Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 306/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Magda Poliačiková,

advokátka, s. r. o., Národná 17, Žilina, konajúcou prostredníctvom advokáta

JUDr. Ing. Jozefa Lalinského, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

15 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. februára 2012, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a podľa č. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. v období po nadobudnutí

právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. februára 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom

dvetisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 359,76 € (slovom tristopäťdesiatdeväť eur a sedemdesiatšesť centov) na účet jej

právnej zástupkyne JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o., Národná 17, Žilina, do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Magda Poliačiková,

advokátka, s. r. o., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. Ing. Jozefa Lalinského

(ďalej len „právna zástupkyňa sťažovateľky“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

15 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania

o zvýšenie výživného na maloletého syna vedeného okresným súdom pod sp. zn.

15 v procesnom postavení navrhovateľky.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Na Okresnom súde Žilina, č. k. sa vedie konanie, v ktorom sa

domáham zvýšenia výživného na maloletého syna s účinnosťou od 01. 06. 2007 na sumu

66,- EUR mesačne. Návrh na začatie konania bol podaný ešte 16. 01. 2004, avšak neskôr

som návrh zmenila a žiadala som zvýšiť výživné až od 01. 06. 2007. Ide o zvýšenie

výživného na maloletého syna ..., ktorý mal v čase podania návrhu (16. 01. 2004) 6

rokov. V súčasnosti má syn takmer 18 rokov.

Ústavný súd SR v tejto veci už rozhodoval Nálezom z 26. 07. 2007,

a tiež Nálezom zo dňa 22. 02. 2012, , pričom uznal porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle SR

a prikázal Okresnému súdu Žilina v tejto veci konať bez zbytočných prieťahov.

Napriek týmto skutočnostiam súd do dnešného dňa vo veci právoplatne nerozhodol.

Dňa 17. 12. 2013 vydal súd vo veci prvostupňový rozsudok, ktorý Krajský súd Žilina

rozsudkom z 24. 09. 2014, č. k. zrušil a vrátil súdu na ďalšie konanie

v zmysle

Od predmetného zrušujúceho rozsudku Krajského súdu Žilina z 24. 09. 2014 súd

vo veci nekonal.“

Sťažovateľka sa domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 10 000 €, čo odôvodňuje takto:

„Vzhľadom k tomu, že predmet sporu je pre mňa - sťažovateľku vzhľadom na to, že

ide o výživné na maloleté dieťa a vzhľadom na moju súčasnú ekonomickú situáciu veľmi

podstatný, žiadam priznať mi podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky

okolnosti zisteného porušenia mojich práv primerané finančné zadosťučinenie v

nasledovnej výške: 10.000,- €. Právna neistota, v ktorej sa maloletý a ja dlhodobo

nachádzame nám spôsobuje nemateriálnu ujmu, nakoľko otec dlhodobo ignoruje svoju

zákonnú vyživovaciu povinnosť a súd mi v tomto smere neposkytuje primeranú ochranu.“

Sťažovateľka si uplatňuje aj nárok na úhradu trov konania v rozsahu tarifnej odmeny

za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania v roku 2015, písomné

podanie sťažnosti v roku 2016) a paušálnej náhrady hotových výdavkov vrátane DPH

v sume 359,76 €.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje ústavnému

súdu, aby nálezom takto rozhodol:

„Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

upravené v , v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušené

bolo.

Okresnému súdu v Žiline prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €

(slovom desaťtisíc €), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Žilina je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa

advokátskej kancelárii JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o...“

Na žiadosť ústavného súdu sa ešte pred predbežným prerokovaním veci k sťažnosti

vyjadrila predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. z 11. marca 2016,

v ktorom uvádza, že zákonný sudca vo veci priebežne konal. Z pripojeného vyjadrenia

zákonného sudcu vyplýva, že vo veci výživného na čas od 17. januára 2001 do rozvodu

manželstva bolo rozhodnuté 17. decembra 2013, pričom v odvolacom konaní Krajský súd

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) predmetné rozhodnutie zrušil a vyslovil právny názor, že

je potrebné rozhodnúť o návrhu na zvýšenie výživného od 1. júna 2007 na sumu 66 €.

Zákonný sudca zároveň vo svojom vyjadrení poukazuje na rozpor medzi uvedeným

právnym názorom krajského súdu a návrhom sťažovateľky na zvýšenie výživného

z 25. februára 2014 obsiahnutým v spise, ktorým sa domáha zvýšenia výživného od

1. marca 2011.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. , ako aj

zo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti zistil, že vo veci sťažovateľky už nálezom sp. zn.

z 26. júla 2007 a nálezom sp. zn. z 22. februára 2012 vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote a priznal jej tiež primerané finančné

zadosťučinenie a úhradu trov konania. Ústavný súd v označených nálezoch zároveň prikázal

okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.

Zo spisu okresného súdu i vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že po nadobudnutí

právoplatnosti nálezu sp. zn. z 22. februára 2012 boli v napadnutom konaní

vykonané tieto úkony:

1. Dňa 26. marca 2012 okresný súd vec prerokoval na pojednávaní.

2. Dňa 24. apríla 2012 okresný súd uznesením nariadil predbežné opatrenie, ktorým

bol otec maloletého zaviazaný na platenie výživného.

3. Dňa 25. apríla 2012 okresný súd uznesením nariadil preklad písomností na účely

vybavenia dožiadania v cudzine.

4. Dňa 18. mája 2012 okresný súd uznesením priznal prekladateľke odmenu

za preklad písomností do španielskeho jazyka.

5. Dňa 1. augusta 2012 právny zástupca sťažovateľky oznámil novú adresu

sťažovateľky v Španielsku.

6. Dňa 24. septembra 2012 okresný súd vypracoval nové dožiadanie pre španielske

orgány (nová adresa matky).

7. Dňa 31. januára 2013 bolo okresnému súdu bolo doručené vybavené dožiadanie.

8. Dňa 4. februára 2013 okresný súd uznesením ustanovil predkladateľa na účely

prekladu vybaveného dožiadania.

9. Dňa 1. marca 2013 okresný súd uznesením priznal prekladateľovi odmenu

za preklad písomností.

10. Dňa 5. júna 2013 okresný súd uznesením ustanovil predkladateľa na preklad

ďalších písomností zo španielskeho jazyka.

11. Dňa 14. júna 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na žiadosť

právneho zástupcu sťažovateľky.

12. Dňa 15. októbra 2013 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie.

13. Dňa 17. decembra 2013 bol na pojednávaní vyhlásený rozsudok vo veci (určené

výživné a v prevyšujúcej časti bol návrh zamietnutý).

14. Dňa 13. februára 2014 okresný súd uznesením priznal odmenu prekladateľovi.

15. Dňa 19. februára 2014 bolo okresnému súdu doručené odvolanie otca proti

rozsudku zo 17. decembra 2013.

16. Dňa 21. februára 2014 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky (matky)

na vydanie dopĺňacieho rozsudku.

17. Dňa 25. februára 2014 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky

(matky) proti rozsudku.

18. Dňa 14. marca 2014 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaniach účastníkov konania.

19. Krajský súd uznesením č. k. -165 z 24. septembra 2014 zrušil

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 17. decembra

2013 v časti o uplatnenom zvýšení výživného a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221

ods. 1 písm. f) (ďalej len „OSP“). Zároveň vyslovil právny

názor, ktorým zrozumiteľne vymedzil predmet konania tak, že po vrátení veci má okresný

súd rozhodovať o zvýšení výživného na sumu 66 € od 1. júna 2007.

20. Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 24. októbra 2014, pričom zo spisu

vyplýva, že od vrátenia veci do doručenia sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu okresný

súd nevykonal žiaden procesný úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu vo veci.

Uznesením č. k. -16 zo 7. apríla 2016 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia jej základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. v období po

nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. -45 z 22. februára

2012 (právoplatnosť nadobudol 15. marca 2012). Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako

neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného

súdu, aby prípadne doplnila predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti a zároveň oznámila, či

trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu

v prípise sp. zn. z 29. apríla 2016 oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný

súd upustil od ústneho pojednávania, a svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti

nedoplnila.

Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila, či

trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedníčky

okresného súdu sp. zn. z 11. marca 2016 a z 29. apríla 2016 na vedomie

a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 16. mája 2016

oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a ďalej uviedla:

«... v zmysle je Okresný súd v Žiline povinný rešpektovať záväzný právny

názor Krajského súdu v Žiline, v zmysle ktorého v ďalšom konaní okresný súd bude

rozhodovať o návrhu matky na zvýšenie výživného otca na sumu 66 Eur s účinnosťou od

1. 6. 2007. Nie je teda dôvod na pochybnosti o tom, čo má byť predmetom konania.

Okrajovo uvádzam, že návrh z 25. 02. 2014, ktorým bolo žiadané zvýšenie výživného

3 roky spätne od 01. 03. 2011, bol podaný „len z opatrnosti“ pre prípad, že Krajský súd by

nevyhovel môjmu odvolaniu a bol by potvrdil rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa

17. 12. 2013, a to z toho dôvodu, že v pôvodnom konaní podľa názoru okresného súdu nebol

podaný riadny návrh na zvýšenie výživného.

Tento návrh je však v súčasnosti vzhľadom na záväzný právny názor Krajského súdu

v Žiline bezpredmetný.»

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v období po nadobudnutí

právoplatnosti nálezu sp. zn. z 22. februára 2012, t. j. v období od

15. marca 2012, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a listiny a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Ustanovenie ukladá súdom povinnosť pripraviť pojednávanie tak,

aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní, a to za účelom rýchlej

a účinnej ochrany práv účastníkov. Sudca je podľa povinný urobiť vhodné

opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Ak bolo rozhodnutie napadnuté odvolaním zrušené v odvolacom konaní a vec bola vrátená

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa podľa viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu

veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ,

). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd,

vychádzajúc zo svojich názorov vyjadrených vo veci sp. zn. , konštatuje, že

rozhodovanie o zvýšení výživného pre maloleté dieťa tvorí bežnú a početnú súčasť

rozhodovacej činnosti súdov, a preto ju nemožno považovať za právne zložitú, najmä po

tom, čo odvolací súd záväzným právnym názorom zrozumiteľne vymedzil predmet ďalšieho

konania. Obsah spisu a doterajší priebeh napadnutého konania nenaznačuje ani to, že by vec

sťažovateľky bola zložitá zo skutkového hľadiska, napriek tomu, že cudzí prvok v tomto

konaní objektívne mohol prispieť (a nepochybne prispieva) k jeho predĺženiu. Zložitosť

veci ale ústavný súd nepovažuje za skutočnosť, ktorá by výraznou mierou prispela

k prieťahom v napadnutom konaní. Ústavný súd prihliadol aj na predmet konania, ktorým je

určenie zvýšenia výživného pre maloleté dieťa požívajúce zvýšenú ochranu. Všeobecné

súdy sú preto povinné postupovať v konaní v záujme maloletých detí s mimoriadnou

starostlivosťou, aby ochrana ich práv bola čo najskôr zavŕšená.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, ktoré sa

uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a listiny, ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že

sťažovateľka v preskúmavanom období požiadala o odročenie pojednávania len jedenkrát

a neprispela tak významnejšou mierou k prieťahom v predmetnom konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Zo súdneho spisu sp. zn. vyplýva, že k významnému predĺženiu

napadnutého konania došlo tým, že okresný súd bol od vrátenia veci odvolacím súdom

(24. októbra 2014) na ďalšie konanie úplne nečinný. Obranu okresného súdu, resp.

zákonného sudcu spočívajúcu v poukaze na nejasnosť predmetu konania po vrátení veci

z odvolacieho súdu ústavný súd neakceptoval konštatujúc, že právny názor odvolacieho

súdu vyslovený v zrušovacom rozhodnutí je zrozumiteľný, na čom nič nemení skutočnosť,

že zákonný sudca sa s ním nestotožňuje.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri posudzovaní postupu okresného súdu

v napadnutom konaní v prvom rade konštatuje, že napriek tomu, že od nadobudnutia

právoplatnosti predchádzajúceho nálezu ústavného súdu, ktorým uložil okresnému súdu

konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, uplynuli už viac ako 4 roky, nie je

toto konanie právoplatne skončené. Za rozhodujúcu príčinu ďalšieho neprimeraného

predĺženia napadnutého konania v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu sp. zn.

z 22. februára 2012 ústavný súd považuje bezdôvodnú (úplnú) nečinnosť

okresného súdu po dobu takmer 15 mesiacov (do času doručenia sťažnosti sťažovateľky

ústavnému súdu). Ústavný súd preto s prihliadnutím na povahu konania (rozhodovanie

vo veci výživného) dospel k záveru, že aj v ďalšom priebehu napadnutého konania došlo

neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu k zbytočným prieťahom. Na tomto základe

ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období po

nadobudnutí právoplatnosti nálezu sp. zn. z 22. februára 2012 bolo porušené

základné právo sťažovateľky podľa a listiny a jej právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Napriek tomu, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu ešte

právoplatne skončené, ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky, aby prikázal okresnému

súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že tento

príkaz podľa už vyslovil vo svojich predchádzajúcich právoplatných

nálezoch vydaných vo veci sťažovateľky. Ústavný súd preto o tejto časti sťažnosti

nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

10 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä doterajšiu zjavne

neprimeranú dĺžku napadnutého konania, ako aj zistenú neodôvodnenú nečinnosť okresného

súdu, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 2 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku

tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si v sťažnosti uplatnila nárok na úhradu trov konania v sume 359,76 €

za dva úkony právnej služby.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním. Ústavný

súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 € a za

I. polrok 2015, ktorá bola 858 € (za 1 úkon urobený v roku 2015 a za jeden úkon v roku

2016).

Úhradu priznal za dva uplatnené úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1

písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľke priznal za úkon vykonaný v roku 2015 sumu 139,83 € a za úkon

vykonaný v roku 2016 sumu 143 €, čo spolu predstavuje sumu 282,83 €, a režijný paušál

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 1 úkon vykonaný v roku 2015 v sume 8,39 € a za jeden úkon

vykonaný v roku 2016 v sume 8,58 €, čo spolu predstavuje sumu 299,80 €. Právna

zástupkyňa sťažovateľky preukázala, že je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, predložením

osvedčenia o registrácii pre daň, preto ústavný súd zvýšil priznanú úhradu o daň z pridanej

hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, teda priznaná úhrada trov sťažovateľky celkovo činí

359,76 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2016