Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 450/2016
PDF · 243.67 KB
No categories available
I. ÚS 450/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť Rozhlasu a televízie Slovenska, Mlynská dolina, Bratislava,
zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o.,
Dvořákovo nábrežie 7571/8A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
Mgr. Marián Masarik, vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Nc 3/2016 z 30. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Rozhlasu a televízie Slovenska o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna
2016 doručená sťažnosť Rozhlasu a televízie Slovenska (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Nc 3/2016 z 30. marca 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, v právnom postavení
žalovaného v pôvodnom konaní o ochranu osobnosti a dobrej povesti právnickej osoby
vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 9 C 141/2010, bol po podaní odvolania
voči prvostupňovému rozhodnutiu v dôsledku podanej námietky zaujatosti vznesenej voči
sudcom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) účastníkom konania
vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 4 Nc 3/2016 vo veci rozhodovania o vylúčení
sudcov krajského súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod
sp. zn. 3 Co 5/2016.
3. V úvode sťažnosti sťažovateľ v záujme bližšieho ozrejmenia skutkových okolností
ústavnou sťažnosťou napadnutej veci uvádza, že „... podaniu sťažnosti predchádzalo
prvostupňové konanie v právnej veci žalobcu v 1. rade: ... a žalobcu
v 2. rade: ARCHÍV - SLUŽBY s.r.o... proti žalovanému: Rozhlas a televízia Slovenska
o ochranu osobnosti, dobrej povesti a náhradu škody, ktoré prebiehalo na Okresnom súde
Trebišov pod sp. zn. 9 C 141/2010.
Po rozhodnutí prvostupňového súdu vo veci samej sťažovateľ podal odvolanie.
Príslušným odvolacím súdom je Krajský súd v Košiciach. Spolu s odvolaním sťažovateľ
podal návrh na vylúčenie sudcov Krajského súdu v Košiciach z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 3 Co 5/2016... z dôvodu, že
predsedom Krajského súdu v Košiciach je JUDr. Imrich Volkai, ktorý je príbuzným
(strýkom) (žalobcu v 1. rade v predmetnom konaní), pričom
(ako žalobca v 1. rade) je zároveň spoločníkom a konateľom žalobcu v 2. rade.
Sťažovateľ uviedol, že má obavu, že sudcovia Krajského súdu v Košiciach by mohli
byť ovplyvnení pri rozhodovaní skutočnosťou, že medzi žalobcami a predsedom Krajského
súdu v Košiciach je príbuzenské prepojenie, pričom informácia o tomto príbuzenskom
prepojení odznela aj v závere reportáže (ktorá bola predmetom konania o ochranu
osobnosti a dobrej povesti), prostredníctvom ktorej malo dôjsť k údajnému (žalobcami
tvrdenému) zásahu do ich práva na ochranu osobnosti a dobrej povesti.
2
Obavy sťažovateľa vzbudzuje aj vzťah medzi osobou predsedu súdu vo vzťahu
k ostatným sudcom, ktorý v určitých oblastiach možno označiť za vzťah s prvkami
nadriadenosti a podriadenosti.“.
4. V kontexte napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (ktorým najvyšší súd
rozhodol, že sudcovia krajského súdu JUDr. Eva Feťková, JUDr. Ladislav Duditš,
Mgr. Angelika Sopoligová, JUDr. Jarmila Čabaiová, JUDr. Zuzana Matyiová
a JUDr. Jarmila Sopková Maximová nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci
vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 3 Co 5/2016, pozn.) sťažovateľ zastáva názor, že
najvyšší súd arbitrárne a nepredvídateľné napadnuté rozhodnutie „... odôvodnil... iba
formálne. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia síce poukázal na právnu
teóriu a prax vrátane rozhodnutí ESĽP vo vzťahu k nestrannosti sudcu, avšak vysvetľujúca
úvaha súdu, prečo rozhodol tak, ako rozhodol, chýba. Odôvodnenie napadnutého uznesenia
nespĺňa základné kvalitatívne požiadavky na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí.
Napadnuté uznesenie preto nie je preskúmateľné a sťažovateľ ho považuje za
arbitrárne. Nie je zrejmé, či súd posudzoval všetky relevantné aspekty prípadu, a to: i)
blízky príbuzenský vzťah s predsedom súdu, ii) postavenie predsedu súdu vo vzťahom
k sudcom daného súdu, iii) skutočnosť, že predsedu krajského súdu má aj pomer k veci
(konanie o ochranu osobnosti súvisí s odvysielaním informácie o samotnom predsedovi
krajského súdu). ...
Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie je nesprávne a nezlučiteľné
s ústavnými požiadavkami. Sťažovateľ má za to, že napadnuté uznesenie vybočuje
z ústavných štandardov, ktoré majú byť dodržiavané pri postupe a rozhodovaní
všeobecných súdov. ...
Aj najvyšší súd v napadnutom uznesení v odôvodnení poukazuje na subjektívne
a objektívne predpoklady nestrannosti sudcov v kontexte judikatúry ESĽP a zdôrazňuje, že
nestačí, ak je sudca subjektívne nestranný, ale sa musí ako taký aj objektívne javiť. ...
Sťažovateľ má za to, že najvyšší súd nesprávne interpretoval objektívnu nezaujatosť
sudcov. Dôsledné preskúmanie napadnutého uznesenia nie je možné z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
3
Každý na mieste sťažovateľa by mal pochybnosti o nezaujatosti sudcov konkrétneho
odvolacieho súdu, ak predsedom odvolacieho súdu je blízky príbuzný druhej strany
konania, pričom ide o konanie o ochranu osobnosti ohľadom reportáže, v ktorej sa
spomenul aj priamo predseda krajského súdu.
Sťažovateľ nemá žiadne iné indície spochybňujúce nezávislosť sudcov senátu
a zastupujúceho senátu v predmetnej veci. Avšak z objektívneho hľadiska by justícia mala
mať záujem na tom, aby sa jej postup a rozhodovanie javilo ako nezávislé a spravodlivé. ...
Napadnuté uznesenie v podstatnej časti obsahuje iba všeobecný výklad a formálne
konštatovanie, že Najvyšší súd nezistil naplnenie predpokladov zakladajúcich pochybnosti
o nezaujatosti členov dotknutých senátov a preto rozhodol tak, ako rozhodol.“.
5. S poukazom na rozhodovaciu prax tak ústavného súdu, ako i Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a Ústavného súdu Českej republiky sťažovateľ zastáva
názor, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práv
zaručených ústavou, listinou a dohovorom, v dôsledku čoho ústavnému súdu v závere
sťažnosti navrhuje, aby prijal vec na ďalšie konanie a následne nálezom vyslovil porušenie
jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako i práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré
následne zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a sťažovateľovi
prizná úhradu trov konania.
Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu navrhuje, aby rozhodol o odklade
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia do dňa rozhodnutia v merite veci.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
4
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd súd rozhodol o nevylúčení
JUDr. Feťkovej, JUDr. Duditša, Mgr. Sopoligovej, JUDr. Čabaiovej, JUDr. Matyiovej
a JUDr. Sopkovej Maximovej, t. j. sudcov senátu „3Co“ a „11Co“, z prerokúvania
a rozhodovania veci vedenej pred krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 5/2016.
5
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...
11. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto
ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi
(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených
zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými
orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci
tým sudcom, ktorého určuje zákon.
12. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na
prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo v čase
rozhodovania najvyššieho súdu v predmetnej veci v občianskom súdnom konaní
garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania pre zaujatosť
v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však
povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu
z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na
prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
6
13. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.
Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými
orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre
ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho
nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho
charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho
osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne
ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych,
organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej veci
a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu
je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Treba
rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú
nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo). Za objektívne však nemožno
považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi
(účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli
objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
14. K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri
zohľadnení sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP
iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich
zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
Analýza skutočností uvádzaných sťažovateľom v sťažnosti vo vzťahu k námietke
zaujatosti vznesenej proti sudcom krajského súdu v označenej právnej veci však podľa
názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.
15. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
7
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
16. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
17. Keďže ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení
a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy, nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľa ako spôsobilú
spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
Rovnako nezistil, že by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo svojvoľné
alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s toho času
platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.
8
18. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol:
«Z hľadiska uvedeného ustanovenia (ustanovenie § 14 ods. 1 OSP; pozn.) je právne
významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež
vtedy, keď sudca verejne - napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril
právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo
relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).
Pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti označených sudcov o skutočnostiach
vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto
prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď
ustanovenie § 14 ods. 1 OSP účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu o predmetnej
námietke zaujatosti; pozn.).
Súčasťou práva na spravodlivý proces... je garancia toho, aby vo veci rozhodoval
nezávislý a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky) zároveň na druhej strane zaručuje aj právo na to, aby právna vec
účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel
príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej
právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného
súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom
priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného
sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným
postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol
vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu
nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol
9
rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Nestrannosť sa spravidla chápe ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane). ...
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby
oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto
obava považovať objektívne za oprávnenú.
Z... judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že
subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť
sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy,
ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda
nezávisle a nestranne.
Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti namietaného sudcu je potrebné
konštatovať, že sudcovia sa necítia byť zaujatí, pretože podľa ich tvrdenia tu neexistuje
žiaden vzťah (k veci, k účastníkom ani k ich zástupcom), pre ktorý by bolo možné
pochybovať o ich nezaujatosti. Žalovaná v námietke tvrdí, že medzi žalobcom
1/ a predsedom Krajského súdu v Košiciach existuje príbuzenské prepojenie, ktoré by mohlo
ovplyvniť sudcov pri prejednávaní a rozhodovaní predmetnej veci. Vyjadrenia namietaných
sudcov neindikujú v tejto rovine odôvodnené pochybnosti, nepotvrdzujú tvrdenia žalovanej
a tieto eliminujú vysvetlením, že účastníkov konania ani ich právnych zástupcov nepoznajú
a sú bez pomeru k veci.
Pri rozhodovaní, či uvádzané okolnosti prezrádzajú nedostatok nestrannosti sudcu
(z objektívnych aspektov), a teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti
vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z... judikatúry ESĽP, ktorá vyžaduje, aby sa
10
obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne
závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo
môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako
sudcu nestranného. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho
postoja účastníka, ale podľa objektívnych symptómov - rozhodujúca je existencia
objektívnych skutočností, ktoré sa ale musia preukázať.
Vychádzajúc z oboch uvedených hľadísk (objektívnej a subjektívnej stránky
sudcovskej nezávislosti) Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov
v zmysle § 14 ods. 1 OSP zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti členov senátu „3 Co“
JUDr. Evy Feťkovej, JUDr. Ladislava Duditša, Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov
zastupujúceho senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej, JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Jarmily
Sopkovej Maximovej a preto rozhodol, že ich nevylučuje z prerokovania a rozhodovania
tejto veci.
Keďže konanie a rozhodovanie iných sudcov než sudcov senátu „3 Co“ a ich
prípadných zástupcov (senát „11 Co“) v danej veci neprichádza do úvahy, Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodol o námietke zaujatosti len vo vzťahu k týmto zákonným
sudcom.»
19. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
11
20. Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí
dostatočne vyhodnotil sťažovateľom vznesenú námietku zaujatosti sudcov krajského súdu
a náležite odôvodnil svoje rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti len vo vzťahu
k zákonným sudcom krajského súdu v senáte „3Co“, prípadne i v zastupujúcom senáte
„11Co“. Z uvedeného dôvodu je podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ktorá by po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že pokiaľ by predseda krajského súdu
bol, respektíve by mal byť nejakým priamym spôsobom zainteresovaný na prerokúvaní
a rozhodovaní v predmetnej odvolacej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn.
3 Co 5/2016, vznesenú námietku by bolo možné vyhodnotiť v súlade s argumentáciou
sťažovateľa. Keďže však výhrady sťažovateľa voči sudcom krajského súdu spočívali
výlučne len v teoretickej a ničím nepodloženej rovine a samotný sťažovateľ navyše uznal,
že žiadne iné indície spochybňujúce nezaujatosť sudcov senátu a zastupujúceho senátu
s výnimkou ním tvrdeného prepojenia sudcov krajského súdu s ich predsedom
JUDr. Imrichom Volkaiom nemá, sťažnostné námietky sťažovateľa v tomto smere
neobstoja, a preto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu.
21. Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že
súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite
veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. 1. 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia
súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože
ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie a rozhodnutie
na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí priamo týkať práv
a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok zo 16. 7. 1971, séria
A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00,
rozhodnutie z 11. 12. 2003).
12
22. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom
prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016
13