Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/200/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Sone Mesiarkinovej a sudcov JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Mariána Sluka

PhD., v právnej veci navrhovateľky M. H., bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. Magdou

Poliačikovou, advokátkou so sídlom v Ţiline, Národná 17, proti odporkyni 1/ E. P., bývajúcej

v H.H., 2/ Z. P., bývajúcemu v H., zákonne zastúpeným odporkyňou 1/, zastúpenými Mgr.

Tomášom Baláţom , advokátom so sídlom v Ţiline, Štúrova 1, o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. ,

o dovolaných účastníkov proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 27. septembra 2012 sp.zn.

, takto

rozhodol:

Dovolania z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ţilina rozsudkom z 30. novembra 2010 č.k. -343 zamietol

návrh na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva účastníkov k rodinnému domu č. súp. 209,

postavenému na KN parc. č. 687 kat. úz. H., zapísaného na LV č. X.. Konštatoval, ţe

predmetný dom nie je reálne deliteľný. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe

v predmetnej veci sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 142

2

ods. 2 , pre ktoré súd nepristúpi k zrušeniu a vyporiadaniu

podielového spoluvlastníctva. Za také povaţoval vek, zdravotný stav a celkovú sociálnu

situáciu odporcov 1/ a 2/. Vo vzťahu k odporkyni 1/ zdôraznil, ţe v dome ţije od 18 rokov,

t.j. po dobu 45 rokov, má k nemu silnú osobnú väzbu, na bývanie v ňom je odkázaná a nemá

prostriedky na zabezpečenie vlastného bývania. Zabezpečenie peňaţných prostriedkov, aj

na prípadnú výplatu navrhovateľky, prostredníctvom pána D. P., nepovaţoval okresný súd za

dostatočné a v konečnom dôsledku ohrozujúce samotných odporcov

Vo vzťahu k odporcovi 2/ zdôraznil jeho nepriaznivý zdravotný stav, keď je plne odkázaný

na osobnú starostlivosť odporkyne 2/ a nie je schopný sa samostatne ţiviť, pričom v spornom

dome ţije od narodenia. V prospech navrhovateľky svedčilo iba kritérium veľkosti

spoluvlastníckeho podielu. Okresný súd ďalej uviedol, ţe navrhovateľka bola výlučnou

vlastníčkou rodinného domu č. 202, kat. úz. H., tento ale krátko po začatí prebiehajúceho

konania darovala svojim deťom; teda sama sa bezodplatne zbavila vlastného bývania

a nevyuţila moţnosť ani len zriadiť pre seba vecné bremeno, spočívajúce v práve doţivotného

bývania. Uvedené okresný súd vyhodnotil ako prinajmenšom neobvyklé.

Pri rozhodovaní prihliadol tieţ na fakt, ţe navrhovateľka zdedila podiel k spornému domu

bez stavieb, na ktorých sa nijakým spôsobom ani nepodieľala. Rozhodnutie o náhrade trov

konania si ponechal na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 27. septembra 2012 sp.zn. , potom,

ako sám doplnil dokazovanie, rozsudok okresného súdu zmenil tak, ţe zrušil podielové

spoluvlastníctvo účastníkov k domu č. 209, postavenému na parc. č. 687, zapísanému na LV

č. X. kat. úz. H.. Určil, ţe podielovými spoluvlastníkmi označenej nehnuteľnosti sú

odporkyňa 1/ E. P., v podiele 4845/4928 a odporca 2/ Z. P., v podiele 83/4928. Odporkyni 1/

uloţil povinnosť titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva zaplatiť navrhovateľke

sumu € v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Uviedol, ţe z geometrického plánu A. P. č. 35/2010 bolo zrejmé, ţe prístup

k spornému rodinnému domu je moţný len cez pozemok KN parc. č. 511, ktorý je vedený ako

výlučné vlastníctvo odporkyne 1/. Táto aj pred odvolacím súdom jednoznačne uviedla, ţe

navrhovateľku na svoj pozemok nevpustí, čo úplne vylučuje moţnosť navrhovateľky uţívať

predmet jej (spolu)vlastníctva. Súčasne navrhovateľka i odporkyňa 1/ zhodne potvrdili, ţe

navrhovateľka fakticky od úmrtia jej otca A. P. – 29.8.1991 – sporný dom vôbec neuţívala. Z

pripojených dedičských spisov po menovanom (sp.zn. D 1736/91 bývalého Štátneho notárstva

