
v doterajšom podiele 83/4928 a za majoritnú spoluvlastníčku – v podiele 4845/4928 – na
základe vyššie popísanej úvahy určil jeho matku odporkyňu 1/. V danej spojitosti doplnil, ţe
navrhovateľkou tvrdené jej fyzické napadnutie zo strany odporkyne 1/, prípadne jej rodinných
príslušníkov, nebolo preukázané. Pokiaľ krajský súd pripustil určitú mieru (minimálne)
“neobvyklosti“ v prípade prevodu rodinného domu č. súp. 202 navrhovateľkou na jej deti,
rovnako je nutné konštatovať takúto „neobvyklosť“ v správaní odporkyne 1/, pokiaľ ide
o vykonávanie prístavieb k pôvodnej stavbe sporného rodinného domu. Najneskôr v roku
1991 pri prejednávaní dedičstva po Z. P. mala odporkyňa 1/ jednoznačnú kvalifikovanú
vedomosť (s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou takúto vedomosť mala bezprostredne
od faktickej realizácie „prvej“ prístavby), ţe sa jedná o prístavby vykonané bez príslušného
povolenia. Napriek uvedenému dlhodobo – niekoľko desiatok rokov – bola odporkyňa 1/
nečinná a aţ v v priebehu sporu deklarovala snahu o právne „doriešenie“ tejto záleţitosti.
Avšak tak zo znaleckého posudku v dedičskom konaní po A... P., ako i zo znaleckého
posudku v predmetnej veci, bolo zrejmé, ţe „prvotnou“ prístavbou vykonanou v roku 1978
(odhliadnuc od prístavby verandy, ktorá bola minimálne začatá ešte rodičmi navrhovateľky,
t.j. svokrovcami odporkyne 1/) nevznikla samostatná nehnuteľnosť/samostatná bytová
jednotka – rodinný dom. Následne sa preto jedná len o súčasť (hlavnej veci), t.j. pôvodného
rodinného domu č. súp. 209. Na uvedenom závere nič nezmenil fakt, ţe v dedičskom konaní
po oboch rodičoch navrhovateľky sa do predmetu dedenia nezahŕňala prístavba. Minimálne
z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v konaní po A... P. nadobudla odporkyňa 1/
kvalifikovanú vedomosť o dotknutom právnom reţime prístavieb, t.j. ţe tieto zdieľajú
vlastnícky reţim hlavnej veci; t.j. pôvodného domu č. súp. 209. Neskoršie prístavby boli
pritom realizované napriek výslovnému nesúhlasu majoritnej spoluvlastnícky
(navrhovateľky), dokonca aj napriek zákazu vydanému v príslušnom správnom konaní. Na
jednej strane išlo síce o určité zhodnotenie nehnuteľnosti v spoluvlastníctve, na strane druhej
sa jednalo o svojim spôsobom nedovolenú dispozíciu/zmenu spoločnej veci, ktorá fakticky
vylučuje moţnosť iného riešenia, ktoré by v konečnom dôsledku nielen rešpektovalo vôľu
väčšiny spoluvlastníkov (podľa veľkosti podielov), ale mohlo byť z hľadiska funkčnosti,
ţivotnosti, celkovej vyuţiteľnosti a pod. ešte výhodnejšie. Nadväzne odvolací súd pri ustálení
primeranej náhrady vychádzal z hodnoty rodinného domu č. súp. 209 ako celku, ktorá bola
ustálená znaleckým posudkom sumou 19.708,01 €. Vyporiadavaný spoluvlastnícky podiel
navrhovateľky tak predstavoval 16.056,75 €, povinnosť zaplatiť ktorú sumu uloţil odporkyni
1/ v prospech navrhovateľky v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Krajský súd
mal za to, ţe predmetné vyporiadanie spoluvlastníctva najlepšie zodpovedá i spravodlivému
usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi. Odvolací súd uviedol, ţe hoci spravodlivosť je
kategóriou skôr filozofickou a v konkrétnych spoločenských i právnych vzťahoch nie je vţdy
úplne jednoznačné jej naplnenie, konkrétne – vyššie podrobne popísané – súvislosti
prejednávanej veci dali solídny základ pre takéto konštatovanie. Navrhovateľka ako výrazne
majoritný spoluvlastník „stratila“ vlastnícke oprávnenie ku konkrétnej nehnuteľnej veci,
avšak výška primeranej náhrady je dostatočná na uspokojivé vyriešenie jej vlastného bývania.
Naproti tomu minoritní spoluvlastníci získali istotu vlastného bývania, pričom ich správanie
vykazujúce znaky protiprávnosti (viacročné bránenie majoritnému spoluvlastníkovi uţívať
predmet spoluvlastníctva a vykonávanie prístavieb nielen bez stavebného povolenia, ale proti
výslovnej vôli majoritného spoluvlastníka) síce privodilo ich priaznivejšie postavenie
pri rozhodovaní o určení osoby výlučného vlastníka/ osôb podielových spoluvlastníkov
„do budúcna“, ale pri súčasnom uloţení povinnosti poskytnúť primeranú náhradu z hodnoty
celej domovej nehnuteľnosti, t.j. vrátane prístavieb. Napokon samotní odporcovia ako jeden
zo spôsobov vyporiadania spoluvlastníctva navrhovali práve spôsob v podstate zodpovedajúci
tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovateľka, ako i odporcovia1/
a 2/.
Navrhovateľka ţiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie, prípadne zmeniť a vyhovieť jej návrhu. Dovolanie odôvodnila tým, ţe
konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne právne rozhodnutie
vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení ( § 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p.). Opätovne poukázala na celý priebeh konania a mala za to, ţe odvolací súd mal
zohľadniť skutočnosť, ţe je väčšinovou spoluvlastníčkou a prihliadnuť aj na titul
nadobudnutia jej väčšinového podielu vo vzťahu k pôvodným vlastníkom rodinného domu,
ktorým boli jej rodičia. Takisto mal odvolací súd zaujať stanovisko k protiprávnym
prístavbám, ktoré na dome vykonávala odporkyňa 1/. Uviedla ďalej, ţe ona preukázala svoju
solventnosť na vyplatenie finančného podielu na vyplatenie spoluvlastníkov, avšak
prostriedky, ktoré preukázala odporkyňa 1/ majú spornú povahu a sú zrejme fiktívne, nakoľko
ju odporkyňa z jej podielu po rozhodnutí súdu nevyplatila. Odvolací súd podľa jej názoru
nesprávne vyhodnotil aj potrebu jej bývania, keď v dome č. 202 býva jej dcéra s manţelom
a troma deťmi, pričom bolo jej slobodným rozhodnutím ako výlučného vlastníka tohto domu,
ako s ním naloţí. Mala za to, ţe odvolací súd mal prihliadnuť i na fyzické útoky, ktoré na ňu
zo strany odporkyne 1/ a jej rodiny boli vedené.
Odporcovia ţiadali napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vrátiť na ďalšie
konanie. Mali za to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu s poukazom na § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. spočíva na nesprávnom právnom posúdení, keď odvolací súd nesprávne posúdil právnu
otázku spôsobu zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, pričom nebral
do úvahy skutkový a právny stav veci. Namietali právny záver odvolacieho súdu, ţe neobstoja
dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré prihliadol súd prvého stupňa a ktorými odôvodnil
svoj záver o zamietnutí návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.
V tomto smere opakovane poukázali na skutočnosť reálneho uţívania nehnuteľnosti, moţnosti
svojho bývania, zdravotný stav, ako aj vlastníckeho pomery, vyplývajúce z dedičských
konaní. Namietali tieţ skutočnosť, ţe odvolací súd pri svojom závere o nelegálnosti
a nezákonnosti vykonaných prístavieb domu, nezobral do úvahy prebiehajúce stavebné
konanie o dodatočnej legalizácii týchto prístav, ale naopak hodnotu týchto zahrnul do hodnoty
nehnuteľnosti, a nesprávne potom vyčíslil finančný podiel, ktorý zaviazal odporkyňu 1/
titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva zaplatiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) po zistení, ţe
účastníci (§ 240 ods. 1 O.s.p.) včas napadli rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému je
dovolanie procesne prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), a ţe boli v čase rozhodovania o dovolaní
zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel
k záveru, ţe dovolania účastníkov nie sú dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
Dovolací súd skúmal najskôr, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolatelia nenamietali existenciu vád v zmysle § 237 O.s.p. a procesné vady tejto
povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.
Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Inou vadou
konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Existenciu
danej vady uviedla navrhovateľka ako dovolací dôvod, avšak bez toho aby konkrétne uviedla,
v čom mala táto vada spočívať. Pokiaľ navrhovateľka len uviedla, ţe táto vada mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dá sa z obsahu jej dovolania vyvodiť, ţe namieta,
ostatne tak ako uvádza v dovolaní, nesprávne právne posúdenie.
Pokiaľ všetci účastníci v dovolaní namietali, ţe zmeňujúci výrok napadnutého
rozsudku spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Navrhovateľka vo svojom dovolaní namieta právny názor odvolacieho súdu o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva s tým záverom, ţe nehnuteľnosť, ktorá je
v spoluvlastníctve účastníkov, bola prikázaná do vlastníctva odporcov a títo boli zaviazaní
poskytnúť jej finančnú náhradu, predstavujúcu jej spoluvlastnícky podiel. Odporcovia naopak
namietajú rozhodnutie odvolacieho súdu o vyhovení návrhu na zrušenie podielového
spoluvlastníctva, s tým, ţe zaujal neprávny právny názor pri vyhodnotení dôvodov osobitného
zreteľa pre zamietnutie takéhoto návrhu.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak, nedôjde k dohode, zruší
spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne
pri tom na veľkosť podielov a na účelné vyuţite veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre moţné,
prikáţe súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne
pritom na to, aby sa vec mohla účelne vyuţiť a na násilné správanie podielového
spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec ţiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd
nariadi jej predaj a výťaţok rozdelí podľa podielov.
Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd
nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci
a rozdelením výťaţku.
Z povahy podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv
zaloţeného na zásade dobrovoľnosti vyplýva, ţe ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek
spoluvlastník môţe kedykoľvek poţiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie.
Toto právo vyplýva zo zásady, ţe nikto nemôţe byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval
v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Z pravidla
kladného rozhodnutia súdu však existuje výnimka obsiahnutá v citovanom ustanovení § 142
ods. 2 Obč. zákonníka. Ak totiţ nie je dobre moţné, aby súd spoluvlastníctvo zrušil
a vyporiadal reálnym rozdelením veci podľa rozsahu spoluvlastníckych podielov, môţe
z dôvodov hodných osobitného zreteľa návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva zamietnuť, a to aj v prípade, kedy je moţné, aby vec bola prikázaná
za náhradu jedenému alebo niekoľkým spoluvlastníkom, alebo kedy je moţné, aby vec bola
predaná a výťaţok predaja bol rozdelený podľa veľkosti podielov. Pritom dôvod hodný
osobitného zreteľa posudzuje vţdy konkrétne, najmä vzhľadom na subjektívne podmienky
ţalobcu alebo ţalovaného, či oboch z nich, ako aj na existujúce objektívne okolnosti.
Ustanovenie § 142 odst. 2 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám
s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou (dôvody osobitného zreteľa), t.j. k právnym
normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom, ale ktoré ponechávajú
súdu, aby podľa svojho uváţenia v kaţdom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu
právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. V kaţdom prípade
musí ísť o okolnosti, ktorých záujem prevaţuje nad záujmom (právom) spoluvlastníka nebyť
v spoluvlastníckom vzťahu s iným subjektom.
Podľa judikatúry (napr. R 100/1999) dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré
súd nezruší a nevyporiada podielové spoluvlastníctvo podľa § 142 ods. 2 Obč. zákonníka, sú
okolnosti prevaţne subjektívneho charakteru na strane všetkých spoluvlastníkov (zdravotný
stav, vek a sociálna situácia, stav odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti, nedostatok
moţnosti uspokojiť svoje bytové potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť.)
Vo veciach, v ktorých odporca navrhuje zamietnutie návrhu na zrušenia
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, musí súd viesť odporcu k tomu, aby uvádzal
konkrétne dôvody odôvodňujúce zamietnutie návrhu a aby preukazovali dôkazy ich
existencie. (R 1/1989).
Dovolací súd v predmetnej veci dospel k záveru, ţe odvolací súd, ktorý sám doplnil
dokazovanie, vychádzal správne zo zisteného skutkového stavu a jeho závery nie sú
svojvoľné a arbritrárne. Odporcovia nepreukázali dôvody na zamietnutie návrhu, naopak
v konaní boli preukázané skutočnosti, ktoré odôvodnili záver odvolacieho súdu o potrebe
zrušiť podielové spoluvlastníctvo účastníkov. Treba uviesť, ţe odvolací súd tento svoj záver
náleţite odôvodnil a dovolací súd na podrobné odôvodnenie v tejto časti rozsudku
odvolacieho súdu poukazuje. Námietky uvedené zo strany dovolateľov (odporcov 1/ a 2/), sú
totoţné s tými, s ktorými sa odvolací súd vysporiadal vo svojom rozhodnutí a neboli
spôsobilé zmeniť správny právny názor, ktorý zaujal odvolací súd.
Ak nie je rozdelenie veci dobre moţné, súd pouţije ďalší spôsob zrušenia
a vyporiadania spoluvlastníctva, ktorým je prikázanie veci jednému alebo viacerým
spoluvlastníkom za primeranú náhradu. V rámci posudzovania účelného vyuţitia veci moţno
okrem veľkosti podielov zohľadniť viaceré skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie o tom,
ktorému z účastníkov bude vec prikázaná do vlastníctva. Pre rozhodnutie súdu, komu
nehnuteľnosť prikázať nie je absolútne rozhodujúca ani výška podielov, ani účelné vyuţitie
veci, ale ide o súhrn skutočností, ktoré sú v danej veci relevantné. Zákon zohľadňuje
variabilitu a zloţitosť moţných situácii, a preto prenecháva riešenie na úvahe súdu. Otázka,
komu bude vec prikázaná, záleţí vţdy na úvahe súdu. Dovolací súd by úvahy odvolacieho
súdu mohol spochybniť len v prípade, ţe by boli zjavne neprimerané Súd preto musí riadne
odôvodniť, z akého dôvodu je kritérium, ktoré pouţil v danom prípade, rozhodujúce.
Pri prikázaní veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom je nutné prihliadať aj
na to, aby sa vytvorili priaznivé podmienky na nerušené vyuţitie veci a vznikom nového
spoluvlastníckeho vzťahu nedochádzalo k vzniku nových sporných situácií. Pri prikázaní veci
súd zohľadní aj správanie spoluvlastníkov, ktorý zo spoluvlastníkov vykonával investície
do spoločnej veci, ktorý a ako zabezpečoval správu spoločnej veci, ktorý spoluvlastník má
na ďalšom uţívaní veci najnaliehavejší záujem, či ktorý spoluvlastník dokáţe najlepšie
zabezpečiť riadne ďalšie vyuţitie spoločnej veci a pod. Na druhej strane ak spoluvlastník
investoval do zhodnotenia nehnuteľnosti tak, ţe protiprávne vylučoval druhého z uţívania
veci, potom k tejto skutočnosti nie je moţné prihliadať a takéto protiprávne správanie
v neprospech druhého spoluvlastníka musí zaťaţiť druhého. V súlade so zásadou „nemo
turpitudinem suam allegans auditrur“ sa spoluvlastník v konaní o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva nemôţe dovolávať skutočností, ktoré by inak boli v jeho
prospech, pokiaľ sú tieto skutočnosti dôsledkom jeho protiprávneho konania, prípadne takého
konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
Odvolací súd správne skutočnosti, ţe jedna zo spoluvlastníkov (odporkyňa 1/)
protiprávne investovala do spoločnej veci a tým ju zhodnotila, vyhodnotil tak, ţe síce prikázal
nehnuteľnosť do jej spoluvlastníctva, avšak podiel titulom vyporiadania ustálil z celej
hodnoty domovej nehnuteľnosti, vychádzajúc zo znaleckého posudku. V tomto smere
odvolací súd i riadne doplnil dokazovanie na preukázanie schopnosti spoluvlastníkov
primeranú náhradu zaplatiť (k tomu pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp.zn. 22 Cdo 2147/2009, ako aj sp.zn. 22 Cdo 2591/2010).
V tomto smere nebolo úlohou odvolacieho súdu, aby sám ďalej „pátral„ potom, či
finančné prostriedky, ktoré preukázala odporkyňa 1/ majú spornú a fiktívnu podobu, ako
navrhovateľka namietala v dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené dospel k záveru, ţe odvolací
súd správne aplikoval citované zákonné ustanovenia a jeho podrobne odôvodnené závery sú
v súlade s vykonaným dokazovaním, pričom dovolací súd dodáva, ţe sa stotoţnil aj
so záverom odvolacieho súdu o spravodlivom usporiadaní veci.
Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe v dovolaniach vytýkané nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné a keďţe neboli
zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktoré by mali za následok
nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v § 237 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolania účastníkov podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní účastníci neboli úspešní a právo na náhradu trov dovolacieho
konania im preto nevzniklo (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd preto rozhodol tak, ţe ţiadnemu z účastníkov náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. februára 2016
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
.
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová