Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 450/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť Rozhlasu a televízie Slovenska, Mlynská dolina, Bratislava,

zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o.,

Dvořákovo nábrežie 7571/8A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

Mgr. Marián Masarik, vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Rozhlasu a televízie Slovenska o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna

2016 doručená sťažnosť Rozhlasu a televízie Slovenska (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. marca 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, v právnom postavení

žalovaného v pôvodnom konaní o ochranu osobnosti a dobrej povesti právnickej osoby

vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. , bol po podaní odvolania

voči prvostupňovému rozhodnutiu v dôsledku podanej námietky zaujatosti vznesenej voči

sudcom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) účastníkom konania

vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. vo veci rozhodovania o vylúčení

sudcov krajského súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod

sp. zn. .

3. V úvode sťažnosti sťažovateľ v záujme bližšieho ozrejmenia skutkových okolností

ústavnou sťažnosťou napadnutej veci uvádza, že „... podaniu sťažnosti predchádzalo

prvostupňové konanie v právnej veci žalobcu v 1. rade: ... a žalobcu

v 2. rade: ARCHÍV - SLUŽBY s.r.o... proti žalovanému: Rozhlas a televízia Slovenska

o ochranu osobnosti, dobrej povesti a náhradu škody, ktoré prebiehalo na Okresnom súde

Trebišov pod sp. zn. .

Po rozhodnutí prvostupňového súdu vo veci samej sťažovateľ podal odvolanie.

Príslušným odvolacím súdom je Krajský súd v Košiciach. Spolu s odvolaním sťažovateľ

podal návrh na vylúčenie sudcov Krajského súdu v Košiciach z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. ... z dôvodu, že

predsedom Krajského súdu v Košiciach je JUDr. Imrich Volkai, ktorý je príbuzným

(strýkom) (žalobcu v 1. rade v predmetnom konaní), pričom

(ako žalobca v 1. rade) je zároveň spoločníkom a konateľom žalobcu v 2. rade.

Sťažovateľ uviedol, že má obavu, že sudcovia Krajského súdu v Košiciach by mohli

byť ovplyvnení pri rozhodovaní skutočnosťou, že medzi žalobcami a predsedom Krajského

súdu v Košiciach je príbuzenské prepojenie, pričom informácia o tomto príbuzenskom

prepojení odznela aj v závere reportáže (ktorá bola predmetom konania o ochranu

osobnosti a dobrej povesti), prostredníctvom ktorej malo dôjsť k údajnému (žalobcami

tvrdenému) zásahu do ich práva na ochranu osobnosti a dobrej povesti.

2

Obavy sťažovateľa vzbudzuje aj vzťah medzi osobou predsedu súdu vo vzťahu

k ostatným sudcom, ktorý v určitých oblastiach možno označiť za vzťah s prvkami

nadriadenosti a podriadenosti.“.

4. V kontexte napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (ktorým najvyšší súd

rozhodol, že sudcovia krajského súdu JUDr. Eva Feťková, JUDr. Ladislav Duditš,

Mgr. Angelika Sopoligová, JUDr. Jarmila Čabaiová, JUDr. Zuzana Matyiová

a JUDr. Jarmila Sopková Maximová nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci

vedenej na krajskom súde pod sp. zn. , pozn.) sťažovateľ zastáva názor, že

najvyšší súd arbitrárne a nepredvídateľné napadnuté rozhodnutie „... odôvodnil... iba

formálne. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia síce poukázal na právnu

teóriu a prax vrátane rozhodnutí ESĽP vo vzťahu k nestrannosti sudcu, avšak vysvetľujúca

úvaha súdu, prečo rozhodol tak, ako rozhodol, chýba. Odôvodnenie napadnutého uznesenia

nespĺňa základné kvalitatívne požiadavky na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí.

Napadnuté uznesenie preto nie je preskúmateľné a sťažovateľ ho považuje za

arbitrárne. Nie je zrejmé, či súd posudzoval všetky relevantné aspekty prípadu, a to: i)

blízky príbuzenský vzťah s predsedom súdu, ii) postavenie predsedu súdu vo vzťahom

k sudcom daného súdu, iii) skutočnosť, že predsedu krajského súdu má aj pomer k veci

(konanie o ochranu osobnosti súvisí s odvysielaním informácie o samotnom predsedovi

krajského súdu). ...

Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie je nesprávne a nezlučiteľné

s ústavnými požiadavkami. Sťažovateľ má za to, že napadnuté uznesenie vybočuje

z ústavných štandardov, ktoré majú byť dodržiavané pri postupe a rozhodovaní

všeobecných súdov. ...

Aj najvyšší súd v napadnutom uznesení v odôvodnení poukazuje na subjektívne

a objektívne predpoklady nestrannosti sudcov v kontexte judikatúry ESĽP a zdôrazňuje, že

nestačí, ak je sudca subjektívne nestranný, ale sa musí ako taký aj objektívne javiť. ...

Sťažovateľ má za to, že najvyšší súd nesprávne interpretoval objektívnu nezaujatosť

sudcov. Dôsledné preskúmanie napadnutého uznesenia nie je možné z dôvodu

nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.

3

Každý na mieste sťažovateľa by mal pochybnosti o nezaujatosti sudcov konkrétneho

odvolacieho súdu, ak predsedom odvolacieho súdu je blízky príbuzný druhej strany

konania, pričom ide o konanie o ochranu osobnosti ohľadom reportáže, v ktorej sa

spomenul aj priamo predseda krajského súdu.

Sťažovateľ nemá žiadne iné indície spochybňujúce nezávislosť sudcov senátu

a zastupujúceho senátu v predmetnej veci. Avšak z objektívneho hľadiska by justícia mala

mať záujem na tom, aby sa jej postup a rozhodovanie javilo ako nezávislé a spravodlivé. ...

Napadnuté uznesenie v podstatnej časti obsahuje iba všeobecný výklad a formálne

konštatovanie, že Najvyšší súd nezistil naplnenie predpokladov zakladajúcich pochybnosti

o nezaujatosti členov dotknutých senátov a preto rozhodol tak, ako rozhodol.“.

5. S poukazom na rozhodovaciu prax tak ústavného súdu, ako i Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a Ústavného súdu Českej republiky sťažovateľ zastáva

názor, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práv

zaručených , listinou a dohovorom, v dôsledku čoho ústavnému súdu v závere

sťažnosti navrhuje, aby prijal vec na ďalšie konanie a následne nálezom vyslovil porušenie

jeho základného práva zaručeného a listiny, ako i práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré

následne zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a sťažovateľovi

prizná úhradu trov konania.

Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu navrhuje, aby rozhodol o odklade

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia do dňa rozhodnutia v merite veci.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

4

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva

podľa a listiny, ako i práva podľa dohovoru

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd súd rozhodol o nevylúčení

JUDr. Feťkovej, JUDr. Duditša, Mgr. Sopoligovej, JUDr. Čabaiovej, JUDr. Matyiovej

a JUDr. Sopkovej Maximovej, t. j. sudcov senátu „3Co“ a „11Co“, z prerokúvania

a rozhodovania veci vedenej pred krajským súdom pod sp. zn. .

5

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...

11. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto

ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi

(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených

zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými

orgánmi ( až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci

tým sudcom, ktorého určuje zákon.

12. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na

prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa bolo v čase

rozhodovania najvyššieho súdu v predmetnej veci v občianskom súdnom konaní

garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania pre zaujatosť

v zmysle ustanovení až (ďalej len „OSP“).

Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však

povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu

z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na

prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. , ).

6

13. Podľa vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými

orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre

ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho

nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho

charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho

osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne

ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych,

organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej veci

a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu

je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Treba

rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú

nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo). Za objektívne však nemožno

považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi

(účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli

objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

14. K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri

zohľadnení sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP

iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich

zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej

povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Analýza skutočností uvádzaných sťažovateľom v sťažnosti vo vzťahu k námietke

zaujatosti vznesenej proti sudcom krajského súdu v označenej právnej veci však podľa

názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

15. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

7

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

16. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

17. Keďže ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení

a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v , nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľa ako spôsobilú

spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Rovnako nezistil, že by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s toho času

platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

8

18. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

«Z hľadiska uvedeného ustanovenia (ustanovenie ; pozn.) je právne

významný vzťah sudcu, a to buď:

1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo

vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež

vtedy, keď sudca verejne - napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril

právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť),

2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo

relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).

Pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti označených sudcov o skutočnostiach

vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej

republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto

prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď

ustanovenie účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu o predmetnej

námietke zaujatosti; pozn.).

Súčasťou práva na spravodlivý proces... je garancia toho, aby vo veci rozhodoval

nezávislý a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (

Slovenskej republiky) zároveň na druhej strane zaručuje aj právo na to, aby právna vec

účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel

príslušnosti súdov ( ). V zásade teda platí, že v určitej

právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného

súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom

priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného

sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným

postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol

vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu

nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol

9

rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Nestrannosť sa spravidla chápe ako

neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane). ...

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby

oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto

obava považovať objektívne za oprávnenú.

Z... judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že

subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť

sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy,

ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah

k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek

zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda

nezávisle a nestranne.

Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti namietaného sudcu je potrebné

konštatovať, že sudcovia sa necítia byť zaujatí, pretože podľa ich tvrdenia tu neexistuje

žiaden vzťah (k veci, k účastníkom ani k ich zástupcom), pre ktorý by bolo možné

pochybovať o ich nezaujatosti. Žalovaná v námietke tvrdí, že medzi žalobcom

1/ a predsedom Krajského súdu v Košiciach existuje príbuzenské prepojenie, ktoré by mohlo

ovplyvniť sudcov pri prejednávaní a rozhodovaní predmetnej veci. Vyjadrenia namietaných

sudcov neindikujú v tejto rovine odôvodnené pochybnosti, nepotvrdzujú tvrdenia žalovanej

a tieto eliminujú vysvetlením, že účastníkov konania ani ich právnych zástupcov nepoznajú

a sú bez pomeru k veci.

Pri rozhodovaní, či uvádzané okolnosti prezrádzajú nedostatok nestrannosti sudcu

(z objektívnych aspektov), a teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti

vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z... judikatúry ESĽP, ktorá vyžaduje, aby sa

10

obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne

závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo

môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako

sudcu nestranného. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho

postoja účastníka, ale podľa objektívnych symptómov - rozhodujúca je existencia

objektívnych skutočností, ktoré sa ale musia preukázať.

Vychádzajúc z oboch uvedených hľadísk (objektívnej a subjektívnej stránky

sudcovskej nezávislosti) Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov

v zmysle zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti členov senátu „3 Co“

JUDr. Evy Feťkovej, JUDr. Ladislava Duditša, Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov

zastupujúceho senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej, JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Jarmily

Sopkovej Maximovej a preto rozhodol, že ich nevylučuje z prerokovania a rozhodovania

tejto veci.

Keďže konanie a rozhodovanie iných sudcov než sudcov senátu „3 Co“ a ich

prípadných zástupcov (senát „11 Co“) v danej veci neprichádza do úvahy, Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozhodol o námietke zaujatosti len vo vzťahu k týmto zákonným

sudcom.»

19. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

11

20. Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

dostatočne vyhodnotil sťažovateľom vznesenú námietku zaujatosti sudcov krajského súdu

a náležite odôvodnil svoje rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti len vo vzťahu

k zákonným sudcom krajského súdu v senáte „3Co“, prípadne i v zastupujúcom senáte

„11Co“. Z uvedeného dôvodu je podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a listiny, ktorá by po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že pokiaľ by predseda krajského súdu

bol, respektíve by mal byť nejakým priamym spôsobom zainteresovaný na prerokúvaní

a rozhodovaní v predmetnej odvolacej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn.

, vznesenú námietku by bolo možné vyhodnotiť v súlade s argumentáciou

sťažovateľa. Keďže však výhrady sťažovateľa voči sudcom krajského súdu spočívali

výlučne len v teoretickej a ničím nepodloženej rovine a samotný sťažovateľ navyše uznal,

že žiadne iné indície spochybňujúce nezaujatosť sudcov senátu a zastupujúceho senátu

s výnimkou ním tvrdeného prepojenia sudcov krajského súdu s ich predsedom

JUDr. Imrichom Volkaiom nemá, sťažnostné námietky sťažovateľa v tomto smere

neobstoja, a preto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu.

21. Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že

súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite

veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. 1. 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia

súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože

ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie a rozhodnutie

na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí priamo týkať práv

a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok zo 16. 7. 1971, séria

A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00,

rozhodnutie z 11. 12. 2003).

12

22. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom

prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016

13