3

Ţilina a následne i Okresného súdu Ţilina) i po matke navrhovateľky Z. P. (sp.zn. D 91/91

bývalého Štátneho notárstva Ţilina) vyplynulo, ţe do masy dedičstva v týchto konaniach bol

zaradený len tzv. pôvodný rodinný dom č. súp. 209 bez prístavieb, ktoré boli postavené bez

stavebného povolenia, v dedičskom konaní po Z. P. aj bez verandy, v konaní po A... P. uţ

veranda bola (vychádzajúc predovšetkým z hodnoty tejto poloţky dedičstva a zo znaleckého

ocenenia dotknutého domu) vo vzťahu k domu č. 209 súčasťou predmetu dedenia. Zároveň

z potvrdenia Mesta Bytča z 11. júla 1991 bolo zrejmé, ţe rodinný dom č. súp. 209 je

evidovaný ako celok a má pridelené iba jedno súpisné číslo. V rozhodnutí odvolacieho súdu –

uznesenie Krajského súdu v Ţiline sp.zn. z 28. júna 1999 (vo veci po A... P.) –

bol výslovne konštatovaný právny záver, ţe prístavba (bez toho, aby vznikla samostatná

bytová jednotka) je len súčasťou hlavnej veci; toto rozhodnutie bolo doručené všetkým

účastníkom prebiehajúceho konania. Z vkladných kniţiek predloţených

na pojednávaní odvolacieho súdu mal krajský súd preukázané, ţe tak navrhovateľka, ako aj

odporkyňa 1/ disponujú dostatočnými finančnými prostriedkami na vyplatenie protistrany‚

v prípade zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, a to ohľadne hodnoty

„celého“ sporného domu, t.j. vrátane aktuálne stojacich prístavieb. Odvolací súd uviedol, ţe

i keď dôvody vymedzené okresným súdom ako dôvody hodné osobitného zreteľa sú

vo všeobecnosti z hľadiska aplikácie akceptovateľné,

v konkrétnostiach predmetnej veci neobstáli. Krajský súd dospel k záveru, ţe nezrušenie

spoluvlastníctva (osobitne spoluvlastníctva navrhovateľky a odporkyne 1/) nerieši dlhodobý

faktický stav, ktorý vo svojich dôsledkoch majoritnú (a to v značnej miere podiel – viac ako

4/5) spoluvlastníčku – navrhovateľku v podstate vylučuje z moţnosti reálne uţívať predmet

jej (spolu)vlastníctva. Vzhľadom na to, ţe odporkyňa 1/ je výlučnou vlastníčkou pozemku,

na ktorom nielen čiastočne stojí predmet sporu, ale ktorý predovšetkým predstavuje jediný

prístup k rodinnému domu č. súp. 209, pričom odporkyňa 1/ rezolútne odmietla (dobrovoľne

resp. na základe dohody) umoţniť vstup navrhovateľky na tento pozemok, javilo sa čisto

hypotetickým aj eventuálne uplatňovanie spoluvlastníckych práv prostredníctvom konania

o hospodárení so spoločnou vecou. Odvolací súd z rozhodovacej činnosti ( ) mal

tieţ osvedčené, ţe konanie o návrhu navrhovateľky na určenie, ţe „prístupový pozemok patrí

do dedičstva“ bol v štádiu konania pred súdom prvého stupňa, pričom jeho právoplatné

vyriešenie bolo moţné v relatívne krátkodobom (niekoľko mesiacov) horizonte povaţovať

za nepravdepodobné. Predovšetkým však bolo nepochybné, ţe predmet sporu cca 20 rokov

nebol uţívaný spôsobom, ktorý by rešpektoval spoluvlastnícke oprávnenia jednotlivých

