Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 418/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

spoločnosťou , , konajúcou advokátom

, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 26. februára 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. júna 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 26. februára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. januára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Galanta (ďalej

len „okresný súd“) sťažovateľ podal návrh na zaplatenie sumy 34 505,07 € z titulu

mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby

z povolania. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 6. júla 2010 návrhu

sťažovateľa v celom rozsahu vyhovel, nestotožniac sa s tvrdeniami odporcu o premlčaní

ním uplatneného práva na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia. Žalovaný podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský

súd napadnutým rozsudkom zmenil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak,

že návrh v celom rozsahu zamietol, pretože žalobou uplatnený nárok považoval

za premlčaný vzhľadom na vznesenú námietku premlčania protistranou. V odôvodnení

svojho rozhodnutia konštatoval, že nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia nebol uplatnený v dvojročnej subjektívnej lehote od vystavenia

posudku na základné bodové ohodnotenie. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku

krajského súdu podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom

tak, že ho zamietol potom, ako sa stotožnil s názorom krajského súdu v otázke námietky

premlčania.

3. Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne posúdili

vznesenú námietku premlčania, čo malo za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu.

4. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa v otázke premlčania nároku stotožnil

s arbitrárnym výkladom krajského súdu týkajúcim sa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev

zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady

odborov č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), keď neakceptoval tvrdenie

sťažovateľa, že nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nie je

možné premlčať, pretože vzniká až na základe rozhodnutia súdu, ktoré je vo vzťahu

k existencii dôvodov na vznik nároku konštitutívne výrokom o existencii prípadu hodného

osobitného zreteľa v čase rozhodovania súdu.

5. Sťažovateľ poukázal aj na to, že krajský súd námietku premlčania žalovaného

posúdil nesprávne a odlišne ako v inom obdobnom prípade zamestnanca

s rovnakou chorobou z povolania toho istého zamestnávateľa v rozsudku

sp. zn. . apríla 2012, v ktorom konštatoval, že až do pozitívneho

rozhodnutia súdu o nároku tzn. mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia a bolesť neexistuje subjektívne právo poškodeného na primerané

zvýšenie uvedeného nároku, a preto nemôže dôjsť ani k premlčaniu uvedeného nároku.

V súlade s druhou vetou sťažovateľ očakával, že krajský súd vyhodnotí

vznesenú námietku premlčania aj v jeho veci ako nenáležitú a bez právnych účinkov.

6. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa na zodpovedanie

podstatnej otázky, a to aké účinky má rozhodnutie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky

č. , aplikovali nesprávny výklad tohto ustanovenia, ktorý je v rozpore s právnou

teóriou a právnymi princípmi.

7. V napadnutom rozsudku krajský súd uviedol, že poškodený sa o škode na zdraví

spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v momente, keď je jeho zdravotný

stav po skončení liečby natoľko ustálený, že je zistiteľné, či a v akom rozsahu došlo

k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia v živote a v spoločnosti, a keď je objektívne

možné vykonať hodnotenie, pričom tento moment považoval za začiatok plynutia

premlčacej doby pre uplatnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa neho opomína a absolútne sa

nevysporiadava so základným predpokladom pre priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorým je podľa vyhlášky č.

zistenie prípadu hodného osobitného zreteľa, t. j. nerozlišuje medzi nárokom na mimoriadne

zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a tzv. základným nárokom

na odškodnenie.

8. Sťažovateľ pre účely podloženia svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie

najvyššieho súdu vo veci sp. zn. , v ktorom tento súd na strane 6 uviedol:

„Mimoriadne zvýšenie odškodnenia, vyplatené na základe rozhodnutí súdov, je iným

nárokom, ktorý so základným nárokom na odškodnenie nemožno zamieňať, pretože

rozhodovanie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky je rozhodovaním súdu o inom nároku,

vyplývajúceho z choroby z povolania.“

9. V preskúmavanom konaní boli súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa

sťažovateľa povinné zisťovať a konštitutívne rozhodnúť o otázke, či následky choroby

z povolania u neho predstavujú prípad hodný osobitného zreteľa, a v prípade, ak by dospeli

k pozitívnemu záveru o tejto otázke, mali by zaviazať žalovaného na náhradu mimoriadneho

odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.

10. Podaným návrhom sa sťažovateľ v konaní domáhal podľa § 7 ods. 3 vyhlášky

č. zvýšenia základnej sumy odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,

t. j. rozhodnutia právnej otázky, o ktorej je oprávnený rozhodnúť len všeobecný súd, pričom

jeho rozhodnutie je podľa sťažovateľa konštitutívnym aktom aplikácie práva (pozri

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997,

zošit č. 5 ̶6, s. 169), ktorý konštituuje novú právnu situáciu a pôsobí ex nunc. Podľa

sťažovateľa je jednoznačné, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o podanom návrhu

neexistuje subjektívne právo sťažovateľa na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia, a preto pred rozhodnutím súdu o tomto nároku nemôže dôjsť ani

k premlčaniu takého práva.

11. Podľa sťažovateľa právny názor krajského súdu, podľa ktorého za deň počiatku

plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle považuje

deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď už možno objektívne urobiť bodové

hodnotenie, je relevantný výlučne k vystaveniu posudku na základné bodové hodnotenie

sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady za bolesť ako dávok úrazového poistenia.

12. Ďalej k otázke premlčania sťažovateľ poukazuje na právny názor Okresného súdu

Galanta v obdobnom konaní vedenom pod sp. zn. vyslovený v jeho

rozhodnutí zo 6. júla 2010, podľa ktorého „nie je možné sa stotožniť s názorom odporcu,

že navrhovateľ si svoj uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského

uplatnenia uplatňuje v zmysle posudkov z rokov 1986 a 2000 a to z toho dôvodu, že z týchto

posudkov môže byť odvodzovaný nárok navrhovateľa na základné odškodnenie za sťaženie

spoločenského uplatnenia, pričom v prípadoch posudzovania nároku na mimoriadne

zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia tieto posudky sú iba dôkazným prostriedkom

preukazujúcim existenciu choroby z povolania... Taktiež súd vo veci zaujal stanovisko, že

nie je možné sa stotožniť s argumentáciou odporcu, pretože v prípade progresujúcej

choroby z povolania tak, ako je tomu v prípade navrhovateľa, nie je možné jednoznačne

určiť časový bod, od ktorého by bolo možné v zmysle argumentácie odporcu počítať

plynutie premlčacej lehoty, pretože od vypracovania posudkov z rokov 1986 a 2000

dochádza v zmysle vykonaného dokazovania ako to vyplýva aj z najčerstvejšej prepúšťacej

správy k vzniku stále nových prejavov choroby navrhovateľa.“.

13. Krajský súd tým, že nerozhodol o zamietnutí vznesenej námietky premlčania,

nerešpektoval podľa sťažovateľa ani judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997, zošit č. 5 ̶6, s. 169).

Výklad právnych predpisov, ktorý krajský súd použil, je podľa sťažovateľa z právneho

hľadiska absolútne nesprávny a z celospoločenského hľadiska s poukazom na účel uvedenej

právnej úpravy neprijateľný. V danom prípade uplatnením námietky premlčania podľa

sťažovateľa nemôže dôjsť k zániku nároku patriaceho k obsahu práva na primerané

zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú

v a vyhlášky č. , pretože takýto právny nárok ešte nevznikol

a vznikne až konštituovaním zodpovedajúceho práva (a to rozhodnutím súdu).

14. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu namietal, že

rovnako arbitrárne posúdil vznesenú námietku premlčania, a to tým, že sa stotožnil

s právnym názorom krajského súdu v tejto otázke. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd

napadnutým rozsudkom taktiež porušil jeho označené práva.

15. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu porušil

jeho označené práva, uvedené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zruší a vec

vráti najvyššiemu súdu a ďalšie konanie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie

v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov konania.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

19. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

20. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

21. Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým

krajský súd návrh sťažovateľa zamietol, bolo prípustné dovolanie v plnom rozsahu, keďže

išlo o zmeňujúci rozsudok krajského súdu, čo sťažovateľ aj využil. Z toho vyplýva, že

námietky sťažovateľa meritórne preskúmal najvyšší súd ako dovolací. Z uvedeného dôvodu

sa v okolnostiach sťažovateľovej veci uplatnil princíp subsidiarity právomoci ústavného

súdu vyplývajúci z , a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu v súlade s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

22. Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu spočíva v tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci

nesprávne aplikovali vyhlášky č. v spojení s Občianskeho

zákonníka, keď jeho právo na priznanie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia posúdili ako premlčané s tým, že ako začiatok plynutia

premlčacej lehoty uvedeného nároku považovali okamih, keď sa po zistení choroby

z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného natoľko, že bolo známe, či a v akom

rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia, t. j. za začiatok plynutia premlčacej

lehoty považovali deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď je možné objektívne

urobiť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa názoru sťažovateľa je

premlčanie práva na priznanie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia vylúčené, pretože začiatok plynutia premlčacej doby je v tomto prípade možné

viazať len na rozhodnutie všeobecného súdu o ňom, ktoré má konštitutívne účinky na vznik

tohto nároku.

23. Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu, v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:

«Dovolateľ v dovolaní ako dovolací dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie

otázky premlčania odvolacím súdom. Argumentoval tým, že v danom prípade predmetom

konania nebolo právo na náhradu škody, ale ním bol osobitný nárok na „spravodlivé

finančné zadosťučinenie“ - zvýšenie odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky, že právo

na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká až okamihom

právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým bolo toto mimoriadne zvýšenie priznané, keďže

tu ide o konštitutívny rozsudok a teda, že až do tohto okamihu jeho subjektívne právo

na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia neexistuje a nemôže

preto pred rozhodnutím súdu dôjsť ani k jeho premlčaniu.

Dovolací súd sa s uvedenou argumentáciou dovolateľa nestotožňuje, považuje ju

za zavádzajúcu a nemajúcu žiadnu oporu v právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vec.

Keďže v danom prípade predmetom sporu je nárok na zvýšenie odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorého základ vychádza z choroby z povolania

zistenej 14.1.1986 a k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo naposledy v máji 2000, t.

j. pred 1.4.2002, bolo potrebné vec, vrátane premlčania, posúdiť podľa ustanovení zákona

č. (ďalej len ) a podľa vyhlášky č.

o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení účinnom v čase vzniku

poškodenia zdravia žalobcu, resp. v čase, kedy došlo naposledy k ustáleniu jeho

zdravotného stavu (ďalej len vyhláška).

Podľa za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou

z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej

zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou

bol postihnutý. Chorobami z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch

o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok tam

uvedených.

Podľa zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz

alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu,

v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za a) stratu na zárobku, b) bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia, c) účelne vynaložené náklady spojené s liečením, d)

vecnú škodu; ustanovenie § 187 ods. 3 platí aj tu.

Podľa náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia, ktoré zamestnancovi vznikli následkom pracovného úrazu alebo choroby

z povolania, poskytujú sa jednorazové.

Podľa nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde

v lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči

ktorému sa nárok uplatňuje, premlčania dovolá; v takom prípade nemožno premlčaný

nárok účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať.

Podľa nepremlčujú sa nároky zamestnanca na

náhradu za stratu na zárobku z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania (§ 194

a 195) alebo inej škody na zdraví (§ 187) a nároky na náhradu nákladov na výživu

pozostalých (§ 199). Nároky na jednotlivé plnenia z nich vyplývajúce sa však premlčujú.

Podľa lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody

je dva roky; začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o tom, že škoda vznikla,

a o tom, kto za ňu zodpovedá. Nárok na náhradu škody sa však premlčí, ak sa neuplatnil

v lehote troch rokov, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, desiatich rokov odo dňa, keď

došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak

poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony

poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie

jeho spoločenských úloh (ďalej len ,,následky“). Odškodnenie za sťaženie spoločenského

uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju,

a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote

a spoločnosti.

Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa

vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom

posudku.

Podľa § 7 ods. 3 vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd

odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad

sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

() v ustanovení a nasl., ktoré ustanovenia

boli systematicky začlenené do Ôsmej hlavy s názvom „Náhrada škody“, upravoval

zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania,

pričom stanovil, že za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá

zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom

pomere. V boli vymenované jednotlivé náhrady, ktoré je

zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá.

Jednou z foriem odškodnenia poškodenia zdravia zamestnanca, ktorú bol zamestnávateľ

povinný poskytnúť, bola aj náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia

(od 1.1.2004 je uvedená náhrada v prípade pracovného úrazu a choroby z povolania

upravená v o sociálnom poistení ako dávka úrazového poistenia -

poznámka najvyššieho súdu). žiadnu inú osobitnú formu odškodnenia

poškodenia zdravia (okrem prípadu uvedeného v ) neupravoval. Ani

neupravovala žiaden osobitný nárok v podobe „spravodlivého

finančného zadosťučinenia“ tak, ako to mylne uvádza žalobca. Už z jej samotného názvu je

zrejmé, že sa týka odškodňovania, a to treba zdôrazniť, bolesti a sťaženia spoločenského

uplatnenia. V ustanovení § 7 vyhlášky sa nachádza právna úprava výšky odškodnenia

za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, keď odsek 1 určuje sumu za jeden bod,

v odseku 2 je stanovená maximálna hranica, ktorú celková výška odškodnenia nesmie

presiahnuť a v odseku 3 je upravená možnosť súdu výnimočne odškodnenie za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť aj nad sumy uvedené v odsekoch 1 a 2. Odvolací

súd preto správne žalobcom uplatnený nárok na zvýšenie odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky považoval za nárok na náhradu

škody, a to škody na zdraví.

Za správny treba považovať aj záver odvolacieho súdu, že v prípade sťaženia

spoločenského uplatnenia ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.

Dovolací súd k dôvodom uvedeným odvolacím súdom v jeho rozsudku dodáva, že ani

ustanovenie nevylučovalo z premlčania nároky zamestnanca

na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Napokon, dovolateľ

správnosť tohto záveru odvolacieho súdu v dovolaní nespochybňuje.

Zodpovedajúci zákonu je aj odvolacím súdom vyslovený právny názor, že žalobcom

uplatnený nárok, keďže ide o škodu na zdraví, sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej

premlčacej lehote (použitie objektívnej premlčacej doby tu neprichádza do úvahy) a že

premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za

ňu zodpovedá (právna úprava premlčania v v čase, kedy bol naposledy

ustálený zdravotný stav žalobcu, bola totožná s právnou úpravou premlčania v Občianskom

zákonníku). Odvolací súd v súlade s ustálenou súdnou praxou vychádzal z názoru, že

poškodený sa o škode vo forme sťaženie spoločenského uplatnenia dozvie v čase, keď sa

po skončení liečby jeho zdravotný stav ustálil natoľko, že je možné objektívne vykonať jeho

ohodnotenie a teda, že získava vedomosť o škode spravidla z lekárskeho posudku, ktorým

bolo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené (porovnaj rozsudok NS SR

z 27. januára 2011 sp. zn. , rozsudok NS SR z 28. februára 2011

sp. zn. ).

Pokiaľ dovolateľ v tejto súvislosti uvádza, že nárok na zvýšenie odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká až okamihom právoplatnosti súdneho

rozhodnutia, ktorým bolo toto mimoriadne zvýšenie priznané, keďže tu ide o konštitutívny

rozsudok a teda, že až do tohto okamihu jeho subjektívne právo na zaplatenie zvýšenej

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia neexistuje a nemôže preto dôjsť ani k jeho

premlčaniu, treba uviesť, že už základná premisa, z ktorej dovolateľ vychádza (konštitutívna

povaha rozsudku), je nesprávna.

Konštitutívne rozsudky, na rozdiel od deklaratórnych, nevytvárajú len vzťahy

procesné vyjadrené najmä v účinkoch procesnej záväznosti o hmotných subjektívnych

právach, ktoré trvali už pred vydaním rozhodnutia, ale sú priamo v zmysle ustanovení

hmotného práva dôvodom vzniku nového, predtým neexistujúceho hmotnoprávneho vzťahu,

prípadne jeho zmeny alebo zániku. Právoplatným súdnym výrokom tu dochádza k zmene

doterajšieho hmotnoprávneho stavu, v dôsledku čoho konštitutívne rozsudky majú, ak zákon

neustanovuje inak, účinky ex nunc.

Právoplatný rozsudok, ktorým súd priznáva zvýšenie odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky, nie je svojou podstatou v zmysle

hmotného práva dôvodom vzniku žiadneho nového právneho vzťahu. S takýmto rozhodnutím

hmotné právo nespája vznik, zmenu alebo zánik samotného hmotnoprávneho vzťahu. Aj

po vydaní kladného výroku rozhodnutia tu medzi zamestnancom a zamestnávateľom,

z hľadiska hmotného práva, zostáva záväzkový právny vzťah zo spôsobenej škody, ktorý tu

existoval už pred vydaním takéhoto rozhodnutia. Uvedený hmotnoprávny vzťah

(a subjektívne právo z neho vyplývajúce) vzniká na základe škodovej udalosti, v tomto

prípade choroby z povolania, výsledkom ktorej je poškodenie zdravia zamestnanca.

V dôsledku tejto právnej skutočnosti (a nie rozsudku, ktorým súd zamestnancovi priznáva

zvýšenie odškodnenia), vzniká zamestnancovi právo na náhradu škody vo forme

jednotlivých náhrad, t.j. aj náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, včítane jej

mimoriadneho zvýšenia. Právoplatný výrok súdneho rozhodnutia, ktorým súd priznáva

poškodenému zamestnancovi zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,

nijako nemení doterajší hmotnoprávny stav. Autoritatívnym rozhodnutím súdu sa

hmotnoprávny vzťah, ktorý tu trval pred rozhodnutím, preniesol iba na úroveň procesného

vzťahu, vyjadrený najmä v účinkoch procesnej záväznosti a prípadne vykonateľnosti tohto

rozhodnutia. Ide preto o rozsudok, ktorý sa o spornom hmotnoprávnom vzťahu len záväzne

vyslovuje bez tohto, aby ho menil a teda jeho výrok má z tohto pohľadu len deklaratórnu

povahu.

Názor žalobcu, podľa ktorého právo na zvýšenie odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky vzniká až okamihom právoplatnosti

súdneho rozhodnutia, ktorým bolo toto mimoriadne zvýšenie priznané a z ktorého dôvodu

nemohlo byť premlčané, nie je preto možné považovať za správny.

Pokiaľ žalobca odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 1996

sp. zn. treba uviesť, že v tomto prípade sa najvyšší súd zaoberal otázkou

omeškania dlžníka v prípade zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia

podľa § 7 ods. 3 vyhlášky. Dospel k záveru, že povinnosť zaplatiť túto náhradu vzniká až

na základe súdneho rozhodnutia a že až uplynutím lehoty na plnenie v ňom určenej

dochádza k omeškaniu dlžníka. Poznamenal, že v tomto smere je rozhodnutie konštitutívne,

teda z hľadiska vzniku úrokov z omeškania v spojení s uplynutím lehoty na plnenie určenej

rozhodnutím. Konštatovanie, že na základe súdneho rozhodnutia vzniká poškodenému právo

a zodpovednému subjektu povinnosť na plnenie, t.j. zaplatiť mimoriadne zvýšenie

odškodnenia, je len vyjadrením vzniku nového procesného vzťahu založeného záväzným

výrokom súdu. Odkaz žalobcu na toto rozhodnutie dovolací súd považuje v posudzovanej

veci preto za nenáležité.

Napokon, pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je v danej veci určujúci okamih

splatnosti dlhu, ale deň, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Správnosť skutkových zistení, z ktorých odvolací súd vychádzal pri posúdení

premlčania uplatneného nároku, dovolateľ v dovolaní nenamietal. Napokon, tieto

vychádzajú z tvrdení samotného žalobcu, resp. sú založené na konkrétnych výsledkami

vykonaného dokazovania preukázaných skutočnostiach. Dovolací súd sa teda stotožňuje

s odvolacím súdom v tom, že choroba z povolania bola u žalobcu zistená 14.1.1986 a že

žalobca vedomosť o škode získal z lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského

uplatnenia, ktorý bol vyhotovený 4.5.2000. Dvojročná premlčacia doba v danom prípade

uplynula 4.5.2002, pričom žalobca uplatnil žalobou nárok na súde až 2.9.2008, teda

po uplynutí premlčacej doby. Keďže žalovaný účinne vzniesol námietku premlčania, nebolo

možné žalobcovi premlčané právo priznať. Odvolací súd preto správne vo veci rozhodol,

keď rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobca napadol dovolaním vecne

správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237

a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b

ods. 1 zamietol.»

24. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že v predmetnej

veci súd uplatnený nárok sťažovateľa zamietol z dôvodu premlčania. Najvyšší

súd odôvodnenie napadnutého rozsudku založil na ustálenej judikatúre všeobecných súdov,

ktoré sťaženie spoločenského uplatnenia považujú za majetkové právo viazané na konkrétnu

osobu, ktoré sa premlčuje, pretože jeho obsahom je peňažná satisfakcia, ktorá je priznávaná

na základe nemajetkovej roviny. Práve obsah uvedeného nároku je určujúci, resp. definuje

právo na sťaženie spoločenského uplatnenia ako právo majetkovej povahy, ktoré sa

premlčuje. Právo na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

má podľa uvedenej judikatúry obdobne charakter majetkového práva, ktoré sa premlčuje,

pričom pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je rozhodujúci okamih ustálenia

zdravotného stavu poškodeného, t. j. vykonania bodového ohodnotenia sťaženia

spoločenského uplatnenia. V prípade, ak neskôr dôjde k zvýšeniu určenia počtu bodov

vzhľadom na zmenu či zhoršenie zdravotného stavu poškodeného, pre ďalšie uplatnenie

nároku na mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia je z hľadiska premlčania

rozhodujúci tento okamih nového bodovania (napr. rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. , sp. zn. ).

25. Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal na názor vyslovený v rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 20012, ktorým tento súd rozhodoval

o nároku na zvýšenie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,

avšak uplatnenom v dôsledku neskoršieho zhoršenia zdravotného stavu poškodeného, t. j.

v dôsledku „dobodovania zdravotného stavu“, podľa ktorého k premlčaniu nároku

na priznanie zvýšenia mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia

nemôže dôjsť. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že takýto právny názor vyjadrený

v rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. týkajúci sa možnosti premlčania

nároku na priznanie mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia je

v rámci judikatúry ojedinelý a pre rozhodnutie v predmetnej veci nebol podstatný.

26. Sťažovateľ taktiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. novembra 2008, ktorého predmetom bol nárok na priznanie odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia v prípade, v ktorom u poškodeného došlo postupom času

k zhoršeniu pôvodného zdravotného stavu, pričom ako podstatná sa v tomto konaní riešila

otázka možnosti súdu pri rozhodovaní podľa vyhlášky č. znížiť

základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia o výšku už poškodenému

priznaného mimoriadneho zvýšenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, a najvyšší súd

dospel k záveru, že ide o dva samostatné nároky vyplývajúce z choroby z povolania. V tejto

súvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedený záver najvyššieho súdu vôbec nepopiera

právne závery krajského súdu uvedené v jeho napadnutom rozsudku.

27. V súvislosti so svojou argumentáciou týkajúcou sa konštitutívnych účinkov

rozhodnutia súdu o priznaní mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia sa sťažovateľ odvolal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 1996, v ktorom uvedený súd konštatoval v súvislosti s riešením otázky

priznania úrokov z omeškania, že povinnosť zaplatiť súdom priznaný nárok na mimoriadne

odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže vzniknúť až na základe súdneho

rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia tohto nároku. Ústavný súd konštatuje, že

predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sa nezaoberá otázkou premlčania nároku, ale

otázkou vzniku splatnosti priznanej náhrady a s tým súvisiacich úrokov z omeškania, a preto

jeho argumentáciu nemožno považovať za právne relevantnú.

28. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

29. S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa v tejto časti podľa dospel k záveru,

že z predloženej sťažnosti nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti záverov vyvodených najvyšším súdom v jeho napadnutom rozsudku, a teda

o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa , ako aj

práva podľa čl. 6 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

30. V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách

sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016