Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 493/2016
PDF · 153.69 KB
No categories available
I. ÚS 493/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
zloženom z predsedu (sudca spravodajca), sudkyne
a sudcu predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom , Advokátska
kancelária , , vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho rozhodnutím
sp. zn. 21 NcC 18/2015 z 24. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. apríla 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“)
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho
rozhodnutím sp. zn. 21 NcC 18/2015 z 24. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom na vydanie platobného rozkazu
v občianskej veci na sumu 4 052,50 € s príslušenstvom sa sťažovateľka na Okresnom súde
Bardejov (ďalej len „okresný súd“) domáhala vydania platobného rozkazu, ktorým by
zaviazal odporcu – (ďalej len „odporca“) na úhradu dlžnej sumy
s príslušenstvom a náhradu trov konania. Okresný súd vydal 31. decembra 2012 platobný
rozkaz sp. zn. 3 Ro 214/2012, ktorým uložil odporcovi, aby sťažovateľke zaplatil
dlžnú sumu s príslušenstvom a nahradil jej trovy konania. Proti platobnému rozkazu
podal odporca 28. januára 2013 odpor, v ktorom vzniesol námietku zaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu. O námietke rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 21 NcC 15/2013 zo 16. apríla 2013 tak, že z prejednávania a rozhodovania veci
vylúčil sudcov okresného súdu a vec prikázal Okresnému súdu Svidník. Keďže uznesenie
nebolo možné napadnúť opravným prostriedkom, podala sťažovateľka ústavnému
súdu 10. júla 2013 ústavnú sťažnosť. Ústavný súd vo veci rozhodol nálezom
sp. zn. II. ÚS 571/2013 z 2. júla 2015, ktorým vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 21 NcC 15/2013 zo 16. apríla 2013, predmetné rozhodnutie
zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň ho zaviazal zaplatiť
sťažovateľke trovy konania.
3. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že vec vracia Okresnému súdu
Bardejov bez rozhodnutia. Uznesenie odôvodnil skutočnosťou, že pred tým, ako pristúpil
k opätovnému rozhodnutiu o vznesenej námietke zaujatosti, zistil, že odporca podaním
z 23. septembra 2015 zobral svoju námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu
v celom rozsahu späť, v dôsledku čoho zanikol dôvod na rozhodnutie o vznesenej námietke
zaujatosti, a preto ako nadriadený súd vec vrátil okresnému súdu.
4. Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza, že postup krajského súdu
po predložení nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 571/2013 z 2. júla 2015 a pri vydaní
napadnutého rozhodnutia bol neústavný a napadnuté rozhodnutie je nezákonné a porušujúce
jej práva a slobody podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka uvádza,
že povinnosťou krajského súdu po vydanom náleze ústavného súdu bolo opätovne
prerokovať odpor odporcu, vysporiadať sa s otázkou podania námietky oprávneným
subjektom, s otázkou splnenia zákonných predpokladov na vylúčenie sudcov okresného
súdu z prerokovania a rozhodovania veci. V ďalšej časti sťažnosti poukazuje sťažovateľka
na postup predsedníčky senátu krajského súdu, ktorý zistil jej právny zástupca nahliadnutím
do súdneho spisu vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 21 NcC/18/2015 z úradných
záznamov o uskutočnených telefonických rozhovoroch so starostom obce Kružlov
a . Podľa tvrdení sťažovateľky k realizácii prvých úkonov
spojených s konaním zo strany súdu došlo po uskutočnených telefonických rozhovoroch,
pričom ona sama nebola žiadnym spôsobom krajským súdom kontaktovaná. Následne
krajský súd v deň prijatia návrhu na začatie konania vo veci rozhodol napadnutým
uznesením o vrátení veci okresnému súdu bez rozhodnutia. Sťažovateľka uvádza,
že z verejne dostupných internetových zdrojov nezistila uskutočnenie pojednávania
v predmetnej veci na krajskom súde; na vyžiadanie zápisnice o uskutočnenom pojednávaní
o prerokovaní veci jej krajský súd odpovedal, že táto sa nevyhotovuje, vyhotovuje sa iba
zápisnica o porade a hlasovaní, ktorá je tajná. Sťažovateľka ďalej uvádza, že napadnuté
rozhodnutie nebolo účastníkom konania doručované, čomu nasvedčuje skutočnosť,
že v spise sa nenachádzajú žiadne doklady o uskutočnenom doručení (doručenky poštových
zásielok). Sťažovateľka s odkazom na judikáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a ústavného súdu namieta, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu v bode 1 tohto
rozhodnutia označených práv, ďalej uvádza, že krajský súd odignoroval nález ústavného
súdu, pričom jeho ďalší postup pri vydaní napadnutého rozhodnutia popiera princíp rovnosti
zbraní a kontradiktórnosti konania, ktoré sú obsahom práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľky bolo úlohou
krajského súdu príslušného na konanie o vznesenej námietke zaujatosti rozhodnúť a dať
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.
5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd sťažnosť
prijal na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a napadnutým rozhodnutím; zruší
napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie; prizná jej finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 62/08). Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).
III.
8. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietaný postup
krajského súdu a napadnuté rozhodnutie vydané v konaní po náleze ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 571/2013 z 2. júla 2015, ktorým podľa nej došlo k porušeniu jej práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v tom,
že krajský súd postupoval nesprávne, keď po náleze ústavného súdu vo veci o uplatnenej
námietke zaujatosti nekonal a vrátil ju na konanie okresnému súdu bez rozhodnutia. Svojím
postupom tak podľa sťažovateľky odignoroval nález ústavného súdu, na základe ktorého bol
povinný opätovne prerokovať odpor odporcu, zaoberať sa otázkou, či námietka zaujatosti
bola podaná oprávneným subjektom, splnením predpokladov na vylúčenie sudcov
okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania veci. V sťažnosti ďalej uvádza, že
prehľad o úkonoch vykonaných krajským súdom po doručení nálezu ústavného súdu
(po 19. auguste 2015) získal jej právny zástupca nahliadnutím do spisu krajského súdu,
pričom bolo zistené, že predsedníčka senátu krajského súdu uskutočnila telefonické
rozhovory so starostom obce Kružlov (22. septembra 2015) k výkonu funkcie riaditeľa
školy v Kružlove, s riaditeľkou Základnej školy v Kružlove (23. septembra 2015)
na zistenie jej postoja k podanej námietke zaujatosti. Toho istého dňa bolo krajskému súdu
právnym zástupcom odporcu doručené kvalifikované späťvzatie námietky zaujatosti
konajúceho sudcu, ako aj celého Okresného súdu Bardejov. Návrh na začatie konania
v právnej veci sťažovateľky proti odporcovi bol krajským súdom prijatý 24. septembra 2015
a toho istého dňa krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o vrátení veci okresnému
súdu bez rozhodnutia. Takýto postup krajského súdu označila sťažovateľka za porušujúci jej
základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
9. Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu a podrobne sa oboznámil
s podmienkami, za ktorých bolo prijaté. Pri posudzovaní prípadných negatívnych
ústavnoprávnych dôsledkov v danom prípade ústavný súd predovšetkým skúmal, či krajský
súd postupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
a aplikoval ich tak, aby nedošlo k neprípustnému zásahu do sťažovateľkou označených
práv. O takýto zásah by mohlo ísť v prípade, ak by výklad príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku zjavne a neodôvodnene vybočil zo štandardných
interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne akceptované.
10. Podľa § 167 ods. 1 OSP ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.
Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení
konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu,
o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.
Podľa § 168 ods. 2 OSP uznesenie sa doručí účastníkom, ak je proti nemu odvolanie
alebo ak to je pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom
ukladá nejaká povinnosť.
Podľa § 169 OSP v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal,
ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto
vydania uznesenia. Podľa odseku 3 uvedeného ustanovenia ak sa uznesenie nedoručuje,
stačí v písomnom vyhotovení uviesť výrok a deň vydania.
Podľa § 170 OSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd je viazaný uznesením, len čo
ho vyhlásil; ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené, a ak netreba doručovať, len čo
bolo vyhlásené alebo vyhotovené.
Podľa § 171 ods. 2 OSP ak nebola v uznesení uložená povinnosť na plnenie, je
uznesenie vykonateľné, len čo bolo doručené, a ak netreba doručovať, len čo bolo vyhlásené
alebo vyhotovené.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97, IV. ÚS 362/09). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského
súdu po späťvzatí námietky zaujatosti odporcom (ktorému dispozícia s námietkou náležala
a uskutočnil ju kvalifikovaným spôsobom), v rámci ktorého uznesením bez rozhodnutia vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie za ústavne akceptovateľný a udržateľný a na tomto
základe dospel k záveru, že sťažovateľkou namietaným postupom krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
11. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
IV. ÚS 62/08, I. ÚS 210/2016). Ústavný súd poznamenáva, že v pôvodnom konaní
o ústavnej sťažnosti, ktorú sťažovateľka podala ústavnému súdu a bolo o nej rozhodnuté
nálezom sp. zn. II. ÚS 571/2013 z 2. júla 2015, sa domáhala vyslovenia porušenia svojich
práv rozhodnutím krajského súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie okresného súdu, pričom toto
sa týkalo aj námietky zaujatosti všetkých jeho sudcov, ktorú vzniesol odporca. Sťažovateľka
podanou sťažnosťou na ústavnom súde namietala aj nesprávne posúdenie skutočností
pre vylúčenie sudcov okresného súdu. Paradoxne po vydaní napadnutého rozhodnutia
a vrátení veci krajským súdom na okresný súd, na ktorý pôvodne podala svoj návrh,
označuje takýto postup za porušujúci jej práva. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej
veci argumentácia sťažovateľky vyjadruje iba odlišný právny názor na preukázaný skutkový
stav, avšak bez toho, aby indikovala relevantný ústavnoprávny rozmer, t. j. vecnú súvislosť
jej námietok s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru.
12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť ako celok
po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti, a preto bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016