účastníkov a ďalšie zachovávanie takéhoto stavu odporovalo účelu a významu inštitútu

spoluvlastníctva a v nemalej miere zasahovalo aj do základného/ústavného práva (najmä)

navrhovateľky vlastniť majetok. Na základe popísaných východísk krajský súd rozhodol

o zrušení spoluvlastníctva účastníkov k predmetu sporu. Ďalej v rozhodnutí uviedol, ţe

rodinný dom č. súp. 209 nie je reálne deliteľný. Uvedené bolo zrejmé zo znaleckého posudku

vypracovaného vo veci, vrátane jeho príloh (najmä s prihliadnutím na pôdorysné riešenie),

osobitne s poukazom na veľkosť spoluvlastníckych podielov účastníkov. Aj v prípade, ţeby

osobitne neprihliadol súd na úplne minoritný podiel odporcu 2/, ani vo vzťahu len medzi

navrhovateľkou a odporkyňou 1/ by nebolo moţné, pri rešpektovaní rozsahu ich

spoluvlastníckych podielov, reálne rozdeliť predmet sporu tak, aby novovzniknuté samostatné

veci boli spôsobilé byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako (samostatné) nehnuteľné

veci – rodinné domy. Odvolací súd poukázal aj na to, ţe nebolo moţné prehliadať ani výrazné

dlhodobé napätie vo vzťahu medzi navrhovateľkou a odporkyňou 1/, ktoré by v prípade

vykonania reálnej deľby s veľkou pravdepodobnosťou ešte viac eskalovalo. Z uvedených

dôvodov krajský súd uzavrel, ţe bolo nutné zaoberať sa (druhým) spôsobom vyporiadania

podielového spoluvlastníctva, t.j. prikázaním veci za primeranú náhradu jednému alebo

viacerým spoluvlastníkom. Ako sám uviedol s „ určitou dávkou zjednodušenia“, v podstate

išlo o výber osoby medzi navrhovateľkou a odporkyňou 1/, ktorá sa stane výlučnou

vlastníčkou, resp. v dominantnej miere majoritnou spoluvlastníčkou a bude povinná

protistrane vyplatiť primeranú náhradu. U oboch dotknutých účastníčok bolo moţné ustáliť

existenciu osobnej/citovej väzby k spornému domu. Navrhovateľka v ňom vyrástla a neskôr

doopatrovala oboch rodičov, odporkyňa 1/ v ňom nepretrţite ţije od svojich 18. rokov

a vychovala v ňom všetkých desať detí. Krajský súd uviedol, ţe i keď bez ďalšieho nebolo

moţné vysloviť úplný záver o účelovosti prevodu (vlastného) rodinného domu č. súp. 202

navrhovateľkou na jej deti, a tým zbavenie sa moţnosti bývania v predmete svojho

vlastníctva, súhlasil s okresným súdom, ţe takéto správanie bez zriadenia vecného bremena,

resp. odplatného plnenia spočívajúceho v doopatrovaní, sa javilo ako „prinajmenšom

neobvyklé“. Odporkyňa 1/ naopak nemala reálnu alternatívu bývania, ako v spornej

nehnuteľnosti. Vzhľadom na dlhodobý (nielen od úmrtia rodičov navrhovateľky - svokrovcov

odporkyne 1/, ale od jej nasťahovania sa do sporného domu po vydaji za D. P. – brata

navrhovateľky) stav a vykonanie prístavieb, hoci opakovane bez stavebného povolenia,

odporkyňa 1/ z vnútorného hľadiska nikdy neuvaţovala o inom riešení vlastnej bytovej

otázky, ako bývaním v rodinnom dome č. súp. 209. Krajský súd konštatoval, ţe rozsah

odkázanosti na bývanie v dotknutej nehnuteľnosti je vyšší u odporkyne 1/ ako

u navrhovateľky. Do určitej miery mimo rámec porovnania a hodnotenia pomerov medzi

týmito účastníčkami stojí odporca 2/. Bolo nepochybné, ţe Z. P., ako osoba pozbavená

spôsobilosti na právne úkony z titulu duševnej poruchy, je výslovne odkázaný

na bývanie v spornom rodinnom dome. Vlastnými prostriedkami nie je spôsobilý zabezpečiť

si iné bývanie, a to ani v uţšom význame (s poukazom na jeho minimálne finančné zdroje),

ani v širšom zmysle (vzhľadom na neschopnosť vlastnými úkonmi – nielen právnymi – riešiť

čo i len základné zásadné ţivotné situácie). Nakoľko odporkyňa 1/ je zároveň súdom

ustanoveným (hmotnoprávnym) opatrovníkom menovaného, bolo nevyhnutné

pri vyhodnocovaní pomerov medzi ňou a navrhovateľkou zohľadniť i tento fakt, t.j. povinnosť

zabezpečiť nesvojprávnemu Z. P. primeranú starostlivosť, zahrňujúcu i náleţité

uspokojovanie jeho bytovej potreby. V danej súvislosti krajský súd dodal, ţe zachovanie

prirodzeného prostredia, na ktoré je osoba postihnutá duševnou poruchou dlhodobo

navyknutá, je jednoznačne vhodnejšie aj z hľadiska jej celkového preţívania, neţ prípadná

(zásadná) zmena bytových pomerov, v ktorých ţil počas celého svojho doterajšieho ţivota.

V nadväznosti na uvedené, krajský súd dospel k záveru, ţe je ţiadúce, aby odporcovi 2/

zostalo zachované spoluvlastnícke právo k spornému domu. V tomto riešení videl odvolací

súd na jednej strane vyššiu istotu jeho oprávnenia bývať v dotknutom rodinnom dome, ktorá

predstavuje pre neho výrazne vyššiu „hodnotu“ ako – vzhľadom na jeho skutočne minoritný

podiel – len nepatrná (necelých 300 eur) primeraná náhrada. Na strane druhej s poukazom

na jeho právny status i reálne finančné moţnosti bolo nevhodné, aby bol zaťaţovaný, hoci len

čiastočne, povinnosťou poskytovať primeranú náhradu inému spoluvlastníkovi. Preto krajský

súd v rámci vyporiadania spoluvlastníctva „zachoval“ spoluvlastníctvo nesvojprávneho Z. P.

v doterajšom podiele 83/4928 a za majoritnú spoluvlastníčku – v podiele 4845/4928 – na

základe vyššie popísanej úvahy určil jeho matku odporkyňu 1/. V danej spojitosti doplnil, ţe

navrhovateľkou tvrdené jej fyzické napadnutie zo strany odporkyne 1/, prípadne jej rodinných

príslušníkov, nebolo preukázané. Pokiaľ krajský súd pripustil určitú mieru (minimálne)

“neobvyklosti“ v prípade prevodu rodinného domu č. súp. 202 navrhovateľkou na jej deti,

rovnako je nutné konštatovať takúto „neobvyklosť“ v správaní odporkyne 1/, pokiaľ ide

o vykonávanie prístavieb k pôvodnej stavbe sporného rodinného domu. Najneskôr v roku

1991 pri prejednávaní dedičstva po Z. P. mala odporkyňa 1/ jednoznačnú kvalifikovanú

vedomosť (s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou takúto vedomosť mala bezprostredne

od faktickej realizácie „prvej“ prístavby), ţe sa jedná o prístavby vykonané bez príslušného

povolenia. Napriek uvedenému dlhodobo – niekoľko desiatok rokov – bola odporkyňa 1/

nečinná a aţ v v priebehu sporu deklarovala snahu o právne „doriešenie“ tejto záleţitosti.

Avšak tak zo znaleckého posudku v dedičskom konaní po A... P., ako i zo znaleckého

posudku v predmetnej veci, bolo zrejmé, ţe „prvotnou“ prístavbou vykonanou v roku 1978

(odhliadnuc od prístavby verandy, ktorá bola minimálne začatá ešte rodičmi navrhovateľky,

t.j. svokrovcami odporkyne 1/) nevznikla samostatná nehnuteľnosť/samostatná bytová

jednotka – rodinný dom. Následne sa preto jedná len o súčasť (hlavnej veci), t.j. pôvodného

rodinného domu č. súp. 209. Na uvedenom závere nič nezmenil fakt, ţe v dedičskom konaní

po oboch rodičoch navrhovateľky sa do predmetu dedenia nezahŕňala prístavba. Minimálne

z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v konaní po A... P. nadobudla odporkyňa 1/

kvalifikovanú vedomosť o dotknutom právnom reţime prístavieb, t.j. ţe tieto zdieľajú

vlastnícky reţim hlavnej veci; t.j. pôvodného domu č. súp. 209. Neskoršie prístavby boli

pritom realizované napriek výslovnému nesúhlasu majoritnej spoluvlastnícky

(navrhovateľky), dokonca aj napriek zákazu vydanému v príslušnom správnom konaní. Na

jednej strane išlo síce o určité zhodnotenie nehnuteľnosti v spoluvlastníctve, na strane druhej

sa jednalo o svojim spôsobom nedovolenú dispozíciu/zmenu spoločnej veci, ktorá fakticky

vylučuje moţnosť iného riešenia, ktoré by v konečnom dôsledku nielen rešpektovalo vôľu

väčšiny spoluvlastníkov (podľa veľkosti podielov), ale mohlo byť z hľadiska funkčnosti,

ţivotnosti, celkovej vyuţiteľnosti a pod. ešte výhodnejšie. Nadväzne odvolací súd pri ustálení

primeranej náhrady vychádzal z hodnoty rodinného domu č. súp. 209 ako celku, ktorá bola

ustálená znaleckým posudkom sumou 19.708,01 €. Vyporiadavaný spoluvlastnícky podiel

navrhovateľky tak predstavoval 16.056,75 €, povinnosť zaplatiť ktorú sumu uloţil odporkyni

1/ v prospech navrhovateľky v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Krajský súd

mal za to, ţe predmetné vyporiadanie spoluvlastníctva najlepšie zodpovedá i spravodlivému

usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi. Odvolací súd uviedol, ţe hoci spravodlivosť je

kategóriou skôr filozofickou a v konkrétnych spoločenských i právnych vzťahoch nie je vţdy

úplne jednoznačné jej naplnenie, konkrétne – vyššie podrobne popísané – súvislosti

prejednávanej veci dali solídny základ pre takéto konštatovanie. Navrhovateľka ako výrazne

majoritný spoluvlastník „stratila“ vlastnícke oprávnenie ku konkrétnej nehnuteľnej veci,

avšak výška primeranej náhrady je dostatočná na uspokojivé vyriešenie jej vlastného bývania.

Naproti tomu minoritní spoluvlastníci získali istotu vlastného bývania, pričom ich správanie

vykazujúce znaky protiprávnosti (viacročné bránenie majoritnému spoluvlastníkovi uţívať

predmet spoluvlastníctva a vykonávanie prístavieb nielen bez stavebného povolenia, ale proti

výslovnej vôli majoritného spoluvlastníka) síce privodilo ich priaznivejšie postavenie

pri rozhodovaní o určení osoby výlučného vlastníka/ osôb podielových spoluvlastníkov

„do budúcna“, ale pri súčasnom uloţení povinnosti poskytnúť primeranú náhradu z hodnoty

celej domovej nehnuteľnosti, t.j. vrátane prístavieb. Napokon samotní odporcovia ako jeden

zo spôsobov vyporiadania spoluvlastníctva navrhovali práve spôsob v podstate zodpovedajúci

tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovateľka, ako i odporcovia1/

a 2/.

Navrhovateľka ţiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť

na ďalšie konanie, prípadne zmeniť a vyhovieť jej návrhu. Dovolanie odôvodnila tým, ţe

konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne právne rozhodnutie

vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení ( § 241 ods. 2 písm. b/, c/

). Opätovne poukázala na celý priebeh konania a mala za to, ţe odvolací súd mal

zohľadniť skutočnosť, ţe je väčšinovou spoluvlastníčkou a prihliadnuť aj na titul

nadobudnutia jej väčšinového podielu vo vzťahu k pôvodným vlastníkom rodinného domu,

ktorým boli jej rodičia. Takisto mal odvolací súd zaujať stanovisko k protiprávnym

prístavbám, ktoré na dome vykonávala odporkyňa 1/. Uviedla ďalej, ţe ona preukázala svoju

solventnosť na vyplatenie finančného podielu na vyplatenie spoluvlastníkov, avšak

prostriedky, ktoré preukázala odporkyňa 1/ majú spornú povahu a sú zrejme fiktívne, nakoľko

ju odporkyňa z jej podielu po rozhodnutí súdu nevyplatila. Odvolací súd podľa jej názoru

nesprávne vyhodnotil aj potrebu jej bývania, keď v dome č. 202 býva jej dcéra s manţelom

a troma deťmi, pričom bolo jej slobodným rozhodnutím ako výlučného vlastníka tohto domu,

ako s ním naloţí. Mala za to, ţe odvolací súd mal prihliadnuť i na fyzické útoky, ktoré na ňu

zo strany odporkyne 1/ a jej rodiny boli vedené.

Odporcovia ţiadali napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vrátiť na ďalšie

konanie. Mali za to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu s poukazom na § 241 ods. 2 písm. c/

spočíva na nesprávnom právnom posúdení, keď odvolací súd nesprávne posúdil právnu

otázku spôsobu zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, pričom nebral

do úvahy skutkový a právny stav veci. Namietali právny záver odvolacieho súdu, ţe neobstoja

dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré prihliadol súd prvého stupňa a ktorými odôvodnil

svoj záver o zamietnutí návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.

V tomto smere opakovane poukázali na skutočnosť reálneho uţívania nehnuteľnosti, moţnosti

svojho bývania, zdravotný stav, ako aj vlastníckeho pomery, vyplývajúce z dedičských

konaní. Namietali tieţ skutočnosť, ţe odvolací súd pri svojom závere o nelegálnosti

a nezákonnosti vykonaných prístavieb domu, nezobral do úvahy prebiehajúce stavebné

konanie o dodatočnej legalizácii týchto prístav, ale naopak hodnotu týchto zahrnul do hodnoty

nehnuteľnosti, a nesprávne potom vyčíslil finančný podiel, ktorý zaviazal odporkyňu 1/

titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva zaplatiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

účastníci ( ) včas napadli rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému je

dovolanie procesne prípustné ( ), a ţe boli v čase rozhodovania o dovolaní

zastúpení advokátom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) v rozsahu podľa a dospel

k záveru, ţe dovolania účastníkov nie sú dôvodné.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci.

Dovolací súd skúmal najskôr, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád

taxatívne vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné

proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Dovolatelia nenamietali existenciu vád v zmysle a procesné vady tejto

povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Inou vadou

konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Existenciu

danej vady uviedla navrhovateľka ako dovolací dôvod, avšak bez toho aby konkrétne uviedla,

v čom mala táto vada spočívať. Pokiaľ navrhovateľka len uviedla, ţe táto vada mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dá sa z obsahu jej dovolania vyvodiť, ţe namieta,

ostatne tak ako uvádza v dovolaní, nesprávne právne posúdenie.

Pokiaľ všetci účastníci v dovolaní namietali, ţe zmeňujúci výrok napadnutého

rozsudku spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ),

dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Navrhovateľka vo svojom dovolaní namieta právny názor odvolacieho súdu o zrušení

a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva s tým záverom, ţe nehnuteľnosť, ktorá je

v spoluvlastníctve účastníkov, bola prikázaná do vlastníctva odporcov a títo boli zaviazaní

poskytnúť jej finančnú náhradu, predstavujúcu jej spoluvlastnícky podiel. Odporcovia naopak

namietajú rozhodnutie odvolacieho súdu o vyhovení návrhu na zrušenie podielového

spoluvlastníctva, s tým, ţe zaujal neprávny právny názor pri vyhodnotení dôvodov osobitného

zreteľa pre zamietnutie takéhoto návrhu.

Podľa ak, nedôjde k dohode, zruší

spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne

pri tom na veľkosť podielov a na účelné vyuţite veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre moţné,

prikáţe súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne

pritom na to, aby sa vec mohla účelne vyuţiť a na násilné správanie podielového

spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec ţiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd

nariadi jej predaj a výťaţok rozdelí podľa podielov.

Podľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd

nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci

a rozdelením výťaţku.

Z povahy podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv

zaloţeného na zásade dobrovoľnosti vyplýva, ţe ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek

spoluvlastník môţe kedykoľvek poţiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie.

Toto právo vyplýva zo zásady, ţe nikto nemôţe byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval

v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Z pravidla

kladného rozhodnutia súdu však existuje výnimka obsiahnutá v citovanom ustanovení § 142

ods. 2 Obč. zákonníka. Ak totiţ nie je dobre moţné, aby súd spoluvlastníctvo zrušil

a vyporiadal reálnym rozdelením veci podľa rozsahu spoluvlastníckych podielov, môţe

z dôvodov hodných osobitného zreteľa návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva zamietnuť, a to aj v prípade, kedy je moţné, aby vec bola prikázaná

za náhradu jedenému alebo niekoľkým spoluvlastníkom, alebo kedy je moţné, aby vec bola

predaná a výťaţok predaja bol rozdelený podľa veľkosti podielov. Pritom dôvod hodný

osobitného zreteľa posudzuje vţdy konkrétne, najmä vzhľadom na subjektívne podmienky

ţalobcu alebo ţalovaného, či oboch z nich, ako aj na existujúce objektívne okolnosti.

Ustanovenie patrí k právnym normám

s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou (dôvody osobitného zreteľa), t.j. k právnym

normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom, ale ktoré ponechávajú

súdu, aby podľa svojho uváţenia v kaţdom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu

právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. V kaţdom prípade

musí ísť o okolnosti, ktorých záujem prevaţuje nad záujmom (právom) spoluvlastníka nebyť

v spoluvlastníckom vzťahu s iným subjektom.

Podľa judikatúry (napr. R 100/1999) dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré

súd nezruší a nevyporiada podielové spoluvlastníctvo podľa § 142 ods. 2 Obč. zákonníka, sú

okolnosti prevaţne subjektívneho charakteru na strane všetkých spoluvlastníkov (zdravotný

stav, vek a sociálna situácia, stav odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti, nedostatok

moţnosti uspokojiť svoje bytové potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť.)

Vo veciach, v ktorých odporca navrhuje zamietnutie návrhu na zrušenia

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, musí súd viesť odporcu k tomu, aby uvádzal

konkrétne dôvody odôvodňujúce zamietnutie návrhu a aby preukazovali dôkazy ich

existencie. (R 1/1989).

Dovolací súd v predmetnej veci dospel k záveru, ţe odvolací súd, ktorý sám doplnil

dokazovanie, vychádzal správne zo zisteného skutkového stavu a jeho závery nie sú

11

svojvoľné a arbritrárne. Odporcovia nepreukázali dôvody na zamietnutie návrhu, naopak

v konaní boli preukázané skutočnosti, ktoré odôvodnili záver odvolacieho súdu o potrebe

zrušiť podielové spoluvlastníctvo účastníkov. Treba uviesť, ţe odvolací súd tento svoj záver

náleţite odôvodnil a dovolací súd na podrobné odôvodnenie v tejto časti rozsudku

odvolacieho súdu poukazuje. Námietky uvedené zo strany dovolateľov (odporcov 1/ a 2/), sú

totoţné s tými, s ktorými sa odvolací súd vysporiadal vo svojom rozhodnutí a neboli

spôsobilé zmeniť správny právny názor, ktorý zaujal odvolací súd.

Ak nie je rozdelenie veci dobre moţné, súd pouţije ďalší spôsob zrušenia

a vyporiadania spoluvlastníctva, ktorým je prikázanie veci jednému alebo viacerým

spoluvlastníkom za primeranú náhradu. V rámci posudzovania účelného vyuţitia veci moţno

okrem veľkosti podielov zohľadniť viaceré skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie o tom,

ktorému z účastníkov bude vec prikázaná do vlastníctva. Pre rozhodnutie súdu, komu

nehnuteľnosť prikázať nie je absolútne rozhodujúca ani výška podielov, ani účelné vyuţitie

veci, ale ide o súhrn skutočností, ktoré sú v danej veci relevantné. Zákon zohľadňuje

variabilitu a zloţitosť moţných situácii, a preto prenecháva riešenie na úvahe súdu. Otázka,

komu bude vec prikázaná, záleţí vţdy na úvahe súdu. Dovolací súd by úvahy odvolacieho

súdu mohol spochybniť len v prípade, ţe by boli zjavne neprimerané Súd preto musí riadne

odôvodniť, z akého dôvodu je kritérium, ktoré pouţil v danom prípade, rozhodujúce.

Pri prikázaní veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom je nutné prihliadať aj

na to, aby sa vytvorili priaznivé podmienky na nerušené vyuţitie veci a vznikom nového

spoluvlastníckeho vzťahu nedochádzalo k vzniku nových sporných situácií. Pri prikázaní veci

súd zohľadní aj správanie spoluvlastníkov, ktorý zo spoluvlastníkov vykonával investície

do spoločnej veci, ktorý a ako zabezpečoval správu spoločnej veci, ktorý spoluvlastník má

na ďalšom uţívaní veci najnaliehavejší záujem, či ktorý spoluvlastník dokáţe najlepšie

zabezpečiť riadne ďalšie vyuţitie spoločnej veci a pod. Na druhej strane ak spoluvlastník

investoval do zhodnotenia nehnuteľnosti tak, ţe protiprávne vylučoval druhého z uţívania

veci, potom k tejto skutočnosti nie je moţné prihliadať a takéto protiprávne správanie

v neprospech druhého spoluvlastníka musí zaťaţiť druhého. V súlade so zásadou „nemo

turpitudinem suam allegans auditrur“ sa spoluvlastník v konaní o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva nemôţe dovolávať skutočností, ktoré by inak boli v jeho

prospech, pokiaľ sú tieto skutočnosti dôsledkom jeho protiprávneho konania, prípadne takého

konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Odvolací súd správne skutočnosti, ţe jedna zo spoluvlastníkov (odporkyňa 1/)

protiprávne investovala do spoločnej veci a tým ju zhodnotila, vyhodnotil tak, ţe síce prikázal

nehnuteľnosť do jej spoluvlastníctva, avšak podiel titulom vyporiadania ustálil z celej

hodnoty domovej nehnuteľnosti, vychádzajúc zo znaleckého posudku. V tomto smere

odvolací súd i riadne doplnil dokazovanie na preukázanie schopnosti spoluvlastníkov

primeranú náhradu zaplatiť (k tomu pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky

sp.zn. , ako aj sp.zn. ).

V tomto smere nebolo úlohou odvolacieho súdu, aby sám ďalej „pátral„ potom, či

finančné prostriedky, ktoré preukázala odporkyňa 1/ majú spornú a fiktívnu podobu, ako

navrhovateľka namietala v dovolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené dospel k záveru, ţe odvolací

súd správne aplikoval citované zákonné ustanovenia a jeho podrobne odôvodnené závery sú

v súlade s vykonaným dokazovaním, pričom dovolací súd dodáva, ţe sa stotoţnil aj

so záverom odvolacieho súdu o spravodlivom usporiadaní veci.

Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe v dovolaniach vytýkané nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom ( ) nie je dôvodné a keďţe neboli

zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali za následok

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolania účastníkov podľa zamietol.

V dovolacom konaní účastníci neboli úspešní a právo na náhradu trov dovolacieho

konania im preto nevzniklo ( v spojení s a

ods. 1 ). Dovolací súd preto rozhodol tak, ţe ţiadnemu z účastníkov náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2016

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

13

.

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová