Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 418/2016
PDF · 296.29 KB
No categories available
I. ÚS 418/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
spoločnosťou , , konajúcou advokátom
, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 187/2012
z 26. februára 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Cdo 226/2013 z 28. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. júna 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co 187/2012 z 26. februára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 Cdo 226/2013 z 28. januára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Galanta (ďalej
len „okresný súd“) sťažovateľ podal návrh na zaplatenie sumy 34 505,07 € z titulu
mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby
z povolania. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 174/2008 zo 6. júla 2010 návrhu
sťažovateľa v celom rozsahu vyhovel, nestotožniac sa s tvrdeniami odporcu o premlčaní
ním uplatneného práva na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Žalovaný podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský
súd napadnutým rozsudkom zmenil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak,
že návrh v celom rozsahu zamietol, pretože žalobou uplatnený nárok považoval
za premlčaný vzhľadom na vznesenú námietku premlčania protistranou. V odôvodnení
svojho rozhodnutia konštatoval, že nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia nebol uplatnený v dvojročnej subjektívnej lehote od vystavenia
posudku na základné bodové ohodnotenie. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku
krajského súdu podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom
tak, že ho zamietol potom, ako sa stotožnil s názorom krajského súdu v otázke námietky
premlčania.
3. Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne posúdili
vznesenú námietku premlčania, čo malo za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu.
4. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa v otázke premlčania nároku stotožnil
s arbitrárnym výkladom krajského súdu týkajúcim sa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev
zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady
odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“), keď neakceptoval tvrdenie
sťažovateľa, že nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nie je
možné premlčať, pretože vzniká až na základe rozhodnutia súdu, ktoré je vo vzťahu
k existencii dôvodov na vznik nároku konštitutívne výrokom o existencii prípadu hodného
osobitného zreteľa v čase rozhodovania súdu.
5. Sťažovateľ poukázal aj na to, že krajský súd námietku premlčania žalovaného
posúdil nesprávne a odlišne ako v inom obdobnom prípade zamestnanca
s rovnakou chorobou z povolania toho istého zamestnávateľa v rozsudku
sp. zn. 23 Co 261/2011z 30. apríla 2012, v ktorom konštatoval, že až do pozitívneho
rozhodnutia súdu o nároku tzn. mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia a bolesť neexistuje subjektívne právo poškodeného na primerané
zvýšenie uvedeného nároku, a preto nemôže dôjsť ani k premlčaniu uvedeného nároku.
V súlade s čl. 12 ods. 1 druhou vetou ústavy sťažovateľ očakával, že krajský súd vyhodnotí
vznesenú námietku premlčania aj v jeho veci ako nenáležitú a bez právnych účinkov.
6. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa na zodpovedanie
podstatnej otázky, a to aké účinky má rozhodnutie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb., aplikovali nesprávny výklad tohto ustanovenia, ktorý je v rozpore s právnou
teóriou a právnymi princípmi.
7. V napadnutom rozsudku krajský súd uviedol, že poškodený sa o škode na zdraví
spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v momente, keď je jeho zdravotný
stav po skončení liečby natoľko ustálený, že je zistiteľné, či a v akom rozsahu došlo
k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia v živote a v spoločnosti, a keď je objektívne
možné vykonať hodnotenie, pričom tento moment považoval za začiatok plynutia
premlčacej doby pre uplatnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.
V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa neho opomína a absolútne sa
nevysporiadava so základným predpokladom pre priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorým je podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
zistenie prípadu hodného osobitného zreteľa, t. j. nerozlišuje medzi nárokom na mimoriadne
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a tzv. základným nárokom
na odškodnenie.
8. Sťažovateľ pre účely podloženia svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie
najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 7 Sžso 56/2008, v ktorom tento súd na strane 6 uviedol:
„Mimoriadne zvýšenie odškodnenia, vyplatené na základe rozhodnutí súdov, je iným
nárokom, ktorý so základným nárokom na odškodnenie nemožno zamieňať, pretože
rozhodovanie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky je rozhodovaním súdu o inom nároku,
vyplývajúceho z choroby z povolania.“
9. V preskúmavanom konaní boli súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa
sťažovateľa povinné zisťovať a konštitutívne rozhodnúť o otázke, či následky choroby
z povolania u neho predstavujú prípad hodný osobitného zreteľa, a v prípade, ak by dospeli
k pozitívnemu záveru o tejto otázke, mali by zaviazať žalovaného na náhradu mimoriadneho
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.
10. Podaným návrhom sa sťažovateľ v konaní domáhal podľa § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. zvýšenia základnej sumy odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,
t. j. rozhodnutia právnej otázky, o ktorej je oprávnený rozhodnúť len všeobecný súd, pričom
jeho rozhodnutie je podľa sťažovateľa konštitutívnym aktom aplikácie práva (pozri
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997,
zošit č. 5 ̶6, s. 169), ktorý konštituuje novú právnu situáciu a pôsobí ex nunc. Podľa
sťažovateľa je jednoznačné, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o podanom návrhu
neexistuje subjektívne právo sťažovateľa na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia, a preto pred rozhodnutím súdu o tomto nároku nemôže dôjsť ani
k premlčaniu takého práva.
11. Podľa sťažovateľa právny názor krajského súdu, podľa ktorého za deň počiatku
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka považuje
deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď už možno objektívne urobiť bodové
hodnotenie, je relevantný výlučne k vystaveniu posudku na základné bodové hodnotenie
sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady za bolesť ako dávok úrazového poistenia.
12. Ďalej k otázke premlčania sťažovateľ poukazuje na právny názor Okresného súdu
Galanta v obdobnom konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 174/2008 vyslovený v jeho
rozhodnutí zo 6. júla 2010, podľa ktorého „nie je možné sa stotožniť s názorom odporcu,
že navrhovateľ si svoj uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia uplatňuje v zmysle posudkov z rokov 1986 a 2000 a to z toho dôvodu, že z týchto
posudkov môže byť odvodzovaný nárok navrhovateľa na základné odškodnenie za sťaženie
spoločenského uplatnenia, pričom v prípadoch posudzovania nároku na mimoriadne
zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia tieto posudky sú iba dôkazným prostriedkom
preukazujúcim existenciu choroby z povolania... Taktiež súd vo veci zaujal stanovisko, že
nie je možné sa stotožniť s argumentáciou odporcu, pretože v prípade progresujúcej
choroby z povolania tak, ako je tomu v prípade navrhovateľa, nie je možné jednoznačne
určiť časový bod, od ktorého by bolo možné v zmysle argumentácie odporcu počítať
plynutie premlčacej lehoty, pretože od vypracovania posudkov z rokov 1986 a 2000
dochádza v zmysle vykonaného dokazovania ako to vyplýva aj z najčerstvejšej prepúšťacej
správy k vzniku stále nových prejavov choroby navrhovateľa.“.
13. Krajský súd tým, že nerozhodol o zamietnutí vznesenej námietky premlčania,
nerešpektoval podľa sťažovateľa ani judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997, zošit č. 5 ̶6, s. 169).
Výklad právnych predpisov, ktorý krajský súd použil, je podľa sťažovateľa z právneho
hľadiska absolútne nesprávny a z celospoločenského hľadiska s poukazom na účel uvedenej
právnej úpravy neprijateľný. V danom prípade uplatnením námietky premlčania podľa
sťažovateľa nemôže dôjsť k zániku nároku patriaceho k obsahu práva na primerané
zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú
v § 7 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretože takýto právny nárok ešte nevznikol
a vznikne až konštituovaním zodpovedajúceho práva (a to rozhodnutím súdu).
14. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu namietal, že
rovnako arbitrárne posúdil vznesenú námietku premlčania, a to tým, že sa stotožnil
s právnym názorom krajského súdu v tejto otázke. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd
napadnutým rozsudkom taktiež porušil jeho označené práva.
15. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu porušil
jeho označené práva, uvedené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zruší a vec
vráti najvyššiemu súdu a ďalšie konanie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie
v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov konania.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
19. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
20. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
21. Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým
krajský súd návrh sťažovateľa zamietol, bolo prípustné dovolanie v plnom rozsahu, keďže
išlo o zmeňujúci rozsudok krajského súdu, čo sťažovateľ aj využil. Z toho vyplýva, že
námietky sťažovateľa meritórne preskúmal najvyšší súd ako dovolací. Z uvedeného dôvodu
sa v okolnostiach sťažovateľovej veci uplatnil princíp subsidiarity právomoci ústavného
súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti
smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu v súlade s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
22. Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho
súdu spočíva v tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci
nesprávne aplikovali § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v spojení s § 106 Občianskeho
zákonníka, keď jeho právo na priznanie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia posúdili ako premlčané s tým, že ako začiatok plynutia
premlčacej lehoty uvedeného nároku považovali okamih, keď sa po zistení choroby
z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného natoľko, že bolo známe, či a v akom
rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia, t. j. za začiatok plynutia premlčacej
lehoty považovali deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď je možné objektívne
urobiť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa názoru sťažovateľa je
premlčanie práva na priznanie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia vylúčené, pretože začiatok plynutia premlčacej doby je v tomto prípade možné
viazať len na rozhodnutie všeobecného súdu o ňom, ktoré má konštitutívne účinky na vznik
tohto nároku.
23. Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu, v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:
«Dovolateľ v dovolaní ako dovolací dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie
otázky premlčania odvolacím súdom. Argumentoval tým, že v danom prípade predmetom
konania nebolo právo na náhradu škody, ale ním bol osobitný nárok na „spravodlivé
finančné zadosťučinenie“ - zvýšenie odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky, že právo
na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká až okamihom
právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým bolo toto mimoriadne zvýšenie priznané, keďže
tu ide o konštitutívny rozsudok a teda, že až do tohto okamihu jeho subjektívne právo
na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia neexistuje a nemôže
preto pred rozhodnutím súdu dôjsť ani k jeho premlčaniu.
Dovolací súd sa s uvedenou argumentáciou dovolateľa nestotožňuje, považuje ju
za zavádzajúcu a nemajúcu žiadnu oporu v právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vec.
Keďže v danom prípade predmetom sporu je nárok na zvýšenie odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorého základ vychádza z choroby z povolania
zistenej 14.1.1986 a k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo naposledy v máji 2000, t.
j. pred 1.4.2002, bolo potrebné vec, vrátane premlčania, posúdiť podľa ustanovení zákona
č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce (ďalej len Zákonník práce) a podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb.
o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení účinnom v čase vzniku
poškodenia zdravia žalobcu, resp. v čase, kedy došlo naposledy k ustáleniu jeho
zdravotného stavu (ďalej len vyhláška).
Podľa § 190 ods. 3 Zákonníka práce za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou
z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej
zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou
bol postihnutý. Chorobami z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch
o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok tam
uvedených.
Podľa § 193 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz
alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu,
v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za a) stratu na zárobku, b) bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia, c) účelne vynaložené náklady spojené s liečením, d)
vecnú škodu; ustanovenie § 187 ods. 3 platí aj tu.
Podľa § 196 Zákonníka práce náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia, ktoré zamestnancovi vznikli následkom pracovného úrazu alebo choroby
z povolania, poskytujú sa jednorazové.
Podľa § 261 ods. 1 Zákonníka práce nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde
v lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči
ktorému sa nárok uplatňuje, premlčania dovolá; v takom prípade nemožno premlčaný
nárok účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať.
Podľa § 261 ods. 2 Zákonníka práce nepremlčujú sa nároky zamestnanca na
náhradu za stratu na zárobku z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania (§ 194
a 195) alebo inej škody na zdraví (§ 187) a nároky na náhradu nákladov na výživu
pozostalých (§ 199). Nároky na jednotlivé plnenia z nich vyplývajúce sa však premlčujú.
Podľa § 263 ods. 3 Zákonníka práce lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody
je dva roky; začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o tom, že škoda vznikla,
a o tom, kto za ňu zodpovedá. Nárok na náhradu škody sa však premlčí, ak sa neuplatnil
v lehote troch rokov, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, desiatich rokov odo dňa, keď
došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak
poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony
poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie
jeho spoločenských úloh (ďalej len ,,následky“). Odškodnenie za sťaženie spoločenského
uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju,
a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote
a spoločnosti.
Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa
vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom
posudku.
Podľa § 7 ods. 3 vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd
odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad
sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.
Zákonník práce (zákon č. 65/1965 Zb.) v ustanovení § 190 a nasl., ktoré ustanovenia
boli systematicky začlenené do Ôsmej hlavy s názvom „Náhrada škody“, upravoval
zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania,
pričom stanovil, že za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá
zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom
pomere. V § 193 ods. 1 Zákonníka práce boli vymenované jednotlivé náhrady, ktoré je
zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá.
Jednou z foriem odškodnenia poškodenia zdravia zamestnanca, ktorú bol zamestnávateľ
povinný poskytnúť, bola aj náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
(od 1.1.2004 je uvedená náhrada v prípade pracovného úrazu a choroby z povolania
upravená v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení ako dávka úrazového poistenia -
poznámka najvyššieho súdu). Zákonník práce žiadnu inú osobitnú formu odškodnenia
poškodenia zdravia (okrem prípadu uvedeného v § 197 Zákonníka práce) neupravoval. Ani
vyhláška č. 32/1965 Zb. neupravovala žiaden osobitný nárok v podobe „spravodlivého
finančného zadosťučinenia“ tak, ako to mylne uvádza žalobca. Už z jej samotného názvu je
zrejmé, že sa týka odškodňovania, a to treba zdôrazniť, bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia. V ustanovení § 7 vyhlášky sa nachádza právna úprava výšky odškodnenia
za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, keď odsek 1 určuje sumu za jeden bod,
v odseku 2 je stanovená maximálna hranica, ktorú celková výška odškodnenia nesmie
presiahnuť a v odseku 3 je upravená možnosť súdu výnimočne odškodnenie za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť aj nad sumy uvedené v odsekoch 1 a 2. Odvolací
súd preto správne žalobcom uplatnený nárok na zvýšenie odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky považoval za nárok na náhradu
škody, a to škody na zdraví.
Za správny treba považovať aj záver odvolacieho súdu, že v prípade sťaženia
spoločenského uplatnenia ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.
Dovolací súd k dôvodom uvedeným odvolacím súdom v jeho rozsudku dodáva, že ani
ustanovenie § 261 ods. 2 Zákonníka práce nevylučovalo z premlčania nároky zamestnanca
na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Napokon, dovolateľ
správnosť tohto záveru odvolacieho súdu v dovolaní nespochybňuje.
Zodpovedajúci zákonu je aj odvolacím súdom vyslovený právny názor, že žalobcom
uplatnený nárok, keďže ide o škodu na zdraví, sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej
premlčacej lehote (použitie objektívnej premlčacej doby tu neprichádza do úvahy) a že
premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za
ňu zodpovedá (právna úprava premlčania v Zákonníku práce v čase, kedy bol naposledy
ustálený zdravotný stav žalobcu, bola totožná s právnou úpravou premlčania v Občianskom
zákonníku). Odvolací súd v súlade s ustálenou súdnou praxou vychádzal z názoru, že
poškodený sa o škode vo forme sťaženie spoločenského uplatnenia dozvie v čase, keď sa
po skončení liečby jeho zdravotný stav ustálil natoľko, že je možné objektívne vykonať jeho
ohodnotenie a teda, že získava vedomosť o škode spravidla z lekárskeho posudku, ktorým
bolo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené (porovnaj rozsudok NS SR
z 27. januára 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2010, rozsudok NS SR z 28. februára 2011
sp. zn. 4Cdo 152/2010).
Pokiaľ dovolateľ v tejto súvislosti uvádza, že nárok na zvýšenie odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká až okamihom právoplatnosti súdneho
rozhodnutia, ktorým bolo toto mimoriadne zvýšenie priznané, keďže tu ide o konštitutívny
rozsudok a teda, že až do tohto okamihu jeho subjektívne právo na zaplatenie zvýšenej
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia neexistuje a nemôže preto dôjsť ani k jeho
premlčaniu, treba uviesť, že už základná premisa, z ktorej dovolateľ vychádza (konštitutívna
povaha rozsudku), je nesprávna.
Konštitutívne rozsudky, na rozdiel od deklaratórnych, nevytvárajú len vzťahy
procesné vyjadrené najmä v účinkoch procesnej záväznosti o hmotných subjektívnych
právach, ktoré trvali už pred vydaním rozhodnutia, ale sú priamo v zmysle ustanovení
hmotného práva dôvodom vzniku nového, predtým neexistujúceho hmotnoprávneho vzťahu,
prípadne jeho zmeny alebo zániku. Právoplatným súdnym výrokom tu dochádza k zmene
doterajšieho hmotnoprávneho stavu, v dôsledku čoho konštitutívne rozsudky majú, ak zákon
neustanovuje inak, účinky ex nunc.
Právoplatný rozsudok, ktorým súd priznáva zvýšenie odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky, nie je svojou podstatou v zmysle
hmotného práva dôvodom vzniku žiadneho nového právneho vzťahu. S takýmto rozhodnutím
hmotné právo nespája vznik, zmenu alebo zánik samotného hmotnoprávneho vzťahu. Aj
po vydaní kladného výroku rozhodnutia tu medzi zamestnancom a zamestnávateľom,
z hľadiska hmotného práva, zostáva záväzkový právny vzťah zo spôsobenej škody, ktorý tu
existoval už pred vydaním takéhoto rozhodnutia. Uvedený hmotnoprávny vzťah
(a subjektívne právo z neho vyplývajúce) vzniká na základe škodovej udalosti, v tomto
prípade choroby z povolania, výsledkom ktorej je poškodenie zdravia zamestnanca.
V dôsledku tejto právnej skutočnosti (a nie rozsudku, ktorým súd zamestnancovi priznáva
zvýšenie odškodnenia), vzniká zamestnancovi právo na náhradu škody vo forme
jednotlivých náhrad, t.j. aj náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, včítane jej
mimoriadneho zvýšenia. Právoplatný výrok súdneho rozhodnutia, ktorým súd priznáva
poškodenému zamestnancovi zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,
nijako nemení doterajší hmotnoprávny stav. Autoritatívnym rozhodnutím súdu sa
hmotnoprávny vzťah, ktorý tu trval pred rozhodnutím, preniesol iba na úroveň procesného
vzťahu, vyjadrený najmä v účinkoch procesnej záväznosti a prípadne vykonateľnosti tohto
rozhodnutia. Ide preto o rozsudok, ktorý sa o spornom hmotnoprávnom vzťahu len záväzne
vyslovuje bez tohto, aby ho menil a teda jeho výrok má z tohto pohľadu len deklaratórnu
povahu.
Názor žalobcu, podľa ktorého právo na zvýšenie odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky vzniká až okamihom právoplatnosti
súdneho rozhodnutia, ktorým bolo toto mimoriadne zvýšenie priznané a z ktorého dôvodu
nemohlo byť premlčané, nie je preto možné považovať za správny.
Pokiaľ žalobca odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 1996
sp. zn. 3 Cdo 23/96 treba uviesť, že v tomto prípade sa najvyšší súd zaoberal otázkou
omeškania dlžníka v prípade zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia
podľa § 7 ods. 3 vyhlášky. Dospel k záveru, že povinnosť zaplatiť túto náhradu vzniká až
na základe súdneho rozhodnutia a že až uplynutím lehoty na plnenie v ňom určenej
dochádza k omeškaniu dlžníka. Poznamenal, že v tomto smere je rozhodnutie konštitutívne,
teda z hľadiska vzniku úrokov z omeškania v spojení s uplynutím lehoty na plnenie určenej
rozhodnutím. Konštatovanie, že na základe súdneho rozhodnutia vzniká poškodenému právo
a zodpovednému subjektu povinnosť na plnenie, t.j. zaplatiť mimoriadne zvýšenie
odškodnenia, je len vyjadrením vzniku nového procesného vzťahu založeného záväzným
výrokom súdu. Odkaz žalobcu na toto rozhodnutie dovolací súd považuje v posudzovanej
veci preto za nenáležité.
Napokon, pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je v danej veci určujúci okamih
splatnosti dlhu, ale deň, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Správnosť skutkových zistení, z ktorých odvolací súd vychádzal pri posúdení
premlčania uplatneného nároku, dovolateľ v dovolaní nenamietal. Napokon, tieto
vychádzajú z tvrdení samotného žalobcu, resp. sú založené na konkrétnych výsledkami
vykonaného dokazovania preukázaných skutočnostiach. Dovolací súd sa teda stotožňuje
s odvolacím súdom v tom, že choroba z povolania bola u žalobcu zistená 14.1.1986 a že
žalobca vedomosť o škode získal z lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského
uplatnenia, ktorý bol vyhotovený 4.5.2000. Dvojročná premlčacia doba v danom prípade
uplynula 4.5.2002, pričom žalobca uplatnil žalobou nárok na súde až 2.9.2008, teda
po uplynutí premlčacej doby. Keďže žalovaný účinne vzniesol námietku premlčania, nebolo
možné žalobcovi premlčané právo priznať. Odvolací súd preto správne vo veci rozhodol,
keď rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobca napadol dovolaním vecne
správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237
O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b
ods. 1 O.s.p. zamietol.»
24. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že v predmetnej
veci súd uplatnený nárok sťažovateľa zamietol z dôvodu premlčania. Najvyšší
súd odôvodnenie napadnutého rozsudku založil na ustálenej judikatúre všeobecných súdov,
ktoré sťaženie spoločenského uplatnenia považujú za majetkové právo viazané na konkrétnu
osobu, ktoré sa premlčuje, pretože jeho obsahom je peňažná satisfakcia, ktorá je priznávaná
na základe nemajetkovej roviny. Práve obsah uvedeného nároku je určujúci, resp. definuje
právo na sťaženie spoločenského uplatnenia ako právo majetkovej povahy, ktoré sa
premlčuje. Právo na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
má podľa uvedenej judikatúry obdobne charakter majetkového práva, ktoré sa premlčuje,
pričom pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je rozhodujúci okamih ustálenia
zdravotného stavu poškodeného, t. j. vykonania bodového ohodnotenia sťaženia
spoločenského uplatnenia. V prípade, ak neskôr dôjde k zvýšeniu určenia počtu bodov
vzhľadom na zmenu či zhoršenie zdravotného stavu poškodeného, pre ďalšie uplatnenie
nároku na mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia je z hľadiska premlčania
rozhodujúci tento okamih nového bodovania (napr. rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo/152/2010, sp. zn. 5 Cdo/104/2010).
25. Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal na názor vyslovený v rozsudku
krajského súdu sp. zn. 23 Co 261/2001 z 30. apríla 20012, ktorým tento súd rozhodoval
o nároku na zvýšenie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,
avšak uplatnenom v dôsledku neskoršieho zhoršenia zdravotného stavu poškodeného, t. j.
v dôsledku „dobodovania zdravotného stavu“, podľa ktorého k premlčaniu nároku
na priznanie zvýšenia mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia
nemôže dôjsť. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že takýto právny názor vyjadrený
v rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 23 Co 261/2001 týkajúci sa možnosti premlčania
nároku na priznanie mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia je
v rámci judikatúry ojedinelý a pre rozhodnutie v predmetnej veci nebol podstatný.
26. Sťažovateľ taktiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 56/2008
z 19. novembra 2008, ktorého predmetom bol nárok na priznanie odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia v prípade, v ktorom u poškodeného došlo postupom času
k zhoršeniu pôvodného zdravotného stavu, pričom ako podstatná sa v tomto konaní riešila
otázka možnosti súdu pri rozhodovaní podľa § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. znížiť
základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia o výšku už poškodenému
priznaného mimoriadneho zvýšenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, a najvyšší súd
dospel k záveru, že ide o dva samostatné nároky vyplývajúce z choroby z povolania. V tejto
súvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedený záver najvyššieho súdu vôbec nepopiera
právne závery krajského súdu uvedené v jeho napadnutom rozsudku.
27. V súvislosti so svojou argumentáciou týkajúcou sa konštitutívnych účinkov
rozhodnutia súdu o priznaní mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia sa sťažovateľ odvolal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96
z 30. septembra 1996, v ktorom uvedený súd konštatoval v súvislosti s riešením otázky
priznania úrokov z omeškania, že povinnosť zaplatiť súdom priznaný nárok na mimoriadne
odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže vzniknúť až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia tohto nároku. Ústavný súd konštatuje, že
predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sa nezaoberá otázkou premlčania nároku, ale
otázkou vzniku splatnosti priznanej náhrady a s tým súvisiacich úrokov z omeškania, a preto
jeho argumentáciu nemožno považovať za právne relevantnú.
28. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
29. S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru,
že z predloženej sťažnosti nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti záverov vyvodených najvyšším súdom v jeho napadnutom rozsudku, a teda
o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 6 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
30. V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách
sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016