Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 571/2013
PDF · 473.38 KB
No categories available
II. ÚS 571/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Krnáč s. r. o., Horná 65A,
Banská Bystrica, v menej ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Krnáč, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 21 NcC 15/2013 zo 16. apríla 2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.
21 NcC 15/2013 zo 16. apríla 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21 NcC 15/2013 zo 16. apríla 2013
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 672,04 € (slovom šesťstosedemdesiatdva eur a štyri centy), a to na účet Advokátskej
kancelárie Krnáč s. r. o., Horná 65A, Banská Bystrica, v menej ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Ján Krnáč, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2013
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) na porušenie
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 21 NcC 15/2013 zo 16. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
1.1 Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 prijal uznesením
č. k. II. ÚS 571/2013 20 sťažnosť na ďalšie konanie.
2. Skutkový stav možno na základe sťažnosti a jej príloh zhrnúť takto:
2.1 Sťažovateľkin manžel vykonával funkciu riaditeľa Základnej školy v
a bol z tejto funkcie odvolaný dekrétom z 8. decembra 2010. Svoje odvolanie však napadol
opravnými prostriedkami, v dôsledku čoho došlo napokon 13. júna 2012 k zrušeniu dekrétu
o odvolaní. Následne bol opätovne odvolaný rozhodnutím z 19. júna 2012, ktoré však bolo
opätovne zrušené nadriadeným orgánom 23. augusta 2012. Medzitým však bola do funkcie
ustanovená nová riaditeľka školy, pričom jej postavenie je v dôsledku uvedených
skutočností sporné.
Sťažovateľka bola zamestnankyňou Základnej školy v . Dňa 24. augusta
2012 sa dohodla na skončení svojho pracovného pomeru, na základe čoho jej mal vzniknúť
nárok na odstupné. Dohodu za školu podpísal jej manžel.
2.2 Keďže odstupné jej vyplatené nebolo, domáhala sa ho na Okresnom súde
Bardejov (ďalej len „okresný súd“) návrhom na vydanie platobného rozkazu zo 6. decembra
2012. Okresný súd platobný rozkaz vydal, žalovaná škola však podala odpor. V odpore
namietla jednak nedostatok oprávnenia sťažovateľkinho manžela konať za školu
v rozhodujúcom období, jednak vzniesla námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného
súdu z dôvodu, že manžel sťažovateľky na ňom pôsobí ako prísediaci sudca, má teda
„pomer k sudcom vo veci svojej manželky“, a navyše sa verejne vyjadruje o svojom vplyve.
Sťažovateľka v následnom vyjadrení odporu okrem iného namietla, že odpor – a tým aj
námietka zaujatosti – nie sú podpísané oprávnenou osobou, pretože tam uvedená riaditeľka
nie je platne ustanovená a jediným riaditeľom školy je sťažovateľkin manžel. Iné výhrady
proti podanej námietke zaujatosti neuviedla.
K podanej námietke sa vyjadrili sudcovia okresného súdu, pričom okrem dvoch sa
všetci ostatní (medzi nimi aj sudca, ktorý bol vo veci zákonným sudcom) vyjadrili, že
sťažovateľku ani jej manžela nepoznajú a necítia sa byť vo veci zaujatí.
2.3 Krajský súd ako nadriadený súd uznesením sp. zn. 21 NcC 15/2013 zo 16. apríla
2013 všetkých sudcov okresného súdu vylúčil z prerokúvania a rozhodovania
sťažovateľkinej veci a celú vec prikázal Okresnému súdu Svidník. V odôvodnení
po rekapitulácii vyjadrení jednotlivých sudcov, príslušných ustanovení ústavy a zákonov
a po stručnej rekapitulácii judikatúry k subjektívnemu a objektívnemu hľadisku
posudzovania nestrannosti (konkrétne nálezu sp. zn. III. ÚS 105/2011) uviedol:
„V prejednávanej veci sa s výnimkou sudcov (nasledujú ich mená, pozn.) všetci
sudcovia Okresného súdu... vyjadrili, že sa vo veci necítia byť zaujatí. Z obsahu spisu však
vyplýva, že manžel žalobkyne pôsobí na Okresnom súde... vo funkcii prísediaceho (sudcu,
pozn.). Podľa názoru krajského súdu táto skutočnosť zakladá dôvod ich vylúčenia z hľadiska
objektívneho. Skutočnosť, že manžel žalobkyne je v pravidelnom kontakte so sudcami na
pracovisku ako osoba vykonávajúca funkciu prísediaceho na tomto súde, jednoznačne bráni
tomu, aby sa ktorýkoľvek z nich v konaní a rozhodovaní vo veci javil v očiach účastníkov
ako aj verejnosti ako sudca nezaujatý a nestranný.“
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. mája 2013.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti proti uvedenému uzneseniu vznáša v podstate dva
okruhy námietok:
a) krajský súd sa nijako nevyrovnal s jej tvrdením, že námietka zaujatosti nebola
podaná oprávnenou osobou, resp. že za žalovanú školu konala riaditeľka, ktorá nie je riadne
ustanovenou riaditeľkou, čím zasiahol do jej práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
dohovoru,
b) krajský súd aplikoval teóriu zdania bezdôvodne extenzívne, pretože podľa
judikatúry ústavného súdu i všeobecných súdov bežné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nie
sú dôvodom zaujatosti sudcu. Nebral pritom do úvahy, že sťažovateľkin manžel je len
prísediacim sudcom, ktorý sa s ostatnými sudcami nestretáva vôbec, okolnosť, že
sťažovateľka sa so žiadnym sudcom nepozná a že všetci – okrem dvoch – sa vyjadrili, že sa
necítia zaujatí. Tým krajský súd zasiahol do jej práva na zákonného sudcu zaručeného
v čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru.
4. Vzhľadom na to sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1) Základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 1 Ústavy... a čl. 6
ods. 1... dohovoru... Uznesením Krajského súdu... sp. zn. 21NcC/15/2013 zo dňa
16. 04. 2013 porušené boli.
2) Zrušuje uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 21NcC/15/2013 zo dňa 16. 04. 2013
a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
3) Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
5.000,00 EUR...
4) Krajský súd je povinný nahradiť Advokátskej kancelárii Krnáč s. r. o... trovy
právneho zastúpenia...“
II.
5. Ústavnému súdu bolo 30. decembra 2013 doručené vyjadrenie krajského súdu
k podanej sťažnosti. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol: „Krajský súd v Prešove
v uznesení 21 NcC/15/2013 zo dňa 16.04.2013 sa vyrovnal so všetkými okolnosťami
posúdenia sudcovskej nestrannosti sudcov Okresného súdu Bardejov z hľadiska objektívnej
a subjektívnej nestrannosti.
Zdôvodnil svoje rozhodnutie, dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozhodnutie prejednal aj po oboznámení sa so svojim predchádzajúcim rozhodnutím
vo veci 20NcC/83/2012.
Krajský súd v Prešove zotrváva na dôvodoch svojho rozhodnutia zo dňa
16.04.2013.“
5.1 Na výzvu ústavného súdu zaslala sťažovateľka repliku, ktorá bola ústavnému
súdu doručená 28. januára 2014, a jej doplnenie bolo doručené ústavnému súdu 14. apríla
2014. Sťažovateľka vo svojej replike namietala, že vyjadrenie krajského súdu je šablónovité
a všeobecné a nereflektuje jej námietky vznesené v sťažnosti. Sťažovateľka uviedla, že
napadnuté uznesenie krajského súdu nerešpektuje ustálenú judikatúru ústavného súdu aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ďalej uviedla odkaz na judikatúru týkajúcu sa
objektívnej nestrannosti zákonného sudcu. Sťažovateľka opätovne namietla, že krajský súd
sa nevysporiadal s námietkou, že námietka zaujatosti bola podaná neoprávnenou osobou,
a k tejto námietke sťažovateľka vo svojej replike a jej doplnení uvádza rozhodnutia
všeobecných súdov a orgánov štátnej správy medzičasom vydaných vo veciach, ktoré sa
podľa vyjadrenia sťažovateľky týkajú jej veci.
6. Ústavný súd zaslal 12. februára 2014 Základnej škole v ako dotknutej
osobe oznámenie o podanej sťažnosti a možnosti sa v lehote 10 dní od doručenia
upovedomenia písomne vyjadriť k podanej sťažnosti. Dotknutá osoba vo svojom vyjadrení
doručenom ústavnému súdu 6. marca 2014 poukázala predovšetkým na skutočnosť, že
vo veciach týkajúcich sa sťažovateľkinej veci prebiehajú dva súdne spory na Okresnom súde
Svidník. Dotknutá osoba ďalej zdôraznila, že napadnuté uznesenie krajského súdu je
zákonné, právoplatné a podľa jej názoru vydané v súlade s ústavou. S poukazom na uvedené
navrhla nevyhovieť sťažnosti.
6.1 Na výzvu ústavného súdu zaslala sťažovateľka stanovisko k vyjadreniu dotknutej
osoby, ktorá bola ústavnému súdu doručená 13. novembra 2014. Sťažovateľka opätovne
namietla, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkou, že námietka zaujatosti bola podaná
neoprávnenou osobou, a k tejto námietke sťažovateľka vo svojej replike a jej doplnení
uvádza rozhodnutia všeobecných súdov a orgánov štátnej správy medzičasom vydaných
vo veciach, ktoré sa podľa vyjadrenia sťažovateľky týkajú jej veci. V tejto súvislosti
sťažovateľka uviedla, že vyjadrenie dotknutej osoby ignoruje existujúci platný právny stav
a popiera sťažovateľkou doložené rozhodnutia všeobecných súdov a správnych orgánov,
z ktorých podľa sťažovateľky vyplýva, že právoplatným riaditeľom Základnej školy
v je . K tejto námietke sťažovateľka uvádza rozsiahlu
argumentáciu týkajúcu sa okamžitého skončenia pracovného pomeru
a argumentáciu týkajúcu sa otázky vedenia Základnej školy v konkrétnym
riaditeľom.
7. Sťažovateľka aj krajský súd súhlasili s upustením od ústneho pojednávania
v konaní pred ústavným súdom.
III.
8. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, ktorou sťažovateľka brojí
proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z dôvodu, že podľa jej mienky (i) krajský súd
sa nijako nevyrovnal s jej tvrdením, že námietka zaujatosti nebola podaná oprávnenou
osobou, resp. že za žalovanú školu konala riaditeľka, ktorá nie je riadne ustanovenou
riaditeľkou, a (ii) krajský súd aplikoval pri rozhodovaní o nezaujatosti sudov okresného
súdu teóriu zdania bezdôvodne extenzívne.
Všeobecne k základnému právu na súdnu ochranu
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
9.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
9.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).
9.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
9.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
9.5 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.
v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový
stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená
povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú
jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov
konania pred svojvôľou súdu.
9.6 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
[pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie
ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2]. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené.
Všeobecne k základnému právu na zákonného sudcu
10. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
10.1 Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných
garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou
zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,
ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce
upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná
zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody
a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na
naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
10.2 Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho
z čl. 48 ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať
a rozhodnúť, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo
prinajmenšom za účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch
a pre posudzovaný prípad v Občianskom súdnom poriadku a v predpisoch upravujúcich
organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.
10.3 Z týchto zákonných úprav vyplýva, že pojem zákonného sudcu je definovaný
viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené
garancie reálneho obsahu tohto základného práva.
10.4 K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu
príslušnosť súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch
a v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary
(senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí
jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce
a spôsobom, ktorý určuje zákon.
Všeobecne k požiadavke nestrannosti sudcu
11. Ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej
podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či
predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov.
Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton University Press, 2008. s. 101 a nasl.), resp.
nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie
sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide
svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5
uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 11. júna 2010, čj. Nao 46/2010
78; dostupné na internete: www.nssoud.cz) a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.
11.1 Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide
o základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému. Právny poriadok
a procesná teória, kladúc dôraz na princíp nestrannosti, tradične konštruujú koncept
nespôsobilého alebo nevhodného sudcu, iudex inhabilis. Nespôsobilý sudca je zaujatý,
„stranný“ priamo na základe zákona. Ide tu o inštitucionálnu, objektívno právnu ochranu
nestranného výkonu spravodlivosti. Dôvody vylúčenia nespôsobilého sudcu sú
objektivizovateľné a takýto sudca je vylúčený z konania, aj keby samotní účastníci konania
vnímali sudcu ako nestranného. Akt súdu, ktorým sa vyjadruje nespôsobilosť sudcu, je
aktom deklaratórnym.
11.2 Popri nespôsobilom sudcovi rozoznáva právny poriadok a procesná teória sudcu
podozrivého, iudex suspectus. Na rozdiel od objektívnych dôvodov vylúčenia pri sudcovi
podozrivom majú buď samotní účastníci, alebo sudca sám subjektívny pocit zaujatosti
v danej veci. Ide tu o ochranu subjektívneho práva na nestranného sudcu, o ochranu
ľudskoprávnu. Akt súdu, ktorým sa konštatuje vylúčenie sudcu pre podozrivosť, je aktom
konštitutívnym. Latinská terminológia definuje iudex suspectus takto: „Iudex suspectus est
iudex quem pars propter graves rationes recusare potest exempli gratia quia aliae parti
propinquus, amicus aut inimicus est“ ‒ Podozrivý je ten sudca, ktorého jedna (sporová)
strana môže odmietnuť na základe vážnych dôvodov, napr. pretože je druhej (sporovej)
strane blízky, priateľ alebo nepriateľ.
11.3 V praxi dochádza k určitému prelínaniu medzi inštitútmi sudcu nespôsobilého
a sudcu podozrivého. Dôvodom je tiež skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok z roku
1950 opustil dôsledné rozlišovanie medzi vylúčeným (v užšom slova zmysle)
a odmietnutým sudcom a zároveň stanovil v rozpore s tradične ľahko identifikovateľnými
a presnými dôvodmi vylúčenia zo zákona všeobecnejšie dôvody vylúčenia pre pomer
k veci, účastníkom a zástupcom. Tento koncept pretrváva na úrovni civilného procesu
dodnes.
11.4 K prelínaniu medzi inštitútmi sudcu nespôsobilého a sudcu podozrivého
dochádza aj preto, že účastníci konania namietajú zaujatosť sudcov pre pomer k veci
a účastníkom, teda využívajú terminológiu, ktorú zákon explicitne používa pri inštitúte
iudex inhabilis, aj keď je, samozrejme, platná aj pre inštitút iudex suspectus (K pojmom
iudex inhabilis a iudex suspectus a k pojmom vylúčený a odmietnutý sudca porov. tiež:
Filip, J. Holländer, P. Šimíček, V. Zákon o Ústavním soudu. 2. vydání. Praha: C. H.
Beck, 2007, s. 174 a nasl.; Filip, J. Vybrané kapitoly ke studiu ústavního práva. Brno:
Masarykova univerzita, 2004, s. 174; Wagnerová, E. Dostál, M. Langášek, T. Pospíšil,
I. Zákon o ústavním soudu s komentářem. Praha: ASPI, 2007, s. 121 a nasl.; Hora, V.
Učebnice civilního práva procesního. Praha: Všehrd, 1947, s. 61 a nasl.; Jaworowski
v. Poľsko, sťažnosť č. 30214/96, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
o prijateľnosti z 23. 3. 1999). Tým, že sa právo na nestranného sudcu stalo základným
ústavným právom, došlo k spojeniu tradícií civilistických s požiadavkami ústavnoprávnymi.
11.5 Už vo svojej predošlej judikatúre ústavný súd konštatoval, že z pohľadu
ľudskoprávneho, z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu práva na
spravodlivý proces vyvinul Európsky súd pre ľudské práva dve previazané stránky
nestrannosti a judikatúru k nim rozvíja už viac ako 30 rokov (Piersack v. Belgicko, sťažnosť
č. 8692/79, rozsudok ESĽP z 1. 10. 1982; Pohoska v. Poľsko, sťažnosť č. 33530/06,
rozsudok ESĽP z 10. 1. 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu
a tie sú overované rovnomennými testami. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje
význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti
(Olujić v. Chorvátsko, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok ESĽP z 5. 2. 2005, bod 57), ale
osobitne pri objektívnom teste (Kinský v. Česká republika, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok
ESĽP z 9. 2. 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP absenciou zaujatosti či
predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná už spomenutým subjektívnym a
objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné
presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Osobná nestrannosť
sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť sudcom
prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných dôvodov
vyhradí prerokovanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne
naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania.
Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca
vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva
nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti („Justice must not only be
done, it must also be seen to be done“). Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné
skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle
môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy
v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras
v. Litva, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000, bod 32). Ústavný súd dodáva,
že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať, je cez ňu
„v stávke“ aj autorita súdnych rozhodnutí.
11.6 Ústavný súd z hľadiska teoretického upozorňuje, že test objektívnosti a zákonné
dôvody nespôsobilosti sudcu sa môžu prekrývať, ale nejde o totožné inštitúty.
Aplikácia uvedených záverov na vec sťažovateľky
12. Ústavný súd musí najprv objasniť svoj postoj k námietke sťažovateľky, že krajský
súd v odôvodnení napadnutého uznesenia nereagoval na jej vyjadrenie, že námietku
zaujatosti sudcov okresného súdu podala neoprávnená osoba.
12.1 Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd nevyčítal,
žeby sa krajský súd zaoberal námietkou sťažovateľky, ktorú prezentovala vo svojom
vyjadrení k podanému odporu. Pritom odpoveď na otázku, či námietku zaujatosti podal
subjekt aktívne legitimovaný pre takéto podanie, resp. že fyzická osoba, ktorá v konaní pred
súdom koná (ako štatutárny orgán) v mene tohto účastníka konania, je platne
a preukázateľne štatutárnym orgánom účastníka konania.
12.2 Odpoveď na v predchádzajúcom bode položenú otázku je ťažiskovou
skutočnosťou pre účely spravodlivého rozhodnutia vo veci podanej námietky zaujatosti, ako
aj sekundárne pre neporušenie základného práva účastníkov konania pred okresným súdom
na zákonného sudcu.
12.3 Tým, že krajský súd neuviedol vo svojom odôvodnení právny názor na
vyjadrenie sťažovateľky týkajúce sa podania námietky zaujatosti neoprávnenou osobou,
ktorého ustálenie a komunikovanie bolo pre spravodlivé rozhodnutie vo veci ťažiskové,
primárne tým porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a sekundárne aj
základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku).
13. Ústavný súd sa na základe už pertraktovaných konklúzií, ktoré postačovali na
vyslovenie porušenia ústavných práv sťažovateľky, nezaoberal argumentáciou sťažovateľky,
podľa ktorej krajský súd aplikoval pri rozhodovaní o nezaujatosti sudcov okresného súdu
teóriu zdania bezdôvodne extenzívne, keďže ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie
krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku) a bude úlohou krajského
súdu pri opätovnom prerokovávaní odporu ustáliť po objasnení otázky podania námietky
zaujatosti oprávneným subjektom aj otázku splnenia zákonných predpokladov na vylúčenie
sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania veci, a to aj v intenciách záverov
ústavného súdu uvedených v bode 11 tohto nálezu.
14. Z dôvodu, že konanie sa vracia pred krajský súd a sťažovateľka bude oprávnená
opätovne hájiť svoje ústavné práva pred krajským súdom, ústavný súd nepriznal
sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie (bod 4 výroku) a konštatuje, že vyslovenie
porušenia jej ústavných práv a zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu s vrátením
veci na ďalšie konanie krajskému súdu postačuje pre učinenie za dosť spravodlivému
rozhodnutiu vo veci.
IV.
15. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli sťažovateľke v súvislosti s jej právnym zastupovaním
právnym zástupcom Advokátskou kanceláriou Krnáč s. r. o., Horná 65A, Banská Bystrica,
v menej ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Krnáč, v konaní pred ústavným súdom
(bod 3 výroku).
15.1 Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11
ods. 3, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
15.2 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania za 2 úkony právnej služby
v roku 2013 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnosti) a 2 úkony právnej
služby v roku 2014 [replika k vyjadreniu krajského súdu (ústavný súd posúdil repliku
doručenú mu 28. januára 2014 a jej doplnenie doručené 14. apríla 2014 ako jeden úkon
právnej služby) a replika k vyjadreniu dotknutej osoby]. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke
úhradu trov konania za 1 úkon právnej služby deklarovaný v roku 2014 – ďalšia porada
s klientom v trvaní 2,5 h 7. novembra 2014, a to z dôvodu, že vykonanie uvedeného úkonu
právnej služby nemal za preukázané.
15.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku 2013 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 804 eur
(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 134 eur a jedna stotina
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,04 eur). Podľa Štatistického úradu
Slovenskej republiky bola v 1. polroku 2012 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda
v hospodárstve Slovenskej republiky 781 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3
vyhlášky sa rovná sume 130,17 eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná
sume 7,81 eur).
15.4 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania za dva úkony právnej
služby v roku 2013 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 260,34 eur (2 x 130,17 eur)
a režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 15,62 eur (2 x 7,81 eur).
Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania taktiež za dva úkony právnej služby
v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 268 eur (2 x 134 eur) a režijný paušál
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 16,08 eur (2 x 8,04 eur). Podľa zoznamu
daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej
správy Slovenskej republiky je právny zástupca subjektom registrovaným pre DPH
(IČ DPH SK2023163164). Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania spolu
v sume 672,04 eur (560,04 eur + 20 % DPH).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2015